poslal Gregorios777 Argumenty proti oddeleniu sa od nepravdy
Mnoho úprimných kresťanov sa dalo presvedčiť, aby zamietli oddelenie sa kvôli príčinám, ktoré uvádzame na nasledujúcich stranách. Najčastejšie môžeme počuť týchto desať argumentov. Pri každej z týchto námietok uvádzame našu odpoveď podopretú Písmom.
(1) Spojenie s ne–evanjelikálmi nám prinesie príležitosti zvestovať evanjelium
„Na spolupráci s ne–evanjelikálmi a doktrinálne zmiešanými denomináciami za evanjelizačným účelom nemôže byť nič zlé, pokiaľ sa takto vytvorí príležitosť pre zvestovanie evanjelia. Ak nejaký evanjelista môže prilákať väčší zástup tým, že spojí svoje sily s modernistami, katolíkmi a liberálmi, potom je to určite správne“.
Odpoveď: Tento spôsob myslenia sa opiera o princíp, že účel svätí prostriedky. Ak sa zdá, že niečo funguje, potom je to určite správne. Výsledky sa rátajú viac než čistota spôsobov, ktoré používame. Takéto je zmýšľanie tohto bezbožného a nemorálneho veku a často poškvrňuje zmýšľanie kresťanov. Preto, ak sa zdá, že evanjelista získava duše, automaticky sa predpokladá, že s ním musí byť Boh, a to, či sa dopúšťa alebo nedopúšťa kompromisu s ne–evanjelikálmi, nie je podstatné. Určite je všetko v poriadku.
Lenže Biblia zavrhuje postoj, ktorý hovorí: „robme vraj zlé, aby prišlo dobré“ (Rímskym 3:8). Kresťania nikdy nesmú zanedbávať biblické inštrukcie na základe toho, že kompromis zdanlivo vedie k úspechu. Pán skrze svoju milosť niekedy naďalej používa kresťanov (aspoň na nejaké obdobie) aj napriek tomu, že konajú nesprávne a zarmucujú Ho. To ich však nezbavuje povinnosti zosúladiť svoje prostriedky s jeho slovom. Kresťania nesmú nikdy zneužívať Božiu trpezlivosť, ktorej sa im dostáva nato, aby si ju vyložili ako licenciu konať, ako sa im zapáči. O tomto nám hovorí niekoľko biblických príkladov.
Mojžiš napríklad neposlúchol Boha, keď udrel na skalu (pri druhej príležitosti), aby zadovážil vodu pre ľud (Numeri 20:7–13). Napriek neposlušnosti ho Boh poctil a voda vytryskla. To ale nič nemení na tom, že Mojžiš schybil a neskôr musel zaplatiť za svoju neposlušnosť. Požehnanie nás nikdy nezbavuje povinností skúmať sa, byť poslušnými a napraviť sa. (Pozri napríklad Rímskym 6:1–2 a Židom 3:7–10).
Boh karhá svoj ľud, ktorý je: „hotovým vykonať radu, ale radu nie zo mňa, a lejúc uzavrieť smluvu, ale smluvu nie podľa môjho Ducha… idú, aby odišli dolu do Egypta, ale mojich úst sa neopýtali; aby sa posilnili silou faraona a aby sa utiekli do tône Egypta… Beda tým, ktorí idú dolu do Egypta o pomoc…“ (Izaiáš 30:1–2; 31:1). V živote kresťana je najdôležitejšia poslušnosť. Pán miluje poslušnosť viac ako obeť. „Ak ma milujete, ostríhajte moje prikázania,“ hovorí Pán (Ján 14:15). Apoštol Ján hovorí: „nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ (1. Jána 3:18).
Biblia nám stanovuje jednoznačné pravidlá pre to, s kým máme mať spoločenstvo, ako aj pre to, s kým máme spolupracovať na Božom diele. Boh nechce, aby sa zhromažďovali zástupy (alebo sa dosiahli nejaké iné ciele) za pomoci jeho nepriateľov. Nepotrebuje ani spoluprácu s katolíkmi a liberálmi. Volá svoj ľud k tomu, aby pracoval nezávisle od všetkých falošných učiteľoch a závisel len od jeho náramnej moci.
(2) Pán Ježiš Kristus sa nikdy neoddeľoval od falošných učiteľov
„Je prípustné spolupracovať a mať spoločenstvo s tými, ktorí nezdieľajú naše evanjelikálne chápanie, pretože tak činil Ježiš. Prijímal pozvania od farizejov a židovských vodcov, keď hovoril v chráme a synagógach, a nikdy sa od nich neoddelil.“
Odpoveď: Tento argument je v takom veľkom rozpore s váhou faktov, že je prekvapujúce, ako často ho počujeme. Pán Ježiš bol povinný ísť do chrámu a synagóg sčasti preto, že žil život poslušnosti zákona a sčasti preto, že bol oprávneným Kráľom a Pánom nad ľudom. Avšak vždy, keď sa nachádzal na týchto miestach, otvorene a smelo odhaľoval a staval sa proti náboženským vodcom, čo podnietilo ich ustavičné nepriateľstvo a pokusy siahnuť Mu na život. Každý, kto v tom čase žil v Izraeli, mohol pozorovať obrovskú priepasť medzi Pánom a židovským vodcami! Porovnajte si správanie Pána s tým, ktoré nachádzame pri dnešných ekumenických evanjelikáloch. Či Spasiteľ vo chvíľach, keď navštívil chrám, prijímal neveriacich farizejov a modlil sa s nimi? Zanechával na verejnosti dojem, že ich duchovne schvaľuje alebo ich vrúcne pozdravoval? Sedel s nimi v jednom výbore a zúčastňoval sa na spoločných aktivitách? Diskutoval s nimi o tom, ako by bolo možné zosúladiť jeho a ich učenie? Pravdaže, nie.
Faktom je, že verejne označil väčšinu týchto židovských učiteľov za slepých a samospravodlivých pokrytcov. Dokonca ich nazval plemenom vreteníc. Obvinil ich z toho, že nechcú vpustiť ľudí do nebeského kráľovstva a dal jasne najavo, že ani oni sami do neho nevošli. Povedal im, že sa modlia pod zámienkou, a odsúdil ich náboženské zvyklosti. Vyhlásil, že sú ničiteľmi skutočného Božieho posolstva
a (pokiaľ neučinia pokánie) neuniknú odsúdeniu v pekle. To všetko sa nachádza v Matúšovi 23:13–33. V jednej rozprave Pán vyhlásil v prítomnosti množstva zástupov nie menej ako osem „beda vám“ adresovaných židovským vodcom. Pri mnohých ďalších príležitostiach vyriekol podobné veci.
Celá verejná služba Pána Ježiša bola protikladom voči falošnému učeniu židovských vodcov, a to (ľudsky povedané) bolo dôvodom, prečo Ho nenávideli až tak, že Ho to priviedlo na golgotský kríž. V skoro každom verejnom prejave Spasiteľ urobil nejaké vyhlásenie, ktorým sa oddelil od židovských vodcov, zákonníkov a farizejov. Žiadny seriózny čitateľ evanjelií nemôže nevidieť to, ako Pán odsúdil falošných učiteľov skoro pri každej návšteve chrámu a synagóg. Okrem jednej, všetky Pánove návštevy chrámu skončili v konfrontácii so Židmi a dvakrát sa pokúsili siahnuť na jeho život. Návštevy v synagógach rovnako priniesli nepriateľstvo a odpor a dva ďalšie pokusy pripraviť Ho o život.
Pripomína Pánov postoj ku falošným učiteľom v čomkoľvek správanie súčasných ekumenických evanjelikálov, ktorí sa spájajú s ne–evanjelikálmi? Ekumenickí evanjelikáli robia presný opak toho, čo robil Spasiteľ. Tvrdenie, že Pán sa nikdy neoddelil od falošných učiteľov tej doby, je priam smiešne, keďže sa od nich slovne oddeľoval prakticky každý deň počas trvania svojej pozemskej služby.
(3) Kresťania v Korinte a Galácii nikdy nedostali príkaz oddeliť sa
„Pavol nikdy nenariadil verným členom zboru v Korinte, aby sa vzdali svojho členstva, hoci v ich zbore bolo množstvo závažných problémov. A rovnako Pavol neradil riadnym veriacim zo zborov v Galácii, aby odišli, a to aj napriek tomu, že tieto zbory prakticky opustili vieru.“
Odpoveď: Tento argument je nesprávny z dvoch príčin. Za prvé, zbory tu spomenuté neboli „falošné“, ale iba nakazené falošnými predstavami. Za druhé, Pavol viedol členov týchto zborov k oddeleniu sa, pretože v oboch prípadoch mali vylúčiť zatvrdilých ľudí, ktorých bola menšina. Vezmime si najprv zbor v Korinte. Aj napriek svojim nedostatkom tento zbor nebol premožený zásadnou doktrinálnou heréziou. Problémy v ňom bolo možné napraviť. Najzávažnejší problém spočíval v tolerovaní morálneho priestupníka. Apoštol im neporadil, aby odišli zo zboru pre jednoduchú príčinu. Prikázal im totiž, aby vylúčili vinného člena. Takže predsa len učil oddelenie sa, ale tak, že má byť vylúčený priestupník, a nie aby odišla väčšina členov.
V 1. Korintským 5:9–10 (ako sme už skôr poznamenali) Pavol vyučuje o potrebe vylúčenia (čo je forma oddelenia sa) z príčiny niektorého z celej rady hriechov. Oznamuje korintským kresťanom, že sa musia oddeliť od vyznávajúcich kresťanov, ktorí páchajú tieto hriechy. Musia sa oddeliť od smilníkov, chamtivých ľudí, modlárov (t.j. tých, čo sa dopúšťajú náboženských kompromisov), ohováračov, opilcov a podvodníkov. Navyše sa ich musia vyvarovať aj na sociálnej úrovni tým, že s nimi nebudú jesť.
Vo svojom druhom liste korintským kresťanom Pavol prináša ďalší mocný príkaz k oddeleniu sa od falošného náboženstva. Nachádza sa v 2. Korintským 6:14–18 a je najčastejšie citovaný. Listy do Korintu sú také plné inštrukcií o oddelení sa, že je úplne zarážajúce, ako sa na ne môže ktokoľvek odvolávať, aby ospravedlnil neoddelenie sa!
A čo zbory v Galácii? Je to pravda, že nedostali žiadny pokyn oddeliť sa od falošného učenia? Nie je to tak. Pavol veľmi dobre vedel, že členovia týchto zborov boli z väčšej časti obrátení ľudí. Falošní učitelia navštevovali a rozrušovali ľudí v týchto zboroch. Pavol ich volá k tomu, aby sa proti týmto falošným učiteľom postavili, a urguje ich, aby sa držali Pravdy. Súčasne im prikazuje, aby viac nemali nič spoločné s týmito falošnými učiteľmi. Inými slovami im naliehavo pripomína, že sú povinní oddeliť sa. V Galatským 1:8–9 jasne vyjadruje, že falošní učitelia musia byť prekliati (exkomunikovaní). V Galatským 5:12 to ešte zosilňuje, keď hovorí, že falošní učitelia majú byť odťatí. Toto slovo doslovne znamená „amputovaní“. Zavrhuje takýchto učiteľov tými najsilnejšími výrazmi.
Príkazy oddeliť sa od nepravdy v epištolách do Korintu a Galácie už ani nemôžu byť dôraznejšie. Vo svetle tohto nevieme pochopiť, ako môžu odporcovia biblického oddelenia sa hľadať zdôvodnenie pre svoj postoj v týchto epištolách. Sotva možno ich argumenty pokladať za hodnoverné.
(4) Dávni proroci zostávali uprostred zblúdilého spoločenstva
„Oddelenie sa nie je správne, pretože proroci boli za starých čias volaní k tomu, aby zotrvali a slúžili uprostred Izraela aj napriek tomu, že celý národ bol neposlušný a vzdialený od Boha. Ich príklad nám ukazuje, že je možné kázať proti omylom, ktoré sú prítomné v nejakej komunite, a naďalej v nej zostávať.“
Odpoveď: Tento argument je práve taký prekvapivý ako ten predchádzajúci, pretože proroci už ani nemohli byť viac nezávislí od náboženského systému čias, v ktorých žili, než boli. Takisto sa oddelili od prevrátených vodcov a falošných učiteľov takým jasným spôsobom, že viac už to ani nešlo.
V časoch Starej zmluvy Boh rozhodne volal prorokov k tomu, aby prebývali v Izraeli. Veľká časť ich posolstva bola o tom, že Boh čoskoro ukončí tento režim, pretože Mu je obrovským pohoršením (pozri napr. Jeremiáš 31:31–34). Proroci predpovedali, že v čase Novej zmluvy bude pravá Cirkev oddelená od národa Izraela. Dnes to však vyzerá tak, že ekumenickí evanjelikáli sa snažia posunúť hodinky naspäť do staro–zmluvných čias.
Zdôrazňujeme, že proroci nikdy nespolupracovali s falošnými učiteľmi. Aj keď v súlade s Božím príkazom pre tie časy zotrvávali v Izraeli, verejne hovorili proti uctievaniu modiel a protestovali proti zlým kráľom. Spomeňme si na Eliáša, Jeremiáša a Ezechiela a nepriateľstvo a utrpenie, ktorému sa im dostalo za to, že sa nebáli stáť „oddelene“. Všetci dávni proroci vzdorovali nepravde, ktorá sa obludne rozšírila v náboženskej ustanovizni a trpeli pod následkami. Nikto z nich sa nedohodol na zmieri s bezbožnými vodcami ani s bálovými prorokmi. Myšlienku, že by mali duchovné spoločenstvo s takýmito ľuďmi, alebo že s nimi nejako spolupracovali, nemožno pokladať za výsledok seriózneho výkladu Biblie.
(5) Podľa Biblie je jedinou podmienkou na spoločenstvo viera v Kristove božstvo
„Biblia povoľuje oddelenie len v prípade, že ide o popretie božstva Krista. 2 Jána 7 definuje falošného učiteľa, ako niekoho kto popiera, že Ježiš Kristus prišiel v tele. Každý, kto vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je prijateľný pre spoločenstvo a spoluprácu bez ohľadu na jeho stanovisko pri iných doktrínach.“
Odpoveď: Aj keď sme už skúmali tento spôsob myslenia, budeme sa mu venovať ešte viac, keďže ide v súčasnosti o najhlavnejší argument, používaný na obhajobu ekumenizmu. Takéto použitie 2. Jána 7 je pomýlené, pretože k tomuto textu pristupuje tým najpovrchnejším spôsobom a neberie ohľad na zreteľný zmysel Jánových slov. V texte čítame: „Lebo mnohí bludári vyšli do sveta, ktorí nevyznávajú Ježiša Krista, prišlého v tele. To je ten bludár a antikrist.“
Jánove vyhlásenie musíme uchopiť vážne a logicky. Aké dôsledky má prijatie Kristovho božstva? Ak niekto skutočne verí, že osoba patriaca k Božstvu prišla na zem v tele, potom bude nevyhnutne veriť tomu, čo z toho vyplýva. Bude veriť, že každé Kristove slovo je neomylné a treba ho poslúchať. Bude veriť v jeho bezhriešnosť, jeho moc, jeho zázraky a v to, ako vysvetlil svoje vlastné poslanie.
Ako môže niekto skutočne veriť, že Kristus bol Boh a súčasne veriť, že sa mýlil v tom, čo hovoril a konal? Ak liberálny teológ popiera neomylnosť Kristových slov, neverí v vzkriesenie a zázraky a odmieta Kristovu obeť zmierenia, potom nesmieme akceptovať jeho tvrdenie, že verí v božstvo Krista. Je to úlisné a prázdne tvrdenie. Je to nezmyselné tvrdenie. Je nekonzistentné s tým, že ku Kristovi pristupuje s odmietavým duchom a zavrhuje jeho učenie. Takýmto tvrdením sú iba bezvýznamné slová.
Vlastne sa ani nemusíme pýtať na jeho pohľad na božstvo Krista, pretože jeho nevera v ostatné životne dôležité doktríny hovorí hlasnejšie než jeho slová. Nemôže seriózne a úprimne veriť v to, že Boh prišiel v tele, pretože má k Nemu nedostatočnú úctu. Preto nemôže takémuto liberálovi poskytnúť duchovné uznanie a prijatie.
Ak sa ešte bližšie zahľadíme na to, čo Ján hovorí, zistíme, že Pána označuje jeho titulom ako aj osobným menom. Zavrhuje všetkých učiteľov, „ktorí nevyznávajú Ježiša Krista, prišlého v tele“. Výraz Kristus alebo pomazaný označuje Mesiáša, ktorého ustanovil Boh a ktorý má vyslobodiť ľudí z hriechu. Zakaždým, keď sa spomenie slovo Kristus, je to, ako keď zazvoní nádherný zvon, ktorý nám pripomína Kristovo dokončené dielo z Golgoty a slávnu skutočnosť toho, že ospravedlnenie je z milosti, skrze vieru.
Ján definuje falošného učiteľa ako toho, kto neverí, že Bohom ustanovený obetný Baránok prišiel a dokonalé uzmierenie za všetky naše hriechy s Ním. V skutočnosti hovorí, že ak sa niekto vyhlasuje za kresťana, ale neverí, že Kristus na kríži poskytol úplné zadosťučinenie za hriech a že jeho dielo je jediným základom pre odpustenie všetkých hriechov, je zvodca.
Uvedomme si, že oficiálne učenie Rímskokatolíckej cirkvi totálne zatracuje takéto učenie. Katolícke učenie úplne protirečí ako úplnej dostatočnosti Kristových zásluh, tak aj ospravedlneniu zo samotnej viery. Ale na tejto doktríne Ján trvá. Ján nechce, aby sme jeho slová zobrali ako obyčajnú formalitu. Poskytuje nám efektívny a uspokojivý spôsob, ako preveriť vieru nejakého človeka. Vedie nás k tomu, aby sme sa pýtali otázku: „Veríš tomu, že neomylný Boží Syn, ktorý konal zázraky, prišiel, aby trpel a zomrel na Golgote, zmazal všetky naše hriechy a bol naším jediným Kňazom a Prostredníkom? Vyznávaš, že len cez vieru v Neho samotného
(a nie v seba alebo tvoju cirkev alebo nejaké sviatosti) budú tvoje hriechy zdarma odpustené a tvoja duša spasená?“
Ak dotyčná osoba nedokáže odpovedať na tento druh otázky kladne, potom je našou úlohou ukázať jej cestu spasenia tak vrelo a láskavo, ako to len dokážeme. Nesmieme jej však prejaviť uznanie a poskytnúť spoločenstvo ako spasenej osobe. Je našou povinnosťou poukázať ľuďom na všetky dôsledky, ktoré vyplývajú z Pánovho božstva, a nie ešte viac ich zatlačiť do temnoty a sebaklamu falošnej podoby kresťanstva.
Jánova skúšobná otázka bola prevrátená na bezcennú a povrchnú otázku, zbavenú jej následkov. Túto techniku si osvojilo mnoho evanjelikálov preto, aby mohli ospravedlniť svoje kompromisné cesty a spoluprácu s falošnými učiteľmi.
Apoštol Ján o dva verše neskôr hovorí: „Každý, kto…nezostáva v učení Kristovom, nemá Boha.“ Má tu na mysli učenie, že Kristus prišiel v tele, trpel a zomrel za hriešnikov na golgotskom kríži a stal sa dokonalým, na všetko postačujúcim Prostredníkom a Spasiteľom tých, ktorí skrze Neho prichádzajú k Bohu. Učenie o Kristovi zahŕňa všetky pravdy o jeho bezhriešnej osobe, jeho neomylnom učení a autorite všetkých jeho výrokov. Ján hovorí, že ak nejaký učiteľ odmieta učenie o Kristovi, nemá byť pokladaný za pravého kresťana a je treba varovať ľudí, že ide o falošného učiteľa. Spolupráca s ne–evanjelikálmi je v rozpore s Bibliou a Boha veľmi zarmucuje. Spôsob, akým ekumenickí evanjelikáli používajú
2. Jána 7–9, je paródiou na solídnu a úprimnú exegézu Božieho slova.
(6) Oddelenie sa predstavuje hriech zapríčinenia schizmy
„Oddelenie sa je nesprávne, pretože ide o hriech spôsobujúci rozkol, ktorý je odsúdený v 1. Korintským 1:10, kde Pavol prikazuje, „že by nebolo medzi vami roztržiek“. Za žiadnych okolností nesmieme rozdeľovať Božiu cirkev.“
Odpoveď: V prvom rade na tento argument odpovieme tým, že jednoducho dokončíme citát z 1. Korintským 1:10, kde Pavol hovorí: „Ale vás prosím…žeby ste všetci hovorili jedno a to isté, a že by nebolo medzi vami roztržiek, ale aby ste boli dokonalí v jednej a v tej istej mysli a v jednej a v tej istej mienke.“
Musíme si položiť nasledovnú otázku: Bol apoštol „dokonalý v jedenej a v tej istej mysli a v jednej a v tej istej mienke“ s Judaistami alebo s inými neveriacimi falošnými učiteľmi? Je očividné, že Svätý Duch (hovoriaci skrze Pavla) volá k jednote medzi tými, u ktorých je možné spojenie v mysli a mienke, pretože milujú a veria v to isté evanjelium. Je bláznivé a chybné použiť tento verš na podporu jednoty s falošnými učiteľmi, pretože nám je prikázané, aby sme s nimi nesúhlasili!
Schizma je výraz, ktorý označuje akékoľvek rozdelenie, ktoré nemá opodstatnenie, ako napríklad také, ktoré je zapríčinené banálnymi spormi, neskrotenou povahou, neodpúšťajúcim duchom, sebachválou, pýchou, závisťou a žiarlivosťou, spurnosťou alebo nedostatkom lásky. Každé oddelenie sa, ktoré sa deje na základe uposlúchnutia jasného biblického príkazu (z príčiny odmietnutia falošného učenia alebo nejakej inej nepravdy), jednoducho nemôže byť hriechom schizmy.
(7) Pšenica a kúkoľ musia rásť spolu
„Sme povinní zotrvať v denomináciach bez ohľadu na ich porušenosť a takisto spolupracovať na poli evanjelizácie s tými, ktorí nezdieľajú evanjelikálne chápanie, pretože Pán hovorí, že jeho cirkev bude nevyhnutne obsahovať dobré i zlé prvky až do dňa súdu. Podobenstvo o pšenici a kúkoli nám hovorí, aby sme sa nepokúšali budovať čistú cirkev, ale nechali oboje rásť až do žatvy.“
Odpoveď: Tí, ktorí používajú tento argument, aby obhajovali neoddelenie sa od nepravdy, neprihliadajú na Pánov vlastný výklad jeho podobenstva. Vyzerá to, že si myslia, že pole, na ktorom spolu rastú pšenica a kúkoľ, predstavuje cirkev. Na základe toho dospievajú k záveru, že podobenstvo hovorí o cirkvi, keď uvádza, že kresťania a nespasení ľudia budú existovať spolu až do žatvy.
Lenže Pán nám v Matúšovi 13:38 hovorí, že pole predstavuje svet a nie cirkev! Podobenstvo o cirkvi vôbec nehovorí. Táto základná chyba pri výklade tohto podobenstva viedla k učeniu, ktoré protirečí množstvu novo–zmluvných pasáží. Jeden verš za druhým nás volá k tomu, aby sme sa vystríhali falošného učenia, nevpúšťali ho do našich zborov a neprijímali tých, ktorí sú za jeho vznik a šírenie zodpovední. Pánova vôľa nie je, aby v jeho cirkvi rástlo zdravé učenie po boku učenia démonov až do konca časov!
(8) Pán sa modlil za jednotu medzi kresťanmi a nie za oddelenie
„Je správne spolupracovať s inými vyznávajúcimi kresťanmi, či už evanjelikálnymi alebo nie, pretože Pán sa modlil za takúto jednotu
v Jánovi 17:21. Modlil sa: „aby boli všetci jedno…aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ Oddelenie sa vždy rozdeľuje, a teda je opakom toho, po čom túži Spasiteľ a začo sa modlil.“
Odpoveď: Aby sme pochopili Kristove slová, musíme presne vedieť, kto boli tí ľudia, za ktorých sa modlil. Modlil sa za všetkých ľudí, ktorí počas histórie sveta jednoducho tvrdili, že sú jeho nasledovníkmi? Alebo sa modlil za skutočných kresťanov? Jednoznačne sa nemodlil za falošných kresťanov, keďže vyhlásil: „Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene…a v tvojom mene mnoho divov nečinili? A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti!“ (Matúš 7:22–23).
V Jánovi 17 sa Pán modlil výlučne za pravých kresťanov. Ako čítame jeho modlitbu, zistíme, že sa modlil za tých, ktorí majú večný život a ktorí poznajú Boha (verš 3), za tých, ktorí Mu patria a zachovávajú jeho Slovo (verš 6), za tých, ktorí prijali Pravdu (verše 7–8), za tých, ktorí nie sú zo sveta (verše 14 a 16), za tých, ktorí sú jedno s Bohom (verš 21), za tých, ktorí ochutnali Božiu slávu (verš 22), za tých, v ktorých prebýva Kristus (verš 23), za tých, ktorí s určitosťou pôjdu do neba (verš 24), a za tých, ktorí v sebe majú radosť Pánovu (verš 26).
Inými slovami povedané, Pán dal veľmi jasne najavo, že jeho veľká modlitba sa vzťahuje iba na znovuzrodených ľudí, ktorí Ho poznajú a milujú a bezvýhradne veria v jeho Slovo. Pán sa určite nemodlil túto modlitbu za liberálov, za tých, ktorí popierajú základné doktríny, alebo odmietajú ospravedlnenie z viery, či propagujú ospravedlnenie zo skutkov. V skutočnosti táto jednota, za ktorú sa Kristus modlil, môže existovať len medzi pravými veriacimi, pretože je to jednota, v ktorej sú tí, čo Mu patria, jedno tým istým spôsobom, ako sú jedno Otec, Syn a Svätý Duch – „aby boli jedno, jako sme my jedno“ (verš 22). Osoby, ktoré sa nachádzajú v Božstve, sú zjednotené v Pravde a v duc*****m živote. Osobám, ktoré sa nachádzajú v slávnom Božstve, by sa nikdy nemohlo stať, že veria alebo hovoria odlišné veci!
Ako evanjelikálni kresťania sa môžeme skutočne duchovne zjednotiť len s tými, ktorí majú podiel na Pravde a ktorí sa zúčastňujú na tom duc*****m živote, ktorý prichádza cez obrátenie. Nikdy nesmieme predstierať žiadnu duchovnú jednotu s tými, ktorí nenašli Krista alebo ktorí popierajú jeho evanjelium.
(9) Pán nám prikázal, aby sme sa nikdy navzájom nesúdili
„Nesmieme sa oddeľovať od iných vyznávajúcich kresťanov, pretože Pán povedal, že nesmieme súdiť iných. Separatistickí ľudia majú neustále rýpajúceho ducha a odsudzujú iných spôsobom, ktorý Spasiteľ zakázal, keď vyhlásil: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Matúš 7:1).“
Odpoveď: Tí, ktorí zastávajú tento argument, nevenujú pozornosť množstvu biblických textov, ktoré nám prikazujú rozsudzovať, aby sme nepadli za obeť falošným učiteľom. Napríklad v 1. Jána 4:1 čítame: „Milovaní, neverte každému duchu, ale zkúšajte duchov, či sú z Boha, pretože mnohí falošní proroci vyšli do sveta.“ Takisto Rímskym 16:17 hovorí: „A prosím vás, bratia, žeby ste mali pozor na tých, ktorí robia rôznice a pohoršenia na odpor učeniu, ktorému ste sa vy naučili, a stráňte sa ich.“
Malo by už byť jasné, že v Matúšovi 7 Pán hovorí o pokryteckom hľadaní chýb, ktoré nemá odpočinku. Osobitne sa zameriava na ľudí, ktorí kritizujú iných za veci, ktoré robia aj oni sami, a nie sú schopní uvidieť brvno vo svojom oku. Nehovorí to proti tomu, aby sme rozsudzovali a rozlišovali naše konanie a myslenie.
Tí, ktorí si myslia, že v Matúšovi 7:1 Pán hovorí proti tomu, aby kresťania uplatňovali súdnosť, by mali pokračovať v čítaní tejto kapitoly ďalej až po verše 15–23. Vo verši 15 nám Pán prikazuje, aby sme sa vystríhali falošných prorokov, ktorí k nám prichádzajú v ovčom rúchu, ale v skutočnosti sú to vlci. Nikdy nesmieme dovoliť vlkom, aby sa dostali medzi ovce. Ale akoby sme len dokázali odhaliť vlkov, zamaskovaných ako ovce, ak by sme neuplatňovali rozlišovanie a úsudok? Potom hovorí, že falošných učiteľov spoznáme po ovocí. Týmto nám dáva poučenie o tom, ako môžeme odhaliť tých, ktorých treba odmietnuť. Liberáli prinášajú veľa „ovocia“ vo forme kníh, ktoré popierajú vieru. „Ovocím“ rímskeho katolicizmu sú prevrátenosti, medzi ktoré patrí omša a množstvo ďalších nebiblických praktík.
V Matúšovi 7:21–23 nás Pán varuje, že prídu mnohí, ktorí budú vyhlasovať, že konajú zázračné skutky v jeho mene, no v skutočnosti sú to činitelia neprávosti a On s nimi nemá vôbec nič spoločné. On nevstupoval do spoločenstva s falošnými pracovníkmi a dal nám takto príklad.
Ak by si tí, ktorí používajú tento vyššie citovaný argument, prečítali celého Matúša 7, zistili by, že úplne nesprávne aplikovali slová Spasiteľa. Následkom toho je, že podľa nich akoby učil presný opak všetkého toho, čo sám hovorí vo zvyšku tejto kapitoly.
(10) Pán vraví: „Upevňuj i všetko ostatné“
„Zjavenie 3:2 nám hovorí, aby ste zostali v našich denomináciach bez ohľadu na úpadok v teologických stanoviskách väčšiny pastorov a zborov. Našou úlohou je udržiavať Pravdu v tých najtemnejších miestach, a takto upevňovať to, čo ešte zostáva‘. Tieto slová boli adresované zboru v Sardách, ktorý bol mŕtvy.“
Odpoveď: Tí, ktorí zastávajú tento argument, nepodložene predpokladajú, že cirkev v Sardách bola úplne mŕtva. Prinajmenšom sa zdá, že zbor v Sardách bol úplne ortodoxný, čo do obsahu svojej viery. Nepoprel základné, pre spasenie duše nevyhnutné, učenie o viere. Tešil sa povesti, že je teoreticky zdravý. Sardy nedostali príkaz pokarhať heretikov a napraviť teologické stanovisko. Príkaz znel „Zobuď sa!“ Zbor v Sardách dostal pokarhanie kvôli tomu, že aj keď bol nominálne v poriadku, bol mŕtvy, čo sa týka duchovného života a vitality. Ľudia mali zdravé učenie, ale spali. Príkaz: „upevňuj i všetko ostatné [čo zostáva],“ znamená: „Zobuď tie súčasti duchovného života, ktoré zomierajú. Káž evanjelium a kráčaj s Pánom. Opusť svoj studený formalizmus a neodvracaj sa odo mňa! Cirkev v Sardách držala Pravdu, ale potrebovala život.
Veľa hovorí aj to, že zbor v Sardách dostal len krátky čas na pokánie a stal sa skutočne odovzdaným a horlivým spoločenstvom. Len ťažko tu nájdu podporu tí evanjelikáli, ktorí celý svoj život trávia združovaním sa s ne–evanjelikálmi, ktorí sú mŕtvi a pomýlení.
Listy ostatným zborom v Zjavení 2–3 ukazujú, že Pán vyžaduje, aby sa falošnému učeniu dostalo neodkladnej pozornosti, s cieľom nápravy. Zbory boli vážne pokarhané za to, že akceptovali falošných učiteľov, hoc aj na krátku dobu! Je to v súlade s myšlienkou, že veriaci majú zostávať v odpadlíckom prostredí? Výrok, adresovaný zboru v Sardách v Zjavení 3:2 „upevňuj i všetko ostatné [čo zostáva],“ nebol nikdy určený na to, aby ospravedlnil kompromis. Vytrhnúť tento verš z kontextu a použiť ho s týmto cieľom nevyhnutne vedie k prechodu po špičkách cez mínové pole susedných veršov. Tieto všetky totiž oznamujú, že Boh prísne neschvaľuje stav doktrinálneho zmätku vo svojich zboroch.
Stoj za Pravdou! Záver
Každý čitateľ, ktorý nezaujate a rozumne zhodnotí argumenty proti oddeleniu sa, skoro dôjde k záveru, že tieto predstavujú neuspokojivo slabú a zmýlenú obhajobu. Keď sú schopní a obdarovaní kazatelia nútení uchýliť sa k takýmto argumentom, naplno sa prejavuje skrachovanosť ekumenizmu a kresťanstva bez akýchkoľvek hraníc. Biblia nám ukladá jednoznačnú povinnosť nezaplietať sa a oddeliť sa od všetkých foriem falošného učenia a zachovať odlíšiteľné evanjeliové svedectvo na Božiu slávu a večné spasenie drahocenných duší. Toto, ako sme už skôr poznamenali, bol postoj evanjelikálov, ktorí nás predišli. Toto je postoj ortodoxného, historického evanjelikalizmu. Dnes pozorujeme nevídaný a radikálny odklon od pravého evanjelikalizmu. Na ktorú stranu sa postavíme?
