Pavol Miki už videl rušný prístav v Nagasaki. 960-kilometrová cesta z japonského hlavného mesta Kjóto v zime a po snehu bola takmer na konci. Trvala necelý mesiac.

Dedinčania sa mu po ceste posmievali a posmievali sa aj iným, ktorí boli odsúdení na smrť za svoje kresťanské presvedčenie. „Blázni,“ kričali, „zrieknite sa viery.“ Miki, ktorý veľmi rád kázal, pobádal ľudí, aby uverili v Ježiša, Spasiteľa, ktorý zomrel za ich hriechy. Nie všetci však urážali väzňov. Spoluveriaci ich povzbudzovali a modlili sa za nich. Dodávali im silu a odvahu, aby išli ďalej.

Miki si myslel, že je zvláštne, že má zomrieť pred svojím vysvätením za kňaza. Mal 33 rokov a jedenásť rokov bol jezuitským bratom. Jeho výrečné a horlivé kázanie viedlo k mnohým obráteniam. Nikdy však nebude sláviť svätú omšu, nikdy vo svojich rukách nepozdvihne konsekrovanú hostiu.

Vo svojich myšlienkach sa často vracal k rodine. Miki sa narodil a vyrastal pri Kjóte v pohodlí. Bol to syn statočného samuraja. Spolubrat jezuita František Xaverský prišiel do Japonska pred 48 rokmi v roku 1549 a jeho posolstvo o milujúcom Bohu si získalo státisíce Japoncov. Mikiho rodičia sa obrátili v roku 1568, keď mal Pavol štyri roky. Živili jeho vieru a poslali ho do jezuitských škôl. Miki nikdy nepochyboval o svojom kňazskom povolaní.

Semená, ktoré zasadil František Xaverský, prekvitali, ale len dovtedy, kým to vyhovovalo vládcovi na tróne. Vojenský vodca Oda Nobunaga dovolil misionárom kázať, pretože chcel oslabiť moc budhistických mníchov a zaujímal sa o zahraničný obchod. Ďalší vládca, Toyotomi Hidejoši, bol však znepokojený, keď sa čoraz viac Japoncov obracalo ku Kristovi.

Kresťanstvo bolo náboženstvo cudzincov, veľmi sa odlišovalo od budhizmu i domorodého šintoizmu, ktorý si uctieval početných menších bohov. Japonsko sa bálo, že ho Západ dobyje. Hidejoši sa obával: Čo ak zahraniční misionári neprišli priniesť svojho Boha, ale svojich vojakov?

Na jeseň 1596 stroskotala pri japonskom pobreží španielska loď. Keď japonskí úradníci skonfiškovali jej náklad, arogantnú poznámku kapitána lode pochopili tak, že misionári chcú pomôcť Španielsku, aby dobylo Japonsko. Hidejoši rýchlo nariadil uväzniť niekoľko kňazov a laikov, ktorí prišli evanjelizovať zo španielskych Filipín. Bol presvedčený, že verejný krvavý kúpeľ ukončí náboženstvo zo Západu. Hoci bol Miki Japonec, bol medzi tými, ktorí mali poslúžiť ako Hidejošiho varovanie.

Deň po Vianociach v roku 1596 prišla do jezuitskej rezidencie v Osake polícia a vzala Mikiho a dvoch ďalších novicov. Vo väzení už bolo šesť františkánov a pätnásť členov františkánskeho tretieho rádu.

O týždeň väzňov priviedli na kjótske námestie, kde vyhlásili rozsudok: smrť ukrižovaním. Mikiho srdce sa povznieslo. Aká česť napodobniť Pána! Pri každom mužovi stál Hidejošiho samuraj, ktorý väzňovi odťal časť ľavého ucha. Prišiel rad na Mikiho a hlavou mu preletela prudká bolesť – prvá krv, ktorú vylial pre Krista.

Potom sa začal nútený pochod do Nagasaki.

Za feudálneho pána sa z Nagasaki stalo kresťanské mesto. Jezuiti viedli školy, kostoly a domovy pre chudobných. Keď do mesta prišla karavána, tisíce kresťanov vyšli do ulíc. Pre 26 väzňov (ku skupine pridali dvoch ďalších) to bolo ako návrat domov! Ak Hidejoši chcel, aby ukrižovania odstrašili ľudí od kresťanstva, jeho plán mal opačný účinok.

Ráno 5. februára priviedli Mikiho a ďalších na vrch Nišizaka. Jedna strana cesty, kde popravovali obyčajných zločincov, bola pokrytá ľudskými pozostatkami. Na druhej strane bola nová zelená pšenica. Vládny úradník, ktorý mal na starosti popravy, sa rozhodol dať mučeníkom slušnejšie popravisko. Pšenica sa stala kobercom pre ich kríže.

Na zemi ležalo 26 krížov. Každý z nich bol pripravený na mieru mučeníkovi. Keď ich väzni uvideli, začali spievať Te Deum, tradičný ďakovný hymnus Cirkvi. Traja mladíci v skupine – 13-roční Tomáš Kozaki a Anton Deynan a 12-ročný Ľudovít Ibaraki – sa ponáhľali nájsť kríž, ktorý bude vyhovovať ich malému telu. Mučeníci jeden po druhom na kolenách objali svoje kríže – cestu k dokonalosti.

Vojaci ich upevnili na kríž kovovými obručami a lanami. Potom kríže vyzdvihli a zasunuli do dier v zemi – 26 krížov v rade od zálivu po cestu. Mučeníci pozdvihli zrak k nebu a spievali žalm: „Chváľte, služobníci, Pána.“
Na vrchu sa ozývalo Sanctus, Sanctus, Sanctus zo svätej omše. Jeden väzeň opakoval: „Ježiš, Mária. Ježiš, Mária.“ Pridali sa k nemu zástupy kresťanov. Potom mučeníkom rad radom dali možnosť zrieknuť sa Krista výmenou za svoj život. Každý nahlas odpovedal: „Nie.“

Pred Mikiho krížom bol tabuľka s rozsudkom smrti, ktorý vyhlásil Hidejoši: „Keďže títo muži prišli z Filipín zamaskovaní ako vyslanci a rozhodli sa bývať v Kjóte a ohlasovať kresťanský zákon, ktorý som v týchto rokoch prísne zakázal, vyhlasujem, aby boli usmrtení spolu s Japoncami, ktorí prijali tento zákon.“

Pavol Miki pripútaný na kríž podal svoju obranu a záverečnú reč vo forme samurajskej rozlúčkovej piesne:

„Neprišiel som z Filipín, som rodom Japonec a brat Spoločnosti Ježišovej. Nespáchal som žiaden zločin. Som odsúdený na smrť len preto, lebo som učil evanjelium nášho Pána Ježiša Krista. Som šťastný, že zomieram pre tento dôvod, a prijímam smrť ako veľký dar od svojho Pána. Keďže som sa dostal až sem, myslím si, že medzi vami niet nikoho, kto by bol presvedčený, že chcem zamlčať pravdu. A tak vám vyhlasujem, že niet inej cesty k spáse, iba tá, ktorej sa držia kresťania. A keďže ona ma učí odpúšťať nepriateľom a všetkým, čo mi ublížili, rád odpúšťam kráľovi a všetkým, čo sú zodpovední za moju smrť, a prosím ich, aby prijali kresťanský krst.“

Stráže bez slova počúvali. Miki ukázal, že ostáva verným Japoncom, dodržiava samurajský zákon cti, ale vzdáva slávu Kristovi. Keď sa pozrel na nebo, povedal: „Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha. Príďte mi v ústrety, vy, Boží svätí.“

Hoci žil svoju kultúru a prejavil odvahu bojovníka, prekonal samurajskú potrebu zachovať si česť a pomstiť osobné krivdy. Keď Pavol Miki na rozlúčku kázal o láske k nepriateľom, sám sa prejavil ako verný samuraj toho najväčšieho Pána.

Dvaja samurajskí strážcovia stáli po oboch stranách každého kríža. V jednej chvíli všetci vojaci vrazili bambusové kopije s oceľovým hrotom do hrude obete, každý zo svojej strany. Hrdelný povzdych, náhly náraz, prúd krvi. A bolo po všetkom.

Keď vykonali tento príšerný čin, kresťania v zástupe sa tlačili ku krížom, namáčali si kúsky látky do krvi mučeníkov a trhali ich oblečenie ako relikvie. Len s ťažkosťou sa ich strážcom podarilo zastaviť.

O mesiac neskôr jezuitský misionár v Nagasaki napísal svojmu predstavenému, že aj smrťou mučeníci svedčili o Kristovi:

„Tieto úmrtia sú osobitým darom Božej prozreteľnosti pre túto Cirkev. Až doteraz náš prenasledovateľ nezašiel do takej krajnosti, aby prelieval kresťanskú krv. Naše vyučovanie bolo teda zväčša teoretické, nemali sme potvrdzujúce dôkazy o smrti za kresťanskú vieru. Ale teraz sme videli tieto pozoruhodné a najneobyčajnejšie úmrtia a nedá sa ani uveriť, ako veľmi sa tým posilnili naši noví kresťania, koľko povzbudenia dostali, aby sami urobili to isté.“

Dnes, asi 400 rokov po ich smrti, 26 mučeníkov z Nagasaki naďalej inšpiruje ľudí. Sú už kanonizovanými svätcami a miesto, kde zomreli, je pútnickým miestom. Stojí na ňom kostol, múzeum a bronzový pamätník. Pápež Ján Pavol II. toto miesto navštívil v roku 1981 a pomenoval ho Vrch vzkriesenia.

13-ročný Tomáš Kozaki, ktorý zomrel so svojím otcom, v predvečer svojej popravy napísal matke rozlúčkový list. Ani po rokoch sa nezmenšila sila jeho listu plného jednoduchej, ale pevnej viery, a rovnako sa nezmenšila ani sila jeho kríža:

„Drahá matka, otec a ja ideme do neba. Tam ťa budeme očakávať. Nestrácaj odvahu, aj keby zabili všetkých kňazov. Znášaj žiaľ pre nášho Pána a nezabúdaj, že si teraz na pravej ceste do neba. Nesmieš dať mojich menších bratov do pohanských rodín. Sama ich vychovávaj. To je posledné želanie otca a syna. Zbohom, drahá matka. Zbohom.“