poslal Nepřihlášený
Rodina
Borgiovcov sa do dejín zapísala ako jeden z najzradnejších,
najnerestnejších a najhorších rodov, aké svet poznal – možno to bola
prvá zločinecká rodina. Táto talianska renesančná rodina počnúc
Alexandrom VI., jedným z najhorších pápežov, cez jeho dcéru Lukréciu,
ktorá sa preslávila otrávenými nápojmi, a celý rad menej známych, ale
rovnako zlých mužov a žien, sa stala synonymom korupcie, škandálu,
incestu, vraždy, cudzoložstva a celého radu ďalších hriechov.
A potom je tu František, „biela ovca... s tvárou Borgiovcov,“ ako ho nazval básnik Phyllis McGinley.
Prečo
sa máme pozrieť na tohto „divného muža“? František nielenže prevýšil
svoju neslávnu rodinu, ale jeho príklad nesie posolstvo pre mnohých
v dnešnej dobe, ktorí si myslia, že život, ak má mať zmysel, treba žiť
podľa podmienok, do ktorých sme sa narodili. Františkova cesta bola
pravý opak. Ochotne prijal to, o čom si myslel, že je to Božia vôľa
a cesta. Bol vždy ochotný odložiť nabok svoje túžby. Dôveroval, že Boh
ho povedie cez okolnosti života. František Borgia prijatím životných
zákrut ukazuje, že plodný konár môže priniesť hojnú úrodu, hoci sa
nachádza na pokrivenom rodinnom strome.
Jeden život, dve cesty
Čo vieme o Františkovi Borgiovi? Suchopárny životopis by mohol vyzerať
takto: Narodil sa v roku 1510 do života moci a výsad. Z otcovej strany
bol pravnukom pápeža Alexandra. Z matkinej strany bol priamym, hoci
nelegitímnym potomkom kráľa Ferdinanda II. Aragónskeho.
Boh
priťahoval Františka už od detstva. Vyjadril túžbu vstúpiť do kláštora.
Jeho rodina ho však poslala slúžiť na dvor cisára Karola V. Sprevádzal
ho na niekoľkých vojenských výpravách a v roku 1529 sa oženil
s portugalskou šľachtičnou Eleanor, s ktorou mal osem detí.
Keď
Eleanor zomrela, František sa vzdal svojho bohatstva a titulov
a vstúpil k jezuitom. Stal sa blízkym priateľom svätého Ignáca
z Loyoly, viedol jezuitský rád ako jeho tretí generálny predstavený
a pripisujú sa mu mnohé úspechy. Založil napríklad Gregoriánsku
univerzitu v Ríme. Zomrel 30. septembra 1572.
Bol to určite príkladný život, ale aby sme zistili, prečo bol vyhlásený za svätého, musíme sa pozrieť na podrobnosti.
Dobrý Borgia?
Kto by si myslel, že Borgia sa môže stať svätým? Nezdalo sa, že je to
v rodinných génoch. Ale Božia milosť je pre každého z nás a keď prišla
k Františkovi, odpovedal na jej volanie.
Nie
je to príliš pritiahnuté za vlasy, keď si predstavíme, že niektorí jeho
príbuzní sa vysmievali z jeho zbožnosti a nazvali ho svätuškárom. Na
druhej strane spektra si môžeme predstaviť, že ľudia ho odsudzovali
a vyhýbali sa mu pre reputáciu rodiny. Ale František sa nenechal
ovplyvniť nijakými reakciami. S pokorou prijal svoje povinnosti ako
manžel, otec a člen vládnucej vrstvy. Dovolil, aby jeho prirodzená
zbožnosť prekvitala aj uprostred ťažkostí života na šľachtickom dvore.
Istý
biskup, ktorý ho dobre poznal, povedal, že František je „pokorný,
naozaj dobrý Boží muž v každom zmysle slova“. František dokazuje
každému, kto si myslí, že je onálepkovaný svojou minulosťou alebo ho
vopred odsudzujú za činy príbuzných, že slobodná vôľa triumfuje nad
DNA. V Božom kráľovstve minulosť neurčuje budúcnosť.
Zmena plánov
O Františkovej viere sa dozvedáme aj na základe toho, ako zvládal
sklamania a zmeny. V detstve sa rozhodol, že celý svoj život bude
poslúchať Boha. Ako dospelý to robil celým svojím srdcom. Nech už jeho
život dostal akýkoľvek smer, prijal ťažkosti ako súčasť Božieho plánu.
Keď
bolo zjavné, že musí zanechať svoju detskú túžbu stať sa mníchom,
ochotne to urobil. Keď bolo zrejmé, že sa od neho očakáva, že sa ožení
– pravdepodobne s nevestou, ktorú mu vybrala rodina –, urobil to bez
zbytočného rozruchu.
Žiaľ,
ktorý prejavil pri smrti svojej manželky, ukazuje, že František Eleanor
naozaj miloval a vložil sa do manželstva celým srdcom. Nepočítal čas
a neželal si, aby bol radšej mníchom. Miloval aj svoje deti a ľudia ho
chválili za to, ako veľmi sa o ne staral a ako ich vychovával.
Ochotný čakať
Jeho šťastný život sa skončil smrťou Eleanor v roku 1546. František
opäť cítil povolanie k rehoľnému životu. Tentoraz chcel ísť k jezuitom.
Z nášho pohľadu by sme ho vôbec neobdivovali, že zanechal osem detí –
vo veku 8 až 16 rokov – a vstúpil do rehole. Ale aj tu chcel František
nasledovať Božiu vôľu.
Musíme
vziať do úvahy dve veci. Po prvé, v 16. storočí bola priemerná dĺžka
života kratšia a ľudia dospievali oveľa rýchlejšie než dnes. Sám
František vstúpil na kráľovský dvor ako chlapec a oženil sa ešte
v puberte. Po druhé, nasledoval radu svätého Ignáca z Loyoly
a k jezuitom vstúpil až vtedy, keď mal jeho najstarší syn dvadsať
rokov, takže sa dokázal postarať o svojich súrodencov a prevziať plnú
správu rodinných majetkov a titulov.
Vo
Františkovom svete to bolo pozoruhodné. Ľudia neočakávali, že vdovec
jeho postavenia a moci odovzdá svoje majetky deťom. František mohol dať
deti do opatery príbuzným – alebo sa ponáhľať do kláštora po opätovnom
sobáši, aby zabezpečil matku – opatrovateľku pre svoje deti. On však
šiel menej vychodeným chodníkom. Stal sa angažovaným a šikovným
slobodným otcom. Dal všetky záležitosti do poriadku, aby bolo o jeho
deti postarané. Až vtedy, keď boli pripravené na jeho odchod, sa stal
kňazom.
Patrón ľudí s nadváhou?
František sa naplno venoval svojmu novému povolaniu. Usiloval sa byť
nielen dobrým, ale tým najlepším kňazom. Napokon ho považovali za
jedného zo spoluzakladateľov jezuitov.
Ak
mal František nejakú chybu, bola to asi prílišná horlivosť v duchovných
praktikách, keď bol oslobodený od života na kráľovskom dvore. Jeden
príklad za všetky: jedlo. Istý životopisec hovorí, že keď František
vstúpil k jezuitom, bol nesmierne tučný. Pre nás všetkých, ktorí
považujú druhý kúsok zákuska za protiliek na náročný deň, môže byť
svätý František Borgia svätcom, ktorý nám naozaj rozumie!
Keď
František vstúpil k jezuitom, na radu svojho duchovného vodcu upravil
svoje jedenie. Nanešťastie, ako to býva s mnohými obéznymi ľuďmi, išiel
do opačného extrému: Tak schudol, že jeho predstavení mu museli
prikázať, aby zanechal pôst. Podobne ako František z Assisi aj Borgia
sa neskôr priznal, že bol príliš horlivý pri telesnom umŕtvovaní.
Nakoniec uznal hodnotu miernosti ako najbezpečnejšiu cestu k svätosti.
„Tvoja vôľa, nie moja“
Niekedy sa pozeráme na svätých a myslíme si, že s nimi nemáme nič
spoločné. Ale František Borgia ukazuje, že hoci nás od neho delí päťsto
rokov, ľudská prirodzenosť a ľudský zápas ostávajú pozoruhodne rovnaké.
Aj
keď si ho najviac pamätáme za to, čo dosiahol ako tretí generálny
predstavený jezuitov, je to len časť jeho príbehu. František od zápasov
s obezitou po nájdenie správnej rovnováhy medzi rodinnými povinnosťami
a osobným duchovným rozvojom predstavuje realistický model pre rast vo
svätosti v činnostiach každodenného života – nielen ako rehoľník, ale
aj ako správca, manžel a otec.
Ak
ho chceme v niečom napodobniť, možno by sme sa mohli naučiť povedať
s Ježišom: „Tvoja vôľa, nie moja.“ František sa vzdal svojich túžob,
počúval Boha a nasledoval dobré rady. Pokojne a pokorne kráčal po ceste
do neba. V každej etape života robil to, čo musel urobiť – dôsledne,
z celého srdca a bez zatrpknutosti. Keď splnil svoje povinnosti,
s odvahou a odhodlaním prešiel do ďalšej etapy.
Pre
Františka nebolo ľahké vzdať sa svojho sna byť mníchom. Alebo byť pri
smrti svojej manželky a stať sa ovdovelým slobodným rodičom. Alebo byť
oddelený od rodiny, keď napokon vstúpil do rehole. (Na smrteľnej
posteli bol jeho posledný skutok požehnanie detí a vnukov.) František
po celý život poslúchal Božiu vôľu. Každý deň žil podľa svojich
najlepších schopností bez ľútosti nad tým, čo „by mohlo byť“, a bez
toho, aby zahnal prítomnosť neviditeľnou budúcnosťou.
Františkov
príklad dokazuje, že Boh každému z nás dáva to, čo potrebujeme, aby sme
sa stali svätými v každodenných udalostiach nášho života. František
nebol kanonizovaný za to, že bol manželom, otcom a neskôr kňazom. Stal
sa svätým, lebo svoje povolanie manžela, otca a kňaza prežíval naplno.Woodeene Koenig-Brickerová