Fígle, ako plniť svoje ciele za peniaze iných
Povedali sme, že politici do systému slovenských ozbrojených síl ako
blchu do kožucha pustili ľudí riadených cudzou mocnosťou, že za
istých okolností im môže hroziť konflikt záujmov. Naproti tomu druhá
zmluvná strana – Vatikán a katolícka cirkev vôbec – si vie svoje
tajomstvá strážiť lepšie ako Slovenská republika!
Vatikán patrí k najbohatším štátom sveta. Presné údaje však pozná
iba pár ľudí a možnože mimo Vatikánu nikto. Odborníci iba odhadujú,
že o. i. má jedny z najvyšších devízových rezerv na svete.
Rozprávkové rezervy, o ktorých sa hovorí, však z čohosi vznikajú.
Vie sa o príjmoch z turistického ruchu, z vydávania známok,
pamätných mincí, kníh, prenájmu nehnuteľností atď. Keďže Vatikán
obrovské prostriedky každodenne míňa, odborníci tvrdia, že
rozprávkové bohatstvo musí pochádzať ešte aj z iných zdrojov.
Mnohých ľudí na svete to zaujíma a kým Vatikán nevyloží karty na
stôl, dovtedy budú po jeho tajomstvách pátrať. Podchvíľou ktosi
príde s tvrdením, že vatikánske peniaze zhodnocuje mafia, špeciálne
narkomafia, že sa z nich financujú nevestince, výroba zbraní atď.
Tieto tvrdenia sú zväčša prekvapujúce, neuveriteľné, nepravdepodobné.
Objavujú sa však práve preto, že okolo veci sa robí zbytočne veľa
tajností.
Podobne je to na Slovensku. Predovšetkým katolícka cirkev odmieta
zmapovať a priznať majetok. Aj u nás sa jeho výška iba odhaduje (hovorí
sa o neuveriteľných sumách ukrytých už len v nehnuteľnostiach),
pritom cirkev vytrvalo pýta a dostáva z našich daní čoraz viac. Navyše
asi nikto nevie, koľko to dnes vlastne je, koľko cirkvi zo štátneho
rozpočtu dostávajú. Ani zďaleka totiž nejde iba o platy duchovných,
ako sa obyčajne argumentuje. Táto časť predstavuje „iba“ zhruba 33,3
milióna eur (asi miliardu slovenských korún). Na činnosť cirkví však
zo štátneho rozpočtu nejdú len spomínané desiatky miliónov eur, ale
ide na ňu určite viac ako stovka miliónov eur. Možno ani niet
kapitoly štátneho rozpočtu, z ktorej by netiekli peniažky na
uspokojovanie cirkevných potrieb. Už sme naznačili toky z kapitol
ministerstva obrany, ministerstva vnútra, ministerstva dopravy,
spomeňme transfery cirkvám, náboženským spoločnostiam a cirkevnej
charite v celkovej výške trištvrte miliardy korún (roku 2004),
ďalšie milióny eur na cirkevné školy. Alebo spomeňme, ako sa počas
volebného obdobia v rokoch 2010 až 2012 činil nominant KDH na
zadlžených štátnych železniciach. Za štátne peniaze budoval kaplnky,
organizoval posväcovanie toho či onoho alebo mimoriadne vlaky na
púte u nás aj do Ríma. Ako zistil týždenník
Plus
7 dní,
„podpisoval
sa pod pozvánky na katolícke sväté omše, na ktoré dobrovoľne povinne
chodil nielen manažment, ale aj zamestnanci firmy... Po omši sa
konali aj spoločenské stretnutia spojené s prednáškami kňazov...
v rámci služobnej cesty išiel na náboženskú púť do poľského mestečka
Čenstochová. Firma pod vedením nominanta KDH požehnávala vlaky,
zamestnávala pracovníkov z katolíckej televízie LUX, do ktorej aj
zadávala inzerciu. Samozrejme, zo štátnych peňazí.“[1] Dodajme,
že zároveň pre nedostatok peňazí vo veľkom prepúšťal zamestnancov.
S plnými ústami morálky, falošnej solidarity a pokory si v stratovej
firme nemýlil len štátne a cirkevné, ale aj štátne a vlastné vrecko.
Napriek proklamáciám a dohodám v rámci vládnej koalície si – podobne
ako ďalší nominanti KDH v štátnych firmách – pripravil ako odchodné
vysokú odmenu. Asi 170 000 eur (viac ako päť miliónov slovenských
korún). Nestačilo mu to a, ako takisto priniesli médiá, uchádzal sa
o dávku v nezamestnanosti.
Okrem štátneho rozpočtu dotujú cirkvi rozpočty samospráv.
Predovšetkým tam, kde získalo vplyv KDH. Iba mesto Bratislava
darovalo v posledných rokoch katolíckej cirkvi obrovské sumy z verejných
zdrojov. Z daní obyvateľov. Všetkých bez ohľadu na to, či sú veriaci
– a to židia, pravoslávni, budhisti – alebo neveriaci. Mesto a mestské
časti výdatne prispievali na kostoly v Petržalke, Ružinove, Starom
i Novom Meste. Podobne to bolo v Košiciach a ďalších mestách.
Peniaze z pokladníc samospráv netečú cirkvi iba vo veľkých mestách,
ale aj v tých celkom malých obciach. Nielen na kostoly, na opravu
fary a podobne. Ďalšie peniaze síce nejdú priamo cirkvi, ale idú na
pripomenutie a posilnenie jej učenia. Napríklad obec Vinica v okrese
Veľký Krtíš, ktorá nemá ani dvetisíc obyvateľov a ktorá – ako tvrdia
jej predstavitelia – nemá peniaze na opravu cesty, na kanalizáciu,
ďalšie hygienické zariadenia, na informatizáciu atď., atď.,
objednala sochu svätého Štefana za 650 000 Sk! (Takmer 22 000 eur,
ďalších 250 000 Sk – asi 8 300 eur – jej mal doložiť Úrad vlády
SR.) Vo vyratúvaní toho, čo obci z hľadiska kvalitného života chýba,
by sme mohli ešte dlho pokračovať. Zo všetkého dôležitého a potrebného
však pribudla v obci roku 2004 vysvätená nová Lurdská jaskyňa...
Peniaze od samospráv tečú smerom k cirkvi v mnohých obciach, cirkev
si však s plným nasadením bráni každý majetoček, aj taký, na ktorý
má sporný nárok a ktorý zároveň slúži dobrej veci. Pomerne známy je
spor o budovu Gymnázia Jána Hollého v Trnave. Gymnázium v nej sídli
od roku 1616. Arcibiskup Ján Sokol sa usiloval školu z budovy
vyhodiť, obe strany si robili navzájom prieky. Spor vyvrcholil, keď
sa roku 2007 robotníci arcibiskupstva v rámci opráv susednej budovy
prebúrali do riaditeľne gymnázia. Škola obhajuje stanovisko, že
reštitúcia, v ktorej mala cirkev získať budovu gymnázia, nebola v
súlade s legislatívou (súvisí to s dňom zoštátnenia).
Katolícka cirkev úspešne využíva staronový trik, ktorý použila už
pri diskusiách o odluke cirkvi od štátu. Vtedy odluku najskôr
žiadala (ku koncu ČSSR zorganizovala podpisovú akciu, kde – ak sa
dobre pamätám – sa pod požiadavku podpísalo asi 400 000 veriacich),
dnes sa však napojenia na štátny rozpočet podľa komunistického
zákona (zákon číslo 218/1949 Zb.) drží zubami-nechtami.
[2]
Keď sme sa dotkli témy odluky cirkví od štátu, povedzme k nej pár
slov.
Najskôr však o solidarite, lebo obe témy úzko súvisia. Solidarita
ľudí je veľmi dôležitá. V nej sa plne prejavuje ľudskosť, pocit
spolupatričnosti. Svedkami solidarity sme najmä v krajných
situáciách. Keď človek príde o strechu nad hlavou, keď nemá čo jesť,
keď je chorý atď. Každý z nás ochotne, rád a nezištne pomôže
susedovi, známemu, ktorý sa dostal do zlej situácie, ale aj celkom
neznámemu človeku, povedzme bezdomovcovi. Väčšina z nás je zmierená
aj s – nazvime to – inštitualizovanou solidaritou. Ide trebárs o zdravotné
poistenie, na ktoré prispievajú všetci pracujúci a ktoré je oporou
v prípade potreby ťažkej a finančne drahej operácie. Sme s ňou
zmierení, pretože vieme, že hocikto z nás môže hocikedy potrebovať
lekársku starostlivosť za niekoľko miliónov, ktoré možno nezarobíme
počas celého života. Nejde len o egoistickú pohnútku. Ak nie všetci,
tak určite väčšina z nás si nevie predstaviť, že niečí život by sa
dal zachrániť, ale dotyčný musí zomrieť, lebo na lekársku
starostlivosť nemá dosť peňazí...
Väčšina z nás sa však vzpiera dať peniaze človeku vedome žijúcemu
podľa svojich predstáv (nič nerobiť, najesť sa, opiť alkoholom,
prípadne nadrogovať), sediacemu v lete v tieni stromu a
vysmievajúcemu sa pracujúcim, náhliacim sa ľuďom v okolí. Nejako
podobne to je s cirkvou. Žije podľa svojich predstáv, ale peniaze
(dnes dokonca z inštitualizovanej „solidarity“) žiada od
spoločnosti. Aj od tých (alebo – ak sa pozrieme, koľko ľudí chodí do
kostola – predovšetkým od tých), ktorí si jej služby neobjednali.
Nechajme teraz bokom úvahy o nedostatku hrdosti, túžby po slobode
a spravodlivosti (môže byť hocikto slobodný, keď je vydržiavaný,
trpený, navyše keď sa necháva vydržiavať aj z prostriedkov ľudí,
ktorí s činnosťou vydržiavaného nesúhlasia?). Môže byť niekto, koho
prispievatelia, platcovia daní – aspoň časť z nich – považujú za
príživníka, môže byť niekto taký hlasom svedomia, za ktorý sa cirkvi
tak rady vydávajú?
Považujeme za normálne, že keď ideme do kina, tak si za to
zaplatíme. A keď ideme do kostola, je to niečo iné?
Alebo – aby problém pochopili aj priaznivci cirkví a členovia
slovenského Kresťanskodemokratického hnutia – povedzme to citáciou
predsedu KDH a vtedajšieho ministra dopravy Jána Figeľa z júla 2011:
„Prečo
by tí, ktorí necestujú vlakmi, mali platiť lístky tým, ktorí vlakmi
cestujú?“
Jediné spravodlivé riešenie – aj vo financovaní cirkví – je, že
každý si „svoj lístok do kina“ (v prípade vlaku je to napriek názoru
ministra dopravy predsa len trochu zložitejšie) zaplatí sám. S tým
by za normálnych okolností súhlasil každý, možno aj cirkevní
predstavitelia. Tak to funguje napríklad v Nemecku alebo v Rakúsku.
Cirkev žije z daní, ktoré platia veriaci. Je tu však jeden problém,
ktorý slovenským cirkvám bráni súhlasiť s normálnosťou tohto
systému. Podľa očakávania a prieskumov
[3] by
totiž takúto daň bolo ochotných zaplatiť iba asi desať percent
obyvateľov (podľa prieskumu Trendu presne 10,8 perc.). Väčšia časť
obyvateľstva by bola ochotná podieľať sa na financovaní cirkví iba
v tom prípade, ak by im daň neznížila čistý príjem (obdoba
poukázania dvoch percent zo zaplatenej dane z príjmu neziskovým
organizáciám v uplynulých rokoch). Ale aj tu je prekvapenie. Z toho,
čo už aj tak nemajú (čo im beztak zobral štát), by cirkvám prispelo
podľa prieskumu Trendu len 30,8 percenta obyvateľstva (slovíčko
„len“ je namieste aj pri vzatí do úvahy, že časť ľudí neplatí žiadnu
daň z príjmu). Je to prekvapenie pri proklamovanej (štatistickej)
80-percentnej organizovanosti v cirkvách! Pritom ani tento druhý
systém by nebol spravodlivý. Jednoznačne a hrubo nadŕža cirkvi. Keď
to preženieme – môže sa stať, že občan bez náboženského vyznania,
ktorý nikdy v živote nevstúpi do kostola, ktorého náboženská činnosť
dokonca obmedzuje, ale je nadšený filmový fanúšik, poukáže svoj
podiel dane na rozvoj kultúry. Miesto v kine mu však obsadí „veriaci
a cirkvi platiaci“, ktorý síce na kultúru z daní nepoukázal ani
korunu, ale chce ísť do kostola i do kina. Alebo myslí si trebárs
František Mikloško (ktorý v rámci predvolebnej kampane na prezidenta
roku 2009
[4] pripustil
tento model odluky cirkvi od štátu), že veriaci kresťania kultúru
nepotrebujú a nevyužívajú ju?
Ako po stretnutí predstaviteľov cirkví s ministrom kultúry koncom
februára 2011 uviedol bratislavský katolícky arcibiskup Stanislav
Zvolenský, povinná cirkevná daň, ktorú by platili len veriaci, je
pre katolícku cirkev neprijateľná.
„Chceme,
aby naši veriaci boli pri rozhodovaní o svojej dani slobodní,“ povedal.
Dodal, že cirkev nechce, aby sa u nás opakovala skúsenosť z Nemecka
a Rakúska, kde veriaci v posledných rokoch vo veľkom vystupujú z
cirkvi a prestávajú platiť dane. Je jasné, že skúsenosť by sa
opakovala a že to je motív, ktorý vedie cirkev k sabotovaniu odluky.
Pán arcibiskup však neobjasnil, v čom by boli katolícki veriaci
neslobodní, ak by si za služby, ktoré spotrebúvajú len oni, sami aj
platili...
V súčasnosti predstavitelia cirkví hľadajú, ako zo situácie vyjsť,
čo vymyslieť. Majú však čas a priestor. Pri dnešnej politickej a spoločenskej
atmosfére majú istotu, že bez ich súhlasu sa žiadna reforma neudeje.
A už vôbec nie taká, ktorá by im nevyhovovala. Navyše ak by sa aj
atmosféra u nás zmenila, katolícka cirkev si je vedomá, že Vatikán
má na základe zmluvy so štátom nohu vo dverách a bez jeho súhlasu sa
ich nikdy nepodarí zavrieť. Slovenská republika sa predsa v zmluve
zaviazala vytvoriť finančné predpoklady na fungovanie katolíckej
cirkvi! Malú ukážku vzniku patovej situácie bez kývnutia katolíckej
cirkvi na akúkoľvek zmenu sme mohli vidieť po parlamentných voľbách
roku 2012. Strana Smer vtedy v súvislosti s napätým štátnym
rozpočtom laškovala s možnosťou zrušiť niektoré štátne sviatky a septembrový
štátom uznaný sviatok panny Márie. Zástupca katolíckej cirkvi sa
podobným úvahám vysmial. Upozorniac na existenciu zmluvy s Vatikánom...
Vráťme sa naspäť k rôznosti kanálov, cez ktoré cirkvi ťahajú od
štátu peniaze. Originálny fígeľ použila katolícka cirkev v prípade Katolíckej
univerzity v Ružomberku.
Ako sme sa mohli dočítať v tlači,
[5] ale
aj v oficiálnych dokumentoch katolíckej cirkvi ešte roku 2000,
„škola (rozumej
Katolícka univerzita Ružomberok – pozn. autora)
bude
neštátna... dôležitou otázkou pri vzniku novej univerzity je, z
akých zdrojov sa bude jej činnosť financovať. Keďže vznikla zo
zákona ako neštátna univerzita, nemá právny nárok na financovanie zo
strany štátu. Vláda predsa vytvorila priestor a zaviazala sa
podporiť vznik tejto univerzity garantovaným príspevkom, ktorý však
nemôže byť vyšší, ako bol v roku 1999 za príslušné polročné obdobie,
kým ružomberská fakulta bola ešte súčasťou Žilinskej univerzity.
Predpokladá sa, že tento príspevok nebude vyšší ako 8 miliónov korún.
Univerzita bude teda začínať v naozaj skromných podmienkach.
Finančná ťarcha bude ležať jednak na zriaďovateľovi – Konferencii
biskupov Slovenska, no predpokladá sa, že fungovanie školy podporia
sponzori či občania formou zbierok. Patronát nad novozriadenou
univerzitou bude isto držať i mesto Ružomberok, ale aj úspešné
firmy, ako napríklad SCP Ružomberok. Napokon, sponzorovanie
univerzity nie je ničím nezvyčajným, vo svete údajne existuje asi
900 univerzít a vysokých škôl podobného typu. Dávnejšie už vznikla
Katolícka univerzita v Maďarsku. Isto si mnohí kladú otázku, v čom
spočíva katolíckosť univerzity? V bulletine, ktorý vydali k
otvoreniu Katolíckej univerzity, je presná odpoveď na túto otázku:
Bude verne slúžiť pravde v duchu učenia Magistéria cirkvi; bude
otvorená pre všetkých, bez ohľadu na etnickú, politickú a náboženskú
príslušnosť, poslúži všetkým, čo úprimne hľadajú pravdu viery a vedy;
bude slúžiť mravnému, duchovnému i časnému dobru našej spoločnosti
na Slovensku.“
V čase tvorby týchto riadkov škola o svojom poslaní píše:
„Univerzita
reprezentuje prítomnosť Katolíckej cirkvi a vychováva vzdelaného a
mravného odborníka, spôsobilého sa správne zorientovať v kresťanskom
posolstve podľa učenia Cirkvi, ktorý rešpektuje dôstojnosť ľudskej
osoby a má zmysel pre ideál kresťanského spôsobu života. Súčasne
rozvíja poznanie a bádanie a zároveň prispieva k dialógu medzi
náboženstvami a kultúrami, medzi vierou a vedou. Nestráca pritom zo
zreteľa etické hodnoty a teologické videnie problémov.“
Nepochybujme, že škola verne slúži predovšetkým cirkvi. Nie však za
peniaze biskupov ani za peniaze občanov zo zbierok. Keď došli škole
cirkevné korunky a milodary, zjavil sa účelový zákon č. 131/2002 Z.
z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a
Katolícka univerzita v Ružomberku sa stala
konfesijnou verejnou
vysokou školou. Ako taká sa už mohla napojiť na štátny rozpočet.
To je veľké umenie – plniť svoje ciele za peniaze iných!
Roku 2005 študovalo na Katolíckej univerzite v Ružomberku 4 056
denných a 5 383 externých študentov, o „učenie v duchu Cirkvi“ sa
staralo 648 pedagógov. Štát v spomínanom roku 2005 vynaložil iba na
investičné akcie asi 50 miliónov korún.
Podľa rozpočtu školy mala štátna dotácia hneď v nasledujúcom roku
tvoriť 76 percent zo všetkých zdrojov. V nasledujúcich rokoch podiel
štátnej dotácie rástol. Konkrétne roku 2005 predstavoval vyše 150
miliónov Sk a roku 2006 mal podľa plánu (realita býva spravidla
vyššia) dosiahnuť vyše 143 miliónov.
[6] Ako
vyplýva z Hodnotiacej správy Katolíckej univerzity, ktorú za
Európsku asociáciu univerzít v júli 2007 vypracovali Patrick
Masterson, Carmen Fenoll, Alojz Kralj a Lee Harvey,
„85
% z rozpočtu pochádza od štátu... zvyšných 15 % (približne 1,8
milióna eur) pochádza z darov, výskumných projektov...“[7] Ak
to prerátame, znamená to, že
v hodnotenom
roku dal štát na ružomberskú Katolícku univerzitu takmer 350
miliónov Sk. Ako
sa môžeme dočítať v spomínanej správe, na vzdelávanie má mesto
Ružomberok v rozpočte ďalších 5 miliónov korún, z toho väčšinu pre
Katolícku univerzitu.
Nie div, že škola sa rozvíja. Zriaďovateľ (biskupská konferencia)
kladie dôraz predovšetkým na výchovu budúcich učiteľov (logické, tí
by mali slúžiť tak, že pre službu cirkvi vychovajú ďalších), okrem
toho má škola filozofickú fakultu (v jej rámci štúdium žurnalistiky
– ďalšie ideologické pracovisko na ovplyvňovanie národa), teologickú
fakultu a fakultu zdravotníctva. Celkovo sa tvári, že ide o vedecké
pracovisko, základnou podmienkou prijatia na školu je však
zrieknutie sa slobodného myslenia. Hneď po získaní stredoškolského
vzdelania vyžaduje Pedagogická fakulta KU ako druhú najdôležitejšiu
podmienku na prijatie
„záväzok
rešpektovať katolíckeho ducha univerzity a fakulty“.[8]
V uvedenom duchu – ako neslobodné, neuniverzitné pracovisko (resp.
ako univerzitné miesto podľa kritérií stredoveku) – chápu univerzitu
aj jej pedagógovia. Keď
sa pred prezidentskými voľbami roku 2009 rozprúdila diskusia, či má,
alebo nemá v škole vystúpiť jeden z prezidentských kandidátov, traja
z pedagógov sa o podporu svojho názoru uchádzali nie vnútri
univerzity, t. j.
na
slobodnej univerzitnej pôde, ako by malo byť pre demokratického
človeka pôsobiaceho na vysokej škole samozrejmé, ale
vyhrážali sa, že zatiahnu do tohto sporu Vatikán.
„Budeme
informovať o tejto záležitosti aj veľkého kancelára Katolíckej
univerzity Alojza Tkáča, košického arcibiskupa a zároveň budeme
informovať o zneužití akademickej pôdy Katolíckej univerzity na
politické účely aj kardinála Zenona Grocholewského, prefekta
vatikánskej kongregácie pre výchovu a školstvo. Budeme žiadať, aby
sa za to voči zodpovedným osobám vyvodili patričné konzekvencie,“[9] vyhlásili
vo výzve traja kňazi a zároveň pedagógovia univerzity.
Na univerzite sa zrejme veľmi málo zaoberajú sami sebou, kvalitou
vlastnej práce. Viacerí zamestnávatelia v osobných rozhovoroch
skonštatovali, že maturanti mali kedysi vyššiu úroveň v porovnaní s úrovňou,
akú dnes dosahujú absolventi ružomberskej univerzity. Môže to však
byť len subjektívny dojem. Doplňme ho preto skúsenosťou poľských
akademických pracovísk. Tie sa v posledných rokoch viackrát
sťažovali, že ich členovia chodia získavať tituly na Slovensko,
predovšetkým do Ružomberka, kde sú podstatne nižšie nároky na ich
dosiahnutie. To už asi dotvára komplexnejší pohľad na školu.
Výpovednú hodnotu má aj spôsob, akým dekan na Katolíckej univerzite
získal titul docent a nasledujúca reakcia školy. Dekan získal titul
v podstate tou istou prácou, na základe ktorej už získal doktorát (ako
vo vyjadrení pre tlač
[10] skonštatoval
rektor Univerzity Komenského v Bratislave František Gahér – na tejto
škole obhajoval dekan habilitačnú prácu – komisia v rámci
preverovania veci zistila, že práce sú zhodné na 75 percent). Pritom
habilitačná práca má priniesť nové vedecké poznatky a všeobecne sa
má za to, že by mala byť pôvodným textom alebo by mala priznať, že
stavia aj na staršom výskume a urobiť to v primeranom rozsahu.
Dodajme, že text sa týkal etickej (!) výchovy a že hovorca
Katolíckej univerzity novinám povedal, že ide o problém Univerzity
Komenského v Bratislave, nie ich (čo je – formálne vzaté – pravda,
ale v etickej stránke problému – keď už etiku prednášajú – sa
Ružomberčania mohli posunúť podstatne ďalej).
Katolícka univerzita v Ružomberku nie je v úsilí šíriť
učenie
Magistéria cirkvi sama.
Ako sa môžeme dočítať v materiáloch Trnavskej univerzity v Trnave,
aj ona „obhajuje kresťanské princípy“. Dodajme – aj ona za štátne
peniaze. Podobne to je na ďalších vysokoškolských pracoviskách.
A ktohovie, akými kanálmi ešte idú peniaze do cirkevných inštitúcií
(lebo nech sa nikto nehnevá, ale keď Katolícku univerzitu i naďalej
riadia biskupi, o nič inšie ako o cirkevnú inštitúciu nejde),
napríklad z Európskej únie alebo aj z rezervných fondov. Pritom –
a to je to podstatné (lebo nejde o to, že školy by nemohli byť iné
ako štátne) –
ak
Katolícka univerzita v Ružomerku postupuje „podľa učenia Magistéria
cirkvi“, jej učenie a kus práce je v rozpore s ústavnými princípmi.
Napríklad s článkom dvanásť Ústavy Slovenskej republiky, odsek
jeden:
„Ľudia
sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...“ Podľa
odseku dva:
„z
ákladné
práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým
bez ohľadu na pohlavie... Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“. A tu
je jeden z kameňov úrazu. Problematiku žien v kresťanstve, v katolíckej
cirkvi zvlášť, sme prebrali dostatočne, takže teraz v stručnosti
môžeme skonštatovať:
je
jednoznačné, že katolícka cirkev – jej učenie – hrubým spôsobom
poškodzuje a znevýhodňuje ľudí na základe pohlavia. Inými
slovami: učenie katolíckej cirkvi (financované štátom!) odporuje
duchu slovenskej ústavy. Zamyslieť by sme sa mohli ďalej nad
slobodou vedeckého bádania, zaručenou Ústavou SR, nad celkovou
nedemokratickosťou katolíckej cirkvi atď.
Je to však podobne ako s niektorými drogami. Ľahko sa zakáže droga,
ktorú na Slovensku požívajú stovky alebo tisícka ľudí. Proti
fajčeniu – hoci je dokázateľne škodlivé – sa však zatiaľ nikto
neodvážil bojovať úplným zákazom. Fajčenie prekročilo kritickú
hranicu rozšírenosti, a tým získalo štatút nedotknuteľnosti. Podobne
ako cirkev.
Ak
by si chcel nejaký iný ideologický subjekt založiť vysokú školu (a
ideologicky pôsobiť proti duchu ústavy, proti základným
demokratickým právam), nepochodil by ani vtedy, ak by celú činnosť
hradil z vlastných zdrojov...
V danom kontexte jedna poznámka: keď svojho času redakcia
SME pátrala,
ako sa mohlo stať, že organizácia Jednota mládeže Slovenska, ktorej
členovia boli monitorovaní políciou pre podozrenie z pravicového
extrémizmu, dostala dva razy po sebe grant z ministerstva školstva,
zistila, že grant získali za to, že jeden z členov bol dobrým
katolíkom (ministerstvo tvrdilo, že za organizáciu sa zaručila
rímskokatolícka cirkev, tá však vydala len potvrdenie, že jeden
z členov je katolík z ich farnosti).
[11] Nuž
oplatí sa mať svojho ministra... Lebo aj keď školstvo bolo počas
druhej vlády Mikuláša Dzurindu hodnotené ako najmenej reformné, už
iba z uvedeného možno zovšeobecniť, že minister školstva Martin
Fronc (KDH) nesedel celkom so založenými rukami.
Poznámky
[1] Týždenník
Plus
7 dní, ročník XXI., číslo 25, 14. júna 2012
[2] Opakuje
sa situácia z obdobia po vzniku prvej ČSR. Vtedajšie vedenie
štátu pripravovalo odluku cirkvi a štátu, cirkvi –
predovšetkým na Slovensku – to však prekazili. Tvrdením, že
ešte nie sú na takýto krok pripravené.
[3] Napríklad
prieskum na objednávku týždenníka
Trend,
publikovaný v periodiku 21. 11. 2007
[4] Predvolebná
kampaň,
Slovenský
rozhlas 13.
marca 2009
[5] Denník
Slovenská
republika, 4. septembra 2000
[6] Údaje
sú zo zverejnených informácií ministerstva školstva na
internete. Škola na žiadosť o spresnenie údajov nereagovala.
[8] http://pf.ku.sk/download/prijimacky/Info_bc_stud_PFKU_09-10.pdf
[9] Servis
SITA z
25. marca 2009
[10] Denník
SME,
19. júla 2010
[11] Denník
SME,
19. januára 200