„Hospodinovým slovom vznikli nebesá a dychom jeho úst všetky ich voje.“ „Lebo on povedal a stalo sa. On rozkázal a postavilo sa.“ „Založil si zem na jej pilieroch, neskláti sa na večné veky“ (Ž 33,6.9; 104,5).

Zem bola prekrásna, keď vyšla z rúk svojho Tvorcu. Jej povrch spestrovali rozmanité útvary. Pokrývali ju vrchy a pahorky, mohutné rieky a pôvabné jazerá; kopce a horstvá však neboli strmé a rozoklané. Príkre svahy a údolia nevytvárali nebezpečné rokliny, ako to vidíme dnes. Ostré hrebene skalného zemského povrchu pokrývala úrodná pôda, z ktorej všade rašila bujná zeleň. Nebolo odporných močiarov ani neúrodných púští. Pri každom pohľade pozdravovali oko pôvabné kríky a úchvatná krása kvetov. Stromy na kopcoch boli oveľa majestátnejšie, než aké vidíme dnes. Vzduch nebol zamorený nijakou nákazou; bol čistý a zdravý. Zem svojou krásou predstihovala aj tie najvznešenejšie parky dnešných palácov. Zástupy anjelov nadšene hľadeli na túto scenériu a tešili sa z Božieho obdivuhodného diela.

Boh po stvorení zeme, rozmanitých zvierat a rastlín predstavil svoje vrcholné dielo – človeka, ktorému pripravil všetku túto nádheru. Povedal: „Utvorme človeka na svoj obraz, na svoju podobu... Nech ľudia vládnu... Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, stvoril ich ako muža a ženu“ (1 Moj 1,26.27). Tu je zreteľne predstavený pôvod ľudstva a záznam Písma je tak jednoduchý, že nemôže viesť k mylným záverom. (44) Boh stvoril človeka na svoj obraz. Nejde o nijakú záhadu. Nieto dôvodu predpokladať, že človek sa vyvíjal postupne v dlhých časových obdobiach z nižších foriem živočíšnej či rastlinnej ríše. Také učenie znižuje veľkolepé Stvoriteľovo dielo na úroveň prízemných obmedzených predstáv človeka. Ľudia sú tak posadnutí túžbou zbaviť Boha vlády nad vesmírom, že ponižujú človeka a jeho pôvod zbavujú dôstojnosti. Ten, ktorý vo vesmíre rozsypal hviezdne svety a lúky posial nádhernými kvetmi, ktorý zem i nebesá naplnil divmi svojej moci, korunoval svoje dielo tým, že stvoril bytosť, ktorú obdaril vládou na zemi, lebo ju pokladal za hodnu, aby stvoriteľským aktom prijala z jeho ruky život. Rodokmeň ľudstva má svoj pôvod v slávnom Stvoriteľovi (25) a nie vo vývojovom rade mikróbov, mäkkýšov či štvornožcov. Z prachu stvorený Adam bol „Božím synom“ (Luk 3,38).

Ako Boží zástupca mal vládnuť nad nižšími druhmi tvorov, ktoré nemôžu chápať a uznať Božiu vládu, no môžu milovať človeka a slúžiť mu. „Ustanovil si ho za vládcu nad dielom svojich rúk, všetko si mu položil pod nohy: Všetky ovce, kozy a dobytok aj divú zver, nebeské vtáctvo, morské ryby, i to, čo tiahne morskými cestami“ (Ž 8,7-9).

Človek mal svojím zjavom i povahou zvýrazňovať Boží obraz. Len Kristus je pravý „obraz podstaty“ Otca (Žid 1,3); človek však bol stvorený na Božiu podobu. Jeho prirodzenosť bola v súlade s Božou vôľou. Svojou mysľou mohol chápať duchovné veci. Jeho láska bola čistá, svoje záľuby a podnety ovládal rozumom. Bol svätý a šťastný, že odzrkadľoval Boží obraz a dokonale poslúchal Božiu vôľu.

Keď človek vyšiel z rúk svojho Tvorcu, mal vznešenú a dokonale súmernú postavu. Bol zdravý a žiaril radosťou. Adam bol vyšší než dnešní obyvatelia zeme. Eva bola len o málo nižšia od neho a mala krásny, ušľachtilý vzhľad. Tento nevinný pár nemal nijaký umelý odev; mali rúcho slávy, svetla a svätožiary, aké majú aj anjeli. Kým poslúchali Boha, zahaľoval ich tento svetelný odev. (45)

Adam obdivne pozoroval všetky tvory a pomenoval ich. Videl, že každé zviera má svoj náprotivok. „Ale on seberovnú pomoc nenašiel“ (1 Moj 2,20). Medzi tvormi, ktoré Boh na zemi stvoril, nebol jediný, ktorý by sa vyrovnal človekovi. Boh povedal: „Nie je dobré človekovi byť osamote. Utvorím mu pomoc, ktorá mu bude roveň“ (1 Moj 2,18). Stvorený človek nemal žiť sám; mal to byť tvor spoločenský. Bez spoločnosti by ho ani rajsky nádherná krajina nenapĺňala pravým šťastím. Ani styk s anjelmi by mu nemohol uspokojiť túžbu po porozumení a spoločenstve. Nemal koho milovať, a nebolo nikoho, kto by jeho miloval.

Spoločnicu dal Adamovi sám Boh. Tým mu dal „pomoc, ktorá mu bude roveň“, – pomocnicu, ktorá bude s ním zajedno v láske a v spoluúčasti. V Písme čítame, že Eva bola stvorená z Adamovho rebra, čo znamená, že ho nemala ovládať, ani mu nemala byť natoľko podriadená, žeby s ňou mohol zaobchádzať ako s menejcennejším stvorením. Mala byť pri ňom ako rovnocenná bytosť, ktorú bude milovať a chrániť. Ako časť muža – kosť z jeho kosti, telo z jeho tela – mala byť jeho druhým ja. Toto spojenie predstavuje úzku jednotu citového vzťahu obidvoch. „Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje.“ „Preto muž opustí svojho otca i svoju (26) matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom“ (Ef 5,29; 1 Moj 2,24).

Boh pripravil prvý sobáš. Pôvodcom tohto ustanovenia je teda Tvorca vesmíru: „Manželstvo nech majú všetci v úcte“ (Žid 13,4). Bol to jeden z prvých darov, ktoré človek dostal od Boha a je jedným z dvoch darov, ktoré si Adam vzal so sebou, keď po páde musel z raja odísť. Manželský zväzok podľa Božích zásad je požehnaním; udržuje čistotu a šťastie ľudského rodu, uspokojuje spoločenské potreby človeka, povznáša ho telesne, rozumovo i mravne.

„Potom Hospodin Boh vysadil na východe záhradu v Édene a postavil tam človeka, ktorého utvoril“ (1 Moj 2,8). Všetko, čo Boh stvoril, bolo dokonale krásne a k šťastiu tohto svätého páru akoby už nič nechýbalo. (46) Stvoriteľ však podal ďalší dôkaz svojej lásky tým, že im v raji pripravil domov. V tejto Božej záhrade boli stromy každého druhu s voňavým a chutným ovocím. Bol tu pôvabný vinič obťažkaný bohatými strapcami lákavých pestrofarebných plodov. Z jeho vetiev si Adam a Eva zhotovili prístrešie. Bola tu hojnosť voňavých kvetov všetkých farebných odtieňov. Uprostred záhrady stál strom života, ktorý svojou krásou predstihoval všetky ostatné stromy. Jeho plody sa podobali zlatým a strieborným jablkám a mohli sprostredkovať večný život.

Tým bolo stvoriteľské dielo zavŕšené. „Tak boli dokončené nebesá i zem a všetky ich voje“ (1 Moj 2,1). „A Boh videl všetko, čo utvoril, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (1 Moj 1,31). Pozemský raj prekvital. Adam a Eva mali voľný prístup k stromu života. Stvorených bytostí sa nedotkla nijaká škvrna hriechu, ani tieň smrti. „Ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Jób 38,7). Veľký Hospodin položil základy zeme; celý svet zaodial rúchom krásy a naplnil ho všetkým, čo človek mohol užívať; stvoril všetky pozemské i morské divy. Veľké stvoriteľské dielo bolo dokončené v priebehu šiestich dní. Boh „v siedmy deň odpočinul od všetkého diela, ktoré vykonal. Nato Boh požehnal siedmy deň a posvätil ho, lebo v ňom si odpočinul od všetkého diela, ktoré stvorením začal konať“ (1 Moj 2,2.3). Boh spokojne hľadel na dielo svojich rúk. Všetko bolo dokonalé, ctilo svojho božského Tvorcu, ktorý neodpočíval kvôli únave, ale z radosti nad výtvormi svojej múdrosti, dobroty a z prejavov svojej slávy.

Keď Boh siedmeho dňa odpočinul, posvätil ho; to znamená, že ho človekovi určil za deň odpočinku. Podľa príkladu svojho Stvoriteľa mal človek v tento posvätený deň odpočívať tak, aby pri pohľade na nebo a na zem uvažoval o Božom majestátnom stvoriteľskom diele (27) a aby mu pri dôkazoch Božej múdrosti a dobroty srdce oplývalo láskou a úctou k Tvorcovi. (47)

Boh postavil v raji pamiatku svojho stvoriteľského diela tým, že požehnal siedmy deň. Sobotu zveril Adamovi ako otcovi a predstaviteľovi celého ľudského rodu. Zachovávaním dňa odpočinku mali všetci obyvatelia zeme prejavovať vďačné uznanie, že ich stvoriteľom a jediným pánom je Boh, že sú dielom jeho rúk a že ho uznávajú za svojho Pána. Ustanovenie soboty malo teda pre celé ľudstvo výlučne spomienkový zmysel. Nebolo v ňom nič predobrazné a netýkalo sa len jedného národa.

Boh videl, že sobota je pre človeka podstatne dôležitá už v raji. Bolo treba, aby človek v jednom zo siedmich dní odložil vlastné záujmy a snahy, aby mohol plne obdivovať Tvorcovo dielo a uvažovať o jeho moci a dobrote. Sobota mu mala živšie pripomínať Boha a prebúdzať v ňom vďačnosť, pretože všetko, čo má a z čoho sa smie tešiť, pochádza z Darcovej dobrotivej ruky.

Boh chce, aby sobota viedla myseľ človeka k premýšľaniu o jeho stvoriteľskom diele. Príroda pôsobí na jeho zmysly a svedčí o živom Bohu ako tvorcovi a zvrchovanom vládcovi všetkého. „Nebesá rozprávajú o Božej sláve, obloha svedčí o diele jeho rúk, deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci zvestuje poznanie“ (Ž 19,2.3). Krása, ktorá priodieva zem, je znamením Božej lásky. Môžeme ju pozorovať v mohutných vrchoch, v košatých stromoch i v roztvárajúcich sa púčkoch ľúbezných kvetov. Všetko nám hovorí o Bohu. Sobota, ktorá stále poukazuje na toho, ktorý nás všetkých stvoril, vyzýva ľudí, aby čítali veľkú knihu prírody a nachádzali v nej Stvoriteľovu múdrosť, moc a lásku.

Boh stvoril našich prvých rodičov ako nevinné a sväté bytosti, ktoré však mali možnosť zhrešiť. Dostali predsa slobodnú vôľu, vedeli oceniť múdrosť a dobrotu Božej povahy, spravodlivosť jeho požiadaviek pri plnej slobode rozhodovania, či ich budú poslúchať, alebo ich prestupovať. Smeli sa tešiť zo spoločenstva s Bohom a so svätými anjelmi. Skôr však, než budú môcť byť naveky bezpeční, musia podať dôkaz o svojej vernosti. Človekovi bola hneď od začiatku jeho existencie obmedzená túžba po pôžitkárstve, ktorá bola hlavnou príčinou satanovho pádu. Strom poznania, ktorý bol v blízkosti stromu života uprostred záhrady, (48) mal byť určitou skúškou poslušnosti, viery a lásky našich prvých rodičov. Z iných stromov mohli voľne jesť, no pod trestom smrti nemali ochutnať ovocie tohto stromu. Ak v paľbe satanských pokušení obstoja, navždy budú ochránení pred jeho mocou a večne sa môžu tešiť z Božej priazne. (28)

Boh podriadil človeka zákonu ako nevyhnutnej podmienke jeho existencie. Človek podliehal pod právomoc Božej vlády, a nieto vlády bez zákonov. Boh mohol stvoriť človeka aj bez možnosti prestúpiť jeho zákon. Mohol zadržať Adamovu ruku, aby sa zakázaného ovocia nemohla dotknúť; človek by však potom už nebol slobodnou, mravne zodpovednou bytosťou, ale automatom. Bez možnosti slobodného rozhodovania by jeho poslušnosť nebola dobrovoľná, ale vynútená. Nebol by možný rozvoj jeho povahy. To by však odporovalo Božiemu prístupu k obyvateľom iných svetov. Znevažovalo by to človeka ako rozumovú bytosť a dávalo by za pravdu satanovmu obvineniu, že Božia vláda je svojvoľná.

Boh stvoril človeka ako bytosť úprimnú s ušľachtilými povahovými vlastnosťami bez náklonnosti k zlému. Obdaril ho rozsiahlymi rozumovými schopnosťami a silnými pohnútkami k tomu, aby zostal verný. Podmienkou večnej blaženosti bola neochvejná, stála poslušnosť. To bola podmienka prístupu k stromu života.

Domov našich prvých rodičov mal byť vzorom domovov, keď ich deti začnú osídľovať zem. Tento domov, vyzdobený rukou samého Boha, nebol nijakým palácom. Ľudia posadnutí pýchou radi bývajú v skvostných budovách a vystatujú sa dielom svojich rúk. Boh však uviedol Adama do záhrady, v ktorej mal bývať. Modrá obloha mu bola klenbou, sviežu zeleň lúčneho koberca zdobeného jemnými kvetmi mal za podlahu a baldachýn tvorili vetvy majestátnych stromov. Na stenách tohto príbytku visela tá najkrajšia výzdoba, dielo rúk slávneho Umelca. Všetko, čo obklopovalo svätý pár, je stálym poučením, že skutočné šťastie nespočíva v hýrivom prepychu, ale v spoločenstve s Bohom prostredníctvom toho, čo stvoril. Keby ľudia menej dbali o veci umelé, boli by bližšie Božiemu pôvodnému (49) zámeru s nimi pri stvorení. Pýcha a ctibažnosť nie sú nikdy uspokojené. Ľudia skutočne múdri nájdu pravú, povznášajúcu radosť v tom, čo Boh pripravil na dosah všetkým.

Obyvatelia raja sa mali starať o záhradu, mali ju obrábať a zveľaďovať. Práca nebola úmorná, ale príjemná a posilňujúca. Boh určil človekovi prácu ako dobrodenie, ktoré mu zaujme myseľ, posilní telo a rozvinie schopnosti. V duševnej a telesnej činnosti nachádzal Adam jednu z najväčších radostí svojho bezhriešneho života. Keď neskôr pre svoju neposlušnosť musel z krásneho domova odísť a z nehostinnej pôdy mal tvrdou prácou získavať svoj každodenný chlieb, bola mu tá istá práca – aj keď od príjemného zamestnania v rajskej záhrade veľmi odlišná – ochranou pred pokušením a zdrojom šťastia. Tí, čo v únavnej a vyčerpávajúcej práci vidia len (29) zlorečenstvo, dopúšťajú sa omylu. Zámožní ľudia neraz hľadia s pohŕdaním na tých, čo sa živia telesnou prácou. To však odporuje pôvodnému Božiemu zámeru pri stvorení človeka. Čím sú však majetky aj tých najbohatších v porovnaní s dedičstvom, ktoré dostal Adam od Boha? Prvý človek nebol stvorený nato, aby zaháľal. Náš Stvoriteľ, ktorý vie, v čom spočíva šťastie človeka, určil Adamovi prácu. Pravú radosť zo života nachádzajú len ľudia pracujúci. Aj anjeli sú usilovní pracovníci; slúžia totiž Bohu tým, že slúžia ľuďom. Stvoriteľ nepripravil nijaké miesto pre záhaľku.

Kým Adam s Evou zostávali Bohu verní, vládli nad zemou. Dohliadali na všetky živé tvory. Lev sa pred nimi pokojne hral s ovcou a bez obáv si im tieto zvieratá líhali k nohám. Vtáci sa nebáli bezstarostne poletovať okolo nich, a keď radostným spevom chválili Hospodina, pridal sa k nim Adam s Evou a spoločne velebili Stvoriteľa.

Adam a Eva neboli len deťmi pod Božím otcovským dohľadom, boli aj žiakmi, ktorým vševedúci Tvorca dával rady. Navštevovali ich anjeli a smeli sa stýkať aj so Stvoriteľom. Silu čerpali zo stromu života a ich rozumové schopnosti boli len o niečo menšie než schopnosti anjelov. Tajomstvá viditeľného vesmíru – „divy toho, ktorý je (50) dokonalá múdrosť“ (Jób 37,15) – im poskytovali nevyčerpateľný prameň poučenia a blaha. Prírodné zákony a javy, ktoré človek skúma šesťtisíc rokov, im objasnil večný Stvoriteľ a Udržiavateľ všetkého. Zhovárali sa s listom, kvetom i so stromom a pri každom spoznávali tajomstvo ich života. Adam sa stretával s každým živým tvorom od obrovitého leviatana, čo plával vo vodách, až po nepatrného motýľa poletujúceho v slnečnom svite. Adam dal každému tvorovi meno a pri každom z nich si všímal povahu a zvyklosti. Božia sláva na nebi, nespočetné svety v súladnom kolobehu, let oblakov, tajomstvo svetla a zvuku, dňa a noci – to všetko smeli naši prarodičia poznávať. Na každom lístočku v lese, na skalách vrchov, na žiariacej hviezde, na zemi, vo vzduchu a na oblohe bolo napísané Božie meno. Oslovoval ich poriadok a súlad stvorenia, ktorý im svedčil o večnej múdrosti a moci Tvorcu. Ustavične nachádzali nové pôvaby, ktoré im v srdci vyvolávali ozvenu hlbokej lásky a prebúdzali v nich stále nové prejavy vďačnosti.

Kým zostávali verní Božiemu zákonu, rástla v nich schopnosť poznávať, radovať sa a milovať. Stále získavali nové poznatky, odkrývali nové zdroje šťastia a stále častejšie a jasnejšie poznávali nesmiernu a nevyčerpateľnú Božiu lásku. (30) (51)