Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení

Rekcia na článok "Lepšie je mýliť sa s cirkvou, než mať pravdu mimo cirkvi"...

Výrok "Lepšie je mýliť sa s Cirkvou, než mať pravdu mimo Cirkvi" je známy výrok aj z prostredia Katolíckej Cirkvi. Podobné výroky vždy chcú čosi podčiarknúť. Spravidla však nevystihujú plnú skutočnosť, ktorá obvykle ďaleko presahuje to, čo je človek schopný celkom pochopiť. Uvedený výrok chcel podľa všetkého zdôrazniť veľký význam hodnotu toho "byť v Cirkvi". V tom je pravdivý. No vešať naň a pripisovať mu všetky možné iné významy, ktoré človek objaví len v rovine formálnej logiky, sa mi zdá scestné.

Každý človek je pred Bohom jedinečný a originálny vo svojich osobitostiach, podmienkach, histórii, ktorá predchádzala tomu, kde sa teraz nachádza... Jedine Boh toto všetko pozná. Preto iný človek môže byť pre druhého, nech by bol akokoľvek múdry, skúsený, vzdelaný, či svätý len určitým svetielkom, ktorým si Pán Boh môže poslúžiť, aby človeka usmernil. Spravidla to tak Boh aj robieva, že používa ľudí /rodičia, učitelia, duchovní, odborníci.../. Kto je ten však človek, to  nie je vždy také jasné rozoznať. Cirkevná skúsenosť preferuje svojho duchovného sprievodcu, či poradcu /niektorí používajú aj termín "duchovného vodcu"... no slová tu nie sú podstatné.../, ktorého si človek po zrelom uvážení vybral pred Bohom vo viere za svojho poradcu.  V každom prípade však by svedčalo múdrosti akéhokoľvek duchovného poradcu byť si vedomý svojej ľudskej obmedzenosti a nedokonalosti. A ešte viac si byť vedomý toho, že len Boh vie všetko najlepšie. A nesnažiť sa preto tváriť ako vševediaci, neomylný, a jedinečne kompetentný... Preto sa namiesto manipulovania a dirigovania snaží dotyčnému pomôcť osvetliť jeho situáciu, poukázať mu možno tie zorné uhly, ktoré sám nezbadal. Ostatné však, teda aj samé definitívne rozhodnutie, ponechať na človeka.

Sú však prípady, keď v človek je z prirodzenej povahy nezrelý, nesamostatný, neschopný zhodnotiť situáciu. Nakoľko je to tak, natoľko spravidla je rozumné nechať sa doslova viesť druhým v dobrej viere, že tak je to rozumné aj pred Bohom... Sú však aj situácie, keď treba poslúchnuť svoju legitímnu cirkevné autoritu, ak ide o vec cirkevno-právnu, kde sa treba jednoducho riadiť platným právom, za predpokladu a s vierou, že ono bolo síce vytvorené ľuďmi Cirkvi, ale ona dostala na to právo od Krista /"Čo zviažete na zemi..."/  vytvárať zákony a aplikovať Božie zjavené zásady v meniacej sa histórii na  nové okolnosti života. Sem patrí napr. aj poslušnosť  rehoľníka, ktorý sa zaviazal sľubom poslušnosti vo svojej reholi. Všetky zásady však platia aj tak len ako všeobecný platný princíp, ale v konkrétnosti vždy tam vystupuje aj faktor svedomia dotyčnej osoby, v ktorej sa tiež ozýva Boh. Podľa toho možno smelo povedať, že v osobitných, výnimočných prípadoch dotyčný človek môže po zrelom zvážení pred Bohom dospieť k názoru, že to, čo mi tvrdí autorita nie je to, čo som presvedčený, že chce odo mňa Boh. História totiž  pozná dosť prípadov, keď aj cirkevná, prípadne iná legitímna autorita /rodičovská, odborná.../ sa mýlila, lebo vychádzala z nesprávnych predpokladov alebo informácií, a zavinila veľkú škody. V praxi je však dlosť zložité toto dokazovanie, lebo vždy máme do činenia s obmedzenosťou ľudí, z ktorých nikto nie je "homo perfectus"...

Pokiaľ ide o otázku kompetentnosti cirkví /čo naznačil ssns/ myslím, že v tomto probléme sa vyzná naozaj len Pán Boh. Vystupovať voči druhému s postojom, že naša cirkev je jedine vo všetkom neomylná, a preto kým ostatní celkom neprijmú všetky jej pravdy a zásady, sú protivníkmi Boha, je - podľa mňa - nezodpovedné tvrdenie neodpovedajúce skutočnosti. Aj keby - pripusťme na okamih - toto bolo u niekoho pravda, aj tak si myslím, že čiste prístup opierajúci sa len o logickú stránku veci, je veľmi obmedzený, a teda vlastne neúplný, a teda nepravdivý. Treba brať do úvahy totiž aj stránku psychologickú a historickú, z ktorej sa spravidla musí vychádzať. Veď všetci sme sa narodili v nejakej cirkvi, resp. sme sa dostali do nejakej cirkvi nielen z dôvodov logických /teda že sme uverili len na základe logických argumentov/, ale aj psychologických a historických, teda že sme stretli nám sympatických ľudí, boli sme kdesi prijatí, udomácnili sme sa a prežili veľa spoločných zážitkov, ktoré nás spájajú, a preto jednoducho nie je možné len tak sa domnievať, že ja niekam prídem, zvestujem pravdu Kristovho Evanjelia, a kto hneď neuverí môjmu ohlasovaniu, je stratený a Bohom zavrhnutý... Pretože len Pán vie, ako je ťažké človeku opustiť doslova "rodinu"/tradíciu, cirkev, výchovu.../ a prejsť do novej, zmeniť okolnosti, štýl života, osvojiť si čosi nové. Pán často chce dosť veľa, ale nie hneď. Všimnime si z Biblie, ako trpezlivo vychovával svoj izraelský národ... Podobne aj svoju Cirkev vedie len postupne k plnej pravde /a tiež k jednote/. Nenazdávajme sa, že my ju už poznáme. Ona je oveľa plnšia, než si ju vieme predstaviť dnes. Ona sa nedá vyjadriť len v ľudských formuláciách a slovách...

Žijeme v dobe, keď si kresťania uvedomili, že tak ako sa správali  v minulosti aj voči sebe, to nie je kresťanské. Namiesto vojen a tvrdej konfrontácie sa začali rozprávať a počúvať jeden druhého, a uvedomili si /mnohí s radosťou a vďačnosťou Pánovi/, že aj tí druhí čosi vedia o tom, ako Pán pôsobí, dokonca že On pôsobí aj v nich a cez nich /a niekedy ešte viac.../. Postupne vedie svojich učeníkov zo všetkých cirkví k evanjeliovému "Milujte sa navzájom..." nielen v rámci svojej konfesie, ale snaží sa rozšíriť srdcia aj na iné. A my, chvalabohu, sme práve tá generácia, pred očami ktorej sa tento - podľa mňa  - jedinečný historický proces odohráva. Nemôže byť v histórii čosi dôležitejšieho než jednota Kristových učeníkov najprv v láske, aby potom bola stále viac a viac aj v pravde. Sami mnohí vidíme, ktorí máme skúsenosť aj s druhými cirkvami, a nielen s tou svojou, že Pán obdivuhodne trpezlivo pracuje, pôsobí, povzbudzuje, len postupne mení postoje ľudí, a ich  srdcia. Možno tento samotný proces zbližovania, poznávania, prijímania druhých je krajší než skutočnosť, ku ktorej smeruje...

Vyzývam seba aj druhých, aby sme otupili svoje "meče", ostrie jazyka a slov a nasadili si viac ochoty počuť druhého, neviesť diskusiu len veľmi jednostrannými a obmedzenými zbraňami ľudských slov /aj keď citovaných z Biblie/, právnických a logických zásad, ale obohatili svoje debaty na GS aj o to, čo sa nazýva "srdce". Snaha o pochopenie aj toho, čo sa skrýva za slovami toho druhého, resp. čo nám hovorí Písmo nielen podľa doslovnej litery, ale podľa jeho ducha, zmyslu, v kontexte lásky a Božieho Ducha aj medzi riadkami, to by bolo veľmi užitočné tu a určite by to dostalo naše debaty na vyššiu duchovnú úroveň a prinieslo každému  trochu viac svetla /t.j. pravdy aj lásky/. To je jediný cieľ, ktorý  tým máme sledovať. Ostatné nechajme na Pána, On sa už postará...