„Ten, kto zakrýva svoje previnenia, nebude mať úspech, kto ich však vyzná a opustí, dôjde milosrdenstva“ (Prísl 28,13).

Podmienky Božej milosti sú jednoduché, spravodlivé a rozumné. Pán od nás nežiada nič ťažké, aby nám boli odpustené hriechy. Nemusíme robiť dlhé, únavné púte, nijaké mučivé prejavy pokánia, ktoré by nám sprostredkovali milosrdenstvo nebeského Boha alebo odčinili naše prestúpenie, pretože každý, kto vyzná a zanechá svoje hriechy, dôjde milosrdenstva.

Apoštol píše: „Vyznávajte si navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili“ (Jak 5,16). Svoje hriechy vyznávaj Bohu, lebo len on ich môže odpustiť, a svoje chyby si vyznávajte navzájom. Ak si urazil svojho priateľa alebo blížneho, vyznaj mu svoju neprávosť a jeho povinnosťou je ochotne ti odpustiť. Potom pros Boha o odpustenie, pretože ranený brat je Božím vlastníctvom a ublížením bratovi zhrešil si vlastne proti jeho Stvoriteľovi a Vykupiteľovi. Prípadu sa ujíma jediný pravý Prostredník, náš slávny Veľkňaz, ktorý „cíti s našimi slabosťami“ a môže nás očistiť od každej poškvrny neprávosti (Žid 4,15).

Tí, čo sa uznaním viny nepokorili pred Bohom,  nesplnili prvú podmienku prijatia. Ak sme neokúsili zármutok, ktorý netreba ľutovať, ak sme v pravej pokore a skrúšeným duchom nevyznali svoje hriechy a nezošklivili si svoju neprávosť, tak sme ani nikdy úprimne nehľadali odpustenie hriechov, a ak sme ho nehľadali, nenašli sme ani Boží pokoj. Jediným dôvodom, prečo nám neboli odpustené minulé hriechy, je naša neochota pokoriť sa a splniť podmienky Slova pravdy, ktoré nás o tom výslovne poúča. Vyznanie hriechu, či už verejné alebo súkromné, má byť ochotné a  úprimné, ale nie vynútené. Nemá sa diať ľahostajne a nedbalo, no ani nasilu od tých, čo si ohavnosť hriechu nijako neuvedomujú. Vyznanie vychádzajúce z hĺbky duše nájde Boha nekonečného zľutovania. Žalmista hovorí: „Blízky je Hospodin tým, čo sú skrúšeného srdca, pomáha tým, čo sú ubitého ducha“ (Ž 34,19).

Pravé vyznanie je vždy určité a doznáva jednotlivé hriechy. Tie môžu byť takého rázu, že ich možno vyznať len Bohu. Môžu to byť neprávosti, ktoré treba vyznať jednotlivcom, teda tomu, komu sa ublížilo, alebo môžu byť zjavné, a tie treba vyznať verejne. Každé vyznanie má však byť určité a priame a má doznávať hriechy, ktorých sme sa dopustili.

V Samuelovej dobe sa Izraelci vzdialili od Boha. Znášali následky hriechu, lebo stratili vieru v Boha a prestali dôverovať jeho mocnému a múdremu vedeniu národa. Prestali sa spoliehať, že obháji a ubráni svoje dielo. Odvrátili sa od Vládcu vesmíru a túžili po takej vláde, akú mali okolité národy. Nenašli pokoj, kým jasne nevyznali: „Ku všetkým svojim hriechom pridali sme ešte i to zlo, že sme si žiadali kráľa“ (1 Sam 12,19). Bolo treba vyznať hriech, z ktorého boli usvedčení. Nevďačnosť im tiesnila duše a odlučovala ich od Boha.

Vyznanie bez úprimného pokánia a nápravy Boh neprijíma. V živote musia nastať prenikavé zmeny a treba odstrániť všetko, čo Boha uráža. Taký bude dôsledok skutočného zármutku nad hriechom. Je teda zrejmé, čo sa od nás žiada: „Umyte sa, očisťte sa, odstráňte svoje zlé skutky spred mojich očí! Prestaňte zle robiť, učte sa dobre robiť, hľadajte pravdu, ujímajte sa utláčaného, prisudzujte právo sirotám, zastávajte sa vdov“ (Iz 1,16.17). „Takže bezbožný vráti záloh a nahradí, čo ulúpil, ak sa bude spravovať ustanoveniami života, ak nespácha neprávosť, určite bude žiť a nezomrie“ (Ez 33,15). Pavel hovorí o pokání toto: „Ajhľa, už to, že ste sa rmútili podľa vôle Božej, aké snaženie vyvolalo u vás: akú obranu, akú  nevôľu, aký strach, akú túžbu, akú horlivosť, akú odvetu! Vo všetkom ste sa dokázali čistými v tejto veci“ (2 Kor 7,11).

Keď hriech umŕtvil mravnú citlivosť, priestupník nevidí nedostatky svojho charakteru ani si neuvedomuje rozsah spáchaného zla a ak sa nepoddáva presvedčujúcej moci Ducha Svätého, zostáva čiastočne slepý voči svojmu hriechu. Jeho vyznania nie sú úprimné ani pravdivé. Každé doznanie viny sprevádza určitým ospravedlňovaním svojho počínania a tvrdením, že keby nebolo istých okolností, nebol by sa dopustil toho či onoho karhaného skutku.

Keď Adam a Eva zjedli zakázané ovocie, zmocnila sa ich hanba a hrôza. Prvou ich myšlienkou bola snaha ospravedlniť svoj hriech a uniknúť strašnému rozsudku smrti. Keď sa ich Pán potom pýtal, ako sa to stalo, Adam odpovedal čiastočným obvinením Boha a čiastočnou obžalobou svojej ženy: „Žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som.“ Žena zvalila vinu na hada: „Had ma podviedol; nuž jedla som“ (2 Moj 3,12.13). Prečo si stvoril hada? Prečo si mu dovolil vojsť do Edenu? Tieto otázky boli obsahom jej výhovorky a tým bola zodpovednosť za ich pád zvalená na Boha. Duch sebaospravedlňovania má svoj pôvod v otcovi lži a prejavil sa vo všetkých Adamových synoch a dcérach. Také vyznania nie sú z podnetu božského Ducha a Boh ich neprijme. Pravé pokánie vedie človeka k tomu, že svoju vinu bude znášať sám a úprimne, nepokrytecky ju vyzná. S publikánom neodvažujúcim sa ani oči pozdvihnúť k nebu bude volať: „Bože, buď  milostivý mne hriešnemu.“ Tí, čo doznávajú svoju vinu, budú ospravedlnení, pretože Ježiš sa odvolá na zásluhy svojej krvi v záujme kajúcnika.

Príklady pravej ľútosti a pokory v Božom slove svedčia o takom pokání, v ktorom nieto nijakej výhovorky za hriech ani snahy po sebaospravedlnení. Pavel sa nechcel ospravedlňovať. Svoj hriech opisuje čo najvernejšie, bez snahy zmenšiť vinu. Píše: „Mnohých svätých som pozatváral, keď som dostal moc od veľkňazov. A keď  ich mordovali, schvaľoval som to. Áno, po všetkých synagógach často som ich trestami nútil rúhať sa a v nesmiernej zúrivosti prenasledoval som ich aj po vidieckych mestách“ (Sk 26,10.11). Neváhal vyhlásiť: „Kristus Ježiš prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý“ (1 Tim 1,15).

Pokorné a skrúšené srdce ovládnuté pravým pokáním si aspoň čiastočne uvedomí Božiu lásku a cenu Golgoty. Ako syn vyznáva previnenia svojmu láskavému otcovi, tak úprimný kajúcnik vyzná všetky svoje hriechy Bohu. V Písme čítame: „Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti“ (1 Ján 1,9).