Grano Salis NetworkGrano SalisGranoChatMusicalise-KnihyModlitbyD K DKřesťANtiqC H M IMOSTYNotabeneECHO 
Vítejte na Grano Salis
Hledej
 
Je a svátek má Marek.   Vytvoření registrace
  Článků < 7 dní: 3, článků celkem: 16654, komentáře < 7 dní: 158, komentářů celkem: 429684, adminů: 60, uživatelů: 5252  
Vyzkoušejte
Jednoduché menu

Úvodní stránka

Archiv článků

Protestantské církve

Veřejné modlitby

Zpovědnice

e-Knihovna

e-Knihy pro mobily

Kam na internetu

Soubory ke stažení

Recenze

Diskusní fórum

Tvůj blog

Blogy uživatelů

Ceny Zlatá Perla

Ceny Zlatá Slza

Doporučit známým

Poslat článek


Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT


GRANO MUSICALIS

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení


Pravidla


Kdo je online
Právě je 546 návštěvník(ů)
a 1 uživatel(ů) online:

rosmano

Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde

Polemika


Přihlášení

Novinky portálu Notabene
·Selhání pøedstavitelù Jižních baptistù pøi ochranì obìtí sexuálního zneužívání
·Sbor Bratrské jednoty baptistù v Lovosicích vstoupil do likvidace
·Informace z jednání Výkonného výboru BJB dne 10. kvìtna 2022
·JAS 50 let: Adrian Snell, trièko a beatifikace Miloše Šolce
·Online pøenosy ze setkání všech JASákù k 50. výroèí pìveckého sboru JAS
·Prohlášení tajemníka Èeské evangelikální aliance k ruské agresi na Ukrajinì
·Jak se pøipravit na podzimní vlnu?
·Kam se podìly duchovní dary?
·Bratrská jednota baptistù se stala èlenem Èeské eavngelikální aliance
·Patriarcha Kirill v Západu vidí semeništì zla a sní o vizi velkého Ruska

více...

Počítadlo
Zaznamenali jsme
116564412
přístupů od 17. 10. 2001

Kontrasty: Výzva dnešnej pre dialóg: Viac srdca!...
Vloženo Čtvrtek, 13. srpen 2009 @ 20:53:08 CEST Vložil: Stepan

Ekumenismus poslal Elo

Rekcia na článok "Lepšie je mýliť sa s cirkvou, než mať pravdu mimo cirkvi"...

Výrok "Lepšie je mýliť sa s Cirkvou, než mať pravdu mimo Cirkvi" je známy výrok aj z prostredia Katolíckej Cirkvi. Podobné výroky vždy chcú čosi podčiarknúť. Spravidla však nevystihujú plnú skutočnosť, ktorá obvykle ďaleko presahuje to, čo je človek schopný celkom pochopiť. Uvedený výrok chcel podľa všetkého zdôrazniť veľký význam hodnotu toho "byť v Cirkvi". V tom je pravdivý. No vešať naň a pripisovať mu všetky možné iné významy, ktoré človek objaví len v rovine formálnej logiky, sa mi zdá scestné.

Každý človek je pred Bohom jedinečný a originálny vo svojich osobitostiach, podmienkach, histórii, ktorá predchádzala tomu, kde sa teraz nachádza... Jedine Boh toto všetko pozná. Preto iný človek môže byť pre druhého, nech by bol akokoľvek múdry, skúsený, vzdelaný, či svätý len určitým svetielkom, ktorým si Pán Boh môže poslúžiť, aby človeka usmernil. Spravidla to tak Boh aj robieva, že používa ľudí /rodičia, učitelia, duchovní, odborníci.../. Kto je ten však človek, to  nie je vždy také jasné rozoznať. Cirkevná skúsenosť preferuje svojho duchovného sprievodcu, či poradcu /niektorí používajú aj termín "duchovného vodcu"... no slová tu nie sú podstatné.../, ktorého si človek po zrelom uvážení vybral pred Bohom vo viere za svojho poradcu.  V každom prípade však by svedčalo múdrosti akéhokoľvek duchovného poradcu byť si vedomý svojej ľudskej obmedzenosti a nedokonalosti. A ešte viac si byť vedomý toho, že len Boh vie všetko najlepšie. A nesnažiť sa preto tváriť ako vševediaci, neomylný, a jedinečne kompetentný... Preto sa namiesto manipulovania a dirigovania snaží dotyčnému pomôcť osvetliť jeho situáciu, poukázať mu možno tie zorné uhly, ktoré sám nezbadal. Ostatné však, teda aj samé definitívne rozhodnutie, ponechať na človeka.

Sú však prípady, keď v človek je z prirodzenej povahy nezrelý, nesamostatný, neschopný zhodnotiť situáciu. Nakoľko je to tak, natoľko spravidla je rozumné nechať sa doslova viesť druhým v dobrej viere, že tak je to rozumné aj pred Bohom... Sú však aj situácie, keď treba poslúchnuť svoju legitímnu cirkevné autoritu, ak ide o vec cirkevno-právnu, kde sa treba jednoducho riadiť platným právom, za predpokladu a s vierou, že ono bolo síce vytvorené ľuďmi Cirkvi, ale ona dostala na to právo od Krista /"Čo zviažete na zemi..."/  vytvárať zákony a aplikovať Božie zjavené zásady v meniacej sa histórii na  nové okolnosti života. Sem patrí napr. aj poslušnosť  rehoľníka, ktorý sa zaviazal sľubom poslušnosti vo svojej reholi. Všetky zásady však platia aj tak len ako všeobecný platný princíp, ale v konkrétnosti vždy tam vystupuje aj faktor svedomia dotyčnej osoby, v ktorej sa tiež ozýva Boh. Podľa toho možno smelo povedať, že v osobitných, výnimočných prípadoch dotyčný človek môže po zrelom zvážení pred Bohom dospieť k názoru, že to, čo mi tvrdí autorita nie je to, čo som presvedčený, že chce odo mňa Boh. História totiž  pozná dosť prípadov, keď aj cirkevná, prípadne iná legitímna autorita /rodičovská, odborná.../ sa mýlila, lebo vychádzala z nesprávnych predpokladov alebo informácií, a zavinila veľkú škody. V praxi je však dlosť zložité toto dokazovanie, lebo vždy máme do činenia s obmedzenosťou ľudí, z ktorých nikto nie je "homo perfectus"...

Pokiaľ ide o otázku kompetentnosti cirkví /čo naznačil ssns/ myslím, že v tomto probléme sa vyzná naozaj len Pán Boh. Vystupovať voči druhému s postojom, že naša cirkev je jedine vo všetkom neomylná, a preto kým ostatní celkom neprijmú všetky jej pravdy a zásady, sú protivníkmi Boha, je - podľa mňa - nezodpovedné tvrdenie neodpovedajúce skutočnosti. Aj keby - pripusťme na okamih - toto bolo u niekoho pravda, aj tak si myslím, že čiste prístup opierajúci sa len o logickú stránku veci, je veľmi obmedzený, a teda vlastne neúplný, a teda nepravdivý. Treba brať do úvahy totiž aj stránku psychologickú a historickú, z ktorej sa spravidla musí vychádzať. Veď všetci sme sa narodili v nejakej cirkvi, resp. sme sa dostali do nejakej cirkvi nielen z dôvodov logických /teda že sme uverili len na základe logických argumentov/, ale aj psychologických a historických, teda že sme stretli nám sympatických ľudí, boli sme kdesi prijatí, udomácnili sme sa a prežili veľa spoločných zážitkov, ktoré nás spájajú, a preto jednoducho nie je možné len tak sa domnievať, že ja niekam prídem, zvestujem pravdu Kristovho Evanjelia, a kto hneď neuverí môjmu ohlasovaniu, je stratený a Bohom zavrhnutý... Pretože len Pán vie, ako je ťažké človeku opustiť doslova "rodinu"/tradíciu, cirkev, výchovu.../ a prejsť do novej, zmeniť okolnosti, štýl života, osvojiť si čosi nové. Pán často chce dosť veľa, ale nie hneď. Všimnime si z Biblie, ako trpezlivo vychovával svoj izraelský národ... Podobne aj svoju Cirkev vedie len postupne k plnej pravde /a tiež k jednote/. Nenazdávajme sa, že my ju už poznáme. Ona je oveľa plnšia, než si ju vieme predstaviť dnes. Ona sa nedá vyjadriť len v ľudských formuláciách a slovách...

Žijeme v dobe, keď si kresťania uvedomili, že tak ako sa správali  v minulosti aj voči sebe, to nie je kresťanské. Namiesto vojen a tvrdej konfrontácie sa začali rozprávať a počúvať jeden druhého, a uvedomili si /mnohí s radosťou a vďačnosťou Pánovi/, že aj tí druhí čosi vedia o tom, ako Pán pôsobí, dokonca že On pôsobí aj v nich a cez nich /a niekedy ešte viac.../. Postupne vedie svojich učeníkov zo všetkých cirkví k evanjeliovému "Milujte sa navzájom..." nielen v rámci svojej konfesie, ale snaží sa rozšíriť srdcia aj na iné. A my, chvalabohu, sme práve tá generácia, pred očami ktorej sa tento - podľa mňa  - jedinečný historický proces odohráva. Nemôže byť v histórii čosi dôležitejšieho než jednota Kristových učeníkov najprv v láske, aby potom bola stále viac a viac aj v pravde. Sami mnohí vidíme, ktorí máme skúsenosť aj s druhými cirkvami, a nielen s tou svojou, že Pán obdivuhodne trpezlivo pracuje, pôsobí, povzbudzuje, len postupne mení postoje ľudí, a ich  srdcia. Možno tento samotný proces zbližovania, poznávania, prijímania druhých je krajší než skutočnosť, ku ktorej smeruje...

Vyzývam seba aj druhých, aby sme otupili svoje "meče", ostrie jazyka a slov a nasadili si viac ochoty počuť druhého, neviesť diskusiu len veľmi jednostrannými a obmedzenými zbraňami ľudských slov /aj keď citovaných z Biblie/, právnických a logických zásad, ale obohatili svoje debaty na GS aj o to, čo sa nazýva "srdce". Snaha o pochopenie aj toho, čo sa skrýva za slovami toho druhého, resp. čo nám hovorí Písmo nielen podľa doslovnej litery, ale podľa jeho ducha, zmyslu, v kontexte lásky a Božieho Ducha aj medzi riadkami, to by bolo veľmi užitočné tu a určite by to dostalo naše debaty na vyššiu duchovnú úroveň a prinieslo každému  trochu viac svetla /t.j. pravdy aj lásky/. To je jediný cieľ, ktorý  tým máme sledovať. Ostatné nechajme na Pána, On sa už postará...


Podobná témata

Ekumenismus

"Výzva dnešnej pre dialóg: Viac srdca!..." | Přihlásit/Vytvořit účet | 4 komentáře | Search Discussion
Za obsah komentáře zodpovídá jeho autor.

Není povoleno posílat komentáře anonymně, prosím registrijte se

Re: Výzva dnešnej pre dialóg: Viac srdca!... (Skóre: 1)
Vložil: ssns v Pátek, 14. srpen 2009 @ 01:35:12 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Díky za pěkný článek, kterým jsi dokázal pravdivost mých slov, že jsi tu na GS opravdu chyběl.

Ad řeholníci

Jestli se nepletu, skládají věuchnu tři sliby: čistoty, chudoby a poslušnosti. Ty jsi zmínil ten třetí. Já jsem zatím potkal jen dva bývalé řeholníky - oba u starokatolíků. Tak nějak víc jsem si popovídal s panem Štampachem, který odešel od dominikánů. Ptal jsem se ho na ten slib poslušnosti a on mi doslava řekl, že "jeho nadřízení přestali být jeho nadřízenými." Nijak nepředstírám, že chápu, co tím myslel a on nevypadal jako někdo, kdo by se o tom chtěl podrobněji bavit. Na jednom webu jsem našel takovéto povídání o slibu poslušnosti:
V závazku poslušnosti je nabídka největšího daru ze všech: vlastní vůle. Tím je napadena nejvážnější překážka na cestě k duchovnímu růstu - pýcha. Přijetím slibu poslušnosti se člověk zavazuje poslouchat oficiálního představitele Církve, odevzdává se vůli někoho jiného a tím napodobuje Ježíše, který se zcela
odevzdal vůli Otce. Tento závazek se Bohu líbí nejvíce, protože je to oběť nejcennějšího lidského majetku - svobody činit vlastní vůli. Slib poslušnosti nám dovoluje napodobovat Krista, jak nejvíc to jen jde. Ježíš Kristus řekl: "Nepřišel jsem konat svoji vůli, ale vůli mého Otce."

Je ten popis v souladu s katolickým pochopením? Mám za to, že každý katolík svým způsobem podléhá slibu poslušnosti vůči církevním autoritám, zejména papeži.

Jediná pravá církev


Za svůj život jsem poznal křesťany ze spousty denominací, ale jen ta katolická se označuje za tu jedinou pravou církev Krista. Katechismus k tomu mimo jiné uvádí: To je jediná Kristova církev, kterou vyznáváme ve vyznání víry jako jednu, svatou, katolickou (všeobecnou) a apoštolskou … subsistuje (… uskutečňuje se) v katolické církvi a je řízena Petrovým nástupcem a biskupy ve společenství s ním, i když i mimo její organismus je mnoho prvků posvěcení a pravdy. (§870) Ještě mě napadá, že by to podobně mohli vidět i pravoslavní, ale s těmi žádné bližší zkušenosti nemám, ale ty to vědět určitě budeš. Myslím, že právě tyto nároky leží mnoha nekatolíkům nejvíc v žaludku. Jsme opravdu svědky toho, že jednotlivé denominace překonávají různé bariéry, ale není to z logiky věci vlastně tak, že volá-li katolík po znovuobnovení jednoty, myslí tím vlastně návrat ostatních do své církve? Už se známe nějakou dobu, takže víš, že to nemyslím ve zlém. Ale pokud jste tak přesvědčeni o tom, co říkáte, pak snad ani nemůžete jinak. Já nepopírám, že řkc zejména po 2. vatikánském koncilu udělal nemálo vstřícných kroků, ale pořád v těch prohlášeních vidím, že chceme-li plnit vůli Pána - a jednota je jeho přání - pak bychom měli my nekatolíci zaběhnout na nejbližší faru. Pletu se v tom?



Re: Re: Výzva dnešnej pre dialóg: Viac srdca!... (Skóre: 1)
Vložil: KatolikRimsky v Pátek, 14. srpen 2009 @ 01:57:25 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
S panem Štampachem je to především tak, že byl a je zednářem, což je se zasvěceným (i obecně křesťanským) životem v rozporu, navíc je to příčinou samovolné exkomunikace z kat. církve.

Jinak na prvním místě je každý člověk vázán poslušností vlastnímu svědomí (a to mnohem více než církevním představeným), jinak to z webu Miles Jesu odpovídá.

Ad Církev:
Pravoslavní se chápou jako jediní pokračovatelé pravověří (orthodoxie). Jediný rozdíl mezi kat. a pravoslavím je papežský stolec, ostatní překážky jsou již jen akcidentální. A skutečně, až na nějaké "drobnosti" je shoda v nauce i v praxi. Jsou to dvě plíce jednoho těla, jak řekl Jan Pavel II.

Jinak jednota s nekatolíky je možná do velké míry i beź "návratu" do lůna katol. církve. Kat. církev ovšem trvá na tom, že je správkyní plnosti Kristových spásných darů. Proč k ní nezvat ostatní?


]


Re: Re: Re: Výzva dnešnej pre dialóg: Viac srdca!... (Skóre: 1)
Vložil: ssns v Sobota, 15. srpen 2009 @ 11:08:16 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Docela mě překvapilo, že jsem nedávno někde na netu četl, že Štampach to své zednářství popřel. Ale já jsem ho čistě náhodou slyšel, jak o tom mluvil v televizi. No možná je to tak, že už od nich také odešel.

Jistě, jednota do určité míry možná je a vlastně ji už i svým způsobem máme. Katolíci uznávají křest a považují ostatní za křesťany. Já nijak neodsuzuju, pokud katolík voláním po úplné jednotě myslí návrat k Římu, protože to tak nějak plyne z vašeho sebepochopení. Jen nesouhlasím s tím sebepochopením. Bylo by ale fér, kdyby katolíci otevřeně říkali, že si vlastně přejí náš návrat do řkc.


]


Re: Re: Výzva dnešnej pre dialóg: Viac srdca!... (Skóre: 1)
Vložil: Elo v Neděle, 16. srpen 2009 @ 17:33:53 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Ahoj, ssns! Až teraz som sa vrátil...

Ohľadom rehoľníkov a sľubu poslušnosti:
- Štampach je zrejme zvláštna kapitola. To ponechávam Pánovi... U nás je dôležité ako to v skutočnosti chápe Cirkev. Pretože na tom často vznikajú nedorozumenia. Zo skúsenosti totiž vieme, ako si často každý človek vysvetlí tie isté slová podľa svojho chápania, a pritom to nemusí myslieť zle... Mal som šťastie, že sa mi dostal do rúk tzv. "Katechizmus rehoľných sľubov", kde je stručne vysvetlené ako sa to má chápať, ak ide o sľub poslušnosti. A tam bolo jasne napísané o.i., že pod sľub poslušnosti spadajú príkazy vyšších rehoľných predstavených, ka rozhodujú s úmyslom vážne zaväuzovať podriadeného. Vtedy "povinnosť poslúchať je vážna. Nech to však /tí predstavení.../ robia len zriedkakedy..." Už z toho vidíš, že poslušnosť sa ani v Cirkvi nechápe príliš úzkoprso a striktne až neľudsky, ako sa nám to často predkladá. Určite to malo svoj vývoj, čo je pochopiteľné, a možno to je rozdielne od jednotlivých reholí a rádov... Dokonca dnes sa často hovorí o tzv. rodinnej poslušnosti. Spravidla sa dotyčná osoba oboznámi s tým, čo sa od neho žiada, a pripraví sa na novú situáciu, pričom môže povedať aj svoje námietky a pod. Vždy sa dotyčný môže odvolať na vyššieho predstaveného, dokonca až na pápeža. Zo skúsenosti každý vie, že nútiť niekoho ísť do situácie proti vôli, je spravidla málo efektívne, lebo negatívny postoj človeka sa určite odrazí, a môže veci viac posškodiť, než pomôcť. Potom sa hľadá iné riešenie. Dnes v dobe všetobecnej krízy autority som neraz počul "nariekať" mnohých, ako nie je ľahké ani v "svätej" Cirkvi rozkazovať /a často aj kňazom a rehoľníkomm.../. Kristus nás vykúpil naozaj svojou poslušnosťou Otcovi. Rozdiel je v tom, že tne Otec bol super dokonalý, kým ľudskí otcovia /telesní, či duchovní.../ sú obmedzení, a nedokonalí... Boh to vedel, a Kristus napriek tomu povedal" "Kto vás počúvaa, mňa počúva..."

Ohľadom sebavedomia KC, som si dovolil, ssns, odpovedať ti novým článkom pod názvom "Sebavedomie Katolíckej Cirkvi". Verím, že čoskoro...



]


Stránka vygenerována za: 0.18 sekundy