Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení

Otázka večnej bezpečnosti veriaceho sa často vyskytuje v listoch, ktoré dostávame. Táto téma bola zdrojom mnohých sporov v cirkvi po celé stáročia a stále spôsobuje zmätok a trápenie mnohým kresťanom. Bolo by priveľa, očakávať, že krátkym článkom sa tento problém pre každého úplne odstráni, ale snáď sa nám podarí v tomto smere aspoň trochu pomôcť. Tí ktorí veria v „odpadnutie“, obviňujú tých, ktorí veria vo „večnú bezpečnosť“ z podporovania „lacnej milosti“. Tento posledný výraz je sám osebe nebiblický. Nazvať ju „lacnou“ je v skutočnosti popretím milosti, pretože to naznačuje, že bola zaplatená príliš nízka cena. Milosť však musí byť absolútne zadarmo a bez akejkoľvek ceny na strane človeka, zatiaľ čo na strane Boha cena, ktorú zaplatil, musí byť nekonečná. Takže ak si človek myslí, že jeho skutky môžu hrať nejakú úlohu, či už pri získavaní alebo udržiavaní spasenia, robí tým milosť lacnou a znižuje hodnotu tohoto nekonečného daru na úroveň ľudského snaženia.

Hovoriť o „odpadnutí od milosti“ zahŕňa v sebe tú istú chybu. Kedže naše skutky v prvom rade nemali nič dočinenia so zaslúžením si milosti, takisto nie je nič, čo by sme my mohli vykonať, aby to bolo príčinou (dôvodom), že si milosť už nebudeme zasluhovať a tak od nej „odpadneme“. Skutky rozhodujú o odmene, alebo treste – nie o spasení, ktoré prichádza z Božej milosti. Jadrom problému je zmätok v otázke milosti a skutkov. V prvom rade musí byť úplne jasné, že tieto dve veci sa nikdy nemôžu miešať. Pavel vyhlasuje: „ … ak milosťou, tak už viac nie zo skutkov, inač milosť viac nie je milosťou. Ale ak to má byť zo skutkov, tak potom už nie je viac milosť, inak by skutok nebol viac skutkom.“(Rim. 11:6). Spasenie nemôže byť čiastočne zo skutkov a čiastočne z milosti. Po druhé, musíme si byť úplne istí, že skutky nemajú nič dočinenia (spoločné) so spasením. Bodka. Biblia jasne tvrdí: „Lebo milosťou ste spasení, …nie zo skutkov.“(Ef. 2:8-9). V súlade s týmito veršami evanjelikáli pevne vyhlasujú, že spasenie si nemôžeme nijakým spôsobom získať alebo zaslúžiť. Večný život musí byť prijatý ako dar zdarma, z Božej milosti, ináč ho nemôžeme mať. Po tretie, spasenie si nemôžeme kúpiť ani z časti, pretože to vyžaduje zaplatiť pokutu za hriech – a to je suma, ktorú zaplatiť nedokážeme. Ak niekto dostane pokutu za prekročenie povolenej rýchlosti, nepomôže povedať sudcovi: „Mnohokrát som jazdil podľa predpísanej rýchlosti 60 km/h. Určite moje dobré činy vyvážia ten jeden zlý!“ Takisto nestačí povedať: „Ak ma teraz pustíte, sľubujem, že už nikdy neporuším zákon!“. Sudca by odpovedal: „Nikdy neporušiť znova zákon znamená robiť len to, čo zákon vyžaduje. Nerobíte si tým žiadne ďalšie zvláštne zásluhy. Pokuta za porušenie zákona je samostatnou záležitosťou a musí byť zaplatená!“. Preto Pavel píše: „… zo skutkov zákona žiaden človek nebude ospravedlnený v jeho očiach.“(Rim. 3:20). Po štvrté, ak spása pred trestom za porušenie Božích zákonov nemôže byť získaná dobrými skutkami, potom nemôže byť ani stratená zlými skutkami. Naše skutky nehrajú žiadnú úlohu ani pri získavaní ani pri udržiavaní spasenia. Po piate, spasenie nám môže byť dané ako dar zadarmo, iba ak pokuta bola plne zaplatená. Porušili sme nekonečnú Spravodlivosť, ktorá vyžaduje nekonečný trest. My sme smrteľné (konečné) bytosti a nemohli by sme to zaplatiť, boli by sme oddelení od Boha naveky. Boh je nekonečný a mohol by zaplatiť nekonečnú pokutu, ale to by nebolo spavodlivé, pretože on nie je príslušníkom nášho rodu (ľudskej rasy). Preto Boh, v láske a milosti, sa skrze narodenie z panny stal človekom, aby mohol zaplatiť dlh za hriech celého ľudského pokolenia. V gréčtine Kristov výkrik z kríža, „dokonané!“, je výrazom zúčtovania, ktorý znamená, že dlh bol bezo zvyšku vyplatený. Spravodlivosti bolo učinené zadosť plným zaplatením trestu, a tak Boh môže „....byť spravodlivý a ospravedlniť toho, ktorý verí v Ježiša“(Rim. 3:26). Na základe toho Boh ponúka omilostenie a večný život ako nezištný dar. Nemôže ho nikomu vnútiť, lebo by to už nebol dar. Takisto by nebolo spravodlivé jednoducho omilostiť človeka, ktorý odmieta spravodlivý základ pre omilostenie a namiesto toho ponúka beznádejne nedostatočnú čiastku – alebo ponúka svoje skutky ako „splátku“. Spasenie je plné odpustenie z milosti a to odpustenie trestu za všetok hriech – minulý, súčasný alebo budúci; večný život je zvláštnou prémiou k tomu pridanou. Popierajúc túto základnú pravdu všetci sektári, ako napr. Svedkovia Jehovovi, mormoni a rimsko-katolíci, odmietajú spasenie z milosti a trvajú na tom, že musí byť zaslužené dobrými skutkami. Obviňujú evanjelikálov z učenia, že nám stačí úplne povedať, že veríme v Krista a potom si môžeme žiť, ako sa nám páči, dokonca aj v tých najkrikľavejších hriechoch, a predsa si môžeme byť istí nebom. Evanjelikáli toto vôbec neučia, predsa však majú podobné námietky tí, ktorí veria v „odpadnutie“. Hovoria, že „raz spasený, navždy spasený“ podporuje človeka, aby žil v hriechu, pretože ak vieme, že nemôžeme byť stratení, nemáme už žiadnu pohnútku k tomu, aby sme žili svätý život. Naopak, láska k tomu, ktorý nás spasil, je najväčším a jediným prijateľným motívom k svätému životu. A nepochybne čím väčšie je spasenie, ktoré človek prijal, tým väčšia bude jeho láska a vďačnosť. Takže vedieť, že je bezpečný na veky, poskytuje väčší motív pre dobrý život, než strach zo straty spasenia, ak človek zhreší! Zatiaľ čo tí, ktorí veria v „odpadnutie od milosti“ jasne hovoria, že dobré skutky nemôžu získať spasenie, učia pritom, že spasenie sa udržiava skutkami. Človek je teda spasený milosťou, ale potom môže spasenie stratiť skutkami. Učiť, že dobré skutky udržiavajú spasenie, je takmer rovnakou chybou ako hovoriť, že dobré skutky spasenie získavajú. Povedať, že ak som bol raz spasený milosťou, musím od tej doby (toho času) udržiavať spasenie skutkami, je popretím milosti. Ak by tí, ktorí sú spasení, mohli stratiť svoje spasenie, musia sa vlastným konaním udržiavať spasenými. Ak toto platí, potom sa tí, ktorí ostanú spasení a dostanú sa do neba, budú môcť chváliť, že zohrali kľučovú rolu vo svojom spasení: Kristus ich spasil, ale oni si spasenie udržali. Naopak, žiaden človek si nemôže privlastniť nijakú zásluhu za svoje spasenie. Sme „zachovavaní mocou Božou“ (1Pt.1:5), nie svojou vierou alebo snažením. Učenie o „odpadnutí“, hovorí list Židom 6:4-9, skôr znovu vystavuje Krista hanbe a posmechu pred svetom, než ho oslavuje, a to z dvoch dôvodov: ak by sme mohli stratiť svoje spasenie, tak: (1) Kristus by musel byť znova ukrižovaný, aby nas znova spasil; a (2) bol by zosmiešnený kvôli tomu, že zomrel aby vykúpil spasenie, ale neurobil dostatočné opatrenia, aby ho uchoval – kvôli tomu, že dal drahocenný dar tým, ktorí ho nevyhnutne stratia. Ak by Kristova smrť na našom mieste za naše hriechy a Jeho vzkriesenie neboli postačujúce na to, aby nás zachovali spasených, potom nerozumne premrhal svoj čas. Ak by sme nedokázali žiť dosť dobrý život na to, aby sme získali spasenie, je isté, že nedokážeme žiť dosť dobrý život na to, aby sme si ho udržali! Urobiť spasenie, ktoré On zaobstaral, nakoniec závislým na našich neistých skutkoch, by bolo krajným bláznovstvom. Doktrína o „odpadnutí“ nás dostáva do horšej situácie potom, čo sme boli spasení, než pred tým. Pred obrátením máme aspoň možnosť spasenia. Ale po tom, čo sme boli spasení a stratili sme svoje spasenie(ak by sme mohli), nemôžeme už byť znova spasení, ale sme stratení naveky. List Židom 6:6 hovorí: „Ak (nie keď) odpadnú… je nemožné … obnoviť ich zase ku pokániu“. To že „odpadnutie“ je tu hypotetické, je jasné (verš 9): „Ale, milovaní, čo sa Vás týka, sme presvedčení o lepšom, a to o veciach, ktoré sprevádzajú spasenie, hoci takto hovoríme.“ Takže „odpadnutie“ nesprevádza spasenie! Pisateľ nám ukazuje, že ak by sme mohli stratiť svoje spasenie, nikdy by sme ho nemohli dostať späť bez toho, aby Kristus znova zomrel na kríži. To je bláznovstvo (Rim. 6:9). Musel by zomrieť nespočetne veľa ráz(tj. zakaždým, keď niekto, kto bol spasený, zhrešil a bol stratený, a chcel by byť „znova spasený“). Čiže tí, ktorí odmietajú „raz spasený, navždy spasený“, môžu to nahradiť iba tým, že „raz spasený, navždy stratený“. Ján nás ubezpečuje: „ Tieto veci som napísal vám, ktorí veríte v meno Syna Božieho, aby ste vedeli (prítomná, súčastná znalosť) , že máte (prítomné vlastníctvo) večný život …“ (1J.5:13). Nazývať to večný život, ak človek, ktorý ho má, by ho mohol stratiť a postihla by ho večná smrť, by bolo výsmechom. Naopak, večný život je spojený so zasľubením, že človek nemôže zahynúť – jasné ubezpečenie (uistenie) o „večnej bezpečnosti“, alebo „raz spasený, navždy spasený.“ Ján 3:16 sľubuje tým, ktorí veria v Ježiša Krista, že nezahynú, ale budú mať večný život. Ján 5:24 znova hovorí: „má večný život a nepríde do odsúdenia…“. Nemožno žiadať jasnejšieho a väčšieho uistenia (ubezpečenia), než je v Ježišových slovách: „Ja im (svojím ovciam) dávam večný život a nikdy nezahynú“ (Ján 10:28). Ak by sme potom, čo sme prijali večný život, ho mohli stratiť a zahynúť, urobilo by to z Krista luhára. Avšak toto je učenie rimo-katolicizmu. Preto omša je prehlasená za obeť Kristovho tela a krvi, ktorou Boh omilosťuje hriešnikov. Čiže Kristova obeť na kríži, raz za všetkých, nebola dostatočná. A takisto ako rimo-katolicizmus, tak aj myšlienka, že človek, ktorý bol raz spasený, by mohol byť stratený, tiež popiera dostatočnosť Kristovej smrti na kríži pred 1900 rokmi. Ak hriech spôsobuje stratu spasenia, aký druh a množstvo hriechu to vyžaduje? V Biblii nie je žiaden verš, ktorý by nám to hovoril. Bolo nám povedané: „ že ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil a očistil nás od všetkej nespravodlivosti“ (1J 1:9) – takže je zrejme, že akýkoľvek hriech môže byť odpustený. List Židom 12:3-11 nám hovorí, že každý kresťan hreší a že namiesto toho, aby hriech spôsobil stratu spasenia, privádza na nás, ako Jeho deti, Božie káranie. Ak by sme vtedy, keď zhrešíme prestali byť Božími deťmi, nemal by koho potrestať – predsa však „švihá každého syna, ktorého prijíma“. V skutočnosti, trestanie je znakom, že sme Božími deťmi, nie že sme stratili svoje spasenie. „ak by sme boli bez prísneho karhania, ktorého sú všetci spoluúčastníkmi, ste nemanželské deti, nie synovia.“ Niektorí učia, že človek musí byť pokrstený, aby bol spasený; iní, že musí „hovoriť v jazykoch“. Obidve učenia sú formou spasenia zo skutkov. Niektorým ľudom chýba istota spasenia, pretože „nehovorili v jazykoch“, iní sú presvedčení, že sú spasení, lebo si myslia, že hovorili. Aj jední aj druhí sú ako tí, ktorí hovoria: „Pane, Pane, či sme v Tvojom mene nerobili mnohé divy?“(Mat. 7:21-23). Spoliehajú sa na svoje skutky, aby dokázali, že sú spasení, miesto na Božiu milosť! Ani Ježiš však nehovorí: „Boli ste kedysi spasení, ale stratili ste svoje spasenie!“, ale hovorí: „Nikdy som vás neznal“. Tu je dôležitý rozdiel. Tí, ktorí veria v odpadnutie, by povedali o kresťanovi, ktorý sa hlásil k viere a potom ju zaprel a žije v hriechu, z ktorého nečiní pokánie, že „odpadol od milosti a stratil svoje spasenie“. Naproti tomu tí, ktorí veria vo večnú bezpečnosť, hoci nie sú o nič viac zhovievaví voči takémuto správaniu, by povedali o tom istom človeku, že pravdepodobne Kristus „ho nikdy nepoznal“ – nikdy nebol kresťanom. Musíme poskytnúť povzbudenie a ubezpečenie z Písma tým, ktorí sú spasení, ale súčasne nesmieme dávať falošnú a nebiblickú útechu tým, ktorí len hovoria, že sú spasení, ale svojím životom popierajú to, čo vyznávajú ústami. Nie sme potom spasení svojimi skutkami? Rozhodne nie! V 1.liste Korintským 3:13-15 sú skutky každého kresťana skúšané ohňom pred súdnou stolicou Kristovou. (2.Kor. 5:10), pred ktorou sa všetci spasení kresťania musia ukázať! Dobré skutky prinášajú odmenu, ich nedostatok však nespôsobuje stratu spasenia. Človek, ktorý nemá ani jeden skutok(všetky jeho skutky zhoreli), je stále spasený, ale len ako cez oheň(verš 15). Nemysleli by sme si, že taký človek bol vôbec spasený. Ale ten kto môže navonok vyzerať, že nie je kresťan, kto nemá žiadne dobré skutky ako dôkaz - ak skutočne prijal Pána Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, je „spasený ako cez oheň“ a nikdy nezahynie napriek svojmu nedostatku skutkov. Podporujeme teda kresťanov, na základe hlásania „raz spasený, navždy spasený“, aby zotrvávali v hriechu a aby sa rozhojnila milosť? (Rim6:1). S Pavlom hovoríme: „Bože chráň“. Neponúkame žiadnu útechu ani istotu tým, ktorí žijú v hriechu. Nehovoríme, že ste v poriadku, pretože ste kedysi urobili „rozhodnutie pre Krista“. Namiesto toho vystríhame: „Ak nie si ochotný práve teraz žiť plne pre Krista ako Pána svojho života, ako môžeš povedať, že si bol úprimný, keď si sa mu údajne odovzdal kedysi v minulosti?“ A všetkým vyhlasujeme spolu s Pavlom: „Skúmajte sa, či stojíte vo viere, a dokážte sa! (2.Kor.13:5). Naša istota na večnosť spočíva v Jeho nemennej láske a milosti a dostatočnosti Božieho zabezpečenia v Kristu – nie v našej zásluhe alebo konaní. Len keď je toto jasné, máme skutočný pokoj s Bohom. Len vtedy Ho môžeme skutočne milovať a žiť pre neho z vďačnosti za večný život, ktorý nám venoval ako nezištný dar, zo svojej milosti – dar, ktorý si nevezme späť, a o ktorom je presvedčený, že nikdy nemôže byť stratený! Zdoj:http://nkz.reformace.cz