 |
Právě je 481 návštěvník(ů)
a 2 uživatel(ů) online:
rosmano
ivanp
Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde
|
Zaznamenali jsme
116930282
přístupů od 17. 10. 2001
|
| |
|
| | Za obsah komentáře zodpovídá jeho autor. |
|
|
Re: Re: Re: Byl Petr opravdu zakladatelem papežství? (Skóre: 1)
Vložil: Elo v Pátek, 07. listopad 2008 @ 05:07:16 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | Colin, som rád, že podstatu problému si pochopil. No s patriarchátmi to celkom tak nebolo. Až do KOnštantína počas rokov prenasledovania - napriek tomu, že bolo veľmi zložité uplatňovať nejaké prvesnstvo a právomoc a určite všetky cirkvi museli mať /aj keby nechceli.../ značnú samostatnosť - je naozaj pravda, a dá sa to odstopovať na základe štúdia z rôznych materiálov raných cirkevných otcov, mimoriadnou autoritou sa vyznačoval práve biskup mesta Ríma, ktorú aj sv. Ignác vo svojom liste nazýva "predsedkyňou lásky". Isteže veľkú prestíž mali aj patriarcháty Antiochie a Alexandrie a ktoré sa považovali za prvé pôsobiská práve apoštola Petra. Naozaj sa všetko odvádzalo od Petra. O prvenstve Ríma všeobecne uznávanom rozhodovalo práve to, že on v Ríme ppôsobil posledné roky svojho života, a tam aj zomrel ako mučeník. V tomto zmysle skutočnosť, že tam zakončil svoju životnú púť aj sv. Pavol, je len "š+ahaška na torte".
.
A pokiaľ ide o konštantínovské obdobie, od prvého koncilu až po posledný, nikto nikdy nepopieral čestné prvenstvo biskupa Ríma. Ostatné čestné prvenstvá iných patriarchátov boli odvodené od Ríma. Nikdy nebol Rím pod nejakým iným patriarchátrom, on bol spravidla nad celým západom...
Aj keď /isteže na základe cisárskeho vplyvu a ctižiadosti patriarchu stolici/ v 381 roku na 2. koncile vymedzovali čestné druhé miesto konštantínovského patriarchu, vymedzovali ho vzhľadom na rínmskeho biskupa /"požíva čestné prvenstvo hneď po rímskom stolci".../. A pokiaľ ide o prvenstvo rímskeho cisára byzantijského, nikde o tom nie je ani zmienka, že by bol cisár hlavou Cirkvi. Určite ho však de facto mnohí - ale len úklončiví - východní biskupi, či kňazi, prípadne jednoduchí ľudia mohli považovať za rozhodujúceho v Cirkvi, pretože bol to on, ktorý financoval prakticky všetky koncily a zabezpečoval dopravu biskupov na ne. No medzi opravdivými učiteľmi Cirkvi nebolo zaváhanie nikdy v tom, že cisár je iba laický pomocník, ktorý Cirkev chráni, pomáha jej, no on nemá právomoc cirkevnú, aby cirkevne niečo rozhodol. Ak sa tak fakticky stalo, vždy to bola len jeho svojvôľa doplnená strachom biskupov ozvať sa proti nemu. Pretože na konciloch spravidla zo Západu bolo veľmi málo ľudí, a pápeža vždy zastupovali len jeho legáti, dokonca niekedy on poprosil o to niektorého patriarchu alebo význačného biskupa, nebolo človeka,, ktorý by sa mu vedel priamo vzoprieť. Tým nechcem povedať, že všetci cisári boli takí panovační nad Cirkvou. Vôbec nie. Boli niektorí aj naozaj ústretoví a rešpektovali ju a nemiešali sa. No napr. v sporoch o tzv. "tri kapitoly" v súvislosti keď cisár sa miešal do záležitostí Cirkvi, aby si politicky naklonil monofyzitov, ktorých Byzancia stratila, pápež sa jasne postavil proti a napísal mu, aby sa on staral oto, čo je v jeho kompetenciu, teda štátne záležitosti, a aby sa nemiešal do teológie, v ktorej nie je odborníkom...
.
Spravidla vždy /no sú aj výnimly.../, keď cisár zvolával koncil, poradil sa s rímskym biskupom. A žiaden koncil nebol uznaný za ekumenický, ak ho /aspoň dodatočne/ neschválil rímsky biskup. Legíti pápež /ak boli na koncile/, bud predsedali koncilu, alebo -ak predsedal niekto druhý, nejaký iný určený význačný biskup - po predsedovi vždy prvá podpisovali aktá koncilu pápežskí legáti.
A šte ohľadom čestného druhého miesta konštantinopolského patriarchu, rámsky biskup ho nikdy neuzal, a tieto kánony nepodpísal. Pápež Lev Veľký to aj zdôvodnil v liste cisárovi, že tento ostatné patriarcháty /Alexandria, Antiochia, Jeruzalem/ sú apoštolského pôvodu, kým Konštantnopol je iba politicky odvodený, a on to neschvaľuje. Z toho tež vidno, že nie Rím ako hlavné mesto Impária, ale pôsobisko Petra bolo rozhodujúce pokiaľ ide o prvenstvo rímskeho biskupa...
.
Naozaj, tak ako Duch Svätý si "posvietil" s postupom času na stále nové aktuálne problémy v Cirkvi, a viedol jej hierarchov a svútcov a prorokov, aby sa nad tým zamýšľali a usilovali sa to pochopiť /otázky ohlasovania Evanjelia pohanom a i ch pripustenie do Cirkvi, nástupníctvo apoštolov, prax eucharistie, pokánia a i., definovanie vierovyznania, zvolenie kánonu kníh Bového zákona, úcty k Márii a k svätým, ikon a pod./, jednou z týchto vplyvov bolo aj stále plnšei prehlbovanie vedomia u rímskych pápežov zodpovednosti za jednotu v celej Cirkvi, ale aj soôsob realizácie tejto skutočnosti /lebo to nebolo jednoduché ako pri vtedajšej komunikácii v tejto veci čosi robiť... bolo treba doslova "objaviť ako"... Vzdialenosť cisára od Ríma v istom zmysle vidím ako prozreteľnostne veľmi výhodnú, no jeho miešanie sa - veľká nevýhoda. No fakt, že vo veciach viery Cirkev nikdy neustúpila, to bolo väčšinou veľká zásluha veľkého vplyvu rímskych bisjkupov, na ktorý sa v kritických momentoch radi odvolávali aj východní biskupi /dokonca aj menje svätí/, napr. v prípade bludov arianizmu, nestorianizmu, monofyzitizmu, a ikonoborectva... Opravdiví svútci, aj Váchodu, nielen Západu, nemali problém označiť podobne ako Petra kniežaťom apoštolov, tak rímskeho biskupa prvého, hlavou biskupského zboru /sv. Ján Zlatoústy, Maxim Vyznavač. Ján Damascénsky, Michal Studita, a i./.
.
Pápeži súhlasili so systémom zvolávania koncilov, pretože v podstate cento systém im umožnil plniť poslanie, ktoé považovali za svoje povolanie od Pána, zabezpečovať jednotu Cirkvi a viery, no z druhej strany sú známe aj ich niektoré vykadrenia, že oni /Západ/ koncily nepotrebovali, pretože všetky bludy v podstate vychádzali od iných, východných patriarchátov, a cisár, keď chcel mať v Ríši pokoj a jednotu, sám si želal riešiť to. Pre pápeža bol cisár v niektorých veciach jednoducho nepríjemný "tútor", ktorý sa mu "miešal do remesla"... Boli situácie, keď cisár použil rptoi pápežova aj násilie /Honórius, Martin.../
|
| Nadřazený |
|
Re: Re: Re: Byl Petr opravdu zakladatelem papežství? (Skóre: 1)
Vložil: oko v Pátek, 07. listopad 2008 @ 08:24:10 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | Konstantinopolský patriarcha pak ani náhodou se nepokládal za podřízeného římskému papeži, a to nikdy a v žádném smyslu.
V tomto postoji také tkví pozdější schizma církve. Je třeba si uvědomit, že Konstantinopol byl v té době srdcem, mocenským středem východní církve. U vědomí tohoto patriarchové Konstantinopole těžko odolávali svůdnosti moci.
R. 448 začal mich Eutychus, opat kláštera poblíž Konstantinopole, šířit
monofyzitskou herezi. Natolik zdůrazňoval Kristovo božství, že
neuznával Kristovo lidství. Konstantinopolský patriarcha Flavianus
povolal Eutycha na sněm (Chalcedonský), kde byly jeho myšlenky
odsouzeny jako heretické. Eutyches byl vyloučen z kněžského stavu a
exkomunikován.
Mnich se odvolal do Říma k papeži Lvovi Velikému, (proč asi?) který však jeho exkomunikaci jen potvrdil.
Východní císař Theodosius II. byl ale Eutychovi nakloněn a chtěl ho rehabilitovat.Svolal proto říšský koncil, který se konal v Efezu r. 449.
Lev následoval již staletou tradici římského biskupa a poslal za sebe
tři delegáty s dopisy císařovi, shromáždění , konstantinopolským
mnichům a Flaviánovi. Poslední dopis určoval přesnou definici dogmatu o
VTĚLENÍ a DVOJÍ PŘIROZENOSTI V KRISTU. Zmiňovaný papežův dopis Flaviánovi nebyl přečten na zásah císaře a Eutyches byl rehabilitován. Papež Lev Veliký odmítl uznat platnost tohoto koncilu (Platnost koncilů byla vždy podmíněna uznáním od římského biskupa).
Jeden
příklad za všechny o "nedůležitosti" úřadu římského biskupa:
R 545 byl
papež Vigílius unesen císařskými oddíly z Říma až do do Konstantinopole,
protože císař Justinián potřeboval papežovo schválení císařského
ediktu, které by očistil konstantinopolského biskupa (monofyzitu)
Menase a zneplatnil tak závěry Chalcedonského koncilu. A to se jednalo
o osobu papeže, které řadíme mezi ty špatné! |
| Nadřazený |
|
|
|
