"Jestliže se těmito staletími na konci starověku budou zabývat pravoslavní - učí se na svých školách totéž? Jistěže ne, oni se učí příběh orthodoxní církve..."

- Colin , t.r. bolo ďalšie stretnutie pravoslavnych a katolíckych bohoslovcov a debatovali práve o probléme postavenia rímskeho biskupa v Cirkvi. A v záverečnom spoločnom prehlásení naozaj priznali , že v Cirkvi bol na každej úrovni aj na úrovni celosvetovej uznávaný titul "protos", t.j. služba prvého/forma tejto služby = to je už druhá vec.../ Priznali slolu,m že počas celých desať storočí tento titul, tj. čestné prvenstvo bol priznaný v Katolíckej a Pravoslávnej Cirkvi /to bola vtedy jedna Cirkev/ práve rímskemu biskupovi.
.
Z toho vyplýva tiež, že aj keď v živote Cirkvi Výchovu i Západu hrali dôležitú úlohu cisári a králi, a aj keď ich mnohí mýlne považovali za hlavy Cirkvi, toto nikdy nebolo žiadnym cirkevným učením. To mohol byť zdanlivý pohľad ľudí, ba mohli to byť ambície kráľov alebo mýlny predpoklad ľudí...  Predsa králi neboli ani kňazmi, a nemohli mať cirkevnú alebo sviatostnú  právomoc /vysviacať, slúžiť omšu a pod./. Netreba si mýliť zdanie so skutočnosťou. V tom divokom stredoveku, kde naozaj pápež musel byť pod ochranou nejakého sveského panovníka /stačilo max. 600 ozbrojených ľudí, aby sa ho zmocnili.../, je pochopiteľné, že si túto ochranu hľadal, a je ľudsky pochopiteľné, že králi toto postavenie aj zneužívali a naozaj boli obdobia, o ktorých platí, že "Cirkev je loď, ktorá je v rukách pirátov"... No napriek tomu tvrdíme že nikdy pápež - spravidla si vedomý tejto situácie - nevyhlásil za článok viery niečo, čo by bolo v rozpore s učením dovtedajšej Cirkvi. A králi sa spravidla do viery nemiešali, lebo oni jej nerozumeli. A ak - najmä na Východe  - tak vždy nakoniec králi boli nútení ustúpiť /príklad ikonoborectvav 8. storočí, keď na niekoľko desiatok rokov králi násilím zlikvidovali z kostolov na Výchoe ikony, no pod hlasom vtedajším opravdivých pastierov, svätých, aj rímskych pápežov sa vec vrátila do starých koľají, a králi museli ustúpiť... /
.
Ak sa totiž jednalo o takého pápeža /buď hriešneho, alebo dosadeného ako príliš mladého a pod./ spravidla sa nič zvláštne nekonalo. Vtedy totiž neboli komunikačné kanály ako dnes, a väčšina ľudí vôbec nevedela, čo sa odohráva v Ríme. To bol spravidla vec hornej "smotánky", a pre prostých ľudí bol dôležitý ich farár...  Vtedy život pokračoval normálne ďalej. A je dokázané, že aj v dobe najhorších pápežov boli v Cirkvi viacerí svätí, šírili, alebo vznikali hnutia, ktoré boli verné tradičnej viere a držali sa na úrovni... Boli to naozaj často rehoľné rády a hnutia v súvislosti s nimi /benediktíni, Cluny. cisterciáti, františkáni, dominikáni, jezuiti, sv. Pavol z Kríža a sv. Terézia atď.../. Predsa nie je dôležité, ako to vidia nezasvätení laici, ktorí veci nemusia rozumieť a súdia podľa zdania, ale čo je skutočnosť pred Bohom. A naozaj žiaden mních - a v tom nemáš pravdu - sa nikdy nepovažoval za hlavu Cirkvi, ale naopak usiloval sa, aby sa pápežstvu vrátila sloboda. V tom spočívalo aj celé hnutie obnovy cez Cluny.
.
Naozaj, ak pápežstvo bolo v moci kráľovských "pirátov", títo clunskí mnísi naozaj veľmi prozreteľnostne mu po čase vrátili česť, čo napokon vyústilo vo Wormskom konkordáte, kde bola medzi kráľom a pápežom schválení dohoda, že kráľ sa vzdáva dosadzovať do cirkevných hodností ľudí... Teda, napriek tomu, že prvenstvo pápeža v Cirkvi v princípe bolo od samého začiatku a  vytrvalo v dobách dobrých i zlých, aj tak možno povedať, že Cirkev Kristova nestála na konkrétnych ľuďoch, konkrátnych pápežoch, ktorí mohli byť v područí kráľov, alebo mohli byť veľmi slabí, krehkí a hriešni,... Ale tento úrad - úrad pápeža, "protos" - vždy sa Cirkev snažila zachovať a chrániť, pretože tento úrad napriek všetkému bol pre samu Cirkev nositeľom vedomia jednoty, nositeľom najvyššej viditeľnej autority a tak - najmä v období relatívnej slobody - oporou, doslova "skalou", od ktorej sa skôr či neskôr všetko odrazilo a pohlo to Cirkev Kristovu vpred. Práve pre tú autoritu, ktorú v nej kresťania uznávali. Tam totiž, kde tejto rozhodujúcej autority nebolo, napr. v pravosláví, tam sa veci s Cirkvou nehýbali, a tak je do aj doteraz. Skoro všetko je na úrovni 11. storočia, lebo nikto nemá tú autoritu čosi zmeniť /obradnosť, dĺžka trvania liturgie, autoritatívnosť a prehnaný konzevratizmus...  KC hlavne na základe uplatnenia prvenstva ňou uznávanej najvyššej autority pápežstva dokázala v celej histórii najlepšie zachovať rovnováhu medzi  tradíciou a  požiadavkami nových čias, medzi  zachovaním jednoty a zároveň mnohosti vo formách a pod.
.
"naše evangelikální církve nejsou nikterak ochuzeny na Boží milosti a Jeho slovo o spasení jenom proto, že už dávno s papežem jako vůdcem nepočítají..."

- Nikto netrrdí, že by Boh bol proti ľuďom, ktorí sa úprimne snažia slúžiť mu tak ako sa im zdá najbhodnejšie, t.j. vo vašom prípade na základe Božieho slova v Biblii. No nám je nad slnko jasnejšie, že evanjelikálne cirkvi trpia tým istým symptónom, ako všetko, čo má pôvod v protestanstkom náhľade "Sola Scriptura": subjektívnosť vysvetovania Biblii, nedostatok rozhodujúcej autority vo veciach veiry, čo v konečnom dôsledku smeruje k nekonečnému štiepeniu cirkví a vzniku stále nových a nových, čo v konečnom dôsledku kresťanstvu ako celku viac škodí ako osoží. Len si uvedom, aká by to bola sila - ahoci aj v rámci vášho evanjelikálneho hnutia - keby ste sa vedeli zjednotiť na základe jednej, vami uznávanej autority. To isté platí o ostatných smeroch vzniklých z reformácie. No takto je medzi nami - často pre maličkosti - veľa škriepok, slovíčkárenia /napr. adventisti o sobotu.../, ba až nepriateľstva až sektárstva a úchyliek, morálnych zablúdení /sloboda aj homosexualizmu a pod./, neurčitosti /niektoré cirkvi naozaj nemajú ani na základné veci viery a morálky jasné stanovisko.../. Nepochybujem, že sú medzi vami aj svätí ľudia s dobrým úmyslom. Ale ak ste úprimní, priznáte a oceníte, že je tu medzi kresťanskými cirkvami jeden "obor", ktorý nepopustí, a drží sa vo svojej kontinuite a pevnosti i pružnosti zároveň už dve tisícročia - KC. Tam je to, čo ona považuje za principiálne, naozaj dostatočne dlho odskúšané. No u evanjelikálnych cirkví, ktoré sa menia, vznikajú a zanikajú, delia sa, zlučujú a rozlučujú. tam treba ešte počkať si, čo z toho vzíde. Ve´d koľko cirkví už bolo a niet ich...-
.
Colin. máš pravdu, je to náš príbeh. My mu rozumíme a chápeme. Nečudujem sa, že ty tento príbeh KC čítaš inými očami. Lebo nie si náš "domáci" a hodnotíš veci z iného zorného uhla, a z vonkajška. To je ľudské. Ale som rád, že si jeden z mála ľudí na GS, ktorí sa snaží aspoň chápať a rozumieť. Pán nech ťa žehná.