 |
Právě je 441 návštěvník(ů)
a 0 uživatel(ů) online:
Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde
|
Zaznamenali jsme
116462540
přístupů od 17. 10. 2001
|
| |
Hledání: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat?
Vloženo Pátek, 09. únor 2007 @ 15:22:58 CET Vložil: Bolek |
poslal petr-datel Vážení,existuje nějaký důkaz ,že křesťané dodržovali "šabat" i po zamezení vstupu do synagog.
Existují jasné důkazy ,že tak činili i v dalších stoletích.Díky za info
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: Karels (haohan@seznam.cz) v Pátek, 09. únor 2007 @ 17:29:18 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | tohle ti neřeknu --- ale vím, že židé zavedli modlitbu šmone esre --- modlitba osmnácti a tam je na konci takový dodatek, že se to nemůže modlit křesťan --- jinak proklel sám sebe, jako křesťan.
Takže rozchod synagogy a církve započal. Zřejmě křesťané židovského původu ještě světili sobotu. Teprve pohané a zavedení neděle tomu učinila konec.
Tohle všechno ti zodpoví adventisté, pokud sem chodí někdo od nich, tak to může zkusit, nebo dotaz pošli přímo jim.
Karel
|
|
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: Karels (haohan@seznam.cz) v Pátek, 09. únor 2007 @ 17:39:32 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | | Jestli adventisté, nebo nějací křesťané světí sobotu, tak nedělají špatně --- protože první církev také světila sobotu... (a nejsou v tomhle ve Starém zákoně, to by se museli nechat obřezat) |
Omylem adventistů je nevíra ve věčné Peklo (Skóre: 1)
Vložil: Seraphim v Pátek, 09. únor 2007 @ 18:23:14 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) )http://cs.gloria.tv/?user=416 | Velkým omylem adventistů je nevíra ve věčné Peklo. Tím se tato víra stává poloateistickou. Liší se tím nejen od normální křesťanské víry, ale i od ortodoxní víry židovské - ti též věří ve věčné Peklo, jak mi řekl rabínský student.
Mgr. Libor Halík PhD., duchovní Pravoslavné církve |
]
Re: Omylem adventistů je nevíra ve věčné Peklo (Skóre: 1)
Vložil: Karels (haohan@seznam.cz) v Pátek, 09. únor 2007 @ 18:44:30 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | oni věří v konečnou "likvidaci" - mě tyhle hádky připadají úplně stejný jako tvrdit - že poprava injekcí je lepší, než elektrické křeslo...
Obojí je hrozné, obojí zapříčiní smrt...
|
]
Re: Omylem adventistů je nevíra ve věčné Peklo (Skóre: 1)
Vložil: Seraphim v Pátek, 09. únor 2007 @ 19:08:02 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) )http://cs.gloria.tv/?user=416 | Ve srovnání s omylem adventistů o anihilaci (věčném zpopelnění nekajících hříšníků) je jistě daleko větší omyl těch typů křesťanů, kteří věří, že mohou těžce hřešit (homosexualitou, cizoložstvem, umělým potratem atd.) a přitom mít jistotu spasení.
Libor |
]
Pro Halíka - v Písmu svatém není napsán výraz "věčné peklo"! (Skóre: 1)
Vložil: Standa v Sobota, 10. únor 2007 @ 15:21:53 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | Pane Halíku! Můžete mi sdělit, kde se nachází v Písmu svatém výraz "věčné Peklo"? Rád se nechám poučit. Posílám Vám odkaz na zajímavé stránky, kde je uveden velmi kvalitní rozbor existence pekla. |
]
pro Halíka - rozbor a analýza existence pekla! (Skóre: 1)
Vložil: Standa v Sobota, 10. únor 2007 @ 15:24:54 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | zde:
http://www.tagnet.org/cyberspace/Lessons/Truth-16/czec1-16.html
|
]
Re: Omylem adventistů je nevíra ve věčné Peklo (Skóre: 1)
Vložil: Eleazar v Pátek, 09. únor 2007 @ 21:32:22 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Starší bratře Seraphime,
to, že adventisté nevěří ve věčné peklo je sice tristní, ale prakticky by to nemělo vadit, protože by do něj stejně neměli přijít (jestliže přijali Pána a tak). Jediné, co je v nepořádku, tak že by tímto upírali Božímu 100% pravdivost, což činí spousta křesťanů.
Ad sobota:
Židům 4,9 Proto musí Boží lid slavit sobotu (Ekumenka - alternativní překlad pod čarou)
toto je výslovný příklad slavit sobotu celému "Božímu lidu" bez ohledu na etnicitu
a mám tu někiolik otázek na zamyšlení:
1) - V Skutcích 1,12 evangelista Lukáš definuje (velice volně) vzdálenost, kterou je dovoleno ujít v sobotu.
Jak tuto vzálenost chápete ? Či praktikujete ve svém životě?
2- V Lk 4,16 stejný evangelista svědčí, že náš Mistr měl zvyk chodit do shromáždění a číst ve stoje z Písem. V 1J 2,6 Jan říká, že kdo zůstává v Pánu, tak musí žít jako On.
Jak si můžeme tento skutek přenést do svého života, abychom naplnili tyto 2 verše?
eleazar |
]
Re: Omylem adventistů je nevíra ve věčné Peklo (Skóre: 1)
Vložil: mkacur v Sobota, 10. únor 2007 @ 21:42:49 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Mily Eleazar,
reagujem na vas komentar.
Ked som si porovnal vami spominany vers s listu Zidom, tak som bol prekvapeny tym co ste uviedli. V evanjelickom preklade Biblie v slovenskom jazyku znie takto:
Zid 4.9: Zostava teda odpocinok ludu Boziemu.
Nesuhlasim s vasim vykladom tohto versa. Vobec sa tu podla mna nepise o nejakom konkretnom dni (v tomto versi), ktori maju krestania slavit.
Ak si precitate tento vers v kontexte (velmi vam to odporucam), teda od Zidom 3,12 az po Zidom 4, 11 som presvedceny, ze uvidite tento vers v uplne inom svetle.
Mam vsak na vas niekolko otazok:
- myslite si ze krestania maju svatit, slavit sabbath (cielene pisem toto slovo a nie sobota)? Je to prikazanie platne aj pre krestanov?
- Bibliu mame rozdelenu na Staru zmluvu a Novu zmluvu. Otazka je co je podla vas tou Starou zmluvou, co obsahovala tato zmluva? Kedze mame aj Novu zmluvu, kedy prestala platit tato Stara zmluva? Co je podla vas Nova zmluva, co obsahuje?
- pisete ze mame zit ako zil Jezis. Myslite to doslovne, robit presne to co on robil? Ako to myslite? Mal zvyk chodit do synagogy (vy ste pouzili slovo zhromazdenie), takze mam ist aj ja tam? Mam sa dat obrezat, pretoze aj Pan Jezis bol obrezany? Mam nadalej zachovavt vsetky zidovske sviatky dane v Starej zmluve (sviatok stankov, Pascha, ...) , ktore verim, ze Jezis Kristus zachovaval?
Co sa tyka vierouky adventistov.
Neviem ci patrite k nim aj vy, ale je tu niekolko veci, ktore absolutne neviem prijat a dokonca som na rozhrani ci ich mam pokladat ze krestanov. Tak napriklad:
- Jezis Kristus je podla nich archanjel Michael (mne osobne povedane v jednom z ich zborov, a potom aj jednym mojim priatelom, ktory mal moznost sa stretnut s viacerym adventistami)
- ucenie o tzv. Vysetrovacom sude, ktory zacal v roku 1844 - kde tu nachadzaju biblicky podklad k tomu nemam potuchy (ja viem oni mi zacnu argumentovat proroctvom z Daniela) - v tomto roku Jezis vstupil do svatyne svatych v nebeskej svatyni (ze o tom nic nevedel a nic o tom nenapisal niktory z pisatelov evanjelii alebo Pavol autor vacsiny listov je dost cudne)
- stav cloveka po smrti
- rozdelenie zakona daneho na hore Sinaj na Bozi zakon (podla nich je to desatoro) a Mojzisov zakon - tvrdenie ze pre krestanov je zavazne desatoro tak ako je uvedene v Starej zmluve, cize doslovne, hlavne vsak vyzdvihuju 4. prikazanie
- prijatie prikazania (podla ich rozdelenia z tzv. Mojzisovho zakona) o cistom a necistom jedle, lepsie povedane podla nich sa tu jedna o zdrave a nezdrave jedlo
- podla nich Jezis Kristus je velknazom, ktory nadalej kona sluzbu v nebeskej svatyni naAronovsky sposob
- E.G Whiteova - podla nich prorokyna
- a dalsie veci, ktore vidim inac ako ich oni ucia
Dalo by sa toho este dost pisat a pytat.
Budem rad, ak mi napisete vase postrehy na moje slova a otazky.
Prajem Bozi pokoj
Martin Kačur
|
]
Re: Omylem adventistů je nevíra ve věčné Peklo (Skóre: 1)
Vložil: Eleazar v Neděle, 11. únor 2007 @ 12:31:11 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Milý Martin,
veľa ďakujem za Tvu reakciu,
nechť je arbitrem mezi evanjelickím a ekumenickým (alternativná verzia) originál
Židom 4,9 grécki: ARA APOLEIPETAI SABBATISMOS To LAo ThEOY (malé o = omega)
moj preklad do češtiny se slovníkom:
tedy zůstává sobotní svátek pro lid Boha
otázky:
-myslím si, že všichni lidé a domácí užitkové zvířectvo má slavit Šábes v rozumné míře, jako rabbi Ježíš slavil a učil
-za Novú Zmluvu pokládám posledních 27 knih, za Starú zbytok (já za Bibliu považujem Septuagintné knihy, tedy nie len Tóru, Proroky Žalmy a ostatní spisy ale aj deuteronomické knihy dle rímskokatolických Biblií + III. a IV. Mak, ŽŠal, I.Ezd, Ž151, MMen snad som na nič nezabudol), kedy prestala platiť Stará Zmluva nie je doležité, protože, ak dufám, ani Ty ani já sme ju nikdy neratifivonvali, len tu Novú
-To práve neviem, a proto sa opýtám na názory ostatných bratiach. Neviem, zda-li bysme mali chodiť v sobotu do zhromazdenie, či si najít iný zvyk (tuto otázku veľa reším). Myslím si, že obriezka je všestranne prospešná vec, ale nikoho k nicemu nenutim. Zachovavat všetky sviatky, ktoré Ježíš prokazatelne zachovával, by se malo tiež zachovávať.
adventisté:
nie je hezké sa na nekoho pozerať skrz optiku jeho členství v určité cierkvi, namnoho doležiťajší sú jeho vlastné názory
-Ježíš je člověk, ne anjel či akýkoli iný mimozemšťan
-učení o Vyšetrovacím súde nepoznám, ale Daniel je složitá kniha a adventisté sa jú veľa zaobírajú
-nemám ponetie, čo robil náš Mistr v roce 1844 (a vaečšina adventistů také, byť by to asi nepriznali)
-čo se děje medzi smrtí a vzkriesením já neviem a ani ma to nezaujímá
-desatero je užitečné zachovávať
-delenie na čisté a nečisté pokrmy má veľa pozitivný praktický dopad na pozemský život veriacich, takže doporúčujem tiež robiť
-tu domelú prorokyňu rovnež nepoznám
nakonec bych sa chcel ospravedlniť za své chyby zposobené neznalostí gréckého a slovenského jazyka
eleazar |
]
Re: Omylem adventistů je nevíra ve věčné Peklo (Skóre: 1)
Vložil: Gregorios777 v Úterý, 13. únor 2007 @ 07:09:54 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | Ahoj Eleazare,
píšeš:
///2- V Lk 4,16 stejný evangelista svědčí, že náš Mistr měl zvyk chodit do shromáždění a číst ve stoje z Písem. V 1J 2,6 Jan říká, že kdo zůstává v Pánu, tak musí žít jako On.///
Zdá se, že si neuvědomuješ, že Pán Ježíš CELÝ SVŮJ ŽIVOT prožil POD ZÁKONEM. A že teprve SMRT Kristova je KONEC ZÁKONA, pro věřící v Krista, jako prostředku k ospravedlnění.
Je naprosto nesmyslné zanedbávat celý Zákon a vyjmout z něho 4. přikázání, které bylo neodddělitelně spjaté s CELÝM ZÁKONEM. Buď je třeba zachovat CELÝ ZÁKON nebo NIC. Nelze si ze Zákona vypůjčit pouze SOBOTU. Protože, jak jistě víš, přestoupíš-li JEDNO ustanovení Zákona, přestoupil jsi CELÝ Zákon.
Vzhledem k tomu, že V Kristu jsme DOPLĚNI ( NAPLNĚNI ), neexistuje možnost, něco si vyzískat
nebo se o něco přičinit vzhledem k věčné spáse.
Podle Židům 4, 9-11 jsme v Kristu ODPOČINULI od všech skutků Zákona. Sobotní ODPOČINUTÍ, o kterém mluví Žd 4, 9 není SVĚCENÍ SOBOTY, ale právě ono ODPOČINUTÍ V KRISTU od skutků ZÁKONA a tedy i od svěcení SOBOTY. Celý list Židům se týká tohoto tématu. My vlastně máme SOBOTNÍ ODPOČINUTÍ každý DEN, ode dne, kdy jsme uvěřili v Krista. Jde o ZŮSTÁVAJÍCÍ a nikdy nekončící TRVALÝ ODPOČINEK, získaný skrze VÍRU.
Pro věřící v Krista neexsituje ŽÁDNÝ zvláštní den, který by měli SVĚTIT jako svátek, jako židé sobotu. Není jím ani NEDĚLE, kterou někteří zaměňují za jakýsi křesťanský sabat. Neděle, je pouze zvláštní den - Den Páně, ve kterém máme slavit Večeři Páně a ve kterém se udála většina důležitých událostí v životě Pána Ježíše i Církve.
Eleazare, chápu tvůj postoj konvertity ze židovství. Ale přesně lidé jako ty, komplikovali
věřícím z pohanů v prvním století jejich duchovní život, když se snažili vnášet židovské prvky do čistého Evangelia Boží milosti. Ty jsi pouze novodobá ukázka toho, co se dělo v NZ. Ale jinak moc díky za tyto názorné ukázky. Alespoň přibližně víme, jak to tenkrát bylo. :-)
Ahoj |
]
|
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: Binford (gucio@tiscali.cz) v Pátek, 09. únor 2007 @ 19:49:21 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | | Jistě a je jich docela dost. Existuje na to velice obsáhla studie. Jeji název v originále zní: From Sabbath to Sunday. A Historical Investigation Of The Rise Of Sunday Observance In Early Christianity. (Od soboty do neděle. Historické bádání nad vznikem svěcení neděle v raném křesťanství). Autorem je Samuelle Bacchioci. Je to doktorská práce z Gregoriánské univerzity v Římě. Neni žel dostupná v češtině (já ji mám v polštině). Pokud chceš další info tak mě kontaktuj na mail. |
|
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: Irena v Pátek, 09. únor 2007 @ 21:11:02 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | | Myslím, že ne, protože Ježíš je Pánem i nad sobotou. |
Re: Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Středa, 16. květen 2007 @ 15:59:19 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Nezmeniteľnosť Božieho zákona„ Nato sa v nebi otvoril Boží chrám a v Božom chráme bolo vidieť schránku jeho zmluvy“ (Zj 11,19). Schránka alebo truhla Božej zmluvy je vo svätyni svätých (veľsvätyni), teda v druhom oddelení svätostánku. Pri službe v pozemskom svätostánku, ktorý je „ obrazom a tieňom nebeskej skutočnosti“, vchádzal veľkňaz do tohto oddelenia len v Deň zmierenia, aby očistil svätyňu. Preto oznam, že v nebi sa otvoril Boží chrám a bolo vidieť truhlu Božej zmluvy, poukazuje na otvorenie veľsvätyne v nebeskom svätostánku v roku 1844, keď ta vošiel Kristus vykonať záverečné dielo zmierenia. Tí, čo vierou sledovali svojho Veľkňaza na začiatku jeho služby vo svätyni svätých, zahliadli aj truhlu Božej zmluvy. Štúdiom svätyne pochopili zmenu Spasiteľovej služby a poznali, že teraz slúži pred truhlou zmluvy a svojou krvou sa prihovára za hriešnikov.
V truhle pozemského svätostánku boli dve kamenné dosky, na ktorých boli vyryté príkazy Božieho zákona. V truhle boli ukryté dosky zákona a prítomnosť Božích prikázaní jej prepožičiavala hodnotu a svätosť. Keď sa v nebi otvoril Boží chrám, veriaci zahliadli truhlu Božej zmluvy. (433) V nebeskej svätyni svätých je Boží zákon – zákon, ktorý vydal Boh za burácania hromov a blýskavice na Sínaji a napísal svojím prstom na kamenné dosky.
Boží zákon v nebeskom svätostánku je slávny originál. Prikázania zaznamenané na kamenných doskách, ktoré Mojžiš napísal do kníh, sú jeho presným odpisom. Tí, čo prijali túto významnú pravdu, pochopili svätosť a nemennosť Božieho zákona. Pochopili ako nikdy predtým význam Spasiteľových slov: „ Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona“ (Mat 5,18). Boží zákon je zjavením Božej vôle a prejavom Božieho charakteru. Preto musí trvať naveky ako verný svedok v nebi. Boh nezrušil ani jedno prikázanie, nezmenil ani jediné písmeno alebo čiarku zo zákona. Žalmista hovorí: „ Hospodine, naveky pevne stojí v nebesiach tvoje slovo.“ „ Všetky jeho príkazy sú spoľahlivé. Pevné sú na večné veky“ (Ž 119,89; 111,7.8).
V samom strede Desatora je štvrté prikázanie tak, ako bolo pôvodne oznámené: „ Pamätaj na sobotný deň, aby si ho svätil! Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu. Siedmy deň je však sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, (313) ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach. Veď Hospodin za šesť dní utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich a v siedmy deň odpočinul. Preto Hospodin požehnal deň sobotný a posvätil ho“ (2 Moj 20,8-11).
Boží Duch ovplyvnil srdce tých, ktorí skúmali Písmo. Pochopili, že nevedome prestupovali toto prikázanie, pretože nesvätili deň odpočinku Boha-Stvoriteľa. Začali hľadať dôvody, ktoré viedli k zachovávaniu prvého dňa týždňa, nedele, namiesto dňa, ktorý posvätil Boh. (434) V Písme nenašli jediný dôkaz, že Boh zrušil štvrté prikázanie, alebo požehnanie preniesol zo soboty na iný deň. Úprimne sa snažili poznať a plniť Božiu vôľu. Keď zistili, že prestupujú Boží zákon, hlboká ľútosť im zovrela srdce a svoju vernosť Bohu prejavili ochotou zachovávať Božiu svätú sobotu.
Niektorí ľudia vynaložili veľa úprimného úsilia v snahe vyvrátiť im ich presvedčenie. Adventným veriacim bolo zrejmé, že ak pozemský svätostánok bol kópiou svätostánku v nebi, potom zákon uložený v pozemskej truhle je presným odpisom zákona uloženého v nebi, a prijať pravdu o nebeskom svätostánku znamená uznať požiadavky Božieho zákona, teda aj záväznosť zachovávania soboty podľa štvrtého prikázania. To je dôvod, prečo sa prejavil taký prudký a rozhodný odpor proti výkladu Písma, ktorý objasňoval Kristovu službu v nebeskom svätostánku. Ľudia sa pokúšali zavrieť dvere, ktoré Boh otvoril a otvoriť dvere, ktoré on zavrel. Pán však, „ ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí“ vyhlásil: „ Otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť“ (Zj 3,7.8). Kristus otvoril dvere tým, že začal službu vo veľsvätyni. Z otvorených dvier nebeského svätostánku zažiarilo svetlo a ukázalo nám, že zákon, ktorý je tam uložený, obsahuje aj štvrté prikázanie. Čo teda Boh ustanovil, človek nemá právo zrušiť.
Tí, čo prijali poznanie o príhovornej službe Ježiša Krista a o nezmeniteľnom Božom zákone, pochopili, že tieto pravdy sa nachádzajú v 14. kapitole Zjavenia. Posolstvo tejto kapitoly obsahuje trojnásobné varovanie (pozri Dodatok č. 33) a má pripraviť obyvateľov zeme na druhý advent Ježiša Krista. Správa o tom, že „ prišla hodina jeho súdu“, upozorňuje na záverečné dielo Kristovej spásnej služby v záujme ľudstva. (435) Oznamuje pravdu, ktorá musí zaznieť pred ukončením služby Spasiteľa-Obhajcu, skôr než sa vráti na zem po svoj ľud. Súd, ktorý začal v roku 1844, musí pokračovať, kým sa nerozhodne o osude všetkých ľudí, živých i mŕtvych, preto potrvá až do konca času milosti. Aby sa ľudia mohli na čas súdu dôkladne (314) pripraviť, posolstvo ich vyzýva: „ Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu“, „ klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“. Aký bude výsledok prijatia tohto posolstva, vyplýva zo slov: „ V tomto je trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“ (Zj 14,7.12). Ľudia teda majú zachovávať Boží zákon, aby boli pripravení na súd. Tento zákon bude meradlom povahy pri Božom súde. Apoštol Pavol napísal: „ Všetci, ktorí zhrešili pod zákonom, zákonom budú súdení... v deň, keď Boh bude skrze Ježiša Krista súdiť skryté veci ľudí,“ a dodáva: „ Ospravedlnení budú tí, čo plnia zákon“ (Rim 2,12-16). Na spĺňanie Božieho zákona potrebuje človek vieru, pretože „ bez viery sa nemožno zapáčiť (Bohu)“. „ Všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Žid 11,6; Rim 14,23).
Posolstvo prvého anjela vyzýva ľudí, aby sa „ báli Boha a vzdávali mu slávu“, aby ho uctievali ako Stvoriteľa neba a zeme. Splniť sa to dá len poslušným zachovávaním jeho zákona. Kniha Kazateľ radí: „ Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosťou každého človeka“ (Kaz 12,13). Ak človek nezachováva Božie prikázania, Pán nemôže od neho prijať ani prejav úcty, „ lebo láska k Bohu je v tom, aby sme zachovávali jeho prikázania“. „ Ak si niekto odvracia ucho, aby nepočul naučenie, aj jeho modlitba je ohavnosťou“ (1 Ján 5,3; Prísl 28,9).
Povinnosť uctievať Boha vyplýva z toho, že Boh je Stvoriteľ a všetko stvorenstvo mu má byť vďačné za svoj život. Kedykoľvek Písmo uvádza, že Boh má nárok na stálu a vďačnú úctu, na rozdiel od pohanských modiel, (436) vždy to zdôvodňuje poukazom na jeho stvoriteľskú moc. „ Všetci pohanskí bohovia sú len modly, Hospodin však stvoril nebesá“ (Ž 96,5). „ Komu ma teda pripodobníte? Komu sa budem rovnať? – vraví Svätý. Zdvihnete vozvýš svoje oči a pozrite, kto to stvoril!“ „ Takto vraví Hospodin, ktorý stvoril nebesá – on je Boh, ktorý sformoval zem a utvoril ju. Ja som Hospodin a niet iného“ (Iz 40,25.26; 45,18). Žalmista napísal: „ Vedzte, že Hospodin je Boh, utvoril nás on.“ „ Poďte, skloňme sa, v úcte sa pokloňme, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom“ (Ž 100,3; 95,6). Nebeské bytosti, ktoré uctievajú Boha a pokladajú si to za svoju povinnosť, hovoria: „ Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť i moc, lebo ty si stvoril všetky veci a z tvojej vôle jestvovali a boli stvorené“ (Zj 4,11).
V 14. kapitole Zjavenia je výzva, aby ľudia uctievali Stvoriteľa. Tam je predstavená aj skupina tých, čo na základe trojnásobného posolstva zachovávajú Božie prikázania. Jedno z prikázaní priamo poukazuje na Boha-Stvoriteľa. Vo štvrtom prikázaní sa hovorí: (315) „ Siedmy deň je však sobota Hospodina, tvojho Boha. Veď Hospodin za šesť dní utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich a v siedmy deň odpočinul. Preto Hospodin požehnal deň sobotný a posvätil ho“ (2 Moj 20,10.11). Od Pána je v Písme záznam, že sobota je aj „ znamením..., aby ste poznali, že ja som Hospodin, váš Boh“ (Ez 20,20). Zdôvodnenie znie: „ Lebo Hospodin za šesť dní utvoril nebesá i zem a v siedmy deň odpočíval a oddychoval“ (2 Moj 31,17).
„ Význam soboty ako pamiatky stvorenia spočíva v tom, že stále sprítomňuje skutočný dôvod, prečo Bohu náleží úcta“ – pretože je Stvoriteľ a my sme jeho stvorenie. „ Sobota je preto skutočným základom bohoslužby, lebo učí o tejto veľkej pravde účinnejšie než čokoľvek iné. (437) Pravý dôvod uctievania Boha – nielen zachovávania siedmeho dňa v úcte, ale pre uctievanie Boha vôbec – je daný rozdielom medzi Stvoriteľom a jeho stvorením. Táto úžasná skutočnosť nikdy nezostarne a nesmie sa na ňu zabudnúť“ (J. N. Andrews, History of the Sabbath, kap. 27). Preto Boh ustanovil sobotu už v raji, aby túto pravdu ľuďom trvalo pripomínala. Kým dôvodom nášho uctievania Boha bude skutočnosť, že on je naším Stvoriteľom, dotiaľ bude sobota znamením a pamiatkou tejto skutočnosti. Keby všetci ľudia zachovávali sobotu, usmerňovala by ich myšlienky a city k Stvoriteľovi ako k tomu, kto je hoden úcty a velebenia, a nikdy by z nich neboli modlári, odpadlíci od Boha a neverci. Zachovávanie soboty je znamením vernosti pravému Bohu, „ ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“ (Zj 14,7). Z toho vyplýva, že posolstvo, ktoré ľudí vyzýva, aby uctievali Boha a zachovávali jeho prikázania, ich nabáda najmä k tomu, aby zachovávali štvrté prikázanie.
Okrem tých, čo zachovávajú Božie prikázania, sú aj tí, ktorých posolstvo tretieho anjela dôrazne varuje: „ Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu“ (Zj 14,9.10). Porozumieť tomuto posolstvu znamená správne pochopiť význam použitého symbolu šelmy, obrazu a znamenia.
Séria proroctiev, ktoré používajú uvedené symboly, sa začína v 12. kapitole Zjavenia drakom, ktorý chcel zahubiť Krista už pri jeho narodení. Slová zo Zjavenia 12,9 objasňujú, že drak je satan. To on podnietil Herodesa, aby sa snažil Ježiša zabiť. Hlavným satanovým nástrojom v boji proti Kristovi a jeho ľudu v prvých stáročiach kresťanskej viery bola Rímska ríša a jej prevažne pohanské náboženstvo. Drak síce predstavuje predovšetkým satana, no v druhom rade symbolizuje pohanský Rím. (316) (438)
Zjavenie 13,1-10 popisuje inú šelmu, ktorá sa „ podobala leopardovi“. Drak jej dal „ svoju silu, svoj trón i svoju moc“. Tento symbol podľa mienky väčšiny protestantov predstavuje hierarchický cirkevný systém, ktorý prevzal moc, vládu i autoritu pohanskej Rímskej ríše. O šelme podobnej leopardovi sa hovorí: „ Dostala tlamu, aby hovorila veľké a rúhavé slová. Otvorila svoju tlamu, aby sa rúhala Bohu, aby sa rúhala jeho menu a jeho stánku a aj tým, ktorí prebývajú v nebi. Dostala aj schopnosť bojovať proti svätým a zvíťaziť nad nimi. Bola jej daná vláda nad každým kmeňom, ľudom, jazykom a národom.“ Popis sa takmer doslova zhoduje s popisom malého rohu zo 7. kapitoly knihy Daniel a nepochybne predstavuje centralistický cirkevný systém.
„ Dostala moc pôsobiť štyridsaťdva mesiacov.“ „ Jednu zo svojich hláv mala akoby dobitú na smrť.“ Prorok ďalej uvádza: „ Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia. Kto má byť zabitý mečom, bude usmrtený mečom“ (Zj 13,5.3.10). Štyridsaťdva mesiacov je tri a pol roka alebo tisícdvestošesťdesiat dní zo 7. kapitoly knihy Daniel, čo je doba, počas ktorej mal Boží ľud znášať útlak pod vládou cirkevno-mocenského systému. Toto obdobie, objasnené v predchádzajúcich kapitolách, sa začalo nadvládou rímskej hierarchie v roku 538 po Kr. a skončilo sa v roku 1798. V uvedenom roku francúzska armáda zajala pápeža, čím pápežská moc utrpela smrteľnú ranu. Splnilo sa proroctvo: „ Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia.“
Proroctvo uvádza ďalší symbol. Prorok píše: „ Potom som videl inú šelmu vystupovať zo zeme: Mala dva rohy podobné Baránkovým“ (Zj 13,11). Vzhľad tejto šelmy, ako aj spôsob jej zrodu naznačujú, že predstavuje mocnosť, ktorá sa líši od predchádzajúcej. Boh zjavil prorokovi Danielovi veľké svetové kráľovstvá, ktoré vládli ako divé šelmy. (439) Vznikali postupne, keď „ štyri vetry neba rozbúrili veľké more“ (Dan 7,2). V 17. kapitole Zjavenia anjel vysvetlil, že „ vody“ sú „ ľudia, zástupy, národy a jazyky“ (Zj 17,15). Vetry sú symboly vojen a bojov. Štyri nebeské vetry bojujúce na veľkom mori znázorňujú dobyvačné vojny a prevraty, pomocou ktorých sa jednotlivé kráľovstvá dostávali k moci.
Šelma s rohmi podobnými Baránkovým však „ vystúpila zo zeme“. Táto mocnosť nemusela poraziť iné národy, aby zaujala ich miesto. Takto predstavený národ musel vzniknúť na dosiaľ neobývanom území, kde pozvoľna pokojne dorastal na veľký národ. Niečo také sa nemohlo stať v Starom svete, preľudnenom, medzi súperiacimi národmi, v rozbúrenom mori „ ľudí, zástupov, národov a jazykov“. Túto mocnosť musíme hľadať na západnej pologuli. (317)
Ktorý národ Nového sveta nadobúdal v roku 1798 moc, začal silnieť, mohutnieť a pútať pozornosť sveta? O výklade symbolu nemusí byť pochýb. Len jediný národ zodpovedá údajom tohto proroctva. Sú to Spojené štáty americké. Keď rečníci a dejepisci predstavujú vznik a rozmach tohto národa, nevedomky síce, no takmer doslovne opakujú myšlienky prorockého popisu. Šelma podľa proroctva „ vystupovala zo zeme“. Niektorí prekladatelia uvádzajú, že slovo „ vystupovala“ doslova znamená „ vypučala“ alebo „ vyrástla ako bylina“. Už sme uviedli, že tento národ musel vzniknúť na dosiaľ neosídlenom území. Keď známy spisovateľ predstavuje vznik Spojených štátov, hovorí o „ tajomstve ich vzniku z prázdnoty“. Uvádza: „ Potichu ako semienko sme vyrástli na veľmoc“ (G. A. Townsed, The New World Compared with the Old, str. 462). Dublinský denník písal v roku 1850 o Spojených štátoch ako o nezvyčajnej mocnosti, ktorá sa „ zrodila“ a „ v tichu krajiny dennodenne silnela a nadobúdala hrdosť“ (The Dublin Nacion). (440) Edward Everett v kázni o otcoch pútnikoch, zakladateľoch tohto národa povedal toto: „ Hľadali nejaké odľahlé miesto, kde by v skrytosti boli v bezpečí a kde by sa malá cirkev z Leydenu mohla tešiť zo slobody svedomia. Podívajte sa na rozsiahle územie, ktoré dobyli bez boja,... vztýčili tam zástavu kríža!“ (Prejav prednesený v Plymouthe, Massachusetts, 22. decembra 1824, str. 11).
„ Mala dva rohy podobné Baránkovým.“ Tieto slová naznačujú mladosť, nevinnosť a prítulnosť. Výstižne charakterizujú Spojené štáty v období, ktoré prorok videl ako čas ich vzniku, teda rok 1798. Mnohí kresťanskí vyhnanci, ktorí ako prví prišli do Ameriky a tam hľadali útočisko pred útlakom kráľov a neznášanlivosťou kňazov, chceli založiť vládu na pevnom základe občianskej a náboženskej slobody. Svoje názory vyjadrili v Deklarácii nezávislosti zásadou, že „ všetci ľudia sa narodili ako rovnocenní a majú neodvolateľné právo na život, slobodu a úsilie o šťastie“. V ústave je všetkým ľuďom zaručené právo na sebaurčenie. Predpokladá sa, že všeobecným hlasovaním zvolení zástupcovia budú vydávať zákony a správať sa podľa nich. Ústava zaručovala aj náboženskú slobodu, takže každý smel uctievať Boha podľa vlastného svedomia. Základnými zásadami národa sa stalo republikánstvo a protestantizmus. Tieto princípy sú tajomstvom moci a úspechu Spojených štátov. K tejto krajine sa so záujmom a s nádejou obracali utláčaní a pokorovaní ľudia z celého kresťanského sveta. Milióny ľudí sa vydalo k jej brehom a Spojené štáty sa zaradili medzi najmocnejšie krajiny sveta. (318)
Šelma s rohmi podobnými Baránkovým však „ hovorila ako drak“. Znova „ vykonáva všetku moc prvej šelmy pred jej očami a pôsobí, aby sa zem a jej obyvatelia klaňali prvej šelme, ktorej smrteľná rana sa zahojila. (441) Nahovára obyvateľov zeme, aby zhotovili obraz šelme, ktorá má ranu od meča, ale ožila“ (Zj 13,11-14).
Symbolická šelma s rohmi baránka a s dračím hlasom predstavuje zásadný rozpor medzi tým, čo takto predstavený národ hovorí a tým, čo koná. „ Hovorenie“ národa predstavuje rozhodnutie jeho zákonodarných a súdnych orgánov. V nich sa popierajú liberálne a mierové zásady, ktoré si tento národ vytýčil ako základ svojej politiky. Proroctvo, že bude hovoriť „ ako drak“ a vykonávať „ všetku moc prvej šelmy“ jasne naznačuje, že v tomto národe vyrastie neznášanlivosť a prenasledovanie ako v mocnostiach, ktoré predstavuje drak a šelma podobná leopardovi. Proroctvo, že šelma s dvoma rohmi bude pôsobiť, „ aby sa zem a jej obyvatelia klaňali prvej šelme“, naznačuje, že táto mocnosť násilne presadí určité nariadenia, ktoré budú poctou cirkevno-mocenskému systému.
Toto nariadenie bude odporovať zásadám jej vlády, slobodným inštitúciám, jasným princípom Deklarácie nezávislosti a duchu ústavy. Zakladatelia Spojených štátov sa rozumne snažili zabrániť štátnej moci zasahovať do záležitostí cirkvi, pretože to by nevyhnutne viedlo k neznášanlivosti a k prenasledovaniu. Podľa Ústavy „ kongres nevydá zákon, ktorým by sa zavádzalo náboženstvo, či zakazovala sloboda vyznávať ho, a na prijatie do akejkoľvek verejnej funkcie sa v Spojených štátoch nebude žiadať nijaké osvedčenie o náboženskej príslušnosti“. Štátne úrady môžu síce v oblasti náboženstva niečo nariadiť, no len v prípade, keby šlo o hrubé ohrozenie zásad národnej slobody. Rozpor medzi zásadami a konaním nie je väčší, než ako hovorí proroctvo. Šelma s barančími rohmi je síce na pohľad čistá, láskavá a neškodná, ale hovorí ako drak.
„ Nahovára obyvateľov zeme, aby zhotovili obraz šelme.“ (442) Tým je jasne naznačená forma vlády, ktorej zákonodarná moc je v rukách ľudu. Tým je najvýstižnejšie potvrdené, že uvedené proroctvo sa vzťahuje na Spojené štáty.
Koho predstavuje obraz šelmy? Ako má vyzerať? Ide o napodobenie prvej šelmy, ktoré zhotoví šelma s dvoma rohmi. O tejto dvojrohej šelme sa hovorí, že je obrazom šelmy. Aby sme poznali ako socha vyzerá a ako sa má utvoriť, musíme preskúmať charakteristiku prvej šelmy, teda cirkevno-hierarchického systému.
Keď prvotná cirkev opustila jednoduchosť evanjelia a prijala pohanské obrady a zvyky, prestala byť čistou cirkvou Ježiša Krista, (319) Boží Duch a Božia moc ju opustili. V snahe ovládnuť svedomie ľudí hľadala oporu v svetskej moci. Výsledkom bolo pápežstvo, cirkev, ktorá ovládla štátnu moc natoľko, že ju používala na presadzovanie vlastných zámerov, najmä na trestanie „ kacírstva“. Ak majú Spojené štáty vytvoriť obraz šelmy, potom náboženská moc musí ovládnuť štátnu správu, aby ju cirkev mohla využívať na dosiahnutie svojich cieľov.
Kedykoľvek cirkev získala svetskú moc, zneužila ju na trestanie tých, čo sa odchýlili od jej učenia. Protestantské cirkvi, ktoré sa správali podľa vzoru Ríma v tom, že sa spájali so svetskými vládami, prejavovali podobnú snahu obmedziť slobodu svedomia. Príkladom toho je dlhodobé prenasledovanie inak zmýšľajúcich členov anglikánskej cirkvi. V 16. a 17. storočí boli tisíce duchovných s odlišným názorom nútených opustiť svoje zbory, pričom mnohí z nich, kazatelia i obyčajní členovia boli pokutovaní, väznení, mučení a popravovaní.
Vzmáhajúce sa odpadlíctvo viedlo ranú cirkev k tomu, že o pomoc sa utiekala k svetskej moci, čím prispela k vzniku a rozvoju utláčateľského systému ako šelmy. Apoštol Pavol napísal, že v cirkvi nastane odpadnutie a zjaví sa „ človek neprávosti“ (2 Tes 2,3). (443) Odpadnutie v cirkvi pripraví teda cestu na vznik obrazu šelmy.
Písmo hovorí, že pred Kristovým druhým príchodom nastane náboženský úpadok, podobný odpadnutiu z prvého storočia. „ V posledných dňoch nastanú ťažké časy. Lebo ľudia budú milovať samých seba, budú milovať peniaze, budú chvastaví, namyslení, rúhači, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, neláskaví, neľútostní, ohovárači, nezdržanliví, bezohľadní, bez lásky k dobru, zradcovia, nerozvážni, vystatovační, viac milujúci rozkoše ako Boha. Budú mať výzor pobožnosti, ale jej moc budú popierať“ (2 Tim 3,1-5). „ Duch však výslovne hovorí, že v posledných časoch odpadnú niektorí od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a náuk démonov“ (1 Tim 4,1). Satan bude pôsobiť „ so všetkou mocou, znameniami a lživými zázrakmi“. Ľudia, ktorí „ neprijali lásku k pravde, aby boli spasení“, budú ponechaní, „ aby verili lži“ (2 Tes 2,9-11). Takýto duchovný úpadok prinesie rovnaké ovocie, aké splodil v prvých storočiach.
Niektorí ľudia pokladajú veľkú odlišnosť vyznaní medzi protestantskými cirkvami za istý dôkaz, že zjednotenie týchto cirkví nie je možné. V protestantských cirkvách však už roky možno pozorovať silnú a stále vzrastajúcu snahu o zjednotenie na základe spoločných vieroučných bodov. Na dosiahnutie takejto jednoty by bolo (320) nevyhnutne treba nespomínať a zabudnúť na zjavne odlišné vieroučné zásady, aj keby z biblického hľadiska šlo o články viery krajne dôležité.
Karol Beecher, významný americký kazateľ, vo svojej kázni z roku 1846 povedal, že duchovenstvo „ evanjelikálnych protestantských cirkví“ je „ od samého začiatku pod silným tlakom obyčajného ľudského strachu; žije, pracuje a dýcha v celkom skazenom prostredí a každú chvíľu sa musí podriadiť nižšej zložke svojej povahy, (444) aby nutne nehovorilo o pravde a sklonilo sa pred odpadlíckou mocou. Nebolo to podobne aj s Rímom? Neprežívame rovnaký vývoj ako rímska cirkev? Čo nás čaká? Ďalší všeobecný koncil. Svetové cirkevné zhromaždenie. Evanjelická aliancia a všeobecné jednotné vyznanie viery“. (Ch. Beecher, The Bible a Sufficiend Creed, kázeň z r. 1846). Ak sa toto uskutoční, bude už chýbať len krok na presadenie úplnej jednoty násilím.
Keď sa popredné cirkvi v Spojených štátoch zjednotia v rovnakých vieroučných bodoch a ovplyvnia štát, aby presadil ich nariadenie a podporil ich ustanovenie, protestantská Amerika vytvorí obraz rímskej cirkevnej vlády, čoho nevyhnutným dôsledkom bude potrestanie všetkých, ktorí sa nepodvolia.
Dvojrohá šelma „ pôsobí, že všetci – malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i otroci – dali si znak na pravú ruku alebo na čelo, aby nemohol kupovať ani predávať nikto, kto nemá ako znak meno šelmy, alebo číslo jej mena“ (Zj 13,16.17). Tretí anjel varuje: „ Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu.“ „ Šelma“, o ktorej je tu zmienka a ktorú na podnet dvojrohej šelmy treba uctievať, je šelma prvá, podobná leopardovi z 13. kapitoly Zjavenia, teda cirkevný represívny systém. „ Obraz šelmy“ predstavuje tú formu odpadlíckeho protestantizmu, ktorá vznikne, keď protestantské cirkvi budú vyžadovať pomoc od štátu na presadenie svojho vierovyznania. Zostáva ešte objasniť výraz „ znamenie šelmy“.
Proroctvo varuje pred uctievaním šelmy a jej obrazu a hovorí: „ V tomto je trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“ (Zj 14,12). Z predstavy protikladu tých, čo zachovávajú Božie prikázania a tých, ktorí uctievajú šelmu, jej obraz a prijímajú jej znamenie, vyplýva, že zachovávanie Božieho zákona na jednej strane (445) a jeho prestupovanie na strane druhej sú jediné kritériá, ktoré odlišujú ctiteľov Boha od ctiteľov šelmy.
Zvláštnym poznávacím znamením šelmy a jej obrazu je prestupovanie Božích prikázaní. O malom rohu prorok Daniel napísal: (321) „ Bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákon“ (Dan 7,25). Tú istú mocnosť označuje apoštol Pavol slovami „ človek neprávosti“, ktorý sa bude vyvyšovať nad Boha. Jedno proroctvo teda dopÍňa druhé. Cirkevný mocenský systém sa mohol vyvyšovať nad Boha len tým, že zmenil Boží zákon. Kto bude vedome zachovávať takto zmenený zákon, bude vzdávať najvyššiu poctu moci, ktorá zmenu uskutočnila. Poslúchať takto mocensky zmenený zákon bude znamením cirkevnej vrchnosti.
Tento mocenský cirkevný systém sa pokúsil zmeniť Boží zákon. Druhé prikázanie, ktoré zakazuje uctievať obrazy a sochy, zo zákona vypustil a štvrté prikázanie zmenil tak, že nariaďuje zachovávať prvý deň týždňa, nedeľu, namiesto siedmeho dňa, soboty. Obhajcovia zmien však tvrdia, že druhé prikázanie vypustili preto, lebo je už obsiahnuté v prvom prikázaní, a teda je zbytočné. Všetkých chcú presvedčiť, že zákon vykladajú presne tak, ako chcel Boh, aby sme mu rozumeli. Podľa nich predsa nemôže ísť o zmenu, ktorú predpovedal prorok. Prorok však hovorí o úmyselnej, zámernej zmene: „ Bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákony.“ Zmena štvrtého prikázania zodpovedá presnej prorockej formulácii. Takú zmenu uskutočnila jedine rímska cirkev. Tým sa cirkevná moc zjavne povýšila nad Boha.
Praví ctitelia Boha sa budú vyznačovať najmä zachovávaním štvrtého prikázania, pretože je znamením Božej stvoriteľskej moci a svedectvom, že Boh má oprávnený nárok, aby ho človek uctieval. Ctiteľov šelmy však bude odlišovať snaha odstrániť túto spomienku na Stvoriteľa a namiesto nej budú vyvyšovať ustanovenie cirkvi, ktorá práve v otázke nedele začala ako prvá presadzovať svoje odvážne požiadavky (446) (pozri Dodatok č. 34) a prvýkrát požiadala štátnu moc o podporu, aby vynútila zachovávanie nedele ako „ dňa Pánovho“. Keď Písmo hovorí o „ Pánovom dni“, vždy hovorí o sobote, nikdy nie o nedeli. Ježiš Kristus povedal: „ Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“ (Mar 2,28). Štvrté prikázanie hovorí: „ Siedmy deň je sobota Hospodina.“ Ústami proroka Izaiáša Hospodin označuje sobotu ako „ môj svätý deň“ (Iz 58,13).
Často opakované tvrdenie, že sobotu zmenil Ježiš Kristus, vyvracajú jeho vlastné slová. Pán Ježiš v Reči na vrchu povedal: „ Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Amen, vravím vám: Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo len jedno z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, bude označený za najmenšieho (322) v nebeskom kráľovstve. Kto ich však bude zachovávať a učiť, bude označený za veľkého v nebeskom kráľovstve“ (Mat 5,17-19).
Protestanti všeobecne uznávajú, že Písmo nedáva oprávnenie na zmenu soboty. Jednoznačne to priznáva tlač amerických spoločností „ American Tract Society“ a „ American Sunday School Union“. V jednej z ich publikácii je priznanie, že „ Nová zmluva nikdy výslovne neprikazuje zachovávanie nedele, prvého dňa týždňa, ani neurčuje zásady, ktoré sa k nej vzťahujú“ (George Elliott, The Abiding Sabbath, str. 184).
V inej protestantskej publikácii čítame: „ Do Kristovej smrti nedošlo k nijakej zmene dňa odpočinku“ a „ z novozmluvného textu je zrejmé, že apoštolovia nevydali výslovný príkaz, aby siedmy deň, sobota, bol zrušený a mal sa zachovávať prvý deň týždňa“ (A. E. Waffle, The Lord's Day, str. 186-188).
Rímski katolíci priznávajú, že sobotu zmenila ich cirkev a vyhlasujú, že protestanti (447) zachovávaním nedele uznávajú autoritu rímskej cirkvi. V Katolíckom katechizme kresťanského náboženstva sa v odpovedi na otázku, ktorý deň sa má zachovávať podľa štvrtého prikázania, hovorí: „ Podľa Starej zmluvy bola sviatočným dňom sobota, no cirkev, poučená Ježišom Kristom a riadená Božím Duchom, nahradila sobotu nedeľou, a preto svätíme prvý a nie siedmy deň. Nedeľa teraz nahrádza deň Pánov, a Pánovým dňom je.“
Na dôkaz autority rímskej cirkvi uvádzajú katolícki pisatelia „ práve preloženie odpočinku zo soboty na nedeľu, čomu sa podrobujú aj protestanti;. pretože zachovávaním nedele uznávajú autoritu cirkvi ustanovovať sviatky a ich nezachovávanie považujú za hriech“ (H. Tuberville, An Abridgment of the Christian Doctrine, str. 58). Čím iným je teda zmena soboty než znamením či znakom moci rímskej cirkvi – „ znakom šelmy“?
Rímska cirkev sa nevzdala svojich nárokov na pozemskú vládu. Ak svet a protestantské cirkvi prijímajú deň odpočinku ustanovený touto cirkvou a odmietajú biblickú sobotu, tým vlastne uznávajú jej mocenské nároky. Práve tým, že sa odvolávajú na tradíciu alebo na autoritu cirkevných otcov, popierajú tú zásadu, ktorá ich oddeľuje od Ríma, že totiž „ Písmo, len Písmo je pravidlom viery a života protestantov“. Katolíci sa môžu len diviť, ako sa tieto cirkvi samy klamú a úmyselne si zatvárajú oči pred skutočnosťou. Keď hnutie, ktoré sa snaží presadiť povinné zachovávanie nedele, nachádza kladnú ozvenu, môže sa radovať a dúfať, že časom sa možno celý protestantský svet vráti pod zástavu rímskej cirkvi. (323)
Katolíci hovoria, že „ protestanti zachovávaním nedele uznávajú, aj keď proti svojej vôli, autoritu katolíckej cirkvi“ (Msgr. Segur, Plain Talk About the Protestantism of Today, str. 213). Keď si protestantské cirkvi vynucujú zachovávanie nedele, nútia vlastne uctievať mocenský systém cirkvi. (448) Kto pozná požiadavku štvrtého prikázania, a napriek tomu sa rozhodne namiesto prvého dňa odpočinku uctievať falošný deň odpočinku, potom uctieva moc, ktorá ho ustanovila. Tým, že cirkvi vynucujú náboženskú povinnosť prostredníctvom štátnej moci, vytvárajú šelme obraz. Preto vynútené zachovávanie nedele v Spojených štátoch bude vynúteným uctievaním šelmy a jej obrazu.
Kresťania však v minulosti zachovávali nedeľu v predstave, že zachovávajú biblický deň odpočinku. Aj dnes sú ešte v každej cirkvi, rímskokatolícku nevynímajúc, kresťania, ktorí úprimne veria, že nedeľa je Bohom ustanovený deň odpočinku. Boh prijíma ich úprimnosť a poctivosť. Keď sa však bude zachovávanie nedele vynucovať zákonom a svet bude oboznámený so záväznosťou soboty – pravého dňa odpočinku – potom každý kto prestúpi Božie prikázanie a skôr poslúchne príkaz Ríma než Boha, vzdá poctu pápežskému systému. Bude uctievať rímsku autoritu a moc, ktorá svojím nariadením vynútila zachovávanie nedele. Bude teda uctievať „ šelmu a jej obraz“. Keď ľudia odmietnu ustanovenie, o ktorom Boh povedal, že je znamením jeho moci a namiesto neho budú uctievať to, čo Rím pokladá za znamenie svojej zvrchovanosti, prijmú tým znamenie oddanosti tej moci, ktorú Písmo nazýva šelmou – dostanú teda „ znak šelmy“. Keď bude táto otázka ľuďom objasnená a oni sa budú musieť rozhodnúť medzi Božími prikázaniami a príkazmi ľudskými, vtedy tí, čo sa rozhodnú pre ľudskú autoritu, dostanú „ znak šelmy“.
Tretí anjel zo 14. kapitoly Zjavenia prináša najvážnejšie varovanie, aké Boh kedy ľuďom poslal. Musí to byť závažný hriech, keď vyvoláva Boží hnev bez milosti. Ľudia nemajú zostať v neistote o tejto významnej otázke. Pred týmto závažným hriechom bude svet varovaný, skôr než naň dopadnú Božie súdy, aby sa všetci ľudia dozvedeli o príčine Božieho súdu, aby mali možnosť uniknúť mu. (449) Podľa proroctva prvý anjel prinesie svoje posolstvo „ každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu“. Varovanie tretieho anjela, ktoré je posledným z troch posolstiev, bude svetu rovnako oznámené. V proroctve čítame, že posolstvo bude mohutným hlasom zvestovať anjel letiaci prostriedkom nebeskej klenby a obráti na seba pozornosť celého sveta. (324)
V závere odvekého zápasu medzi dobrom a zlom sa celé kresťanstvo rozdelí na dve skupiny: jednu budú tvoriť tí, čo zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša a v druhej budú tí, čo uctievajú šelmu, jej obraz a prijímajú jej znak. Keď sa cirkevná moc spojí so štátnou mocou, aby spolu donútili „ malých i veľkých, bohatých i chudobných, slobodných i otrokov“ (Zj 13,16) prijať „ znak šelmy“, Boží ľud obstojí a toto znamenie neprijme. Prorok na ostrove Patmos videl „ sklenené more... a tí, čo zvíťazili nad šelmou i nad jej obrazom a nad číslom jej mena, stáli na sklenenom mori. Mali Božie citary a spievali pieseň Božieho služobníka Mojžiša a pieseň Baránkovu“ (Zj 15,2.3). (325) (450)
|
]
Re: Re: Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: Gregorios777 v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 19:57:05 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Milý Skalaa,
učení bludařky Elen Whiteové, o tom, že Kristus přišel v roce 1844 dočistit svatyni svatých, je blud jako hrom. Další příklad ženy-učitelky, která prorokuje, aby sváděla Boží služebníky ( viz. Jezábel v listu do Tiatiry ve Zj 2 ).
|
]
Re: Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Středa, 16. květen 2007 @ 16:02:47 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | SobotaSobota bola posvätená pri stvorení. Keďže bola určená pre blaho človeka, jej pôvod siaha do doby, „ keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Jób 38,7). Na svete vládol pokoj, lebo zem bola v súlade s nebom. „ A Boh videl všetko, čo utvoril, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (1 Moj 1,31). Nad dokončeným dielom potom radostne odpočinul.
Pretože Boh v sobotu odpočinul, „ požehnal siedmy deň a posvätil ho“ (1 Moj 2,3) – oddelil ho pre svätý účel. Dal ho Adamovi ako deň odpočinku. Stal sa pamätníkom stvoriteľského diela, a tým aj znamením Božej moci a lásky. Písmo hovorí: „ Pamiatku spravil svojím divným skutkom. Hospodin milostivý je a milosrdný“ (Ž 111,4). „ Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a Božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,20).
Všetko bolo stvorené skrze Božieho Syna. „ Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Ján 1,1-3). A keďže sobota je pamätníkom stvoriteľského diela, je aj znamením Kristovej lásky a moci.
Sobota nám pripomína prírodu a privádza nás do spoločenstva so Stvoriteľom. Zo spevu vtáctva, šumenia stromov a hudby morských vĺn smieme počuť hlas toho, (281) ktorý sa onoho dňa v osviežujúcej pohode raja zhováral s Adamom. Pozorovanie jeho moci v prírode môže človeka potešiť, pretože stvoriteľské slovo na začiatku dodnes životodarne oslovuje človeka. Boh, ktorý povedal: „ Nech z temnôt zažiari svetlo, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4,6).
Práve táto myšlienka vyvolala žalmistov chválospev:
„ Potešil si ma, Hospodine, svojimi skutkami,
plesám nad dielami tvojich rúk.
Aké veľkolepé sú tvoje diela, Hospodine,
aké prehlboké tvoje myšlienky!“ (Ž 92,5.6)
Duch Svätý oznamuje ústami proroka Izaiáša: „ Ku komu pripodobníte Boha? A akú podobu mu dáte? Neviete to? Nepočuli ste to? Nebolo vám to zvestované od začiatku? Nepochopili ste založenie zeme? Ten, ktorý tróni nad obvodom zeme, kým jej obyvatelia sú len (189) ako kobylky – ten, ktorý rozvíňa nebesá ako závoj a rozprestiera ich ako stan na bývanie..., komu ma teda pripodobníte? Komu sa budem rovnať? – vraví Svätý. Zdvihnite vozvýš svoje oči a viďte, kto to stvoril! Ten, ktorý vyvádza ich voje podľa počtu, všetkých oslovuje menom; pred Premocným a Presilným nechýba ani jeden. Prečo hovoríš, Jákob, a vravíš, Izrael: Skrytá je moja cesta pred Hospodinom a moje právo uniká môjmu Bohu? Nevieš to, nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neustáva a neumdlieva, jeho múdrosť nemožno vystihnúť. Ustatému dáva silu a rozhojňuje (282) moc bezvládneho.“ „ Neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj! Posilním ťa a pomôžem ti a podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“ „ Obráťte sa ku mne a dajte sa zachrániť, všetky končiny zeme, lebo ja som Boh a iného nieto“ (Iz 40,18-29; 41,10; 45,22). Sobota mala stále pripomínať túto ozvenu prírody. O posvätení svojich sobôt Pán povedal Izraelcom: „ Sväťte moje soboty, a budú znamením medzi mnou a medzi vami, aby ste vedeli, že ja som Hospodin, váš Boh“ (Ez 20,20).
Sobota bola súčasťou sinajského zákona; nebola tu však prvýkrát označená za deň odpočinku. Izraelci poznali tento deň dávno pred príchodom k Sinaju. Zachovávali ju totiž už cestou k tomuto vrchu. Keď ju niektorí znesvätili, Hospodin ich pokarhal: „ Dokedy sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony?“ (2 Moj 16,28).
Sobota nebola určená len pre Židov, ale pre celý svet. Človek ju poznal v raji a spolu s inými príkazmi Desatora má trvalú záväznosť. O zákone, ktorého časťou je i štvrté prikázanie, Kristus hovorí: „ Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmenko a ani jediná čiarka zo zákona“ (Mat 5,18). Dokiaľ budú nebesá a zem, sobota bude stále znamením Stvoriteľovej moci. A keď na zemi opäť rozkvitne raj, posvätený deň Božieho odpočinku bude v úcte všetkých ľudí pod slnkom. „ Od soboty do soboty bude prichádzať každé telo, aby sa klaňalo predo mnou, hovorí Hospodin“ (Iz 66,23).
Nijakým iným ustanovením, ktoré bolo zverené Židom, sa tento ľud nelíšil od okolitých národov ako práve sobotou. Boh chcel, aby sa jej zachovávaním stali aj jeho zvláštnymi ctiteľmi. Sobota im mala byť znamením odluky od modloslužby a pojivom s pravým Bohom. No ak ľudia chcú zachovávať sobotu vo svätosti, musia byť sami posvätení. Keď Izraelci dostali príkaz: „ Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil“, Hospodin im tiež povedal: „ Budete mi svätými ľuďmi“ (2 Moj 20,8; ROH 2 Moj 22,31; ECAV 2 Moj 22,30). Len tak mohla mať sobota pre Izrael skutočný zmysel bohoslužobného znamenia. (190)
Keď sa Židia odvrátili od Boha a prestali si vierou privlastňovať Kristovu spravodlivosť, sobota pre nich stratila svoj zmysel. Satanovi šlo o vlastnú slávu a odvrátenie ľudí od Krista. Všemožne sa snažil sobotu odstrániť, lebo je znamením (283) Kristovej moci. Židovskí vodcovia výdatne podporili satanov zámer, keď Boží deň odpočinku zaťažili svojimi náročnými požiadavkami. V Kristovej dobe bola sobota tak znevážená, že jej zachovávanie svedčilo skôr o ľudskom sebectve a zvôli než o povahe láskavého nebeského Otca. Rabíni vlastne predstavovali Boha ako zákonodarcu, ktorého príkazy ľudia nemôžu plniť. Viedli ľudí k tomu, aby Boha pokladali za tyrana, a utvrdzovali ich v predstave, že zachovávanie soboty podľa jeho požiadaviek len podnecuje ľudskú tvrdosť a krutosť. Kristovou úlohou bolo odstrániť tieto falošné predstavy. Kristus ani zdaním nevyhovel ich požiadavkám, ale sobotu zachovával podľa príkazu Božieho zákona napriek tomu, že rabíni ho stíhali bezohľadnou nenávisťou.
Keď sa raz v sobotu Spasiteľ so svojimi učeníkmi vracal z miesta modlitby, cesta ich viedla poľom dozrievajúceho obilia. Ježiš im duchovne slúžil do neskorej hodiny, a keď prechádzali popri obilí, učeníci začali jesť z odtrhnutých klasov vymrvené zrno. V ktorýkoľvek iný deň by to nebudilo nijakú pozornosť, lebo ktokoľvek prechádzal obilným poľom či sadom alebo vinicou, mohol si ovocie voľne odtrhnúť a zjesť (5 Moj 23.24.25), ale v sobotu sa to pokladalo za znesvätenie dňa odpočinku. Nielenže trhanie klasov sa považovalo za určitý spôsob žatvy, ale aj vymrvenie zrna v dlani sa počítalo za mlátenie obilia. Podľa náhľadu rabínov šlo teda o dvojaký prečin.
Špehovia to hneď oznámili Ježišovi: „ Pozri, tvoji učeníci robia to, čo nie je dovolené robiť v sobotu“ (Mat 12,2).
Keď bol Ježiš obvinený z prestupovania soboty pri Bethezde, obhajoval sa poukazom na Božie synovstvo i vyhlásením, že koná v súlade so svojím Otcom. Keď boli napadnutí jeho učeníci, pripomínal (284) žalobcom starozmluvné príklady tých, čo v Božej službe v sobotu tiež niečo urobili.
Židovskí učitelia sa chválili znalosťou Písma a Spasiteľ im svojou odpoveďou karhavo naznačil ich neznalosť posvätných predpisov. Povedal: „ Či ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel do Božieho domu, vzal a jedol predkladané chleby ..., hoci ich nemal jesť nik okrem kňazov.“ „ Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ „ Alebo či ste nečítali v zákone, že v sobotu kňazi v chráme znesväcujú sobotu a sú bez viny? Vravím vám však: Tu je niečo väčšie ako chrám ..., veď Syn človeka je Pánom nad sobotou“ (Luk 6,3.4; Mar 2,27.28; Mat 12,5-7). (191)
Ak bolo správne, že Dávid utíšil svoj hlad tým, že jedol z chleba, ktorý bol oddelený pre svätú službu, tak bolo správne aj to, že učeníci získali svoju potravu trhaním klasov, hoci to bolo v hodinách sobotných. Okrem toho kňazi vykonávali v chráme oveľa väčšiu prácu v sobotu než v iné dni. Tá istá práca v svetskom povolaní by bola hriechom. Kňazi vykonávali obrady, ktoré ukazovali na Kristovu vykupiteľskú moc, a ich práca bola v súlade s cieľom soboty. Teraz však prišiel sám Kristus. Učeníci ako Kristovi spolupracovníci boli v Božej službe, a všetko, čo bolo nutné vykonať v záujme tohto diela, mohlo sa vykonať aj v sobotu.
Kristus chcel poučiť svojich učeníkov i nepriateľov, že službu Bohu treba uprednostniť. Zmyslom Božieho diela na svete je vykúpenie človeka; preto čokoľvek pripadne na sobotu v záujme tohto diela, je v súlade s prikázaním o sobote. Svoje tvrdenie Ježiš korunoval vyhlásením, že sám je „ Pánom soboty“, teda tým, kto je nad všetkými otáznikmi i nad všetkými zákonmi. Tento večný Sudca zbavil učeníkov viny, keď poukázal na samotné ustanovenia, z prestupovania ktorých boli obvinení.
Ježiš sa neuspokojil pokarhaním svojich nepriateľov. Vyhlásil, že vo svojej slepote nepochopili účel soboty. Povedal: „ Keby ste boli pochopili, čo znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obeť, neboli by ste odsúdili nevinných“ (Mat 12,7). Mnohými bezduchými obradmi nahrádzali (285) nedostatok rýdzej poctivosti a súcitnej lásky, ktorá vždy bude znamením pravého Božieho ctiteľa.
Kristus znova opakoval pravdu, že obete samy osebe nemajú nijakú cenu. Sú len prostriedkom, nie cieľom. Ich zámerom bolo usmerňovať ľudí k Spasiteľovi, a tým ich privádzať do súladu s Bohom. Boh si cení službu lásky. Ak toto chýba, potom všetky obrady pokladá za ohavnosť. Podobne je to aj so sobotou. Jej cieľom bolo priviesť človeka do spoločenstva s Bohom; keď však myseľ človeka bola zaujatá únavnými obradmi, účel soboty bol zmarený. Iba vonkajšie zachovávanie dňa odpočinku bolo jej výsmechom.
Pri inej príležitosti Ježiš vošiel v sobotu do synagógy a videl človeka s uschnutou rukou. Farizeji boli zvedaví, čo urobí. Spasiteľ vedel, že ak chorého uzdraví v sobotu, budú ho pokladať za priestupníka; no aj tak neváhal boriť hrádzu požiadaviek, ktoré znemožňovali zachovávanie soboty. Ježiš vyzval trpiteľa, aby pristúpil, a potom sa spýtal: „ Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo zničiť?“ (Mar 3,4). Židia mali pravidlo, že zanedbanie príležitosti vykonať dobrý skutok znamená spáchať zlo; nezachrániť život znamená zabiť ho. Ježiš tu presvedčil rabínov ich vlastným (192) učením. „ Ale oni mlčali, s hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: Vystri ruku! A on ju vystrel a ruka mu ozdravela“ (Mar 3,4.5).
Na otázku: „ Slobodno uzdravovať v sobotu?“ Ježiš odpovedal: „ Nájde sa medzi vami človek, ktorý má jedinú ovcu a tá mu v sobotu spadne do jamy, či ju nechytí a nevytiahne? O koľko je človek cennejší ako ovca! To znamená, že v sobotu je dovolené dobre robiť“ (Mat 12,10-12).
Špehovia sa neodvážili odpovedať Kristovi v prítomnosti zástupu z obavy, aby sa nedostali do ťažkostí. Vedeli, že Ježiš hovorí pravdu. Radšej nechali človeka trpieť, než aby dovolili prestúpiť vlastné tradície; ochotne však zachraňovali zviera, ak by mal vlastník utrpieť škodu. Prejavovali teda väčšiu starostlivosť o nemú tvár než o človeka stvoreného na Boží obraz. To je príznačné pre každé falošné náboženstvo. Začína sa v ľudskej túžbe prevýšiť Boha, pritom však ponižuje človeka (286) pod úroveň zvieraťa. Každé náboženstvo, ktoré bojuje proti Božej zvrchovanosti, olupuje človeka o slávu, ktorú mal pri stvorení a ktorú mu Kristus vracia. Každé falošné náboženstvo učí svojich stúpencov zanedbávať potreby človeka, jeho utrpenie a práva. Evanjelium vysoko cení človeka, pokladá ho za Kristovo vlastníctvo, vykúpené jeho krvou, a prikazuje láskavý ohľad na potreby a utrpenie človeka. Pán hovorí: „ Človeka urobím vzácnejším ako rýdze zlato a ľudí ako zlato ofírske“ (Iz 13,12).
Keď sa Ježiš spýtal farizejov, či slobodno v sobotu urobiť niečo dobré, alebo zlé, zachrániť život, či zahubiť, nastavil vlastne zrkadlo ich bezbožným zámerom. Kým oni ho stíhali prudkou nenávisťou, zatiaľ on zachraňoval život tisícom a prinášal im šťastie. Bolo lepšie zabiť v sobotu, ako sa o to usilovali sami, než uzdraviť trpiaceho, ako to urobil on? Bolo spravodlivejšie premýšľať vo svätý Boží deň o vražde, než skutkami milosrdenstva šíriť lásku ku všetkým ľuďom?
Uzdravením uschnutej ruky Ježiš zavrhol obyčaje Židov, ale nijako sa nedotkol štvrtého prikázania Božieho zákona. Vyhlásil: „ V sobotu je dovolené dobre robiť“ (Mat 12,12). Odstránením nezmyselných židovských obmedzení Ježiš vyzdvihol vážnosť soboty, zatiaľ čo jeho žalobci Boží svätý deň znesväcovali.
Tí, čo tvrdia, že Kristus zrušil zákon, učia aj to, že zrušil sobotu a učeníkom dovolil to isté. Takí ľudia zaujímajú vlastne stanovisko malicherných Židov. Tým odporujú svedectvu samého Krista, ktorý vyhlásil: „ Ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (Ján 15,10). Ani Spasiteľ ani jeho nasledovníci neprestúpili zákon o sobote. Kristus bol živým predstaviteľom zákona. Vo svojom (193) živote neprestúpil nijaký z jeho svätých príkazov. Pri pohľade na zástup svedkov, ktorí ho chceli odsúdiť, mohol s úplnou istotou povedať: „ Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“ (Ján 8,46).
Spasiteľ neprišiel rušiť výroky patriarchov a prorokov, lebo on sám hovoril ústami týchto predstaviteľov. Všetky pravdy Božieho slova pochádzajú od neho. Tieto prevzácne drahokamy sa však dostali do nesprávneho rámca. Ich prevzácne svetlo bolo zneužité na podporu bludu. Boh chcel, aby sa (287) z bludného zarámovania dostali do rámca pravdy. To mohla uskutočniť len Božia ruka. Pravda spojená s bludom slúžila nepriateľovi Boha i človeka. Kristus jej dal taký súvis, v ktorom by najlepšie oslávila Boha a pomáhala pri záchrane ľudstva.
Ježiš povedal: „ Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mar 2,28). Božie ustanovenia sú pre blaho ľudstva. „ To všetko je pre vás“ (2 Kor 4,15). „ Veď všetko je vaše: či Pavel alebo Apolo, Kéfas, svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť – všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3,21-23). Boh dal svojmu ľudu zákon Desatora, ktorého časťou je aj príkaz o sobote, ako požehnanie. Mojžiš povedal: „ Hospodin nám prikázal plniť všetky tieto ustanovenia, báť sa Hospodina, nášho Boha, aby sa nám dobre viedlo po všetky dni, aby nás zachoval nažive“ (5 Moj 6,24). Ústami žalmistu Izrael dostal odkaz: „ S radosťou slúžte Hospodinovi, vchádzajte pred neho s plesaním! Vedzte, že Hospodin je Boh: On utvoril nás, jeho sme, jeho ľud, ovce jeho pastvy. Vchádzajte s vďakou do jeho brán a s chválospevom do jeho nádvorí; ďakujte mu a dobrorečte jeho menu“ (Ž 100,2-4). O všetkých, ktorí „ zachovávajú sobotu, aby ju nepoškvrňovali“, Pán hovorí: „ Zavediem na svoj svätý vrch a rozradostním ich vo svojom dome modlitby“ (Iz 56,6.7).
„ A tak je Syn človeka Pánom aj nad sobotou“ (Mar 2,28). Tieto slová sú plné poučenia a útechy, pretože sobota bola ustanovená pre človeka, je dňom Pánovým. Patrí Kristovi, lebo „ všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Ján 1,3). Keďže on je pôvodcom všetkého, je pôvodcom aj soboty. On ju oddelil ako pamätník stvoriteľského diela. Ona odkazuje na neho ako na Stvoriteľa a Posvätiteľa. Zvestuje, že ten, ktorý stvoril všetky veci na nebi i na zemi a ktorý udržuje všetko, je hlavou cirkvi a jeho mocou sme zmierení s Bohom. Keď hovoril o Izraelovi, povedal: „ Dal som im svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi, aby vedeli, že ja som Hospodin, ktorý ich posväcuje“ (Ez 20,12). Sobota je teda znamením Kristovej posväcujúcej moci. Patrí všetkým, ktorých (194) Kristus posväcuje. Sobota ako znamenie jeho posväcujúcej moci patrí všetkým, čo sa skrze Krista stávajú časťou Božieho Izraela. (288)
Pán hovorí: „ Ak odvrátiš svoju nohu od soboty, aby si nerobil to, čo sa tebe ľúbi, v deň mojej svätosti, ale nazveš sobotu rozkošou ..., vtedy budeš mať rozkoš v Hospodinovi“ (Iz 58,13.14). Sobota bude rozkošou všetkým, čo ju prijímajú ako znamenie Kristovej stvoriteľskej a vykupiteľskej moci. Keďže v nej vidia Krista, majú vlastne „ rozkoš“ v ňom. Sobota ich upozorňuje na dielo stvorenia ako na dôkaz jeho spásnej moci. Sobota pripomína stratený pokoj raja a hovorí o obnovenom pokoji skrze Spasiteľa. Celá príroda je ozvenou jeho pozvania: „ Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mat 11,28). (195) (289)
|
]
|
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: Gojim v Sobota, 10. únor 2007 @ 08:20:03 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | Si dovolim prepisat cast clanku zo stranok http://www.worldslastchance.com/wlcarticle_slovakian.php
... a velmi Vas prosim o Vase nazory na ktori som nesmierne zvedavi ...
Kristus opäť zdôraznil nemennosť Desiatich prikázaní, keď povedal „Ale ľahšie sa pominie nebo a zem, ako vypadne čo len jedna čiaročka zo zákona“ (Lukáš 16:17). Slnko, ktoré sa pohybuje na oblohe, zem, na ktorej stoja Vaše príbytky, sú Božími svedkami, že Jeho zákon je nemenný a večný. A aj keby sa nebo a zem pominuli, večné prikázania pretrvajú. Kristus ďalej potvrdil „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov; neprišiel som zrušiť, ale naplniť; 18 lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane“ (Matúš 5:17, 18).
Katolícka cirkev sa za zmenu dňa uctievania nehanbí. V skutočnosti sa k tomuto skutku hlási s hrdosťou a považuje ho za „znamenie“ svojej autority a nadradenosti nad inými cirkvami a náboženstvami.
„Sabat, najznámejší deň zákona, sa zmenil na Deň Pána. Tieto a iné veci sa neskončili z dôvodu pokynov, ktoré dal Kristus (pretože sám povedal «neprišiel som zákon zmeniť, ale naplniť»), ale boli zmenené na základe autority cirkvi“. Arcibiskup z Regia, Kázanie prednesené 18. januára 1562, Mansi XXIII, s. 526
„Svätenie nedele je katolícky zvyk a nárok nedele na sviatosť je možné obhájiť iba na základe katolíckej autority... V Písme Svätom nemôžeme nájsť žiadny text, ktorý by ospravedlňoval presun dňa týždennej bohoslužby z posledného dňa v týždni na deň prvý“. Catholic Press, Sidney, 25.8. 1900
„Biblia neobsahuje žiadne tvrdenie, na základe ktorého by sa mal zmeniť deň bohoslužby zo soboty na nedeľu. Skutočnosť je taká, že cirkev už existovala niekoľko storočí predtým ako sa Biblia dala k dispozícií svetu. Cirkev vytvorila Bibliu, Biblia nevytvorila cirkev“. Things Catholics Are Asked About, autor Martin J. Scott, vydanie 1927, s. 136
„Oslavujeme nedeľu miesto soboty, pretože katolícka cirkev presunula sviatosť zo soboty na nedeľu na koncile v Laodicey v roku 364 nl“. The Converts Catechism of Catholic Doctrine, spísal S. Geiermann, práca pápeža Pia X dňa 25.1.1910
Podľa rímskokatolíckej cirkvi je „nedeľa“ jej jedinečným a význačným znakom autority.
„Nedeľa je náš znak autority. Cirkev je nad Bibliou a tento presun svätenia sabatu to dokazuje“. The Catholic Record, London, Ontario, 11. septembra 1923
„Svätenie nedele protestantmi predstavuje hold, ktorí napriek vlastným želaniam skladajú autorite (katolíckej) cirkvi“. Plain Talk About the Protestantism of Today, autor Louis Gaston de Ségur, s. 213
„Protestanti si však neuvedomujú, že... svätením nedele akceptujú autoritu hovorcu cirkvi, teda pápeža“. Our Sunday Visitor, Catholic weekly, 5. februára 1950
„Katolícka cirkev samozrejme tvrdí, že zmenu vykonala ona, že sa jedná o znak jej cirkevnej moci a autority v náboženských veciach“. Úrad kardinála Gibbonsa prostredníctvom tajomníka C.F. Thomasa, 11. novembra 1895
|
Vzkříšení Krista je důležitější než to, že 7.dne Bůh odpočinul od tvoření (Skóre: 1)
Vložil: Seraphim v Sobota, 10. únor 2007 @ 21:24:27 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) )http://cs.gloria.tv/?user=416 | Ruská pravoslavná církev i sekulární Rusové používají pro nedělní den výlučně výraz voskresenije tj. vzkžíšení - den vzkříšení. Pohanští předkové Rusů přijali evangelium od Řeků (pravoslavných) a cyrilometodějských učedníků, které prodal do otroctví velkomoravský kníže Svatopluk, který pak na Moravě dovolil jen křesťanství římské-katolické. Výraz vzkříšení nemá s dnem slunce nic společného.
Vzkříšení Krista je daleko důležitější událost než to, že 7.dne Bůh odpočinul od tvoření nebe a Země. Proto křesťané slaví den vzkříšení, ne kvůli pohanskému bohu slunce, jak nám chybně sugerují adventisté.
Mgr. Libor Halík PhD., duchovní Pravoslavné církve |
]
Re: Vzkříšení Krista je důležitější než to, že 7.dne Bůh odpočinul od tvoření (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Středa, 16. květen 2007 @ 16:18:30 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | 1 den tyždna to je nedeľa-vskresenie Krista
6 den tyžna piatok -ukrižovanie
7 den tyžna SOBOTA- Odpočival Ježiš v hrobe podla Prikazania.Luk 23,56 * A navrátiac sa nahotovily voňavých vecí i mastí. Ale cez sobotu odpočívaly podľa prikázania
|
]
Re: Re: Vzkříšení Krista je důležitější než to, že 7.dne Bůh odpočinul od tvoření (Skóre: 1)
Vložil: Gregorios777 v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 11:44:52 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Zdravím Skallaa,
píšeš: ///6 den tyžna piatok -ukrižovanie/// To je nesmysl - žádný Velký pátek neexistuje. Kristus byl ukřižován ve ČTVRTEK, jinak by nemohl být TŘI DNY a TŘI NOCI v srdci země.
|
]
|
|
Panu Halíkovi a dalším! (Skóre: 1)
Vložil: Standa v Neděle, 11. únor 2007 @ 08:38:04 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | Pane Halíku!
1. Měl by jste si zjistit rozbor a překlad slova der Sonntag.
2. Seznamte se s historií vzniku uctívání neděle.
3. Co je důležitější pro křesťany? Konstantinův zákon nebo Boží zákon?
__________________________________________________________________________
Důležité vysvětlení
Přednáška obsahuje informace, které se mohou lišit od vašeho dosavadního chápání doby a příčinách změny soboty na neděli v ranném křesťanství. Ve skutečnosti otázka, kterou vždy dostávám, když představuji tuto přednášku, zní asi takto: "jak dát do souladu to, že zachovávání neděle začalo v první polovině druhého století, kdy římský císař Hadrian vyhlásil represivní proti-židovskou a proti-sobotní legislativu v roce 135, s populárním adventistickým názorem, že sobota byla změněna na neděli ve čtvrtém století císařem Konstantinem?"
Má odpověď na tuto otázku je jednoduchá. Konstantin nezavedl zachovávání neděle. On jen prostě udělal ze „Dne Slunce" civilní volno (nepracovní den) tím, že vyhlásil známý nedělní zákon v roce 321. Konstantinovým důvodem pro vyhlášení nepracovního světského dne jednoduše bylo, že do té doby se Den Slunce stal populární mezi pohany i křesťany. Toto vyplývá ze samé formulace nařízení: "ve ctihodný den slunce..." . Z toho je zřejmé, že v té době Den Slunce byl již "ctihodný," to jest, populární a respektovaný. Proces, který vedl k přijetí Dne Slunce jako civilního volna pro celou Římskou říši začal na začátku druhého století, když Den Slunce postoupil z pozice druhého dne v týdnu na pozici prvního a nejdůležitější dne v týdnu. Tento proces je ukázán v 8. kapitole knihy From Sabbath To Sunday, a stručně zmíněn na konci této přednášky. Je tam jednoznačně ukázáno, že když Římané podpořili Den Slunce jako první a nejdůležitější den v týdnu, nežidovští křesťané, kteří přišli z pohanského prostředí, byli ovlivněni k přijetí stejného Dne Slunce, aby ukázali svou odlišnost od Židů a naopak ztotožnění se s Římany. Politicky se rozhodli správně tím, že přijali Den Slunce, avšak na úkor biblicky správného rozhodnutí zachovat jako sedmý den sobotu. Nevyvratitelná historická svědectví dokládají zachovávání neděle v druhém a třetí století, to jest dlouho před dobou Konstantina.
Skutečnost, že zachovávání neděle začalo dříve než se předpokládá, nijak neoslabuje platnost a návaznost soboty. Jen ukazuje, jak ďábel chápe význam zachovávání soboty v náboženském životě Božího lidu. Ostatně dodržování soboty je přirovnáváno v Bibli k věrnosti Bohu a rouhání se sobotě k odpadnutí. Skrze proroka Ezechiela Bůh praví: "dům Izraelský zpurně se postavovali proti mně na poušti… též soboty mé poškvrnili náramně." (Ez 20,13 – kralický překlad). Důvod pro toto srovnání není obtížný pochopit. Osoba, která ignoruje Pána v jeho svatém dnu, v posledku Pána ignoruje každý den.
Při pohledu na životní důležitost, jakou hraje sobota v náboženském životě Božího lidu, lze chápat, že si ďábel pohrál se sobotním přikázáním během prvních tří století. Tím, že vedl mnoho křesťanů k odmítnutí soboty brzy po začátku křesťanství, uspěl v podpoře falešných druhů uctívání. Nesmíme nikdy zapomenout, jak velký spor se soustředí na otázku uctívání: Tedy pravé uctívání proti falešnému uctívání. A sobota je pro uctívání nezbytná, protože nás vede k úctě Bohu tím, že zasvětíme náš čas i život jeho úctě zvláštním způsobem každý sedmý den.
|
niekolko otazok (Skóre: 1)
Vložil: mkacur v Neděle, 11. únor 2007 @ 10:32:26 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Mily stando,
podla toho co ste uviedli predpokladam, ze zastavate nazor, ze kazdy krestan ma zachovavavat sabbath (naschval nepisem sobota). Ze je to prikazanie platne aj pre krestanov, cirkev.
Myslim si, ze dost zavisi nas pohlad od toho co rozumieme pod pojmom Stara zmluva (kde a medzi kym bola uzatvorena, co obsahovala) a pod pojmom Nova zmluva.
Mam preto na vas zopar otazok. Nechcem rozoberat historicky kto co kedy zachovaval. Ide mi skor o pochopenie biblickych textov. takze tu su tie otazky:
1. Co rozumiete pod pojmom Stara zmluva? Medzi kym bola uzatvorena? Co obsahovala (to je velmi dolezite, si na to spravne odpovedat)? Kedy skoncila platnost tejto zmluvy?
2. Nova zmluva - kto ju ustanovil? Co obsahuje?
3. Alebo je tu este moznost ze sa nemusime bavit o starej a novej zmluve?
4. Ako rozumiete nasledovnym biblickym textom? Prosim vas napiste vas kometar k nim:
Rimanom 14, 5 -6
Kolosenskym 2,16 - 17
Galatskym 4, 9-11
5. Kde v Novej zmluve je uvedene prikazanie, ze krestania maju zachovavat sabbath? Prosim citujte konkretny biblicky text.
Na koniec niekolko poznamok. Pisete:
Skrze proroka Ezechiela Bůh praví: "dům Izraelský zpurně se postavovali proti mně na poušti… též soboty mé poškvrnili náramně." (Ez 20,13 – kralický překlad)
- podla mna toto slovo je jasne pre Izraelsky narod, ktori bol vyvedený z Egyptu. Neviem preco ho chcete aplikovat na cirkev. Preco to robite? Mimochodom v tomto versi sa nepise len o sviatocnych dnoch (sabbathoch) ale aj o tom ze Izrael zavrhol zmluvu, ktoru s nim uzavrel Hospodin. Dokonca ak si precitate verse 10-12 dostanete informaciu kedy Izrael dostal zakon a kvoli comu dostali prikazanie zachovavat sabbath.
Osoba, která ignoruje Pána v jeho svatém dnu, v posledku Pána ignoruje každý den.
- Myslim si, ze to moze byt aj opacne, ze osoba, ktora jeden den zachovava akoze oddeleny pre Pana, moze uplne zvysne dni zit a existovat tak ako keby ziaden Pan Boh nebol.
A sobota je pro uctívání nezbytná, protože nás vede k úctě Bohu tím, že zasvětíme náš čas i život jeho úctě zvláštním způsobem každý sedmý den.
- Som presvedceny, ze Bozie dieta ma "zvlastnym" sposobom zasvatit svoj cas i zivot kazdy den!!! Rim 12,1
Zatial tolko, budem velmi rad ak mi odpoviete.
Praje vam Boziu milost na kazdy den.
MArtin Kačur
|
]
Re: niekolko otazok (Skóre: 1)
Vložil: Standa v Neděle, 11. únor 2007 @ 10:52:41 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | Poslal jsem Vám osobní vzkaz. Srdečně zdraví Standa. |
]
|
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: nula v Neděle, 11. únor 2007 @ 12:19:39 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | Z pohledu silně prožidovského Matoušova evangelia je to jasné
Amen, pravím vám: Dokud nepomine nebe a země, nepomine jediné písmenko ani jediná čárka ze Zákona, dokud se všechno nestane.
Matouš 5:18
příkaz světit sobotu je uveden i přímo v Desateru kde sedmý den je svátečním dnem odpočinku. Den je nazýván jako šabbát, Sabbath, den sobotní (BKR).
Podle Exodu je oslava dána sedmým dnem božího odpočinku při stvoření světa, podle Deuteronomia připomíná sedmý den také vyvedení Izraelitů z otroctví.
O tom,že první křesťané dodržovali sobotu svědčí i dochované spisy.
|
Re: Re:Ježiš odpočival v sobotu v hrobe (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Středa, 16. květen 2007 @ 16:22:18 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | V 7 deň tyždna Ježiš tiež odpočival v hrobe podla prikazania. |
]
|
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: Gregorios777 v Úterý, 13. únor 2007 @ 07:20:14 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | |
Lze pozorovat zajímavý jev. Jak ti, kteří nechápou
význam Kristovy spásy skrze VÍRU a prakticky zůstávají pod Zákonem ( skutky ), tíhnou ke svěcení soboty. Zdá se, že jsou to spojité nádoby... |
Re: Re: Nemaš pravdu (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Středa, 16. květen 2007 @ 16:26:01 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | Zakon 10 božich prikazani je len zrkadlom,ktore ti ukaže že si hriešni-špinavy,ale umyť ťa môže jen krv Ježiša Krista,ked prijmeš jeho milosť. |
]
|
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: Karels (haohan@seznam.cz) v Úterý, 13. únor 2007 @ 08:52:44 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) | Gregorie,
prosím Tě, to je ta nejmenší prkotina... navíc, není svěcení soboty v bledě modrém to, jako svěcení neděle?
Karel
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: Gregorios777 v Úterý, 13. únor 2007 @ 09:36:30 CET
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | Milý Karelsi,
jestli je podle tebe zapření pravdy Evangelia prkotina, tak nevím... Pro Pavla to prkotina rozhodně nebylo - a to pouze Petr udělal "jen" to, že v nepřítomnosti věřících bratrů ze Židů od Jakuba
vesele jedl a družil se s věřícími z pohanů, a když přišli věřící Židé od Jakuba, tak se ze strachu od bratrů z pohanů odděloval a nejedl s nimi.
Vidíš - to by se mohlo zdát ještě větší prkotina, než nějaké formulování učení o sobotě. A přesto Pavel Petra za to přísně napomenul. A to Petr nezapřel pravdu Evangelia nějakým učením, ale POUZE SKUTKEM.
Máš pravdu, ať je to sobota nebo neděle - vracení se pod Zákon, je v době milosti nepřípustné. Je to JINÉ EVANGELIUM a tím pádem JINÝ DUCH a JINÝ JEŽÍŠ - takže jestli to považuješ za prkotinu... |
]
|
|
Re: Musí křesťan i dnes dodržovat sabat? (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Středa, 16. květen 2007 @ 15:55:49 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) | | Sobota Sobota bola posvätená pri stvorení. Keďže bola určená pre blaho človeka, jej pôvod siaha do doby, „keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Jób 38,7). Na svete vládol pokoj, lebo zem bola v súlade s nebom. „A Boh videl všetko, čo utvoril, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (1 Moj 1,31). Nad dokončeným dielom potom radostne odpočinul. Pretože Boh v sobotu odpočinul, „požehnal siedmy deň a posvätil ho“ (1 Moj 2,3) – oddelil ho pre svätý účel. Dal ho Adamovi ako deň odpočinku. Stal sa pamätníkom stvoriteľského diela, a tým aj znamením Božej moci a lásky. Písmo hovorí: „Pamiatku spravil svojím divným skutkom. Hospodin milostivý je a milosrdný“ (Ž 111,4). „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a Božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,20). Všetko bolo stvorené skrze Božieho Syna. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Ján 1,1-3). A keďže sobota je pamätníkom stvoriteľského diela, je aj znamením Kristovej lásky a moci. Sobota nám pripomína prírodu a privádza nás do spoločenstva so Stvoriteľom. Zo spevu vtáctva, šumenia stromov a hudby morských vĺn smieme počuť hlas toho, (281) ktorý sa onoho dňa v osviežujúcej pohode raja zhováral s Adamom. Pozorovanie jeho moci v prírode môže človeka potešiť, pretože stvoriteľské slovo na začiatku dodnes životodarne oslovuje človeka. Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4,6). Práve táto myšlienka vyvolala žalmistov chválospev: „Potešil si ma, Hospodine, svojimi skutkami, plesám nad dielami tvojich rúk. Aké veľkolepé sú tvoje diela, Hospodine, aké prehlboké tvoje myšlienky!“ (Ž 92,5.6) Duch Svätý oznamuje ústami proroka Izaiáša: „Ku komu pripodobníte Boha? A akú podobu mu dáte? Neviete to? Nepočuli ste to? Nebolo vám to zvestované od začiatku? Nepochopili ste založenie zeme? Ten, ktorý tróni nad obvodom zeme, kým jej obyvatelia sú len (189) ako kobylky – ten, ktorý rozvíňa nebesá ako závoj a rozprestiera ich ako stan na bývanie..., komu ma teda pripodobníte? Komu sa budem rovnať? – vraví Svätý. Zdvihnite vozvýš svoje oči a viďte, kto to stvoril! Ten, ktorý vyvádza ich voje podľa počtu, všetkých oslovuje menom; pred Premocným a Presilným nechýba ani jeden. Prečo hovoríš, Jákob, a vravíš, Izrael: Skrytá je moja cesta pred Hospodinom a moje právo uniká môjmu Bohu? Nevieš to, nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neustáva a neumdlieva, jeho múdrosť nemožno vystihnúť. Ustatému dáva silu a rozhojňuje (282) moc bezvládneho.“ „Neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj! Posilním ťa a pomôžem ti a podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“ „Obráťte sa ku mne a dajte sa zachrániť, všetky končiny zeme, lebo ja som Boh a iného nieto“ (Iz 40,18-29; 41,10; 45,22). Sobota mala stále pripomínať túto ozvenu prírody. O posvätení svojich sobôt Pán povedal Izraelcom: „Sväťte moje soboty, a budú znamením medzi mnou a medzi vami, aby ste vedeli, že ja som Hospodin, váš Boh“ (Ez 20,20). Sobota bola súčasťou sinajského zákona; nebola tu však prvýkrát označená za deň odpočinku. Izraelci poznali tento deň dávno pred príchodom k Sinaju. Zachovávali ju totiž už cestou k tomuto vrchu. Keď ju niektorí znesvätili, Hospodin ich pokarhal: „Dokedy sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony?“ (2 Moj 16,28). Sobota nebola určená len pre Židov, ale pre celý svet. Človek ju poznal v raji a spolu s inými príkazmi Desatora má trvalú záväznosť. O zákone, ktorého časťou je i štvrté prikázanie, Kristus hovorí: „Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmenko a ani jediná čiarka zo zákona“ (Mat 5,18). Dokiaľ budú nebesá a zem, sobota bude stále znamením Stvoriteľovej moci. A keď na zemi opäť rozkvitne raj, posvätený deň Božieho odpočinku bude v úcte všetkých ľudí pod slnkom. „Od soboty do soboty bude prichádzať každé telo, aby sa klaňalo predo mnou, hovorí Hospodin“ (Iz 66,23). Nijakým iným ustanovením, ktoré bolo zverené Židom, sa tento ľud nelíšil od okolitých národov ako práve sobotou. Boh chcel, aby sa jej zachovávaním stali aj jeho zvláštnymi ctiteľmi. Sobota im mala byť znamením odluky od modloslužby a pojivom s pravým Bohom. No ak ľudia chcú zachovávať sobotu vo svätosti, musia byť sami posvätení. Keď Izraelci dostali príkaz: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil“, Hospodin im tiež povedal: „Budete mi svätými ľuďmi“ (2 Moj 20,8; ROH 2 Moj 22,31; ECAV 2 Moj 22,30). Len tak mohla mať sobota pre Izrael skutočný zmysel bohoslužobného znamenia. (190) Keď sa Židia odvrátili od Boha a prestali si vierou privlastňovať Kristovu spravodlivosť, sobota pre nich stratila svoj zmysel. Satanovi šlo o vlastnú slávu a odvrátenie ľudí od Krista. Všemožne sa snažil sobotu odstrániť, lebo je znamením (283) Kristovej moci. Židovskí vodcovia výdatne podporili satanov zámer, keď Boží deň odpočinku zaťažili svojimi náročnými požiadavkami. V Kristovej dobe bola sobota tak znevážená, že jej zachovávanie svedčilo skôr o ľudskom sebectve a zvôli než o povahe láskavého nebeského Otca. Rabíni vlastne predstavovali Boha ako zákonodarcu, ktorého príkazy ľudia nemôžu plniť. Viedli ľudí k tomu, aby Boha pokladali za tyrana, a utvrdzovali ich v predstave, že zachovávanie soboty podľa jeho požiadaviek len podnecuje ľudskú tvrdosť a krutosť. Kristovou úlohou bolo odstrániť tieto falošné predstavy. Kristus ani zdaním nevyhovel ich požiadavkám, ale sobotu zachovával podľa príkazu Božieho zákona napriek tomu, že rabíni ho stíhali bezohľadnou nenávisťou. Keď sa raz v sobotu Spasiteľ so svojimi učeníkmi vracal z miesta modlitby, cesta ich viedla poľom dozrievajúceho obilia. Ježiš im duchovne slúžil do neskorej hodiny, a keď prechádzali popri obilí, učeníci začali jesť z odtrhnutých klasov vymrvené zrno. V ktorýkoľvek iný deň by to nebudilo nijakú pozornosť, lebo ktokoľvek prechádzal obilným poľom či sadom alebo vinicou, mohol si ovocie voľne odtrhnúť a zjesť (5 Moj 23.24.25), ale v sobotu sa to pokladalo za znesvätenie dňa odpočinku. Nielenže trhanie klasov sa považovalo za určitý spôsob žatvy, ale aj vymrvenie zrna v dlani sa počítalo za mlátenie obilia. Podľa náhľadu rabínov šlo teda o dvojaký prečin. Špehovia to hneď oznámili Ježišovi: „Pozri, tvoji učeníci robia to, čo nie je dovolené robiť v sobotu“ (Mat 12,2). Keď bol Ježiš obvinený z prestupovania soboty pri Bethezde, obhajoval sa poukazom na Božie synovstvo i vyhlásením, že koná v súlade so svojím Otcom. Keď boli napadnutí jeho učeníci, pripomínal (284) žalobcom starozmluvné príklady tých, čo v Božej službe v sobotu tiež niečo urobili. Židovskí učitelia sa chválili znalosťou Písma a Spasiteľ im svojou odpoveďou karhavo naznačil ich neznalosť posvätných predpisov. Povedal: „Či ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel do Božieho domu, vzal a jedol predkladané chleby ..., hoci ich nemal jesť nik okrem kňazov.“ „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ „Alebo či ste nečítali v zákone, že v sobotu kňazi v chráme znesväcujú sobotu a sú bez viny? Vravím vám však: Tu je niečo väčšie ako chrám ..., veď Syn človeka je Pánom nad sobotou“ (Luk 6,3.4; Mar 2,27.28; Mat 12,5-7). (191) Ak bolo správne, že Dávid utíšil svoj hlad tým, že jedol z chleba, ktorý bol oddelený pre svätú službu, tak bolo správne aj to, že učeníci získali svoju potravu trhaním klasov, hoci to bolo v hodinách sobotných. Okrem toho kňazi vykonávali v chráme oveľa väčšiu prácu v sobotu než v iné dni. Tá istá práca v svetskom povolaní by bola hriechom. Kňazi vykonávali obrady, ktoré ukazovali na Kristovu vykupiteľskú moc, a ich práca bola v súlade s cieľom soboty. Teraz však prišiel sám Kristus. Učeníci ako Kristovi spolupracovníci boli v Božej službe, a všetko, čo bolo nutné vykonať v záujme tohto diela, mohlo sa vykonať aj v sobotu. Kristus chcel poučiť svojich učeníkov i nepriateľov, že službu Bohu treba uprednostniť. Zmyslom Božieho diela na svete je vykúpenie človeka; preto čokoľvek pripadne na sobotu v záujme tohto diela, je v súlade s prikázaním o sobote. Svoje tvrdenie Ježiš korunoval vyhlásením, že sám je „Pánom soboty“, teda tým, kto je nad všetkými otáznikmi i nad všetkými zákonmi. Tento večný Sudca zbavil učeníkov viny, keď poukázal na samotné ustanovenia, z prestupovania ktorých boli obvinení. Ježiš sa neuspokojil pokarhaním svojich nepriateľov. Vyhlásil, že vo svojej slepote nepochopili účel soboty. Povedal: „Keby ste boli pochopili, čo znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obeť, neboli by ste odsúdili nevinných“ (Mat 12,7). Mnohými bezduchými obradmi nahrádzali (285) nedostatok rýdzej poctivosti a súcitnej lásky, ktorá vždy bude znamením pravého Božieho ctiteľa. Kristus znova opakoval pravdu, že obete samy osebe nemajú nijakú cenu. Sú len prostriedkom, nie cieľom. Ich zámerom bolo usmerňovať ľudí k Spasiteľovi, a tým ich privádzať do súladu s Bohom. Boh si cení službu lásky. Ak toto chýba, potom všetky obrady pokladá za ohavnosť. Podobne je to aj so sobotou. Jej cieľom bolo priviesť človeka do spoločenstva s Bohom; keď však myseľ človeka bola zaujatá únavnými obradmi, účel soboty bol zmarený. Iba vonkajšie zachovávanie dňa odpočinku bolo jej výsmechom. Pri inej príležitosti Ježiš vošiel v sobotu do synagógy a videl človeka s uschnutou rukou. Farizeji boli zvedaví, čo urobí. Spasiteľ vedel, že ak chorého uzdraví v sobotu, budú ho pokladať za priestupníka; no aj tak neváhal boriť hrádzu požiadaviek, ktoré znemožňovali zachovávanie soboty. Ježiš vyzval trpiteľa, aby pristúpil, a potom sa spýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo zničiť?“ (Mar 3,4). Židia mali pravidlo, že zanedbanie príležitosti vykonať dobrý skutok znamená spáchať zlo; nezachrániť život znamená zabiť ho. Ježiš tu presvedčil rabínov ich vlastným (192) učením. „Ale oni mlčali, s hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: Vystri ruku! A on ju vystrel a ruka mu ozdravela“ (Mar 3,4.5). Na otázku: „Slobodno uzdravovať v sobotu?“ Ježiš odpovedal: „Nájde sa medzi vami človek, ktorý má jedinú ovcu a tá mu v sobotu spadne do jamy, či ju nechytí a nevytiahne? O koľko je človek cennejší ako ovca! To znamená, že v sobotu je dovolené dobre robiť“ (Mat 12,10-12). Špehovia sa neodvážili odpovedať Kristovi v prítomnosti zástupu z obavy, aby sa nedostali do ťažkostí. Vedeli, že Ježiš hovorí pravdu. Radšej nechali človeka trpieť, než aby dovolili prestúpiť vlastné tradície; ochotne však zachraňovali zviera, ak by mal vlastník utrpieť škodu. Prejavovali teda väčšiu starostlivosť o nemú tvár než o človeka stvoreného na Boží obraz. To je príznačné pre každé falošné náboženstvo. Začína sa v ľudskej túžbe prevýšiť Boha, pritom však ponižuje človeka (286) pod úroveň zvieraťa. Každé náboženstvo, ktoré bojuje proti Božej zvrchovanosti, olupuje človeka o slávu, ktorú mal pri stvorení a ktorú mu Kristus vracia. Každé falošné náboženstvo učí svojich stúpencov zanedbávať potreby človeka, jeho utrpenie a práva. Evanjelium vysoko cení človeka, pokladá ho za Kristovo vlastníctvo, vykúpené jeho krvou, a prikazuje láskavý ohľad na potreby a utrpenie človeka. Pán hovorí: „Človeka urobím vzácnejším ako rýdze zlato a ľudí ako zlato ofírske“ (Iz 13,12). Keď sa Ježiš spýtal farizejov, či slobodno v sobotu urobiť niečo dobré, alebo zlé, zachrániť život, či zahubiť, nastavil vlastne zrkadlo ich bezbožným zámerom. Kým oni ho stíhali prudkou nenávisťou, zatiaľ on zachraňoval život tisícom a prinášal im šťastie. Bolo lepšie zabiť v sobotu, ako sa o to usilovali sami, než uzdraviť trpiaceho, ako to urobil on? Bolo spravodlivejšie premýšľať vo svätý Boží deň o vražde, než skutkami milosrdenstva šíriť lásku ku všetkým ľuďom? Uzdravením uschnutej ruky Ježiš zavrhol obyčaje Židov, ale nijako sa nedotkol štvrtého prikázania Božieho zákona. Vyhlásil: „V sobotu je dovolené dobre robiť“ (Mat 12,12). Odstránením nezmyselných židovských obmedzení Ježiš vyzdvihol vážnosť soboty, zatiaľ čo jeho žalobci Boží svätý deň znesväcovali. Tí, čo tvrdia, že Kristus zrušil zákon, učia aj to, že zrušil sobotu a učeníkom dovolil to isté. Takí ľudia zaujímajú vlastne stanovisko malicherných Židov. Tým odporujú svedectvu samého Krista, ktorý vyhlásil: „Ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (Ján 15,10). Ani Spasiteľ ani jeho nasledovníci neprestúpili zákon o sobote. Kristus bol živým predstaviteľom zákona. Vo svojom (193) živote neprestúpil nijaký z jeho svätých príkazov. Pri pohľade na zástup svedkov, ktorí ho chceli odsúdiť, mohol s úplnou istotou povedať: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“ (Ján 8,46). Spasiteľ neprišiel rušiť výroky patriarchov a prorokov, lebo on sám hovoril ústami týchto predstaviteľov. Všetky pravdy Božieho slova pochádzajú od neho. Tieto prevzácne drahokamy sa však dostali do nesprávneho rámca. Ich prevzácne svetlo bolo zneužité na podporu bludu. Boh chcel, aby sa (287) z bludného zarámovania dostali do rámca pravdy. To mohla uskutočniť len Božia ruka. Pravda spojená s bludom slúžila nepriateľovi Boha i človeka. Kristus jej dal taký súvis, v ktorom by najlepšie oslávila Boha a pomáhala pri záchrane ľudstva. Ježiš povedal: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mar 2,28). Božie ustanovenia sú pre blaho ľudstva. „To všetko je pre vás“ (2 Kor 4,15). „Veď všetko je vaše: či Pavel alebo Apolo, Kéfas, svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť – všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3,21-23). Boh dal svojmu ľudu zákon Desatora, ktorého časťou je aj príkaz o sobote, ako požehnanie. Mojžiš povedal: „Hospodin nám prikázal plniť všetky tieto ustanovenia, báť sa Hospodina, nášho Boha, aby sa nám dobre viedlo po všetky dni, aby nás zachoval nažive“ (5 Moj 6,24). Ústami žalmistu Izrael dostal odkaz: „S radosťou slúžte Hospodinovi, vchádzajte pred neho s plesaním! Vedzte, že Hospodin je Boh: On utvoril nás, jeho sme, jeho ľud, ovce jeho pastvy. Vchádzajte s vďakou do jeho brán a s chválospevom do jeho nádvorí; ďakujte mu a dobrorečte jeho menu“ (Ž 100,2-4). O všetkých, ktorí „zachovávajú sobotu, aby ju nepoškvrňovali“, Pán hovorí: „Zavediem na svoj svätý vrch a rozradostním ich vo svojom dome modlitby“ (Iz 56,6.7). „A tak je Syn človeka Pánom aj nad sobotou“ (Mar 2,28). Tieto slová sú plné poučenia a útechy, pretože sobota bola ustanovená pre človeka, je dňom Pánovým. Patrí Kristovi, lebo „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Ján 1,3). Keďže on je pôvodcom všetkého, je pôvodcom aj soboty. On ju oddelil ako pamätník stvoriteľského diela. Ona odkazuje na neho ako na Stvoriteľa a Posvätiteľa. Zvestuje, že ten, ktorý stvoril všetky veci na nebi i na zemi a ktorý udržuje všetko, je hlavou cirkvi a jeho mocou sme zmierení s Bohom. Keď hovoril o Izraelovi, povedal: „Dal som im svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi, aby vedeli, že ja som Hospodin, ktorý ich posväcuje“ (Ez 20,12). Sobota je teda znamením Kristovej posväcujúcej moci. Patrí všetkým, ktorých (194) Kristus posväcuje. Sobota ako znamenie jeho posväcujúcej moci patrí všetkým, čo sa skrze Krista stávajú časťou Božieho Izraela. (288) Pán hovorí: „Ak odvrátiš svoju nohu od soboty, aby si nerobil to, čo sa tebe ľúbi, v deň mojej svätosti, ale nazveš sobotu rozkošou ..., vtedy budeš mať rozkoš v Hospodinovi“ (Iz 58,13.14). Sobota bude rozkošou všetkým, čo ju prijímajú ako znamenie Kristovej stvoriteľskej a vykupiteľskej moci. Keďže v nej vidia Krista, majú vlastne „rozkoš“ v ňom. Sobota ich upozorňuje na dielo stvorenia ako na dôkaz jeho spásnej moci. Sobota pripomína stratený pokoj raja a hovorí o obnovenom pokoji skrze Spasiteľa. Celá príroda je ozvenou jeho pozvania: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mat 11,28). (195) (289) |
|
|
7 den tyždna Boh posvetil (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 09:33:49 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) | 6den tyždna-piatok ,den pripravy pred velkou nocou
7den tyždna-Sobota,židovsky Sabat čo znamona odpočinok.
1den tyždna nedeľa-vskriesenie Ježiša.
A Bôh požehnal 7deň a posvätil ho, lebo v ňom si ODPOCINUL od všetkého svojho diela.
Ježiš tiež na konci svojho diela, tu na zemi v hriešnom tele si ODPOCINUL v hrobe.Ježiš hovori :všetko čo vidim činit Otca to činim aj JA.
A tak siedmi den Sobota ostava ako znamenim božieho ludu. |
Re: 7 den tyždna Boh posvetil (Skóre: 1)
Vložil: Gregorios777 v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 11:47:47 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Milý Skalaa,
nezapomeň, že Ježíš Kristus byl zde na zemi celý život POD ZÁKONEM, takže ho samozřejmě musel dodržovat.
|
]
Re: Re: 7 den tyždna Boh posvetil (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 13:58:07 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Mili Gregorios,z zvojich člankov som usudil že Zakon-10Božich prikazani prestali platit smrťou Ježiša Krista?
|
]
Re: Re: Re: 7 den tyždna Boh posvetil (Skóre: 1)
Vložil: Gregorios777 v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 15:55:31 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Milý Skalaa,
nikoliv, nepřestaly platit. Smrtí Krista jsme MY zemřeli Zákonu ( Ř 7,1-4 ) a tím jsme se vyvázali z tohoto manželství. Zákon platí dále, avšak již nikoliv jako PROSTŘEDEK K OSPRAVEDLNĚNÍ. Zákon je dobrý, pakli bychom ho náležitě užívali.
My věřící v Krista již NEJSME POD ZÁKONEM, ale POD MILOSTÍ. Všechno, co v Zákoně ukazovalo na Krista, bylo pouhým STÍNEM skutečnosti, REALITY, kterou je sám Kristus. Je to jako např. s přilétajícím orlem. Nejdříve vidíme jeho stín ( = části Zákona poukazující na Krista - ceremonie, svátky, slavnosti, oběti ), pak ale uvidíme samotné TĚLO orla - realitu orla.
Proto pod milostí neslavíme ŽÁDNÝ DEN jako svátek ( Ga 4,9-10 ) - ani sobotu ani neděli, neboť se neobracíme zpět ke stínům, protože máme REALITU Krista.
Chceš-li dodržovat sobotu, pak ji musíš dodržovat tak přesně, jak ji ustanovil Bůh a obávám se, že toho nebudeš schopen. Chceš-li si vypůjčit sobotu ze zákona, proč se potom nenecháš také obřezat? Proč nevezmeš býčka a neobětuješ ho Bohu? Chceš-li si vzít jedno ustanovení zákona, pak musíš vzít VŠECHNA, nemůžeš si vybírat jen to, které se ti líbí a ostatní ignorovat. A chceš-li tedy být pod zákonem, nejsi z víry, neboť zákon není z víry, ale ze skutků. Jak se chceš pod zákonem líbit Bohu? Musíš si vybrat - buď Krista nebo Zákon. Obojí mít nemůžeš. To by bylo duchovní cizoložství.
My máme sobotní odpočinek ve VÍŘE v Krista. Sobota tím tedy nebyla popřena, ZŮSTÁVÁ ( Žd 4,8-11 ) a platí skutečně navěky. Jinak ji však chápeme a slavíme v rámci zákona a jinak v rámci milosti. Pod milostí je naší SOBOTOU sám Kristus. Neboť starozákonní sobota pouze ukazovala na přicházejícího Krista, který je jejím naplněním.
Pokud jde o neděli - Den Páně ( Zj 1,10 ), nejde o žádnou obdobu soboty nebo přesunutí sabatu na neděli. Neděle není žádným svátkem. Je pouze dnem, ve kterém se udály všechny rozhodující události v životě našeho Pána Ježíše - a je to také den, v němž se máme scházet k lámání chleba - Věčeři Páně ( Sk 20,7 ).
To, že např. apoštol Pavel spěchal na svátek letnic v Jeruzaléme, není kvůli svátku samotnému, ale protože to byla Boží vůle, aby tam kázal Krista v době, kdy je tam mnoho židů z diaspory a také mnoho pohanů uctívajících jednoho Boha ( viz. římský setník Kornelius ). Ten samý účel mělo kázání apoštola Pavla v synagogách v sobotu.
Ustanovení soboty, tak, jak ji popisuje zákon bude opět obnoveno v Kristově tisíciletém Království na zemi, kde budou existovat všechny starozákonní prvky bohoslužby - kněžstvo, chrám, truhla smlouvy, oběti, svátky, atd. Avšak bude to mít pouze VZPOMÍNKOVÝ RÁZ. Také ve věčnosti se budou slavit židovské svátky, včetně soboty.
Dnes jsme však ve VĚKU MILOSTI, kde platí poněkud JINÝ ŘÁD. Dnes můžeme mít buď Krista nebo Zákon - nikoliv však obojí!
|
]
Re: Re: Re: Re: 7 den tyždna Boh posvetil (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Pátek, 18. květen 2007 @ 11:04:22 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Mili gregorios.
Trvalá platnosť Božieho zákonaKeďže mravný zákon Desatora je výrazom Božej povahy, jeho zásady nemajú len dočasnú či situačnú, ale absolútnu, nepremennú a trvalú platnosť pre ľudstvo. Kresťania po celé stáročia neochvejne zastávali večnú platnosť Božieho zákona, dôrazne potvrdzovali jeho trvalú záväznosť. 15
Zákon pred Sínajom. Zákon existoval skôr, než Boh dal Izraelovi Desatoro, inak by v predsínajskom období nebolo hriechu, pretože „hriech je predsa prestúpením zákona“. (1 Ján 3,4) Dôkazom existencie zákona už pred stvorením je skutočnosť, že Lucifer a jeho anjeli zhrešili. (2 Pet 2,4)
Boh pri stvorení Adama a Evy na svoj obraz vštepil mravné zásady zákona do ich mysle, takže celkom prirodzene konali jeho vôľu. Hriech prišiel do spoločnosti práve prestúpením Božích zásad. (Pozri Rim 5,12.)
Boh neskôr povedal o Abrahámovi: „Poslúchol môj hlas a zachoval moje nariadenia, moje príkazy, moje ustanovenia a zákony.“ (1 Moj 26,4.5) Mojžiš poúčal ľud o Božích ustanoveniach a zákonoch pred Sínajom. (2 Moj 16; 18,16) Pri čítaní knihy Genesis poznávame, že Desatoro bolo dobre známe už pred Sínajom. Z tejto knihy je zrejmé, že ľudia si dávno predtým, než Boh vydal Desatoro, uvedomovali, že skutky, ktoré zakázal, sú zlé. 16 Z tohto všeobecného chápania mravného zákona vyplýva, že Boh sa postaral o to, aby ľudia poznali Desatoro.
Zákon pri Sínaji. Izraelci žili počas dlhého otroctva v Egypte v modloslužobnom a mravne skazenom prostredí, medzi ľudom, ktorý nepoznal pravého Boha. (2 Moj 5,2) V dôsledku toho mali len nedokonalú predstavu o Božej svätosti, čistote a mravných zásadách. Ich zotročenie im neumožňovalo bohoslužbu. (239)
Keď v zúfalstve volali o pomoc, Boh bral ohľad na svoju zmluvu s Abrahámom a rozhodol sa vyslobodiť ich zo „železnej pece“ (5 Moj 4,20) a uviesť do krajiny, kde mohli „ostríhať jeho ustanovenia a zachovávať jeho zákony“. (Ž 105,43-45)
Po vyslobodení ich doviedol k vrchu Sínaj, aby im dal mravný zákon, t.j. normu Božej vlády, a obradné zákony, ktoré ich mali poúčať o ceste spásy prostredníctvom zmierujúcej obete Spasiteľa. Boh teda pri Sínaji dal zákon priamo, jasne a jednoducho „pre prestúpenia“, (Gal 3,19) „aby sa tak hriech tým prikázaním stal nadmieru hriešnym“. (Rim 7,13) Izraelci si začali uvedomovať svoje prestúpenia, poznávať svoju bezmocnosť a uznávať potrebu spásy len preto, že do stredu ich pozornosti sa dostal Boží mravný zákon.
Zákon pred Kristovým návratom. Písmo jasne hovorí, že Boží zákon je terčom satanovho útoku a že jeho boj proti nebu vyvrcholí práve pred druhým adventom. Proroctvo naznačuje, že satan zvedie väčšinu ľudstva k neposlušnosti voči Bohu. (Zj 12,9) Bude pôsobiť prostredníctvom moci „šelmy“, pozornosť sveta obráti na šelmu, nie na Boha. (Zj 13,3; pozri 12. kapitolu tejto knihy)
1. Útok na zákon. Siedma kapitola Danielovho proroctva predstavuje tú istú moc pod názvom „malý roh“. V tejto kapitole čítame o štyroch veľkých šelmách, ktoré od Kristových čias biblickí komentátori stotožňovali so svetovými mocnosťami Babylona, Médsko-Perzska, Grécka a Ríma. Desať rohov štvrtej šelmy predstavuje rozdelenie Rímskej ríše v čase jej rozpadu (rok 476 po Kr.). 17
Danielovo videnie sa sústreďuje na „malý roh“, strašnú a rúhavú moc, ktorá povstala medzi desiatimi rohmi, a predstavuje vznik desivej mocnosti po rozpade Rímskej ríše. Táto mocnosť sa vynasnaží zmeniť Boží zákon (Dan 7,25) a potrvá až do Kristovho príchodu. (Pozri 19. kapitolu tejto knihy.) Tento útok je sám osebe dôkazom trvalého významu zákona v pláne spasenia. Videnie končí opätovným ubezpečením Božieho ľudu, že táto moc v snahe odstrániť zákon neuspeje, pretože Boží súd dopadne na „malý roh“ a zničí ho. (Dan 7,11.26-28)
2. Svätí obhajujú zákon. Poslušnosť je príznakom svätých, ktorí očakávajú druhý advent. V konečnom spore sa rozhodnú podporiť Boží zákon. Písmo o nich hovorí: „Zachovávajú Božie prikázania a majú svedectvo Ježišovo“ (Zj 12,17; 14,12) a trpezlivo očakávajú Kristov návrat.
Títo ľudia počas prípravy na druhý advent zvestujú evanjelium a vyzývajú ostatných, aby uctievali Boha ako Stvoriteľa. (Zj 14,6.7) Tí, čo uctievajú Boha v láske, budú ho poslúchať. Ján hovorí: „To je láska k Bohu, aby sme zachovávali jeho prikázania a jeho prikázania nie sú ťažké.“ (1 Ján 5,3)
3. Božie súdy a zákon. Boží súd v siedmich posledných ranách nad (240) neposlušnými začína od chrámu „stánku svedectva“ na nebi. (Zj 15,5) Izrael dobre poznal výraz stánok svedectva, označoval totiž Mojžišov svätostánok. (4 Moj 1,50.53; ROH 4 Moj 17,8; ECAV 4 Moj 17,23; 4 Moj 18,2) Toto pomenovanie dostal preto, že vo svätostánku bola umiestnená „truhla svedectva“, (2 Moj 26,34) v ktorej boli „dve dosky svedectva“. (2 Moj 31,18) Desatoro je teda „svedectvom“ – svedectvom o Božej vôli. (2 Moj 34,28.29)
V Zjavení 15,5 je zmienka o „chráme stánku svedectva na nebi “. Mojžišov stánok bol len kópiou nebeského chrámu, (2 Moj 25,8.40; pozri Žid 8,1-5) slávny originál je v nebi. Skutočnosť, že záverečné súdy úzko súvisia s prestúpením Božieho zákona, svedčí o večnej platnosti Desatora.
V knihe Zjavenia čítame aj o otvorení nebeského chrámu, čím je umožnený pohľad na „truhlu zmluvy“. (Zj 11,19) Výraz truhla zmluvy označoval truhlu pozemskej svätyne, v ktorej boli dosky obsahujúce „slová zmluvy“ – Desatoro. (2 Moj 34,28; pozri 4 Moj 10,33; 5 Moj 9,9) Truhla zmluvy v nebeskom svätostánku odkazuje na slová večnej zmluvy – Desatoro. Je teda zrejmé, že čas Božích záverečných súdov, ktoré zastihnú svet, (Zj 11,18) sa týka otvorenia tohto nebeského chrámu s pohľadom na truhlu s Desatorom – čo je naozaj výstižný obraz, ktorý zvelebuje Boží zákon ako normu súdu.
Zákon a evanjeliumSpasenie je dar milosti na základe viery, nie na základe skutkov zákona. (Ef 2,8) „Nijaké skutky zákona, nijaké úsilie, akokoľvek chvályhodné, ani nijaké dobré skutky – či ich je veľa alebo málo, či sú obetné alebo neobetné – nemôžu ospravedlniť hriešnika.“ (Tít 3,5; Rim 3,20) 18
V celom Písme možno pozorovať dokonalý súlad medzi zákonom a evanjeliom, navzájom potvrdzujú svoju platnosť.
Zákon a evanjelium pred Sínajom. Keď Adam a Eva zhrešili, dozvedeli sa, čo je vina, strach a utrpenie. (1 Moj 3,10) Boh neodpovedal na ich utrpenie tým, že by zrušil zákon, ktorý ich odsudzoval, ale ponukou evanjelia, ktoré ich uvedie do spoločenstva poslušnosti s ním.
Toto evanjelium spočívalo v zasľúbení vykúpenia prostredníctvom Spasiteľa, Semena ženy, ktoré jedného dňa príde a zvíťazí nad zlom. (1 Moj 3,15) Systém obetí, ktoré Boh prikázal, ich poúčal o dôležitej pravde o zmierení, že totiž odpustenie možno získať len preliatím krvi – prostredníctvom Spasiteľovej smrti. Na základe viery, že obetné zviera predstavuje Spasiteľovu výkupnú a zmiernu smrť, ktorú pre nich podstúpi, získali odpustenie hriechu. 19 Boli spasení milosťou.
Toto evanjelijné zasľúbenie bolo stredobodom Božej večnej zmluvy milosti ponúknutej ľudstvu. (1 Moj 12,1-3; (241) 15,4.5; 17,1-9) Úzko súviselo s poslušnosťou voči Božiemu zákonu. (1 Moj 18,18.19; 26,4.5) Zárukou Božej zmluvy bol Boží Syn, ktorý ako stredobod evanjelia bol „baránkom zabitým od založenia sveta“. (Zj 13,8) Božia milosť teda začala pôsobiť hneď, len čo Adam a Eva zhrešili. Dávid povedal: „Milosť Hospodinova je od vekov až na veky nad tými, ktorí sa ho boja..., čo jeho zmluvu zachovávajú a pamätajú na jeho príkazy, aby ich plnili.“ (Ž 103,17.18)
Zákon a evanjelium pri Sínaji. Medzi Desatorom a evanjeliom je úzky vzťah. Napríklad, úvod k zákonu sa zmieňuje o Bohu ako Vykupiteľovi. (2 Moj 20,11) Po vyhlásení Desatora Boh poučil Izraelcov, aby postavili oltár a začali prinášať obete, ktoré mali názorne pripomínať jeho spásnu milosť.
Boh dal Mojžišovi na Sínaji veľkú časť obradného zákona, ktorý sa týkal stavby svätostánku, kde Boh bude bývať uprostred svojho ľudu a stretávať sa s ním, žehnať ho a odpúšťať mu hriechy - 2 Moj 24,9 až 31,18. Toto rozšírenie jednoduchého obetného systému, ktoré existovalo už pred Sínajom, bolo symbolom Kristovej prostredníckej služby v záujme vykúpenia hriešnikov i obhajoby autority a svätosti Božieho zákona.
Božia prítomnosť sa zjavovala vo veľsvätyni (v tretej časti pozemského svätostánku) nad zľutovnicou truhly, v ktorej bolo Desatoro. Každá časť svätyňovej služby symbolizovala Spasiteľa. Krvácajúce zvieratá predstavovali jeho zmiernu smrť, ktorá vykúpi ľudstvo spod odsúdenia zákonom. (Pozri 4. a 9. kapitolu tejto knihy.)
Zatiaľ čo Desatoro bolo v truhle zmluvy, obradné príkazy a občianske smernice, ktoré dal Boh, boli zaznamenané do „knihy zákona“ položenej vedľa truhly zmluvy ako „svedectvo proti“ ľudu. (5 Moj 31,26) Kedykoľvek Izraelci zhrešili, toto „svedectvo“ odsudzovalo ich činy a dávalo presné pokyny ako sa zmieriť s Bohom. Od Sínaja až po Kristovu smrť priestupníci Desatora nachádzali nádej, odpustenie a očistenie na základe viery v evanjelium, ktoré znázorňovala svätostánková služba podľa obradného zákona.
Zákon a evanjelium po kríži. Ako mnohí kresťania postrehli, Písmo naznačuje, že zatiaľ čo Kristova smrť zrušila obradný zákon, súčasne potvrdila trvalú platnosť mravného zákona. 20 Povšimnime si dôkaz:
1. Obradný zákon. Keď Kristus zomrel, naplnil prorockú symboliku obetného systému. Predobraz sa stretol so skutočnosťou a obradný zákon sa skončil. Stáročia predtým Daniel predpovedal, že Mesiášova smrť „zastaví zábitnú i pokrmovú obeť“. (Dan 9,27; pozri 4. kapitolu tejto knihy) Keď Ježiš zomrel, chrámova opona sa nadprirodzene roztrhla na dvoje od vrchu až dolu (Mat 27,51) a naznačila koniec duchovného významu chrámových služieb. (242)
Aj keď obradný zákon plnil dôležitú úlohu pred Kristovou smrťou, v mnohom ohľade bol nedostatočný, pretože bol len „tôňou budúcich hodnôt“. (Žid 10,1) Slúžil ako dočasný zámer a zaväzoval Boží ľud dotiaľ, kým nebude „všetko napravené“, (Žid 9,10; Gal 3,19) teda do času, kým Kristus nezomrie ako pravý Boží Baránok.
Právomoc obradného zákona sa Kristovou smrťou skončila. Jeho zmierujúca obeť zabezpečila odpustenie všetkých hriechov. Tento čin „zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž“. (Kol 2,14; pozri 5 Moj 31,26) Potom už nebolo treba konať zložité obradné úkony, ktoré nijako neboli spôsobilé odstrániť hriech ani očistiť svedomie. (Žid 10,4; 9,9.14) Nebolo treba starať sa o ceremoniálne zákony s ich zložitými požiadavkami na pokrmové a nápojové obete, na slávenie rôznych sviatkov (Veľkej noci, Turíc,), novomesiacov alebo obradných sobôt, (Kol 2,16; pozri Žid 9,10) ktoré boli len „tieňom budúcich vecí“. (Kol 2,17) 21
Po Ježišovej smrti sa veriaci už nemuseli starať o tiene – t.j. predobrazy skutočnosti v Kristovi. Teraz sa mohli priamo priblížiť k Spasiteľovi, pretože „telo je Kristovo“. (Kol 2,17)
Obradný zákon sa v židovskom výklade stal priehradou medzi Židmi a ostatnými národmi. Stal sa veľkou prekážkou ich misie, ktorou mali osvietiť svet Božou slávou. Kristova smrť zrušila tento „zákon s jeho nariadeniami“ tým, že zborila „priehradný múr“ medzi pohanmi a Židmi tak, že stvorila novú rodinu veriacich zmierených „v jednom tele skrze kríž“. (Ef 2,14-16)
2. Desatoro a kríž. Zatiaľ čo Kristova smrť ukončila autoritu obradného zákona, potvrdila autoritu Desatora. Kristus odstránil zlorečenstvo zákona, čím oslobodil veriacich z jeho odsúdenia. Tým však nezrušil zákon a nedal nám slobodu prestupovať jeho prikázania. V Písme je mnoho svedeckých výrokov o trvalej platnosti zákona. Tie vyvracajú názor o zrušení Desatora.
Calvin výstižne poznamenal, že „nesmieme si predstavovať, že Kristov príchod nás vyslobodil spod autority zákona, pretože zákon je večným pravidlom nášho zbožného a svätého života a musí byť teda nezmeniteľný ako Božia spravodlivosť.“ 22
Pavel opísal vzťah medzi poslušnosťou a evanjeliom spásnej milosti. Keď vyzýval veriacich k svätému životu, nabádal ich, aby sa stali v Bohu „nástrojmi spravodlivosti. Hriech totiž nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.“ (Rim 6,13.14) Kresťania zachovávajú zákon nie preto, aby tým získali spasenie – tí, čo sa o to usilujú, zistia len hlbšie zotročenie hriechom. „Dotiaľ, kým je človek pod zákonom, zostáva teda pod vládou hriechu, pretože zákon nemôže spasiť človeka, ani z odsúdenia ani z moci hriechu. Tí, čo sú pod milosťou, sú nielen vyslobodení (243) z odsúdenia, (Rim 8,1) ale dostávajú aj moc zvíťaziť. (Rim 6,4) Hriech už teda nemá vládu nad nimi.“ 23
Apoštol dodáva: „Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.“ (Rim 10,4) Každý teda, kto verí v Krista, uvedomuje si, že on je koncom zákona ako spôsobu na získanie spravodlivosti. Sami osebe sme hriešni, ale v Ježišovi Kristovi sme spravodliví pre jeho spravodlivosť, ktorá je nám pripočítaná. 24
Byť však pod milosťou nijako neznamená, že veriaci smie „zotrvať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť“. (Rim 6,1) Milosť skôr dáva moc, ktorá umožňuje poslušnosť a víťazstvo nad hriechom. „Nieto teda teraz už odsúdenia tým, čo sú v Kristovi Ježišovi a nechodia podľa tela, ale podľa Ducha.“ (Rim 8,1)
Kristova smrť zvelebila zákon a potvrdzuje jeho univerzálnu autoritu. Keby Desatoro mohlo byť zrušené, Kristus nemusel zomrieť. Keďže tento zákon je absolútny a nezmeniteľný, bola nutná smrť na zaplatenie zákonom uloženého trestu. Túto požiadavku Kristus svojou smrťou na kríži dokonale splnil a večný život sprístupnil všetkým, čo prijímajú jeho veľkolepú obeť.
Poslušnosť podľa zákonaĽudia nemôžu spasenie získať svojimi dobrými skutkami. Poslušnosť je ovocím spasenia v Kristovi. Svojou úžasnou milosťou, vrcholne prejavenou na kríži, Boh vyslobodil svoj ľud z trestu zlorečenstva a hriechu. Aj keď šlo o hriešnikov, Kristus dal svoj život, aby získali dar večného života. Božia hojná láska prebudila v kajúcnom hriešnikovi odpoveď, ktorá sa prejavuje v láskavej poslušnosti umožnenej mocou tak štedro poskytnutej milosti. Veriaci, ktorí si uvedomujú, že Kristus si cení zákon a ktorí chápu požehnanie poslušnosti, budú vnútorne silne pobádaní žiť životom podobným Kristovi.
Kristus a zákon. Kristus mal zákon Desatora vo veľkej úcte. Starozmluvný „JA SOM“ sám oznámil Otcov mravný zákon zo Sínaja. (Ján 8,58; 2 Moj 3,14; pozri 4. kapitolu tejto knihy) Časťou jeho pozemskej misie bolo „zveľadiť a osláviť“ zákon. (Iz 42,21) Text zo žalmu, ktorý Nová zmluva vzťahuje na Krista, vyjasňuje jeho postoj voči zákonu: „Rád plním tvoju vôľu, Bože môj, a tvoj zákon v hĺbke srdca nosím.“ (Ž 40,9; pozri Žid 10,5.7)
Jeho evanjelium podnietilo vieru, ktorá rozhodne potvrdila platnosť Desatora. Pavel povedal: „Či teda vierou rušíme zákon? Vôbec nie! Ale platnosť zákona potvrdzujeme.“ (Rim 3,31)
Kristus teda neprišiel len spasiť človeka, ale obhájiť autoritu a svätosť Božieho zákona, predstaviť ľuďom jeho velebnosť a slávu a dať im príklad vzťahu k nemu. Kresťania ako jeho nasledovníci sú povolaní zvelebiť Boží zákon vo svojom živote. Tým, že sám Kristus žil životom láskyplnej poslušnosti, zdôraznil, že jeho nasledovníci (244) by mali zachovávať Boží zákon. Na otázku, týkajúcu sa požiadaviek večného života, odpovedal: „Ak chceš vojsť do života, zachovaj prikázania.“ (Mat 19,17) Varoval aj proti prestupovaniu tejto zásady. „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto koná vôľu môjho Otca nebeského.“ (Mat 7,21-23) Priestupníkom zákona vstup nebude dovolený.
Sám Kristus napĺňal zákon nie tým, že by ho zrušil, ale životom poslušnosti. Povedal: „Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane!“ (Mat 5,18) Kristus jasne zdôraznil, že hlavný cieľ Božieho zákona treba mať stále na zreteli: milovať Pána, svojho Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou, a svojho blížneho ako samého seba. (Mat 22,37-39) Prial si však, aby jeho nasledovníci nemilovali jeden druhého podľa svetských výkladov lásky – sebecky a sentimentálne. V snahe vysvetliť lásku, o ktorej hovoril, Kristus dal „nové prikázanie“. (Ján 13,34) Toto nové prikázanie nemalo zaujať miesto Desatora, ale poskytnúť veriacim „príklad toho, čo pravá nesebecká láska v skutočnosti je – láska, aká na svete nikdy predtým nebola. V tomto zmysle jeho prikázanie možno označiť za nové. V tomto zmysle nešlo len o to, 'aby ste sa vzájomne milovali`, ale 'aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval`. (Ján 15,12) Presne povedané: Tu máme jednoducho ďalší dôkaz o tom, ako Kristus zvelebil zákon svojho Otca.“ 25
Poslušnosť zjavuje takú lásku. Ježiš povedal: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania.“ (Ján 14,15) „Ak zachovávate moje prikázania, zostanete v mojej láske, ako ja som zachovával prikázanie svojho Otca a zostávam v jeho láske.“ (Ján 15,10) Podobne, ak milujeme ľudí, milujeme aj Boha a „zachovávame jeho prikázania“. (1 Ján 2,3)
Len zotrvávaním v Kristovi môžeme byť celým srdcom poslušní. Kristus povedal: „Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne... Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete robiť.“ (Ján 15,4.5) Aby sme zostali v Kristovi, musíme byť ukrižovaní s ním a okúsiť to, o čom písal Pavel: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal 2,20) Pre tých, čo sú v tomto stave, Kristus môže naplniť svoje novozmluvné zasľúbenia: „Svoje zákony im vložím do mysle a vpíšem im ich do srdca a ja budem im Bohom a oni mi budú ľudom.“ (Žid 8,10)
Požehnania poslušnosti. Poslušnosť rozvíja kresťanskú povahu a vytvára pocit spokojnosti, pôsobí, aby veriaci rástli „ako teraz narodené nemluvniatka“ a aby boli premenení na Kristov obraz. (Pozri 1 Pet 2,2; 2 Kor 3,18.) Táto premena hriešnika (245) na Božie dieťa svedčí účinne o Kristovej moci.
Písmo označuje za „blahoslavených“ všetkých, „ktorí chodia v zákone Hospodinovom“, (Ž 119,1) ktorí „v zákone Hospodinovom majú záľubu“ a ktorí premýšľajú „o jeho zákone dňom i nocou“. (Ž 1,2) Požehnania poslušnosti sú mnohé: (1) pochopenie a múdrosť, (Ž 119,98.99) (2) pokoj, (Ž 119,165; Iz 48,18) (3) spravodlivosť, (5 Moj 6,25; Iz 48,18) (4) čistý a mravný život, (Prísl 7,1-5) (5) poznanie pravdy, (Ján 7,17) (6) ochrana proti chorobám, (2 Moj 15,26) (7) dlhovekosť, (Prísl 3,1; 2; 4,10.22) (8) uistenie, že modlitba bude vypočutá. (1 Ján 3,22; pozri Ž 66,19)
Tým, že nás Boh volá k poslušnosti, zasľubuje hojné požehnanie. (3 Moj 26,3-10; 5 Moj 28,1-12) Ak odpovieme kladne, staneme sa jeho zvláštnym „vlastníctvom“ – „kňazským kráľovstvom a svätým národom“, (2 Moj 19,5.6; pozri 1 Pet 2,5.9) vyvýšeným „nad všetky národy zeme“, „hlavou a nie chvostom“. (5 Moj 28,1.13)
|
]
Re: Re: Re: 7 den tyždna Boh posvetil (Skóre: 1)
Vložil: Gregorios777 v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 20:02:48 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Jinými slovy,
přestože základní principy Zákona jsou nadále v platnosti, tak MY, jako věřící v Krista již nejsme vázáni SKUTKY ZÁKONA. Ceremoniální částí zákona, fyzickými oběťmi, fyzickým oltářem, Aronovským kněžstvím, obřízkou, sobotou a jinými svátky jakož a jinými skutky zákona, již nejsme vázáni. To vše ukazovalo jako stín na Krista. Dnes je však Kristus již zde.
|
]
Re: Re: 7 den tyždna Boh posvetil (Skóre: 1)
Vložil: Libby v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 16:09:15 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | To je zajimave jak lide chteji porad druhe lidi stavet do pozoru a neco narizovat misto toho, aby se radsi radovali, ze jsme pod milosti a svobodni. Nepanuje nad nami ani zakon ani hrich. Jsme ve sluzbe spravedlivosti a to je uplne neco jineho. Ti, kteri maji snahu stale praskat bicem mne pripominaji ten pribeh o medvedovi, ktery byl drzen dlouha leta v kleci a kdyz mu jednoho dne otevreli dvere, aby mohl ven, tak nevysel az do neho museli strkat. Kdyz byl potom venku, tak si sedl vedle klece do te stejne pozice v jake byval v te kleci a sedel. Kdykoliv si na toho medveda vzpomenu, vhani mi to slzy do oci a bolest do srdce. Coz potom pomysleni o lidech. |
]
sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: vogel v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 22:24:50 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | sedmý den je neděle, první den týdne je pondělí
sabat = svátek, ne sobota
Šest dní budeš pracovat a dělat všechnu svou práci, ale sedmý den je dnem odpočinku, zasvěceným Hospodinu, tvému Bohu.
|
]
Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: Gregorios777 v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 22:48:12 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | to Vogel,
to máš nějaké divné počty. Podle Bible je sedmý den sobota a neděle je první den týdne.
|
]
Re: Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: vogel v Čtvrtek, 17. květen 2007 @ 22:54:08 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | první den je první den (pondělí), sedmý den je sabat = svátek a to je neděle ..... žijeme v ČR a máme tady české názva dní, kdyb jsme žili v rusku, tak je sedmý den voskresenie,
sedmý den = den odpočinku = sabat = v ČR neděle NE SOBOTA.
|
]
Re: Re: Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Pátek, 18. květen 2007 @ 10:39:43 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Pozri si starši kalendar p=red rokom 1950 alebo sa pozri na digitalne hodiny ktory den je prvy -je to Nedela
1. A keď pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakobova a Salóme nakúpily voňavých vecí, aby prišly a pomazaly ho.2. A v prvý deň týždňa včasne ráno, veľmi skoro, prišly k hrobu, keď začalo vychádzať slnko.-NEDELA po ruski VOSKRESENIE. |
]
Re: Re: Re: Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: vogel v Pátek, 18. květen 2007 @ 17:35:35 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | tak naposledy
první den = první den týdne jedno jak ho nazveme
sedmý den = sedmý den týdne posvěcený sedmý den odpočinku jedno jak ho nazveme
v ČR platí
první den ........ pondělí
druhý den ....... úterý
třetí den ......... středa
čtvrtý den ....... čtvrtek
pátý den ......... pátek
šestý den ....... sobota
sedmý den ..... neděle
|
]
Re: Re: Re: Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: vogel v Pátek, 18. květen 2007 @ 17:48:48 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Pozri si starši kalendar p=red rokom 1950
ano, a v roce 1354 byl římským králem Karel IV, a v roce 300 tady vládli germáni, což ovšem nic nemění na tom, že dnes je sedmý den neděle
alebo sa pozri na digitalne hodiny ktory den je prvy -je to Nedela
nechte si spravit hodinky, já mám v počítači, mobilu i PDAčku jako první den pondělí, neděli tam jako první den mít nemůžete, mimochodem moje hodinky Timex Ironman Triatlon 30Lap Shock ukazují pokud jde o datum jen název dne a datum v měsíci, o tom kolikátý je to den v týdnu se nezmiňují, můžete mi říct, co máte za hodinky?
|
]
Re: Re: Re: Re: Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: Libby v Sobota, 19. květen 2007 @ 11:05:23 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | Problem je ten, ze u vas v CR zacina tyden pondelkem, ale vsude jinde nedeli. Nevim presne kde vsude, ale v anglicky mluvicich zemich urcite. Kupte si nejaky cizi kalendar a podivejte se na to. Navic mate zafixovane ty dny podle ceskych nazvu, ktere jakoby odpovidaly cislicim. Aspon ctvrtek-ctvrty, patek, paty. Taky mne to dlouho matlo kdyz jsem prisla do Australie a dlouho jsem nemohla pochopit proc jim zacina tyden nedeli a tedy dnem odpocinku, ale je to tak. |
]
Re: Re: Re: Re: Re: Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: vogel v Sobota, 19. květen 2007 @ 22:11:55 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Problem je ten, ze u vas v CR zacina tyden
pondelkem, ale vsude jinde nedeli. Nevim presne kde vsude, ale v
anglicky mluvicich zemich urcite. Kupte si nejaky cizi kalendar a
podivejte se na to.
Já vím jak začíná týden jinde, co to má ale co dělat s tématem? Tady nediskutují britové, ale češi (a slováci) a v ČR a SR začíná den pondělím, OK? A navíc v Exodu 20 není nic psáno o tom jak začíná den, ale "Šest dní budeš pracovat a dělat všechnu svou práci ....ale sedmý den je dnem odpočinku, ...", což v ČR a SR splňujeme.
A jen pro úplnost - Ježíš je pánem sabatu a Bůh stvořil sabat pro člověka, na člověka pro sabat. Kdo si chce blbnout hlavu sobotou/nedělí ať se dá k adventistům, aspoň se zbaví pekla a nebo k judaistům.
|
]
Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: Libby v Neděle, 20. květen 2007 @ 04:22:39 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | | Vogele pises:...." co to ma delat s tematem". No vzdyt se o tom od zacatku diskutuje. Snad nechces tvrdit, ze neni dulezite, kterym dnem zacina tyden? Neni ti divne, ze nekde zacina tyden dnem odpocinku a jinde je to den posledni v tydnu? Vsechno ma svuj vyznam. |
]
Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: vogel v Neděle, 20. květen 2007 @ 22:15:25 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | Neni ti divne, ze nekde zacina tyden dnem odpocinku a jinde je to den posledni v tydnu?
Ne není a je mi to celkem jedno :o) v ČR je to pintlich
|
]
Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: Re: sedmý den není sobota, sedmý den je sedmý den (Skóre: 1)
Vložil: vogel v Neděle, 20. květen 2007 @ 22:20:38 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) ) | anyway - označení dnů v týdnu je jedno - platí šest dní pracovat budeš .... sedmý den je ... na pustém ostrově bez kalendáře může te dnům říkat třeba bubule, pampokl, murmaňka, nukalik, amoťuk, frfiš, nolukulu ........... a stejně bude pořád platit že - šest dní .... sedmý den
|
]
|
|
|
|
