Grano Salis NetworkGrano SalisGranoChatMusicalise-KnihyModlitbyD K DKřesťANtiqC H M IMOSTYNotabeneECHO 
Vítejte na Grano Salis
Hledej
 
Je a svátek má Ambrož.   Vytvoření registrace
  Článků < 7 dní: 6, článků celkem: 16272, komentáře < 7 dní: 630, komentářů celkem: 404470, adminů: 60, uživatelů: 5119  
Vyzkoušejte
Jednoduché menu

Úvodní stránka

Archiv článků

Protestantské církve

Veřejné modlitby

Zpovědnice

e-Knihovna

e-Knihy pro mobily

Kam na internetu

Soubory ke stažení

Recenze

Diskusní fórum

Tvůj blog

Blogy uživatelů

Ceny Zlatá Perla

Ceny Zlatá Slza

Doporučit známým

Poslat článek


Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT


GRANO MUSICALIS

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení


Pravidla


Kdo je online
Právě je 84 návštěvník(ů)
a 5 uživatel(ů) online:

martino
ivanp
Willy
JirkaB
cizinec

Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde

Polemika


Přihlášení

Novinky portálu Notabene
·Selhání pøedstavitelù Jižních baptistù pøi ochranì obìtí sexuálního zneužívání
·Sbor Bratrské jednoty baptistù v Lovosicích vstoupil do likvidace
·Informace z jednání Výkonného výboru BJB dne 10. kvìtna 2022
·JAS 50 let: Adrian Snell, trièko a beatifikace Miloše Šolce
·Online pøenosy ze setkání všech JASákù k 50. výroèí pìveckého sboru JAS
·Prohlášení tajemníka Èeské evangelikální aliance k ruské agresi na Ukrajinì
·Jak se pøipravit na podzimní vlnu?
·Kam se podìly duchovní dary?
·Bratrská jednota baptistù se stala èlenem Èeské eavngelikální aliance
·Patriarcha Kirill v Západu vidí semeništì zla a sní o vizi velkého Ruska

více...

Počítadlo
Zaznamenali jsme
110265893
přístupů od 17. 10. 2001

Re: Poznámka k papežství (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Pondělí, 09. červen 2008 @ 09:26:28 CEST
Postupné odpadávanie od viery
Apoštol Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom predpovedal veľké odpadnutie, ktoré malo vyvrcholiť ustanovením pápežského mocenského systému. Napísal, že skôr ako svitne Pánov deň, „musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva tak, že sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha“. Apoštol ďalej upozornil spoluveriacich, že „tajomstvo neprávosti už pôsobí(2 Tes 2,3.4.7), lebo už vtedy videl, ako sa do cirkvi vkrádajú bludy, ktoré pripravujú pôdu pre vznik určitého mocenského systému.

Pozvoľna, najprv opatrne a v tichosti, no neskôr už zjavnejšie, podľa toho, ako silnelo a získavalo nadvládu nad zmýšľaním ľudí, toto „tajomstvo neprávosti“ konalo svoje zvodné a rúhavé dielo. Do kresťanskej cirkvi prenikali pohanské zvyklosti takmer nepozorovane. Ochotu k ústupkom a kompromisom stlmilo na čas kruté prenasledovanie cirkvi zo strany pohanov. Len čo však prenasledovanie prestalo, kresťanstvo začalo prenikať na kráľovské dvory a do palácov, kristovskú a apoštolskú skromnosť a jednoduchosť začala nahrádzať pompéznosť a samoľúbosť pohanských kniežat a vládcov. Namiesto Božích príkazov prišli ľudské názory a tradície. (49) Na začiatku 4. storočia prijali kresťania s veľkým nadšením formálne obrátenie cisára Konštantína. Keď pod plášťom spravodlivosti sa do cirkvi vkrádal svet, veľmi rýchlo postupoval jej rozklad. Pohanské učenie, obrady a povery značne ovplyvnili vierouku a bohoslužbu povrchne zmýšľajúcich Kristových nasledovníkov.

Dohodou na základe vzájomných ústupkov začal medzi kresťanstvom a pohanstvom pôsobiť „človek neprávosti“, o ktorom proroctvo predpovedalo, že sa bude stavať proti Bohu a vyvyšovať sa nad neho. Veľkolepá sústava falošného náboženstva je majstrovským dielom satanovej moci, pomníkom jeho úsilia o dosiahnutie trónu, aby mohol vládnuť svetu podľa svojej vôle.

Satan kedysi chcel dosiahnuť dohodu s Kristom. Prišiel za Božím Synom na púšť, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v ich sláve s ponukou, že mu dá všetko, ak Kristus uzná nadvládu kniežaťa temnoty. Kristus pokarhal opovážlivého pokušiteľa a prinútil ho odísť. Keď satan podobným spôsobom zvádza ľudí, obvykle má (37) veľké úspechy. Tento nepriateľ nahovára aj cirkev, aby sa uchádzala o priazeň a podporu mocných tohto sveta; len tak môže získať svetské výhody a pocty. Cirkev tým vlastne zavrhla Krista a začala podliehať vplyvu odpadlíckeho systému, ktorého predstaviteľom sa stal rímsky biskup.

Jeden z hlavných bodov učenia rímskeho katolicizmu predstavuje pápeža ako viditeľnú hlavu Kristovej všeobecnej cirkvi. Biskupi a kňazi celého sveta mu prisúdili zvrchovanú autoritu a dali mu aj božské tituly. Oslovovali ho „pán boh pápež“ a nakoniec ho vyhlásili za neomylného (pozri Dodatky č. 1 a 2). Vyžaduje úctu od všetkých ľudí. Takú istú požiadavku, akú na púšti vyslovil pokušiteľ, kladie prostredníctvom rímskej cirkvi vlastne dosiaľ a mnohí mu túto poctu ochotne vzdávajú. (50)

Tí, čo uznávajú a uctievajú Boha, reagujú na takéto rúhanie podobne, ako na opovážlivý nárok podvodného nepriateľa reagoval Kristus: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť(Luk 4,8). Boh vo svojom slove nenaznačil, že za hlavu cirkvi ustanovuje nejakého človeka. Učenie o pápežskej zvrchovanosti priamo odporuje učeniu Písma. Rímskemu biskupovi nepatrí moc nad Kristovou cirkvou; on si ju môže nárokovať len neprávom.

Rímski katolíci obviňujú protestantov z poblúdenia a zo svojvoľnej odluky od pravej cirkvi. Toto obvinenie však skôr patrí iným. Práve oni odložili Kristovu zástavu a opustili „vieru raz navždy odovzdanú svätým(Júda 1,3).

Satan dobre vedel, že Písmo sväté umožní ľuďom odhaliť jeho klamstvá a odolať jeho moci. Veď slovami Písma odrážal diablove útoky aj sám Spasiteľ. Kristus nastavil štít večnej pravdy proti každému útoku a bránil sa slovami: „Písané je.“ Proti každému návrhu protivníka postavil Kristus múdrosť a moc Božieho slova. V snahe udržať si nadvládu nad ľuďmi a utvrdiť moc rímskeho vládcu, satan musel ľuďom brániť v poznávaní Písma. Keďže Biblia vyvyšuje Boha a ľuďom vymedzuje ich patričné miesto, preto tá snaha o utajenie a potlačenie jej posvätných právd. Rímska cirkev prijala túto argumentáciu a po stáročia nedovoľovala šíriť Písmo. Ľuďom ho zakázala čítať alebo vlastniť (pozri Dodatok č. 3). Bezzásadoví kňazi a preláti vykladali učenie Písma tak, aby podoprelo ich domnelé nároky. Tak sa rímsky biskup stal takmer všeobecne uznávaným zástupcom Boha na zemi s nárokom na moc nad cirkvou i štátom.

Keď satan pripravil cirkev o to, čo mohlo odhaliť jeho podvody, mohol konať podľa svojej ľubovôle. Biblické proroctvá predpovedali, (38) že „bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákon(Dan 7,25). (51) O to sa vlastne aj pokúsil. Keď formálne obráteným pohanom dal náhradu za uctievanie modiel, uľahčil im prijať kresťanstvo. Do kresťanskej bohoslužby zaviedol uctievanie obrazov a sviatkov. Tento modloslužobný systém potvrdili nakoniec svojimi rozhodnutiami všeobecné cirkevné snemy (pozri Dodatok č. 4). Rím sa v snahe zavŕšiť toto znesväcujúce dielo opovážil odstrániť z Božieho Desatora druhé prikázanie, zakazujúce uctievanie obrazov a symbolov, a kvôli zachovaniu počtu desiate prikázanie rozdelil.

Ústupčivosť pohanstvu otvorila cestu k ešte väčšiemu prehliadaniu Božej autority. Prostredníctvom neposvätených vodcov v cirkvi satan pozmenil aj štvrté prikázanie a pokúsil sa odstrániť odvekú sobotu – Bohom požehnaný a posvätený deň odpočinku (1 Moj 2,2.3). Na jej miesto povýšil sviatok, ktorý zachovávali pohania ako „ctihodný deň Slnka“. Pokus o túto zmenu nebol spočiatku verejný a zjavný. V prvých storočiach zachovávali sobotu všetci kresťania. Horlivo uctievali Boha a boli presvedčení o nezmeniteľnosti Božieho zákona, a preto tak úzkostlivo zachovávali jeho predpisy. Satan sa však prostredníctvom svojich pomocníkov chytrácky snažil dosiahnuť svoj cieľ. V úsilí obrátiť pozornosť ľudu na nedeľu, bol tento deň vyhlásený za sviatok na počesť Kristovho vzkriesenia. Nedeľa sa stala bohoslužobným dňom. Sobota bola dosiaľ dňom odpočinku a naďalej zostala v úcte ako svätý Boží deň.

Satan ešte pred príchodom Ježiša Krista zviedol Židov k tomu, že sobotu obťažkali najtvrdšími predpismi, čím sa jej zachovávanie stalo bremenom. To bol jeho prípravný zámer k cieľu. Tým sa sobota dostala do nesprávneho svetla. Ľudia pozvoľna začali hľadieť na tento deň s opovrhnutím, ako na židovské ustanovenie. Kresťania pokladali nedeľu všeobecne za deň radosti. (52) Satan ich pritom viedol k tomu, aby sobotu prežívali ako smutný a pochmúrny deň pôstu na znamenie svojho odporu k židovstvu.

Začiatkom 4. storočia vydal cisár Konštantín nariadenie, ktorým vyhlásil nedeľu za všeobecne záväzný sviatok v celej Rímskej ríši (pozri Dodatok č. 5). Deň Slnka uctievali jeho pohanskí poddaní a zachovávali ho aj kresťania. Cisárovi šlo o spojenie protichodných záujmov pohanstva a kresťanstva. Vymáhali to na ňom ctibažní a mocensky zameraní biskupi, ktorí postrehli, že ak budú kresťania a pohania svätiť ten istý deň, pohania ľahšie prijmú kresťanstvo, a tým rýchlejšie vzrastie moc a sláva cirkvi. Hoci mnohí verní kresťania boli postupne vedení k tomu, aby nedeľu začali pokladať za (39) deň do istej miery posvätný, pravú sobotu mali stále ako Boží svätý deň a zachovávali ju podľa štvrtého prikázania.

Arcizvodcovo dielo sa tým neskončilo. Bol rozhodnutý zviesť celé kresťanstvo pod svoju zástavu a ovládnuť ho prostredníctvom svojho predstaviteľa v cirkvi, ktorý sa samozvane pokladal za Kristovho zástupcu. Svoj cieľ dosiahol pomocou napoly obrátených pohanov i ctibažných, svetsky zmýšľajúcich cirkevných hodnostárov. Občas sa konali veľké snemy, na ktorých sa schádzali predstavitelia cirkvi z celého kresťanského sveta. Takmer pri každom snemovaní význam Božej soboty klesal tou mierou, akou sa význam nedele preceňoval. Tak sa stalo, že kresťania nakoniec uctievali pohanský sviatok ako Božie ustanovenie a biblickú sobotu vyhlásili za pozostatok židovstva. Na tých, čo ju zachovávali, potom uvaľovali cirkevné tresty.

Božiemu nepriateľovi sa podarilo vyvýšiť sa „nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva(2 Tes 2,4). Odvážili sa uskutočniť zmenu tohto príkazu Božieho zákona, ktoré ľudstvu trvalo pripomína pravého a živého Boha. (53) Štvrté prikázanie predstavuje Boha ako Stvoriteľa neba a zeme, a tým ho odlišuje od všetkých falošných božstiev. Siedmy deň Boh oddelil a posvätil ako deň odpočinku pre človeka preto, aby mu pripomínal skutočnosť stvorenia. Tento deň mal ľuďom navždy predstavovať Boha ako zdroj života a cieľ úcty a velebenia. Satan sa všemožne snaží o to, aby sa človek spreneveril Bohu a neposlúchal Boží zákon, preto sa predovšetkým zameriava proti tomu prikázaniu, ktoré predstavuje Boha ako Stvoriteľa.

Protestanti teraz tvrdia, že Kristovým zmŕtvychvstaním v nedeľu sa z tohto dňa stala kresťanská sobota. V Písme však o tom nenájdeme nijaký dôkaz. Kristus ani jeho apoštolovia nedeľu nesvätili. Svätenie nedele ako kresťanského ustanovenia má svoj pôvod v „tajomstve neprávosti(2 Tes 2,7), ktoré začalo pôsobiť už za života apoštola Pavla. Kedy a ako uznal Pán tento výmysel cirkevnej vrchnosti? Možno naozaj zdôvodniť zmenu, ktorú Písmo nepozná?

V 6. storočí bol pápežský systém už upevnený. Jeho sídlom sa stalo cisárske mesto Rím a rímsky biskup sa vyhlásil za hlavu cirkvi. Pohanstvo ustúpilo a čoskoro ho nahradilo pápežstvo. Drak dal šelme „svoju silu, svoj trón i svoju moc(Zj 13,2; pozri Dodatok č. 6). Potom sa podľa prorockej predpovede z knihy Daniel, ako aj z knihy Zjavenie začalo obdobie pápežského útlaku trvajúceho tisícdvestošesťdesiat rokov (Dan 7,25; Zj 13,5-7). Kresťania sa museli (40) rozhodnúť, či sa vzdajú svojej čistoty a prijmú pohanské obrady a bohoslužbu, alebo budú tráviť život v žalároch a podstúpia mučenícku smrť v plameňoch zapálených hraníc alebo pod sekerou kata. Začali sa plniť Ježišove slová: „Zradia vás aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia, a niektorých z vás aj usmrtia. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno(Luk 21,16.17). Začalo sa prenasledovanie verných s oveľa väčšou zúrivosťou než prenasledovanie predošlé. (54) Svet sa stal veľkým bojiskom. Kristova cirkev po stáročia nachádzala útočisko v odľahlých skrýšach. Prorok to predpovedal slovami: „Žena utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili tisícdvestošesťdesiat dní(Zj 12,6).

Nástup rímskej cirkvi k moci znamenal začiatok doby temna. Pribúdaním tejto moci sa prehlbovala duchovná temnota. Z Krista, jediného Základu cirkvi, sa viera upínala na rímskeho biskupa. Namiesto toho, aby ľudia verili v Božieho Syna a aby odpustenie hriechov a večnú záchranu očakávali len od neho, začali to očakávať nielen od pápeža, ale aj od kňazov a prelátov, ktorým pápež udelil určitú právomoc. Ľudia mali veriť, že v pápežovi majú svojho pozemského sprostredkovateľa a že k Bohu môžu prísť len prostredníctvom neho. Boli poučení, že pápež zastáva miesto Boha, a preto ho treba bezpodmienečne poslúchať. Neuposlúchnutie jeho príkazov sa pokladalo za dostatočný dôvod, aby priestupníkov stihli tie najprísnejšie telesné a duchovné tresty. Tak sa záujem ľudí odvracal od Boha k omylným, blúdiacim a krutým ľuďom, ba k samému vládcovi temnoty, ktorý prostredníctvom týchto ľudí uplatňoval svoju moc. Hriech sa zahalil do rúcha svätosti. Kedykoľvek sa Písmo dostáva do úzadia a človek sa začne pokladať za zvrchovanú autoritu, možno očakávať len podvod, klam a neprávosť. Vyvyšovanie ľudských ustanovení a tradícií prináša úpadok ako nevyhnutný následok ľudského zabúdania na Boží zákon.

Kristova cirkev sa ocitla vo veľmi nebezpečnom období. Úprimne verných nasledovníkov Ježiša Krista zostalo len málo. Aj keď pravda mala vždy svojich svedkov, v určitých obdobiach sa zdalo, že bludy a povery celkom zvíťazili a že pravé náboženstvo je odsúdené na zánik. Ľudia strácali zo zreteľa evanjelium, no na druhej strane ich tiesnilo bremeno prísnych požiadaviek a pribúdalo náboženských obradov.

Predstavitelia cirkvi vštepovali ľuďom nielen to, aby v pápežovi videli svojho zástupcu pred Bohom, ale aj aby verili, že svojich hriechov sa môžu zbaviť vlastnými zásluhami. (55) Ďaleké púte, kajúcne skutky, uctievanie ostatkov, budovanie chrámov, kaplniek (41) a oltárov, značné príspevky na cirkev a mnoho podobných skutkov ukladali ľuďom s tvrdením, že tak zmiernia Boží hnev a získajú Božiu priazeň, ako keby Boh bol podobný človekovi a hneval sa pre malichernosť a akoby ho mohli uzmieriť len dary či kajúcne skutky.

Napriek tomu, že šíriaca sa neresť neobišla ani predstaviteľov rímskej cirkvi, zdalo sa, že vplyv cirkvi stále vzrastá. Koncom ôsmeho storočia začali pápežskí hodnostári tvrdiť, že v prvých storočiach mali rímski biskupi rovnakú duchovnú moc, akú majú teraz. Na potvrdenie tejto mienky potrebovali nejaký autoritatívny doklad. Na to ich naviedol „otec lži“. Mnísi vyhotovili falzifikáty starých spisov. Zrazu sa objavili uznesenia dávnych koncilov, ktoré dovtedy nikto nikdy nevidel a podľa ktorých pápež údajne dostal zvrchovanú moc už v počiatočnom období cirkvi. Cirkev, ktorá odmietla pravdu, tieto podvrhy ochotne uznala (pozri Dodatok č. 7).

Malá skupina verných, ktorí stavali na pravom „Základe(1 Kor 3,10.11) bola zmätená, keď videla, ako falošné učenie ochromuje Božie dielo. Niektorí z nich – podobne ako stavitelia jeruzalemských hradieb za Nehemiáša – vraveli: „Poklesla sila nosičov, sutín je primnoho a my nevládzeme budovať na hradbách(ROH Neh 4,10; ECAV Neh 4,4). Vyčerpaní utrpením zo strany nepriateľov, unavení bojom proti lži, neprávosti a ostatným prekážkam, ktoré mohol vymyslieť len diabol, aby maril ich dielo pravdy, niektorí z verných staviteľov stratili odvahu. V túžbe po pokoji a zabezpečení života i majetku opustili jediný základ viery. Iných však prenasledovanie nezastrašilo a smelo vyhlásili: „Nebojte sa ich! Myslite na veľkého a hrozného Pána(ROH Neh 4,14; ECAV Neh 4,8). Pokračovali v diele s mečom po boku.

Podobná nenávisť a odpor voči pravde ovláda Božích nepriateľov v každej dobe, a preto sa aj od Božích služobníkov očakáva rovnaká bdelosť a vernosť. (56) To, čo Ježiš Kristus povedal prvým učeníkom, platí aj jeho nasledovníkom na konci času: „Čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!(Mar 13,37).

Zdalo sa, že temnoty pribúda. Zovšeobecnelo uctievanie modiel, ľudia sa pred obrazmi modlili a zapaľovali sviečky. Šírili sa nezmyselné povery a zvyky, ktoré natoľko zaujali myseľ ľudí, akoby sa zdravý úsudok celkom vytratil. Keďže svetským zábavám, hriešnej zlomyseľnosti a všeobecnej skazenosti prepadli aj mnohí kňazi a biskupi, dalo sa len očakávať, že ľud, ktorý mali viesť, upadne vo svojej nevedomosti do záhuby.

Cirkevno-mocenská opovážlivosť urobila ďalší krok, keď v 11. storočí pápež Gregor VII. oznámil svetu dokonalosť rímskej cirkvi. Vo svojom vyhlásení tvrdil, že cirkev sa nikdy nemýlila a nikdy sa (42) nezmýli, ako to údajne sľubuje Písmo. Biblia však nič také nepozná. Spupný pápež si zároveň osoboval právo zosadzovať panovníkov. Vyhlásil, že jeho rozhodnutia nemôže nikto zmeniť, zatiaľ čo sám má právo zvrátiť rozhodnutie všetkých (pozri Dodatok č. 8).

Tyranská povaha tohto obhajcu neomylnosti sa zvlášť výrazne prejavila v jeho zaobchádzaní s nemeckým cisárom Henrichom IV. Ten sa totiž odvážil pochybovať o autorite Ríma, na čo pápež vyhlásil, že ho vylučuje z cirkvi a zosadzuje z trónu. Henrich IV. sa zľakol hrozieb, že ho opustia kniežatá, ktoré pápežský vyslanec podnecoval k vzbure, a preto uznal, že sa s Rímom musí zmieriť. V sprievode svojej manželky a verného sluhu prekročil uprostred zimy Alpy a prišiel sa pred pápeža pokoriť. Keď dorazil k zámku, kde Gregor práve sídlil, doviedli ho bez jeho sprievodu na vonkajšie nádvorie, kde ho v krutej zime s nepokrytou hlavou, bosými nohami v chatrnom oblečení nechali čakať na pápežovo dovolenie predstúpiť pred neho. (57) Len po troch dňoch pôstu a pokánia sa pápež rozhodol, že mu odpustí. Podmienil to však tým, že cisár vyčká, kým mu pápež dovolí prevziať vladárske žezlo a začať vládnuť. Povzbudený týmto víťazstvom začal Gregor vyhlasovať, že je povinný krotiť pýchu kráľov.

Aký protiklad medzi pýchou tohto veľkňaza a pokorou láskyplného Ježiša Krista, ktorý stojí pri dverách ľudského srdca a prosí, aby mohol doň vojsť so svojím odpustením a pokojom! On svojim učeníkom povedal: „Kto by chcel byť medzi vami prvý, nech je vaším sluhom(Mat 20,27).

V priebehu ďalších storočí bludov v učení rímskej cirkvi pribúdalo. Učenie pohanských filozofov ešte pred vznikom pápežstva pútalo pozornosť cirkvi a ovplyvňovalo ju. Mnohí povrchne obrátení kresťania sa aj ďalej pridŕžali zásad pohanskej filozofie. Ďalej ju skúmali a presviedčali ostatných, aby ju pokladali za prostriedok šírenia svojho vplyvu medzi pohanmi. Tým sa do kresťanskej vierouky dostali závažné bludy. Predné miesto zaujalo medzi nimi učenie o prirodzenej nesmrteľnosti človeka a jeho vedomia. Toto falošné pohanské učenie sa stalo základom, o ktorý Rím oprel vzývanie svätých a uctievanie panny Márie. Tu pramení aj bludné učenie o večných mukách hriešnikov v pekle, ktoré pápežstvo čoskoro prijalo do svojej vierouky.

Tak bola pripravená cesta na zavedenie ešte ďalšieho pohanského výmyslu, ktorý Rím nazýva očistcom a používa na zastrašovanie ľahkoverných a poverčivých ľudí. Podľa tohto bludného učenia existuje určité miesto útrap, kde duše tých zomretých, ktorí (43) si nezaslúžia večné zatratenie, musia za svoje hriechy pykať, aby odtiaľ po odpykaní hriechov boli prijaté do neba (pozri Dodatok č. 8). (58)

Ak Rím chcel ďalej ťažiť zo strachu a hriešnosti svojich stúpencov, potreboval ďalší vynález. Stalo sa ním učenie o odpustkoch. Úplné odpustenie hriechov minulých, prítomných a budúcich a oslobodenie od utrpenia a trestov mali prisľúbené všetci, čo sa zúčastnia v bojoch za rozšírenie pozemskej vlády pápeža, potrestania jeho nepriateľov a hubenia tých, čo sa odvažujú upierať mu duchovnú nadvládu. Kňazi učili veriacich, že za peniaze odovzdané cirkvi sa môžu zbaviť hriechov nielen vlastných, ale vyslobodiť môžu aj duše svojich zomretých priateľov, ktoré boli odsúdené na záhubu v plameňoch. Takto si Rím plnil svoje pokladnice, aby mohol žiť v nádhere, prepychu a umožnil nerestný spôsob života tým, čo sa pokladali za zástupcov Pána, ktorý nemal kde skloniť hlavu (pozri Dodatok č. 10).

Obrad Večere Pánovej, o ktorom sa zmieňuje Písmo, bol nahradený obeťou pri omši. Kňazi tvrdili, že svojou obradnou mágiou premieňajú obyčajný chlieb a víno na skutočné „telo a krv Ježiša Krista“. (Cardinal Wisemans Lectures, 8. odd 3, par. 26). S rúhavou opovážlivosťou verejne vyhlasovali, že majú moc stvoriť Boha, všemohúceho Stvoriteľa. Od kresťanov sa potom pod trestom smrti žiadalo, aby vyznávali vieru v tento blud, ktorý uráža Boha. Mnohí to odmietli, aj keď za to museli zaplatiť životom (pozri Dodatok č. 11).

V 13. storočí bola ustanovená inkvizícia, najstrašnejší zo všetkých nástrojov pápežstva. Predstaviteľov cirkevnej hierarchie k tomu viedlo samotné knieža zla. Pri tajných poradách viedol skazené mysle cirkevných hodnostárov sám satan so svojimi služobníkmi. Neviditeľní Boží anjel zaznamenával ich strašné uznesenia a ukrutné činy, o ktorých sa ľudia nemali nikdy dozvedieť. „Veľký Babylon“ bol „opitý krvou svätých“. (59) Zohavené telá miliónov mučeníkov volali k Bohu o pomstu nad touto odpadlíckou mocou.

Pápežstvo sa stalo krutovládcom sveta. Nariadeniam rímskeho pápeža sa podriaďovali králi a cisári. Zdalo sa, že pápež rozhoduje o časnom i večnom osude ľudí. Väčšina kresťanov po stáročia prijímala učenie Ríma v celom rozsahu a bez výhrad, zbožne konala jeho obrady, zachovávala jeho ustanovené sviatky, ctila a štedro podporovala jeho kňazov. Rímska cirkev nedosiahla nikdy väčšiu slávu, veľkoleposť a moc. (44)

Poludnie pápežstva bolo polnocou sveta“ (J. A. Wylie: History of Protestantism, zv. 1, kap. 4). Božie slovo bolo neznáme nielen obyčajným ľuďom, ale nepoznali ho ani kňazi. Predstavitelia cirkvi – tak ako kedysi farizeji – nenávideli svetlo, ktoré odhaľovalo ich hriechy. Keď odstránili Boží zákon, ktorý je meradlom spravodlivosti, presadzovali vlastnú neobmedzenú moc a hýrivo sa oddávali nerestiam. Vládla lož a podvod, chamtivosť a neviazanosť. V honbe za bohatstvom či postavením sa ľudia neštítili nijakého zločinu. Pápežské a prelátske paláce boli miestom najohavnejšieho smilstva. Niektorí z pápežov sa dopúšťali takých odporných zločinov, že sa ich svetskí vládcovia snažili zosadiť ako netvorov, ktorých zvrhlosť sa už nedala znášať. Európa po stáročia nezaznamenala pokrok vo vede, umení ani v rozvoji civilizácie. Kresťanstvo bolo morálne a intelektuálne ochromené.

Stav sveta pod rímskou nadvládou bol strašným naplnením slov proroka Hozeáša: „Môj národ zhynie pre nevedomosť, keďže ty si zavrhol poznanie, zavrhnem aj ja teba. Zabudol si na učenie svojho Boha, i ja zabudnem na tvojich synov.“ „Nieto vernosti ani lásky, ani poznania Boha v krajine. Preklínanie a lož, vraždy a krádeže, cudzoložstvo a násilie, a krvná vina stíha krvnú vinu(Hoz 4,6.1.2). Také boli následky odmietnutia Božieho slova.


Dodatok č. 1. Pápežský titul
V článku, ktorý je zahrnutý v rímskokatolíckom kanonickom práve Corpus Iuris Canonici, platnom do roku 1918, vyhlásil pápež Inocenc III. (1198-1216), že rímsky pápež je „pozemským zástupcom nielen obyčajného človeka, ale samého Boha“. V poznámke k tomuto výroku čítame, že je to tak preto, lebo je zástupcom Krista, ktorý je „Bohom i človekom“.

Pramene: Decretales Domini Gregorii Papae IX., zv. 1, De Translatione Episcoporum, časť 7, kap. 3; Corpus Iuris Canonici (2. lipské vydanie, 1881), stĺpec 99 (Paríž 1612), zv. 2, Decretales, stĺpec 205. V roku 1582 vydal pápež Gregor XIII. súhrn právnych zbierok Corpus Iuris Canonici, zostavený z hlavných cirkevno-právnych dokumentov. K nemu patrili tieto časti:

Decretum Gratiani, zozbierané roku 1140 mníchom Gratianom, ktorý učil na univerzite v Bologni.

Dekretálie Gregora IX., nazvané Liber Extra, zostavil Raimund von Pennafort. Uverejnené boli v roku 1234 ako prvý rímsky kódex; obsahovali cirkevno-právne nariadenia vydané po Gratianovi.

Zbierka Bonifáca VIII., nazývaná Liber Sextus, vyšla roku 1298.

Clementinae Klementa V., vydané roku 1314 ako kódex.

Dve zbierky Extravagantes pápeža Jána XXII. a Extravagantes communes od Jeana Chappuisa, vydané roku 1500 v Paríži.

Pápež Pius X. poveril roku 1904 komisiu kardinálov, aby vypracovala jednotný, všeobecne platný kódex, písaný vtedajšou jasnou právnickou latinčinou s priebežným očíslovaním jednotlivých zákonov. Tak vznikol Codex Iuris Canonici, ktorý roku 1917 uverejnil Benedikt XV. s platnosťou od Turíc roku 1918.

Pokiaľ ide o titul „Pán Boh pápež“, o tom pozri poznámku k Extravagantes pápeža Jána XXII., zv. 14, kap. 4, Declaramus. V antverpskom vydaní Extravagantes z roku 1584 sa slová „Dominum Deum Nostrum Papam“ („Pána Boha nášho pápeža“) vyskytujú v stÍpci 153. V parížskom vydaní, ktoré vyšlo roku 1612, sa (486) vyskytujú v stĺpci 140. V rôznych vydaniach po roku 1612 bolo slovo „Deum“ („Boha“) vypustené.

Dodatok č. 2. Neomylnosť
Rímsky jezuitský časopis „Civilta Cattolica“ z 9. 2. 1869 uverejnil článok s podrobnejšími údajmi o pripravovaných bodoch rokovania na zvolávanom vatikánskom koncile, medzi ktorými bolo okrem iného aj vyhlásenie o neomylnosti pápeža. Článok vyvolal silný odpor proti koncilu a proti navrhovanému vyhláseniu pápežskej neomylnosti, čo podľa mienky odporcov malo mať ďalekosiahle následky. Hnutie odporu našlo priaznivcov vo Francúzsku, Nemecku, Anglicku, Rakúsku a v Spojených štátoch. Štrnásť z devätnástich nemeckých biskupov žiadalo pápeža vzhľadom na krátkosť času a nepokoj v cirkvi, aby vyhlásenie o pápežskej neomylnosti stiahol z programu. Žiadosť bola zamietnutá. Pri prvom hlasovaní bolo prítomných 671 hlasujúcich, z toho 451 bolo za, 88 proti, 70 sa hlasovania zdržalo a 62 hlasovalo za podmienečné prijatie. Viac ako štvrtina všetkých prítomných sa teda vyslovila proti prijatiu vyhlásenia o pápežskej neomylnosti. Medzi prvým a druhým hlasovaním sa oponenti všemožne snažili, aby návrh neprešiel, ale márne. Pred druhým hlasovaním veľa hlasujúcich opustilo koncil kvôli svedomiu. Pri konečnom hlasovaní bolo odovzdaných 533 kladných hlasov, proti boli len dvaja delegáti, ktorí sa pred skončením zasadania 18. 7. 1870 pripojili k ostatným.

Treba povedať, že neomylnosť sa týka len pápežského úradu, nie jeho osoby bez úradu. Podľa Algermissena (Confessions*****e, 1950, str. 221) sa pápež pri rozhodovaní o otázkach viery „ex cathedra“ nielen nedopúšťa chýb a je neomylný, ale mýliť sa ani nemôže.

Vyhlásenie o pápežskej neomylnosti v rozhodujúcich výrokoch znie: „Podľa tradície verne zachovanej od začiatku kresťanskej viery na česť Boha, nášho Spasiteľa, na vyvýšenie katolíckeho náboženstva a pre blaho národov vyhlasujeme so súhlasom svätého koncilu, že Bohom zjavený článok viery znie: Keď rímsky pápež hovorí ex cathedra, teda keď zastáva úrad pastiera a učiteľa všetkých kresťanov a z moci svojho najvyššieho apoštolského postavenia rozhoduje o vierouke alebo obyčajoch, ktoré má celá cirkev zachovávať, má, na základe božského stavu, ktorý mu je prisľúbený vo svätom Petrovi, tú neomylnosť, ktorou chcel božský Vykupiteľ vyzbrojiť svoju cirkev pri konečnom rozhodovaní o vierouke; preto sú také konečné rozhodnutia rímskeho pápeža nezmeniteľné.(487)

Pramene: Philip Schaff, The Creeds of Christendom with a History and Critical Notes, zv. 2, kde sú uvedené latinské texty a ich anglický preklad. Na porovnanie s rímskokatolíckym stanoviskom pozri The Catholic Encyclopedia, zv. 7, heslo Infallibility; James kardinál Gibbons, The Faith of Our Fathers, kap. 7 a 11; O rímskokatolíckom hľadisku, ktoré oponovalo učeniu o neomylnosti pápeža, pozri Johann Joseph Ignaz von Döllinger, The Pope and the Council, New York 1869, a W. J. Sparrow Simpson, Roman Catholic Opposition to Papal Infallibility, Londýn 1909. O protestantskom hľadisku pozri George Salmon, Infallibility of Church, Londýn 1914. (678)

Dodatok č. 3. Zákaz Biblie
V starej cirkvi sa veriacim veľmi odporúčalo čítanie Biblie. Cirkevní otcovia však boli jednoznačne za čítanie a štúdium Písma, ako o tom svedčia ich výroky:

Klement Rímsky (okolo r. 100) povedal: „Usilovne čítajte Písmo sväté, pravé výroky Ducha Svätého!“ „Milovaní, dobre poznáte sväté spisy, správne ste pochopili Božie výroky, majte teda na zreteli, aby ste sa na ne rozpamätali.

Polykarp (zomrel roku 155), predstavený cirkevného zboru v Smyrne: „Spolieham sa na vás, že sa v Písme svätom dobre vyznáte.

Tertullian z Kartága (150-220): „Boh nám dal Písmo, aby sme dôkladnejšie a dokonalejšie poznali jeho samého i jeho vôľu.

Klement Alexandrijský (150-215): „Božie slovo sa predsa pred nikým nezatajuje; toto svetlo patrí všetkým, ponáhľajte sa teda k svojej spáse.

Origenes (185-254): „Boh to chcel a my sme splnili, čo je napísané: 'Skúmajte Písma!` Nerozumní a slepí musia byť tí, čo nechápu, že čítanie Písma prebúdza veľké a vznešené predstavy.“ „Chceme, aby ste sa úprimne snažili Božie slovo nielen v kostole počúvať, ale aj doma sa v ňom cvičiť a Boží zákon dňom i nocou skúmať, lebo v ňom je Kristus a blízky je tým, ktorí ho hľadajú.

Athanazius Veľký (295-373): „Sväté spisy máme pre svoju spásu. Tieto knihy sú zdrojom šťastia a kto túži, stíši si smäd ich výrokmi, lebo len v týchto knihách je návod na blaženosť. Nech sa nikto neodvažuje niečo k nim pridávať alebo z nich uberať!

Chrysostomus (354-407): „Vy veríte, že čítať Písmo sväté patrí len mníchom, hoci vy to potrebujete viac než oni. Veď kto žije vo svete a každodenne sa poraní, ten sa musí najviac liečiť; preto je tým (488) horšie a nezodpovednejšie nazdávať sa, že Písmo sväté nie je potrebné. Niečo také môže vymyslieť len satan. Nepočul si Pavla: 'Veď čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie` (Rim 15,4), a ty sa evanjelia ani nedotkneš, aj keď sa podáva do tvojich neumytých rúk!... Prečo teda pohŕdaš Písmom svätým? Je to diablovo zmýšľanie, ktorý nám nechce dovoliť, aby sme nahliadli do pokladnice a žiadali bohatý úžitok.

Jeroným (347-420): „Sväté spisy by si mal čítať veľmi usilovne, ba nemal by si ich takmer nikdy púšťať z rúk.

Augustinus (354-430): „Bolo by to od nás bezbožné, keby sme nechceli čítať, čo nám bolo napísané.“ „S Božou pomocou sa všemožne usilujte vo svojich rodinách čítať Písmo sväté.

Gregor Veľký (okolo roku 600): „Čo iné je Písmo sväté ako list, ktorý poslal všemocný Boh svojmu stvoreniu? Keby vám písal pozemský kráľ, isto by ste nemali pokoja, ba ani by ste nezaspali, kým by ste si jeho list neprečítali. Keď teda Pán neba a zeme napísal významný list pre tvoj život, či by si nemal túžiť prečítať si ho?

Napriek týmto svedectvám bolo čítanie Písma v materinskom jazyku stáročia zakázané. Ešte v posledných dvoch storočiach sa pápeži ostro vyslovovali proti šíreniu a čítaniu Biblie. Gregor XIV. v bule z roku 1844 vyzval duchovných, aby vytrhávali veriacim z rúk Bibliu preloženú do materinského jazyka.

Určitá zmena nastala až za pápeža Leva XIII. Každý mohol mať schválené vydanie pôvodného biblického textu a starého katolíckeho prekladu. Nekatolícke vydania Písma sa mohli používať len ako pomôcka k vedeckému štúdiu, ak sa v predhovore či v poznámkach nepísalo niečo proti katolíckej vierouke. Katolíci mohli čítať Bibliu v materinskom jazyku len vtedy, keď jej vydanie schválil pápež, povolil biskup a ak v nej boli poznámky. Protestantské preklady sa pokladali za podvrhy!

Napriek všetkým prekážkam a predošlému odporu môžeme v katolíckej cirkvi posledných desaťročí pozorovať silné hnutie na podporu Biblie. V roku 1933 bolo založené Katolícke biblické dielo a v roku 1943 sa pápež Pius XII. vo svojej encyklike „Divino afflante spiritu“ prihlásil k snahám biblického diela. Cieľom hnutia je šíriť Bibliu a pomôcť ju pochopiť. (679)

Dodatok č. 4. Uctievanie obrazov
Uctievanie obrazov... bolo jedným z tých bludov, ktoré sa votreli do cirkvi skryto, takmer nepozorovane. Ako iné bludy, ani tento nevznikol naraz, pretože v tom prípade by sa stretol s rozhodným (489) nesúhlasom a odmietnutím. Začalo sa to však celkom nevinnou zámienkou a potom sa postupne zavádzal jeden zvyk za druhým, takže sa cirkev ocitla v hlbokom modlárstve bez akéhokoľvek odporu či výčitky. Keď sa konečne objavili snahy o odstránenie tohto bludu, zistilo sa, že korene zla sú zapustené tak hlboko, že sa ho už nemožno zbaviť. Treba to pripísať modlárskemu sklonu ľudského srdca a jeho náchylnosti slúžiť výtvoru viac než Stvoriteľovi.

Sochy a obrazy sa prvýkrát zaviedli do kostolov nie preto, aby ich ľudia uctievali, ale namiesto kníh, ako poučenie pre tých, ktorí nevedeli čítať, a aby ovplyvnili myslenie veriacich. Nie je však isté, či sa tým dosiahol tento zámer. Aj keby sme pripustili, že zo začiatku to tak bolo, veľmi rýchlo tak prestalo byť. Ukázalo sa, že obrazy a sochy v kostoloch myseľ nevedomých skôr zatemňujú než osvecujú a zbožnosť veriacich skôr oslabujú než posilňujú. Aj keď obrazy boli určené na to, aby myseľ človeka usmerňovali k Bohu, odvracali ju od uctievania Boha k uctievaniu výtvorov“ (J. Mendham, The Seventh General Council, the Second of Nicea, Úvod, str. III-VI).

Obrazy pôvodne ako výzdoba, neskôr ako vyučovacia metóda sa od najstarších čias dávali do hrobiek, do kostolov, na domy a na rôzne náradia. To narážalo na odpor, ktorý sa prekonal za Konštantína. Obrazy a sochy znázorňovali poučné výjavy z dejín; boli to teda akési knihy pre nevzdelaných. Obraz mal súčasne zdobiť posvätné miesta. Pomaly tu však začal pôsobiť aj ďalší záujem, čomu rané kresťanstvo čo najrozhodnejšie odporovalo. Náklonnosť uctievať relikvie a obrazy, vyčleňovať ich z bežného používania a úctivo s nimi zaobchádzať je človekovi vrodená. Obrazy Ježiša Krista, Márie a svätých sa uctievali už od 5. storočia. Ľudia ich pozdravovali, bozkávali, padali pred nimi na zem celkom tak, ako kedysi pohania. V pevnom, ale naivnom presvedčení, že modlárstvo kresťanom nehrozí, cirkev nechala prenikať pohanstvo do kresťanstva, ba sama tomu napomáhala. V 7. storočí a na začiatku 8. storočia najmä mnísi výnosne obchodovali s obrazmi. Kostoly a kaplnky boli plné obrazov a relikvií. Tak to bolo aj za pohanstva, zmenil sa len vkus. S obrazmi ovládla ľud 'mníšska zbožnosť', ktorá spočívala v tupom hľadení na obrazy a kresťanstvo začalo upadať“ (Adolf v. Harnack, Lehrbuch der Dogmengeschichte, zv. 2, str. 452-454).

Byzantské spory o obrazoch sa preniesli na Západ tak, že pápež Hadrian I. poslal Karolovi Veľkému uznesenia nicejského koncilu. Karol Veľký dal svojmu dvornému teológovi Alkuinovi zhotoviť obsiahle pojednanie (Libri Carolini), odmietajúce uctievanie obrazov, v ktorom sa vyvracali uznesenia nicejskej synody článok za článkom (490) a v ktorom sa ako výlučný účel náboženských obrazov uznával iba poučný význam pre ľud a dôstojná výzdoba cirkevných priestorov. Tieto zásady potvrdila francúzska synoda vo Frankfurte (roku 794).“ (Die Religion in Geschichte und Gegenward, zv. 1, stĺpec 1106).

Pramene: Správu o konaní a rozhodnutiach Druhého nicejského koncilu z roku 787, zvolaného v záujme schválenia uctievania obrazov, možno nájsť v diele: Baronius, Ecclesiastical Annals, zv. 9, str. 391-407, Antverpy 1612; Ed. Stillingfleet, Defense of the Discourse Concerning the Idolatry Practiced in the Church of Rome, Londýn 1686; A Select Library of Nicene and Post-Nicene Fathers, zv. 14, str. 521-587, New York 1900; Charles J. Hefele, A History of the Councils of the Church From the Original Documents, vyd. T. and T. Clark, zv. 5, str. 260-304; 342-372.

Dodatok č. 5. Konštantínov zákon o nedeli
Výnos cisára Konštantína zo 7. 3. 321 po Kr. o dni odpočinku znie takto: „V ctihodný Deň slnka nech všetci sudcovia, obyvatelia miest odpočívajú a nech sú všetky dielne zatvorené. Tí však, čo na vidieku obrábajú polia, môžu vo svojej práci voľne a smelo pokračovať, lebo sa často stáva, že iné dni sa tak dobre nehodia na sejbu obilia do brázd alebo na prácu vo viniciach. Preto by sa príhodný čas nemal premárniť, aby požehnanie neba nevyšlo v krátkom čase nazmar.“ (Joseph Cullen Ayr, A Source Book for Ancient Church History, New York 1913).

Pramene: Latinský originál sa nachádza v Codex Justiniani, (680) kniha 3, kap. 12, zákon 3. Zákon je publikovaný v latinčine. Anglický preklad je v dielach: Philip Schaff, History of the Christian Church; James A. Hessey, Bampton Lectures Sunday. Pojednanie o ňom možno nájsť aj v dielach: Albert Henry Newman, A Manual of Church History, Philadelphia 1933; Le Roy E. Froom, The Prophetic Faith of Our Fathers, Washington 1950.

Dodatok č. 6. Prorocké časy
Dôležitým východiskom pri výklade časových proroctiev je zásada: deň rovná sa rok, podľa ktorej sa teda deň prorockého času rovná kalendárnemu roku historického času. Skôr než Izraelci prišli do Kanaánu, poslali najprv dvanástich vyzvedačov na prieskum. Tí si štyridsať dní obhliadali krajinu a keď sa vrátili, ich správa Izraelcov tak vyľakala, že do zasľúbenej krajiny nechceli vojsť. Preto Hospodin vyslovil nad nimi tento rozsudok: „Ako ste za štyridsať (491) dní preskúmavali krajinu počítajúc deň za rok, štyridsať rokov budete pykať za svoje neprávosti(4 Moj 14,34). Podobný spôsob počítania času podáva prorok Ezechiel. Štyridsať rokov trestu za spáchané neprávosti malo postihnúť júdske kráľovstvo. Hospodin ústami proroka oznámil: „Ľahneš si druhý raz, a to na pravý bok a budeš znášať vinu domu Júdovho štyridsať dní. Určil som ti vždy deň za rok(Ez 4,6). Táto zásada, deň rovná sa rok, má veľký význam pri výklade časového obdobia v proroctve týkajúcom sa „dvetisíctristo večerov a rán(Dan 8,14), ako aj obdobia tisícdvestošesťdesiat dní, o ktorom sa takisto hovorí ako o „čase, (dvoch) časoch a polovici času“ (pozri Dan 7,25) alebo o období „štyridsaťdva mesiacov“ (pozri Zj 11,2; 13,5), v Zjavení aj o období „tisícdvestošesťdesiat dní“ (pozri Zj 11,3; 12,6) alebo „tri a pol dňa(Zj 11,9).

Dodatok č. 7. Falšované listiny
Medzi doklady, o ktorých sa v súčasnosti všeobecne hovorí ako o falzifikátoch, patrí ako najdôležitejší listina Donation Constantini (Konštantínov dar) a Pseudoizidorské dekretálie.

Donatio Constantini“ sa od neskorého stredoveku tradične nazýva listina, ktorú údajne poslal cisár Konštantín Veľký pápežovi Silvestrovi I. a ktorá sa prvýkrát objavila v parížskom rukopise asi začiatkom 9. storočia. Od 11. storočia sa používala ako dôkaz pápežových nárokov a od 12. storočia sa stala príčinou veľkých sporov (681) (The New Schaff-Herzog-Encyclopedia of Religious Knowledge, zv. 3, heslo Konštantínov dar).

Konštantínov dar je podvrh venovacej listiny Konštantína Veľkého pápežovi Silvestrovi I. z vďačnosti za uzdravenie z malomocenstva. Táto listina bola zhotovená pravdepodobne v západnom Francúzsku okolo roku 756 po Kr. Je to veľká listina, v ktorej cisár uznal nadradenosť Ríma nad všetkými cirkvami, pápežovi prepožičal cisársky odznak a okrem toho mu v Ríme prenechal cisársky palác (Lateran) i panstvo nad mestom, nad Talianskom, ako aj nad všetkými západnými provinciami. Táto listina, od stredoveku považovaná za pravú, bola zahrnutá do Pseudoizidorských dekretálií. Konštantínov dar zohral v stredoveku významnú úlohu v sporoch medzi pápežmi a cisármi. Okolo roku 440 taliansky humanista Lorenzo Valla a Mikuláš Kuzánsky (Cusanus) dokázali, že ide o podvrh (De falso credita et ementita Constantini donatione declamatio).

O dejinnej teórii vyplývajúcej z „Daru“ podrobne pojednáva Henry E. kardinál Manning v knihe The Temporal Power of the (492) Vicar of Jesus Christ, Londýn 1862. Dôkazy svedčiace o pravosti „Daru“ sú scholastické. Možnosť, že by mohlo ísť o podvrh, sa začala objavovať až s rozvojom kriticizmu v historiografii v 15. storočí. Mikuláš Kuzánsky bol medzi prvými, ktorí dospeli k záveru, že taký dar nepochádza od Konštantína. Lorenzo Valla podal v Taliansku roku 1450 skvelý dôkaz o tom, že ide o podvrh. (Pozri: Christopher B. Coleman, Treatise of Lorenzo Valla on the Donation of Constantine, New York 1927.) Viera v pravosť „Daru“ a falošných dekretálií sa udržiavala ešte po celé storočie. Martin Luther napríklad najskôr dekretálie uznával, čoskoro však Dr. Eckovi povedal: „Týmto dekretáliám neverím“ a Spalatinovi oznámil, že „on (pápež) v dekretáliách falšuje a križuje Krista, teda pravdu“.

Pokladá sa za dokázané, že „Konštantínov dar“ je (1) napodobenina, (2) dielo jedného človeka, (3) použité boli staršie dokumenty, (4) napodobenina pochádza z medzidobia rokov 752-778. Katolíci sa vzdali obhajoby pravosti dokumentu Baroniovou publikáciou: Ecclesiastical Annals; vyšla v roku 1592.

Ďalšie pramene: K. Zeumer: Festgabe für Rudolf von Gneist, Berlín 1888; preložené v Colemanovom Pojednaní (pozri vyššie). Pozri tiež The New Schaff-Herzog Encyclopedia of Religious Knowledge, 1950; F. Gregorovius, Rome in the Middle Ages a Johann Joseph Ignaz von Döllinger, Fables Respecting the Popes of the Middle Ages, Londýn 1871; S. Lähr, Die Konstantinische Schenkung in der abendländischen Literatur bis zur Mitte des 14. Jahrhunderts 1926; H. Brunner, K. Zeumer, Die Konstantinische Schenkungsur*****e; Die Religion in Geschichte und Gegenwart; I. von Döllinger, Der Papst und das Konzil, 1869.

Medzi podvrhnuté listiny patria aj takzvané Pseudoizidorské dekretálie a ďalšie podobné spisy. Pseudoizidorské dekretálie tvoria objemnú zbierku údajne veľmi starých prameňov cirkevného práva, ktoré obsahujú hlavne vymyslené alebo podvrhnuté dekretálie, listy pápežov (od Klementa I. po Gregora I.), Konštantínov dar, uznesenia starých koncilov, články cirkevných otcov, citáty z Biblie a úryvky z rímskeho práva. Predlohou Pseudoizodorských dekretálií boli čiastočne tri iné cirkevnoprávne podvrhy: tzv. Capitula Angilramni, zbierka pravých a podvrhnutých rozhodnutí rímskych synód, biskupov a cisárov, ďalej podvrhnuté nové spracovanie starého Collectio canonum Hispana a tzv. Benedictus Levita (zbierky údajne franských kapitulárií). Pseudoizidorské dekretálie vznikli asi v polovici 9. storočia pravdepodobne v Remeši. Ich vydavateľom bol Isidorus Mercator. Zmyslom zbierky bolo oslobodiť cirkev od (493) štátnej moci, zlomiť moc arcibiskupov a posilniť prvenstvo pápeža. Biskupi nemali spadať pod súdnu právomoc svetských orgánov, metropolitov a provinciálnych synod. Najdôležitejšie články Pseudoizidorských dekretálií prešli do neskorších zbierok cirkevného práva, ako aj do Corpus Iuris Canonici a mali zvlášť od reformného hnutia v 11. storočí vplyv na vývoj cirkevného práva.

V stredoveku sa Pseudoizidorské dekretálie pokladali za pravé, ale Mikuláš Kuzánsky vyslovil o nich pochybnosti už v 15. storočí. Ako jasný podvrh bola zbierka prvýkrát označená v Magdeburských centúriách Matthiasa Flacia v roku 1559, čo sú prvé protestantské cirkevné dejiny. Obsiahly dôkaz, že ide o podvrh, podal v spore s jezuitom Franzom Torresom reformačný teológ David Blondel v roku 1628.

Základom podvrhov Izidora Mercatora bola zbierka platných kánonov nazvaná Hispana Gallica Augustodunensis, čím sa malo zmenšiť nebezpečenstvo odhalenia, pretože zbierky kánonov sa zvyčajne tvorili tak, že k starým dokumentom sa pridali nové. Mercator pripojil svoj podvrh k pravým dokumentom a podvrh bol menej zjavný. Podvrhnutosť Pseudoizidorských falzifikátov už nepopierateľne preukázal prieskum prameňov a použitých metód, ako aj to, že látka nebola známa pred rokom 852. Historici sa zhodujú v názore, že najpravdepodobnejším dátumom zostavenia zbierky je rok 850 alebo 851, pretože dokument sa prvýkrát cituje v Admonitio kapituly v Quiercy v r. 857. (682)

Autor týchto podvrhov nie je známy. Pravdepodobne vyšli z radikálnej skupiny „novej cirkvi“, ktorá sa utvorila v 9. storočí v Remeši vo Francúzsku. Je dokázané, že remešský biskup Hinkmar použil tieto dekretálie pri zosadení Rothada zo Soissons, ktorý dekretálie priniesol do Ríma v roku 864 a predložil ich pápežovi Mikulášovi I.

Medzi tými, ktorí pochybovali o ich pravosti, boli: Mikuláš Kuzánsky (1401-1464), Charles Du Moulin (1500-1566) a George Cassender (1513-1564). Nezvratný dôkaz, že ide o podvrh, podal David Blondel v roku 1628.

Dodatok č. 8. Dokonalosť cirkvi
Pápež Gregor VII. vyhlásil v roku 1075 neobmedzenú vládu pápeža v cirkvi i nad celým svetom (Dictatus Gregorii Papae).

Gregor VII. sa zaslúžil o vnútornú obnovu katolíckej cirkvi a nezávislosť pápežstva od svetskej moci. Historik Heussi o ňom vo svojom Kompendiu cirkevných dejín napísal: „V Gregorovi VII. (1073-1085), jednom z najmocnejších a najúspešnejších pápežov (494) dosiahlo cirkevné reformné hnutie 11. storočia svoj vrchol. Dôrazom na dodržiavanie kňazského celibátu a energickým zákazom svätokupectva (simonie) Gregor výrazne podporil vnútrocirkevnú obnovu. Idea pápežstva dostala ďalší rozmer: pápežstvo a cirkev sa stali jednoznačnými pojmami. Katolizácia a centralizácia západných krajín výrazne pokročili. Predovšetkým sa však pápež Gregor pustil do boja za oslobodenie cirkvi od svetskej moci s odvahou veľkého politika.

Vo svojich názoroch (pozri listy a predovšetkým Dictatus Gregorii Papae, 27 krátkych téz o pápežskej moci) vychádza z Augustínovho diela De civitate Dei, z Pseudoizidora a Mikuláša I. Medzi inými tézami sú aj tieto:

Pápež je neobmedzeným pánom univerzálnej cirkvi. Môže zosadzovať a menovať metropolitov a biskupov, ba pre každý kostol svätiť klerikov. On jediný smie zvolávať všeobecnú synodu a jeho legáti svojím postavením prevyšujú biskupov.

Pápež je zvrchovaným pánom sveta. Nosí cisárske insignie, iba jemu majú kniežatá bozkávať nohy, nie ostatným biskupom, môže zbavovať hodnosti aj cisára a poddaných zbaviť povinnosti dodržiavať vernostnú prísahu. Vzťah pápežstva k svetskej moci možno znázorniť vzťahom slnka k mesiacu; mesiac dostáva svetlo od slnka. Pápež je pod osobitnou ochranou Petra; zvolený pápež je nepochybne svätý pre 'zásluhy` Petra. Rímska cirkev sa nikdy nemýlila a nikdy sa mýliť nebude.

Pramene: Carl Mirbt: Quellen zur Geschichte des Papsttums und des römischen Katholizismus, Tübingen 1924; Baronius, Annales Ecclesiastici a Christo nato ad annum 1198, Paríž 1869; F. A. Ogg, Source Book of Medieval History, New York 1907; Oliver J. Thatcher, Edgar H. McNeal, Source Book for Medieval History, New York 1905; James Bryce, Holy Roman Empire; James W. Thompson, Edgar N. Johnson, An Introduction to Medieval Europe; I. von Döllinger, Das Papsttum, Mníchov 1892.



]

Stránka vygenerována za: 0.23 sekundy