Grano Salis NetworkGrano SalisGranoChatMusicalise-KnihyModlitbyD K DKřesťANtiqC H M IMOSTYNotabeneECHO 
Vítejte na Grano Salis
Hledej
 
Je a svátek má Jan.   Vytvoření registrace
  Článků < 7 dní: 3, článků celkem: 16684, komentáře < 7 dní: 646, komentářů celkem: 432942, adminů: 60, uživatelů: 5256  
Vyzkoušejte
Jednoduché menu

Úvodní stránka

Archiv článků

Protestantské církve

Veřejné modlitby

Zpovědnice

e-Knihovna

e-Knihy pro mobily

Kam na internetu

Soubory ke stažení

Recenze

Diskusní fórum

Tvůj blog

Blogy uživatelů

Ceny Zlatá Perla

Ceny Zlatá Slza

Doporučit známým

Poslat článek


Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT


GRANO MUSICALIS

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení


Pravidla


Kdo je online
Právě je 447 návštěvník(ů)
a 4 uživatel(ů) online:

rosmano
cizinec
ivanp
Tolstoj

Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde

Polemika


Přihlášení

Novinky portálu Notabene
·Selhání pøedstavitelù Jižních baptistù pøi ochranì obìtí sexuálního zneužívání
·Sbor Bratrské jednoty baptistù v Lovosicích vstoupil do likvidace
·Informace z jednání Výkonného výboru BJB dne 10. kvìtna 2022
·JAS 50 let: Adrian Snell, trièko a beatifikace Miloše Šolce
·Online pøenosy ze setkání všech JASákù k 50. výroèí pìveckého sboru JAS
·Prohlášení tajemníka Èeské evangelikální aliance k ruské agresi na Ukrajinì
·Jak se pøipravit na podzimní vlnu?
·Kam se podìly duchovní dary?
·Bratrská jednota baptistù se stala èlenem Èeské eavngelikální aliance
·Patriarcha Kirill v Západu vidí semeništì zla a sní o vizi velkého Ruska

více...

Počítadlo
Zaznamenali jsme
119038372
přístupů od 17. 10. 2001

Teologie: augsburské vyznanie viery
Vloženo Čtvrtek, 28. únor 2013 @ 19:41:47 CET Vložil: Olda

Historie poslal ivanp

augsburské vyznanie viery


zdravím diskutérov...

Augsburské vyznanie (1530) je vyznaním reformačnej cirkvi. Je to obrana viery pred tými ktorí napadli reformáciu ako princíp. Je zvláštne že argumenty reformácie sú presne tie isté ako odznievajú dnes napr. na Grane. Ako keby sa nič nezmenilo. Tie isté témy. Pri čítaní vyznania z 16. st. mám dojem že čítam niektoré komentáre z tohto Webu. Tie isté postoje, tie isté argumenty, tie isté princípy...Pripájam niektoré skrátené články viery ktoré boli po prvý krát prečítané v r. 1530 pred cisárom Karlom V.
--------------------------------------------------------

15. O cirkevných poriadkoch

O cirkevných poriadkoch, ktoré ustanovili ľudia, učíme, že možno zachovávať len tie, ktoré nespôsobujú hriech a ktoré slúžia pokoju a dobrému poriadku v cirkvi, ako sú určité sviatky, slávnosti a podobne. Pritom však zdôrazňujeme, že svedomie sa nesmie zaťažovať tvrdením, že také veci sú nutné pre spasenie. K tomu treba upozorňovať, že evanjeliu a učeniu o viere v Krista protirečia všetky predpisy a tradície, ktoré ustanovili ľudia nato, aby si nimi zmierovali Boha a zasluhovali milosť. Preto neužitočné a proti evanjeliu sú kláštorné sľuby a iné predpisy o pôstnych jedlách, pôstnych dňoch atď., ktorými by sa mala získať milosť a zadosťučinenie za hriechy.

21. O uctievaní svätých


O úcte k svätým učíme, že si svätých máme pripomínať, aby sme tým posilnili našu vieru, keď vidíme, ako dosiahli milosť a ako im pomohla viera. Okrem toho si máme z ich dobrých skutkov vziať príklad každý vo svojom povolaní. Ale zo Svätého písma sa nedá dokázať, že svätých treba vzývať alebo u nich hľadať pomoc. „Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a  ľuďmi,  človek Kristus Ježiš“ (1Tim 2,5). On je jediný Spasiteľ, jediný Veľkňaz, trón milosti a Orodovník pred Bohom (R 8,34). Jedine On zasľúbil, že vypočuje našu modlitbu. Podľa Písma to je najvyššia bohoslužba, keď tohto Ježiša Krista vo všetkých potrebách a okolnostiach hľadáme a z celého srdca vzývame: „A keby niekto zhrešil, máme Prímluvcu u Otca, Ježiša Krista spravodlivého“ (1J 2,1).

22. O sviatosti pod obojím spôsobom


U nás sa sviatosť Večere Pánovej ľudu prisluhuje pod obojím spôsobom, lebo to je jasný Kristov príkaz a nariadenie: „Pite z neho všetci!“ (Mt 26,27). Tu Kristus prikazuje jasnými slovami o kalichu, aby z neho pili všetci.  Aby nikto nemohol prekrútiť tieto slová a tak ich vykladať, že sa to patrí len kňazom, Pavol v 1. liste Korintským 11,20n poukazuje na to, že celý zbor v Korinte prijímal pod obojím spôsobom. Tento zvyk  zostal v cirkvi dlhý  čas, ako to možno dokázať z dejín a zo spisov cirkevných otcov. Cyprián sa na mnohých miestach zmieňuje o tom, že vtedy sa ľudu podával kalich. Podobne Hieronym hovorí, že kňazi, ktorí podávali túto sviatosť, prisluhovali krv Kristovu ľudu. Ba pápež Gelasius zakazuje deliť túto sviatosť (Distinc. 2. De consecratione cap. Conperimus). Ani nikde nemožno nájsť cirkevný zákon (kánon), ktorý by prikazoval prijímať len pod jedným spôsobom. Ani nikto nevie, kedy a kto zaviedol zvyk prijímať len pod jedným spôsobom, hoci kardinál Cusanus18  vie, kedy sa to zaviedlo. Ale teraz je zjavné, že tento zvyk je nesprávny, zavedený bol proti Božiemu príkazu a tiež aj proti starým cirkevným zákonom. Preto sa nepatrí zaťažovať svedomie  tých, čo chceli prijímať túto svätú sviatosť podľa Kristovho ustanovenia a nútiť ich, aby konali proti nariadeniu nášho Pána Krista. A pretože rozdelenie sviatosti odporuje Kristovmu ustanoveniu, prestali sme konať aj zvyčajnú procesiu s touto sviatosťou.  

23. O manželstve kňazov


Ľudia všetkých vrstiev (stavy vysoké i nízke) všade na svete sa už dávno sťažovali na veľkú nemravnosť a divoký život tých kňazov, ktorí nemohli zachovať čistotu. Tieto ohavné hriechy už dosiahli vrchol. V snahe vyhnúť sa tomuto hnusnému a veľkému pohoršeniu, smilstvu a inej nemravnosti, sa niektorí naši kňazi oženili. Zdôvodňujú to tým, že ich k tomuto kroku prinútila a doviedla veľká tieseň svedomia. Veď sväté písmo jednoznačne svedčí, že manželský stav ustanovil Pán Boha, aby sa tak vyhlo smilstvu, ako hovorí Pavol v 1. liste Korintským 7,2: „Ale aby sa vyhlo smilstvu, nech má každý svoju ženu.“ A podobne v 9. verši: „Lepšie je žiť v manželstve, ako horieť vášňou.“ A Kristus, ktorý najlepšie pozná človeka u Matúša 19,11 hovorí: „Nie všetci chápu túto reč,“ čím jasne ukázal, že len máloktorí majú dar žiť zdržanlivo; lebo „Tak stvoril Boh človeka - ako muža a ženu ich stvoril“ (1M 1,27). A skúsenosť veľmi zreteľne ukázala, či je v ľudskej moci a sile bez osobitného daru a Božej milosti vlastným rozhodnutím alebo sľubom zlepšiť alebo zmeniť to,  čo stvoril všemohúci Boh. Je zreteľné, aké následky to malo pre dobrý, počestný, mravný život, pre kresťanské počestné a poctivé správanie, aký hrozný nepokoj a strašnú trýzeň svedomia z toho mnohí mali na konci života, ako to sami o sebe priznali. Keďže teda nijakým ľudským sľubom alebo zákonom nemožno zmeniť Božie slovo a prikázanie, z týchto a podobných príčin a dôvodov sa kňazi a iní duchovní oženili. 

Aj z dejín a zo spisov cirkevných otcov je možné dokázať, že v kresťanskej cirkvi bolo oddávna zvykom, že sa kňazi a diakoni ženili. Tak hovorí Pavol: „Biskup musí byť teda bez úhony, jednej ženy muž“ (1Tim 3,2). Aj v Nemecku len pred štyristo rokmi boli kňazi násilím donútení vzdať sa manželstva pre sľub čistoty. Všetci sa tomu vzopreli a tak silne sa proti tomu bránili, že pri vzbure celého kňazstva, v tlačenici, prišiel takmer o život mohučský arcibiskup, ktorý vyhlasoval tento nový pápežský edikt. Tento sa zákon hneď od začiatku presadzoval veľmi tvrdo a bezohľadne. Pápež vtedy kňazom nielen zakázal budúce manželstvo, ale roztrhol aj tie manželstvá, ktoré už dávno trvali. Toto bolo nielen proti všetkým božským, prirodzeným a svetským právam, ale to príkro odporovalo aj cirkevným zákonom, ktoré vydali sami pápeži a najdôležitejšie koncily.
Aj mnohí významní, bohabojní a rozumní ľudia vždy znova a znova pripomínali, že tento vynútený celibát – znemožnenie manželstva, ktoré ustanovil sám Boh a ponechal ho každému na jeho slobodné rozhodnutie - nespôsobil nič dobré, ale len mnoho veľkých, zlých nerestí a veľa zla. Dokonca i jeden z pápežov, Pius II. často hovorieval, ako o tom svedčí jeho životopis, dal vo svojom mene vyhlásiť: „Určite možno uviesť dôvod, prečo sa duchovným zakazuje manželstvo; ale sú oveľa vyššie, väčšie a dôležitejšie dôvody, prečo by sa im manželstvo malo zase dovoliť.“ Nepochybne, že pápež Pius toto povedal, ako rozumný a múdry muž, po starostlivom uvážení. 

Ak je teda skutočnosť, že sa kňazi a duchovní smú ženiť založená na Božom slove a prikázaní a ak aj dejiny dokazujú, že kňazi bývali ženatí a sľub čistoty zapríčinil mnoho odporných nekresťanských pohoršení, smilstvá, hroznú a neslýchanú nemravnosť a ošklivú neresť a ak aj niektorí statoční kanonici, ako aj niektorí členovia kúrie v Ríme sami priznali a s poľutovaním konštatovali, aké strašné a bezmedzné neresti sú v kňazstve a vzbudzujú Boží hnev – preto je žalostné, že sa kresťanský manželský stav nielen zakazuje, ale na niektorých miestach sa aj celkom tvrdo trestal, akoby šlo o dajaký veľký zločin napriek tomu, že Boh vo Svätom písme prikázal, aby sme si manželstvo vysoko ctili.

Veď manželský stav si vysoko vážia aj cisárske zákony a právo a to vo všetkých štátoch. Len v poslednom čase toto právo začína ľudí neprávom trápiť pre ich manželstvo, a to dokonca kňazov, s ktorými by sa malo šetrnejšie zaobchádzať ako s inými. Toto sa deje nielen v rozpore s božským právom, ale aj v rozpore s cirkevnými zákonmi. Apoštol Pavol v 1. liste Timoteovi 4,1-3 nazýva diabolským také učenie, ktoré zakazuje manželstvo. Sám Kristus hovorí u Jána 8,44, že diabol je vrahom od samého začiatku. Oboje spolu súhlasí. Musí to byť diabolské učenie, ktoré zakazuje manželstvo a na dodržiavanie takého učenia sa ešte musí aj prelievať krv. 

Tak ako nijaký  ľudský zákon nemôže zmeniť alebo zrušiť Božie prikázanie, práve tak ho nemôže zmeniť ani nijaký sľub. Tak radí aj svätý Cyprián, aby sa ženy, ktoré nemôžu dodržať sľúbenú čistotu, radšej vydali. Tak hovorí v 11. zo svojich listov: „Keď však nechcú alebo nemôžu zachovávať čistotu, je lepšie, keď sa vydajú, než aby sa do ohňa dostali pre svoju žiadostivosť. A majú dbať, aby bratom a sestrám neboli na pohoršenie.“ Okrem toho všetky cirkevné zákony sú veľmi mierne a zhovievavé voči tým, ktorí v mladosti zložili taký sľub; to platí aj o kňazoch a mníchoch, z ktorých väčšina v mladosti
vstúpila do tohto stavu z nevedomosti.  

24. O omši 

Je očividné, že v minulosti bola omša zneužívaná rozličným spôsobom. Urobili z nej jarmok, kde sa predávala a kupovala a vo všetkých kostoloch ju slúžili prevažne pre peniaze. Učení a zbožní  ľudia toto zneužívanie už predtým veľmi často kritizovali. Teraz naši kazatelia kážu o tom, že kto nehodne požíva túto sviatosť, previňuje sa proti telu a krvi Kristovej (1K 11,27). Tým upozorňujú kňazov na túto strašnú hrozbu, ktorá musí pohnúť každým kresťanom. Preto v našich zboroch napokon odpadli platené a pokútne omše, ktoré sa posiaľ slúžili len pre peniaze a dôchodky kňazov. 

Pritom sme zavrhli a karháme aj ten strašný omyl, keď sa učilo, že náš Pán Kristus svojou smrťou urobil zadosť len dedičnému hriechu a pre ostatné hriechy ustanovil omšu ako obeť. Tak z omše urobili obeť pre živých i mŕtvych, aby ňou odňali hriech a zmierili Boha. To malo za následok, že sa diskutovalo o tom, či omša, ktorá sa slúži za mnohých, má práve taký istý účinok, ako omše, ktoré sa slúžili za  jednotlivcov. Takto sa objavilo nespočetné množstvo omší, ktorými (títo ľudia) chceli u Boha dosiahnuť všetko, čo potrebovali. Na vieru v Krista a pravú bohoslužbu sa pritom zabudlo. 

Preto bolo bezpochyby veľmi dôležité vyučovať, aby všetci vedeli, ako sa má táto sviatosť správne užívať.

Po prvé: Sväté písmo na mnohých miestach dosvedčuje, že okrem Kristovej smrti nie je nijaká iná obeť za dedičný hriech a za všetky iné hriechy. Lebo v liste Židom 9, 24-27 sa píše, že Kristus sa raz navždy obetoval a tým zadosťučinil za všetky hriechy. Je to celkom neslýchaná novota v učení cirkvi, že Kristova smrť činí zadosť len za dedičný hriech a že nie je aj zadosťučinením za všetky iné hriechy. Preto dúfame, že každý pochopí, že sme tento blud zavrhli oprávnene. 

Po druhé: Pavol učí, že milosť pred Bohom dosahujeme vierou a nie skutkami. Tomuto zjavne odporuje zneužitie omše, keď sa myslí, že týmto výkonom (omšou) sa dosahuje milosť. Ba vieme, že omša sa používa ako prostriedok na zbavenie sa hriechov a na dosiahnutie Božej milosti a všetkého dobra - a kňaz toto docieľuje nielen pre seba, ale aj pre celý svet a pre všetkých živých i mŕtvych ľudí. 

Po tretie: velebnú sviatosť neustanovil Pán nato, aby bola obeťou za hriechy, veď taká obeť už bola dávno vykonaná, ale nato, aby povzbudila našu vieru a aby potešila svedomie. Tak skusujú v tejto sviatosti, že sa im Kristovým prostredníctvom pririekla milosť a odpustenie hriechov. Preto si táto sviatosť vyžaduje vieru a bez viery sa prijíma zbytočne.  Omša teda nie je nijaká obeť za iných, aby, či už živých alebo mŕtvych, zbavila hriechov, ale má byť slávnosťou spoločného prijímania, pri ktorej kňaz a iní prijímajú sviatosť pre samých seba.  
 

To sú najdôležitejšie články, o ktorých sa vedie spor. Mohli by sme síce uviesť oveľa viac zneužitia a nesprávnosti, ale aby sme sa vyhli rozvláčnosti a zdĺhavosti, uviedli sme len tie najdôležitejšie, z ktorých sa iné dajú ľahko odvodiť. Už predtým bolo veľa sťažností na odpustky, púte a zneužívanie cirkevnej kliatby.

Medzi farármi a mníchmi bolo aj veľa sporov kvôli spovedi, pohrebom, osobitným kázňam a pre mnohé iné veci. Toto všetko sme s dobrým úmyslom a ohľaduplne vynechali, aby sa tak lepšie mohli rozobrať tie najdôležitejšie veci. Nik nás nesmie upodozrievať, že sme čokoľvek povedali alebo uviedli z nenávisti voči komukoľvek alebo zo snahy hanobiť. Vyrátali sme iba také state, ktoré sme pokladali za nutné, aby boli prijaté a rozvedené, aby sa z toho dalo čo najlepšie poznať, že sme nezaviedli ani v učení ani v cirkevných poriadkoch nič také  čo sa protiví Svätému písmu alebo všeobecnej kresťanskej cirkvi. Veď je všeobecne a verejne známe, že sme s najväčším vypätím a s Božou pomocou - bez toho, že by sme sa chceli chváliť - zabránili, aby sa nejaké nové a bezbožné učenie do našich zborov nedostalo, aby sa nezakorenilo a neprevládlo.  
Vyššie uvedené články sme chceli odovzdať podľa ríšskeho obežníka, aby sme predložili naše vyznanie a učenie našich zborov. Ak by ešte niekto nebol týmto uspokojený, tak mu podáme ďalšie vysvetlenie s odôvodnením na základe Božieho Svätého písma. 

Vášmu cisárskemu Veličenstvu najpoddanejší poslušní
 
Johann, vojvoda saský, kurfirst
Georg, markgróf brandenburský
Ernst, vojvoda lüneburský
Philipp, landgróf hesenský

vložil ivanp


"augsburské vyznanie viery" | Přihlásit/Vytvořit účet | 2 komentáře | Search Discussion
Za obsah komentáře zodpovídá jeho autor.

Není povoleno posílat komentáře anonymně, prosím registrijte se

Re: augsburské vyznanie viery (Skóre: 1)
Vložil: poutnick v Pátek, 01. březen 2013 @ 08:43:45 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
Náboženská prohlášení a vyznání z minulosti se dají soudobými satanisty a jinými bojovníky proti (organizovanému) křesťanství jen těžko zneužít . Vždycky je tam něco o čem se jim mluvit nechce. Z principu i v maličkostech.




Stránka vygenerována za: 0.31 sekundy