poslal Seraphim SVEDECTVO MAMIČKY
Oči plné sĺz. Spomienky nenávratných chvíľ. A tichá prosba za odpustenie. Vyplní sa? Zastávam. A predo mnou sa odvíja môj príbeh.
I dnes vnímam ten deň, keď som prechádzala chodbami nemocnice a absolvovala potrebné vyšetrenia k zákroku. Sprevádzaná bezradnosťou som si nechcela priznať nezodpovednosť, ktorá bola v mojom rozhodnutí. Pozorovala som ženy, ktoré opúšťali brány nemocnice konečne odbremenené od problému, ktorým bolo ich vlastné dieťa. Tá ľahkomyseľnosť ma zraňovala a bolo ťažké si priznať, že aj ja budem jednou z nich.
Na stenách boli plagáty, na ktorých usmiate tváre detí mi pripomínali vďaku. Vďaku mamám. Slzy, ktoré mi stekali po tvári som si rýchlo utierala, aby som dokázala svoju „silu“. Silu, dovoliť zabiť. V mysli sa mi premieta film posledných mesiacov a najväčšia chyba môjho života, ktorou bolo spoznanie sa s človekom, ktorý sa stal otcom môjho dieťaťa. Svojím postojom ku mne ma dohnal až k takému činu, akým mala byť smrť. Smrť nášho dieťaťa. A teraz som tu stála a povzbudzovalo ma už len to, že nikto sa to nikdy nedozvie. Veď ako by zareagovalo okolie, že som zostala slobodnou matkou ? Už len predstava ma desila. Musím utiecť pred hanbou. Aj keď – len pred hanbou. Lebo výčitky, ktoré ma spaľujú ešte teraz, si ponesiem celý život sama. Podarí sa mi niekedy zvíťaziť nad prehrou, ktorá sa volá vinou? Myšlienky, ktoré sa mi vnárali do mysle mi zrazu otvorili oči. A nielen oči, ale aj srdce, v ktorom boli skryté moje city. City k môjmu dieťaťu. Oči aj srdce boli otvorené. Konečne sa mi podarilo otvoriť aj dvere. Dokážem sa niekedy vrátiť späť? K dverám, za ktorými by zomrelo aj moje dieťa? ... Deň strieda noc, sny skutočnosť. Dieťa s prosbou v očiach prosí o život: NEZABI MA MAMA. Sny nad ránom zomierajú. Tento však zostáva navždy živým.
Dni ubiehajú rýchlo. Nepochopenie okolia bez povzbudenia a výčitky rodiny vnášajú do môjho vnútra ešte viac nerozhodnosti. Odchádzam ... . V očiach matky sa skrýva otázka: Vrátiš sa raz s dieťaťom? Alebo bez neho? Neodpovedám. Potrebujem čas. Na rozhodnutie. A aspoň kúsok toho, čomu sa vraví pochopenie. Nájdem ho? Odchádzala som z rodného mesta od blízkych ľudí k úplne cudzím ľuďom. Práve oni ma presvedčia, že v srdciach ešte i dnes horí láska. Nezabudnem. Nikdy nezabudnem na ten okamih, keď mi cudzí ľudia ponúkajú pomoc a ja cítim, že nikto mi nič nevyčíta. Bolo pre mňa ťažké rozhodnúť sa, či sa stať matkou alebo len ženou, ktorá porodila. Ale dala sa odmietnuť ponúknutá ruka tých, ktorí mi sľúbili pomoc?
Na prvý dotyk so svojim dieťaťom nezabudnem nikdy. Na ten dotyk, ktorý v mojom vnútri rozsvietil plameň lásky. Prázdnota v mojom srdci bola zrazu vyplnená láskou k môjmu synovi. Nedávno mal Tomáško rôčik a ja som ani v jeden deň nezapochybovala o tom, že som sa rozhodla správne. Učím sa pre neho žiť. A splácať dlh lásky – obetou. Vo svojom živote som pochopila, že život je len pre silných. Ale je krásne, ak tí silní pomáhajú slabším žiť. A ja som vďačná všetkým, ktorí aj mne pomohli. Lebo pocit, ktorý dnes napĺňa môj život je pre mňa pocitom víťazstva.
mamička, ktorá bola ubytovaná v našom domove
DVERE LÁSKY OTVORENÉ
(jedna z ubytovaných mamičiek, ktorej sa narodil syn Tomáško)
Je krásne, keď dieťa vo vnútri, v matke kope.
Ten pocit prajem zažiť každej žene.
Ako keď láska na dvere ti klope...
No dvere sú ešte zatvorené.
Áno, zatvorené. A ty musíš čakať.
Len deväť mesiacov. Nie, nie je to dlhý čas,
veď môžeš sa s dieťatkom rozprávať, smiať i s ním plakať.
Snáď už dnes puto lásky spojí vás.
Bude to krásne dieťaťa dotknúť sa,
na ten prvý dotyk nezabudne žiadna žena,
veď bude tu nový život. A už nielen súčasť sna,
brána bude zrazu otvorená.
Je to teplý dotyk, keď dieťa ťa pohladká.
Ten pocit prajem zažiť každej žene.
Buď hrdá na to, že stala si sa matka.
Dvere lásky máš navždy otvorené.
OBETA MATKY
A. N.
Bolesť bola odmenená. Odmenou sladkou.
Už nie som len ženou, ale aj matkou.
Tá prvá chvíľa sa už nevráti,
no v pamäti sa navždy usadí.
Keď stretli sa naše pohľady
ako keď láska srdce pohladí.
Plačom si vítal tento svet,
tá pieseň plaču neprestáva znieť.
Mám rada tvoje prebúdzania,
keď trpezlivo plním tvoje priania.
A ty sa na mňa dívaš
očami, v ktorých tajomstvo skrývaš.
Dieťa stálu pozornosť si žiada.
Chce cítiť, že matka má ho rada.
Je nádherné žiť pre dieťa,
no je to aj veľká obeta.
Len dobrá mamka dokáže pre dieťa žiť
a náručie mu vždy roztvoriť.
Veď všetky noci prebdené
Raz láskou budú splatené.
KTO UVERÍ MI?
A. N.
Bola to pre mňa silná bolesť,
nad ktorú ťažké bolo sa povzniesť.
Dušu zasiahli prvé vrásky.
Ako prijať plod neskutočnej lásky?
Navôkol ľudia bez pochopenia,
v srdci pocit rozochvenia.
Zrazu bolo ťažké sa aj hnúť.
Ale ako sa sám rozhodnúť?
Slzy po tvári sa mi kotúľajú
a zlé myšlienky ma premáhajú.
Robím a konám proti vôli.
Prečo výčitka tak veľmi bolí?
Všetkého sa vzdávam.
A hoci zostala som sama,
pokúsim sa byť dobrá mama.
Budem ťa mať rada, ako najviac viem.
Kto uverí mi, že to dokážem?
http://www.anoprezivot.sk/titulky/svedectva.html