Ďalej sa zameriame na tri kľúčové body, ktoré nám z tohto úryvku vyplývajú
1. zmena mena zo Šimona na Petra
2. výraz skala
3. odovzdanie kľúčov kráľovstva spolu s mocou zväzovať a rozväzovať

1.
Pred tým, než si povieme niečo o tom, čo znamenalo v Biblii, keď Boh niekomu zmenil meno, všimnime si, že Peter bol najvýraznejšou postavou medzi apoštolmi, bol medzi nimi prvým. Kdekoľvek sa v Novej zmluve spomína zoznam apoštolov, Peter je vždy spomínaný na prvom mieste (Mk 3,16-18; Mt 10,1-4; Lk 6,14-16; Sk 1,13).

Takisto Peter často hovorí v mene všetkých dvanástich (príklad je aj práve rozoberaný Mt 16). Okrem toho, Peter vystupuje ako centrálna postava v najdôležitejších a najdramatickejších scénach Nového zákona, napríklad po Nanebovstúpení Ježiša, na Turíce je Peter prvý, ktorý ohlasuje evanjelium zástupom v Jeruzaleme, Peter urobil prvý zázrak (Sk 3), zavádza disciplínu s fatálnymi následkami pre podvodníkov (Sk 5), prvý ratifikoval vysluhovanie pohanom a nežidom.V evanjeliu Matúša, sa síce táto zmena mena spomína až v 16. kapitole, v Jánovom evanjeliu je alespomínaná už v prvej (Jn 1,42), čo naznačuje, že Ježiš túto zmenu vykonal hneď na začiatku.

Teraz si môžete položiť otázku, aký to ma vlastne význam? Dostal proste nejakú prezývku. V prvom rade si musíme uvedomiť, že neexistuje žiaden archeologický dôkaz, že by meno Peter bolo použité pred tým, ako ho Ježiš dal Šimonovi. Ďalej predpokladáme, že Peter veľmi dobre poznal Starý zákon a tak mu iste neušiel význam tejto zmeny, o to viac, že mu nové meno pridelil niekto, koho tesne pred tým spoznal a vyznal ako Mesiáša. V Starom zákone totiž máme niekoľko zmien mien, ktoré znamenali zásadnú zmenu smerovania života ľudí, ktorých sa dotýkala. Napríklad Abram, dostal meno Abrahám v Gn 17, alebo Jakub, ktorého meno Boh zmenil na Izrael (Gn 32) a touto zmenou sa stal otcom všetkých ľudí Izraela. Máme aj ďalšie zmeny, ale tieto dve sú pravdepodobne najvýznamnejšie. A tu pri Šimonovi-Petrovi máme pravdepodobne najvýznamnejšiu zmenu v Novom zákone.

Vo všetkých týchto prípadoch máme ľudí, ktorých si Boh vyvolil pre nejaký svoj plán a dal im meno, ktoré vyjadruje ich úlohu v tomto pláne.

2.
Pred tým, ako si povieme niečo o význame mena Peter, stojí za zmienku, že táto zmena Šimonovho mena sa odohrala v Cézarei Filipovej, ktorá sa vyznačuje tým, že v jej bezprostrednej blízkosti leží obrovská skala. Na zmenu Šimonovho mena si Ježiš zvolil práve toto prostredie, čo tiež môže byť geologickou ilustráciou významnosti úlohy, ktorú pre Petra mal.

V tomto momente sa dostávame k problému použitých slov. V gréčtine totiž slovo vyjadrujúce Petrovo meno znie Petros, čo je podstatné meno mužského rodu, ale pre slovo skala v ďalšej časti vety, je použité slovo petra, čo je podstatné meno ženského rodu. Mužská forma v gréčtine označuje malý kameň (okruhliak), zatiaľ čo ženská forma slova označuje veľkú skalu. Tento rozdiel bol v minulosti často (aj v súčasnosti, ale už podstatne menej) používaný protestantskými teológmi, ktorý poukazujú na fakt, že keby chcel Ježiš povedať, že Cirkev vybuduje na Petrovi, dal by mu meno petra a nie petros.

Takmer s istotou môžeme povedať, že Ježiš v tejto situácii nehovoril grécky, ale aramejsky, čo bol bežný jazyk v Palestíne tých čias. Aramejčina ale nemá takúto významovú dvojznačnosť, ale pozná iba jedno slovo Kéfá, preto Ježiš nemohol takýto rozdiel vyjadriť. K zmene došlo pri preklade do gréčtiny, kde si autor zvolil formu Petros pretože je mužského rodu a ženská forma petra, sa nehodí ako mužské meno. Inými slovami by sa Peter nevolal Peter ale Petra (podobne ako Martin a Martina).

3.
Význam odovzdávania kľúčov.

Tu treba zdôrazniť, že sa jedná o frázu, ktorú Ježiš preberá priamo zo Starého zákona. V tomto sa zhodujú aj protestantské aj katolícke komentáre, hovoria, že tu Ježiš cituje Izaiáša, alebo že sa jedná o alúziu. V každom prípade sú použité slová natoľko podobné, že nám dávajú dobrý dôvod veriť, že Ježiš vyberá práve tieto slová, hovoriace opäť o kľúčoch od kráľovstva.

Predtým, ako uvedieme konkrétny citát, pripomeňme si historické súvislosti. Izaiáš bol prorokom počas vlády kráľa Ezechiáša, syna Dávida, ktorý žil v 8. storočí pred Kristom. Dávidov dom, alebo Dávidovo kráľovstvo bolo založené v 11. storočí. Takže máme dynastiu, trvajúcu niekoľko storočí. Ako väčšina kráľovstiev na Strednom Východe, malo aj toto okrem kráľa aj ministrov a týmto ministrom predsedal ministerský predseda. Podobnú štruktúru vidíme aj dnes napríklad vo Veľkej Británii. V tomto príbehu máme takéhoto ministerského predsedu menom Sobna, ktorý sa ale ukázal byť zlým a oportunistickým a tak bol zosadený a na jeho miesto nastúpil spravodlivý a pokorný služobník Eliakim. A Eliakim je ten, ku ktorému sa hovorí v nasledujúcich veršoch (Iz 22, 19-24):

Odstránim ťa z tvojho miesta a zvrhnem ťa z tvojho postavenia. V ten deň zavolám svojho služobníka Eliakima, syna Helkiáša, a oblečiem ho do tvojho rúcha, opášem ho tvojím pásom a dám mu do rúk tvoju moc. I bude otcom obyvateľom Jeruzalema a Júdovmu domu. Dám mu na plece kľúč Dávidovho domu, keď otvorí, nikto nezavrie, a keď zavrie, nikto neotvorí. Osadím ho ako kôl na pevnom mieste, že bude slávnym trónom domu svojho otca. Bude na ňom visieť všetka sláva domu jeho otca: konáre a ratolesti, všetky malé nádoby, od hrnčekov až po krčahy.

Vidíme, že okrem paralely s odovzdávaním kľúčov od kráľovstva, sa tu nachádza aj paralela s mocou otvárať, tak že nikto nezavrie a zatvárať tak, že nikto neotvorí (Petrova moc zväzovať a rozväzovať). Čo týmto všetkým ale chceme povedať? Keď Ježiš vyberá tieto slová, nerobí to spôsobom, ktorý by narušoval, alebo menil ich originálny význam. Práve naopak, je tu plynulý prechod od pôvodného významu k významu novému. A čo to znamená pre situáciu spomínanú v Mt 16?

V prvom rade to znamená, že Ježiš je nový Ezechiáš, On je syn Dávida, On je pravý kráľ Izraela, On sedí na tróne Dávidovom, koniec koncov z Mt 1 vieme, že Ježišova genealógia siaha až po Dávida. Ježiš tu práve utvára štruktúru svojho kráľovstva nie len tým, že menuje svojich dvanástich apoštolov (ministrov), ale aj tým, že vyberá jednu konkrétnu osobu menom Šimon za ministerského predsedu a ktorému podobne ako Ezechiáš Eliakimovi odovzdáva kľúče od kráľovstva.

Táto paralela je veľmi pravdepodobná, pretože dokonale ladí so spôsobom, ako Ježiš používa starozákonné verše a ako Matúš toto používanie zaznamenáva vo svojom evanjeliu. Inými slovami, Ježiš perfektne pozná Starý zákon, ctí si jeho pôvodný význam, z ktorého berie citáty a alúzie a používa tieto originálne texty ako primárny zdroj pre nás, aby sme pochopili význam slov, ktoré sa pôvodne nachádzajú v Starom zákone.

Takže čo vlastne znamenajú tieto kľúče? V prvom rade ukazujú, že dochádza k istému odovzdaniu moci kráľom, svojmu prvému ministrovi. A nie len že dostáva moc otvárať, tak že nikto nezavrie a zatvárať tak, že nikto neotvorí, ale explicitne je povedané, že ho obyvatelia Jeruzalemu majú volať otec.

Pretože v Starom zákone už nie sú žiadne iné verše, ktoré by mohli slúžiť ako základ pre túto alúziu, je táto pasáž pravdepodobne základom, ktorý nám má pomôcť pochopiť význam Ježišových slov Petrovi.

Je v tom však niečo viac, ako len toto a síce dynastické nástupníctvo. Normálne takéto nástupníctvo predpokladáme u kráľov (panovníkov), kedy po ich smrti nastupuje na trón ich potomok, obvykle prvorodený, ale môže byť aj iný, podľa definovaných pravidiel. Izaiáš 22 nám ale pomerne jasne ukazuje, že táto postupnosť sa týkala aj postu prvého ministra.

Prvým dôkazom je fakt, že kľúče sú od Dávidovho domu, pretože ani fakt, že Dávid zomrel pred niekoľkými storočiami nezmenil tento spôsob odovzdávania moci tak pre kráľa (syna Dávida) ako aj pre jeho prvého ministra, ktorý vládne pod ním.

Ďalší dôkaz je v spôsobe, akým prebehlo menovanie Eliakima po odvolaním nehodného Sobna, ktoré bolo automaticky spojené s odovzdaním kľúčov od kráľovstva. Inými slovami, to naznačuje akúsi zaužívanú prax, pri ktorej nástupníctvo nezahŕňa iba kráľa, ale aj jeho prvého ministra.

Ďalší zaujímavý dôkaz máme vo verši 23, ktorý hovorí, že Eliakim bude slávnym trónom v dome svojho otca. Inými slovami, nie len kráľ má slávny trón, ale aj jeho prvý minister. Isto v podriadenom postavení, ale stále vlastný trón.

Hovoríme tu teda v súvislosti s prvým ministrom o úrade, ktorý keď sa uprázdni, musí byť obsadený jeho nástupcom. Tento fakt potvrdzujú aj iné historické pramene, z ktorých vieme, že tento úrad bol v izraelskom kráľovstve do určitej mieri dedičný a teda sa aj na neho vzťahovalo dynastické nástupníctvo.

Máme ale dôvod veriť, že v prvom storočí mohli Ježiš, Matúš a ďalší apoštoli chápať takéto pozadie? Myslím, že existuje niekoľko dobrých dôvodov, napríklad 6 miest v Matúšovom evanjeliu, v ktorých autor jasne rozumie a používa materiál zo starobylého Dávidovho kráľovstva, aby vysvetlil spôsob, akým Kristus zakladá svoje kráľovstvo a priamo sa pri tom odvoláva na túto osobu prvého správcu, alebo iným titulom prvého ministra. (Mt 10,25; 17,25-26; 18,23-34; 21,33-41; 22,1-13; 25,14-30.)

Takže na záver môžeme povedať, že Ježiš tým, že odovzdáva Petrovi kľúče ho menuje do funkcie prvého ministra s tým, že kľúče sú jasným symbolom toho, že vytvára úrad a teda keď Peter zomrie, automaticky sa predpokladá, že nastúpi jeho následník a potom jeho následník a tak ďalej.

A tým sme ukázali Biblický základ viere, že Ježiš vytvoril Petrov úrad, ktorý zahŕňa aj nasledovníkov, známych ako pápeži.