Často sa s týmto problémom stretávame práve pri komunikácii s bratmi a sestrami z cirkvi adventistov siedmeho dňa. Aj pohľad do Starého zákona by mohol vzbudiť u mnohých otáznik, prečo mi kresťania svätíme nedeľu, keď je predsa v Biblii jasne napísané, že treba svätiť sobotu.

Dokonca na dvoch miestach v Biblii SZ sa píše : „Pamätaj, že máš svätiť sobotu. Sesť dní budeš pracovať a tvoriť všeetky tvoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach. Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho“ /Exodus 20/. „Zachovávaj sobotný deň a zasväť ho“ /Deuteronómium 5/. Samozrejme, o sobote sa v Biblii píše ešte na viacerých miestach, kde Boh často karhá Izrael pre jej nezachovávanie...

Z Nového zákona je zrejmé, že Ježiš tiež zachovával sobotu, chodil aj do chrámu, do synagógy v sobotu. A presne takrobili aj apoštoli: s Kristom,i po jeho nanebovstúpení, ako sa to dozvedáme zo Skutkov apoštolov. Preto je namieste otázka v nadpise tohto článku. Keď je to tak, prečo drvivá väčšina kresťanov všetkých smerov /katolíci, cirkvi vzišlé po reformácii, pravoslávni.../ až na nejaké výnimky /adventisti siedmeho dňa .../ svätia nie sobotu, ale nedeľu?... Čo sa tu stalo? Vari naozaj všetky cirkvi sa odklonili od Písma, od Božieho zákona a svojvoľne zamenili sobotu nedeľou v snahe odlíšiť sa od Židov alebo sa prispôsobiť pohanom, či to bol nejaký politický kompromis po Konštantínov? Tak to totiž občas počúvame...

Akokoľvek by sa to mohlo takto zdať na prvý pohľad, naozaj to nie je tak, ako to počúvame často od zástancov svätenia soboty. Nijaká zrada Cirkvi na Božom zákone, ani nijaký politický ťah proti Židom ani kompromis s politickou mocou sa nekonal. Rozhodujúcim bolo pochopenie samotnej Cirkvi zmyslu celého Božieho zjavenia v Starej a Novej zmluve, a to vo svetle Novej Kristovej zmluvy. Nič iné! Isteže toto pochopenie nebolo zrejmé hneď. U niektorých nastalo veľmi skoro/Pavol apoštol/, u mnohých až neskôr... Trvalo to vlastne až do štvrtého storočia, kým sa to všetko vyjasnilo /ako aj iné veci, napr. kánon Nového zákona, Vyznanie viery, božstvo Kristovo..../ . Kristova Cirkev prvých storočí o všetkom mnoho premýšľala, uvažovala v Duchu Svätom, a určite nie bez Neho, ved jejto Kristus sľúbil...

Nebolo treba ani nijakého osobitného silového alebo dokonca administrativneho zásahu ako sa nám to snažia nahovoriť niektorí. To vyhlásenie nedele za kresťanský, dokonca celoríšky sviatočný deň po Konštantínovi vôbec nebol svojvoľný zásah cisára do práv Cirkvi, ale bolo podobne akoaj iné cirkevné zákony schválené na cirkevných snemoch vtedy už slobodnej Cirkvi vyhlásenie toho, čo už dávno predtým bolo v kresťanstve pochopené. Dejiny dosvedčujú, že kresťania sa od samého začiatku stretávali /aj ked spočiatku ešte chodili do synagógy alebo aj do chdámu.../ osobitne vždy v nedeľu.

Hľa fakty: Napríklad: Plínius mladší, legát v Malej Ázii píše list cisárovi Trajánovi v roku 112 o.i. toto o kresťanoch: „Schádzajú sa prvý deň /t.j. v nedeľu/ pred východom slnka a Kristovi ako Bohu spievajú hymny...“ To jasne hovorí o schádzaní sa kresťanov v nedeľu. Taktiež Ignác Antiochijský, veľmi zmámy a významný biskup píše /okolo roku 105/: „ Preto tí, ktorí žili v starom poriadku vecí, prišli k novej nádeji. Už nezachovávajú nezachovávajú sobotu, ale žijú podľa Pánovho dňa, v ktorom i náš život povstal skrze neho i skrze jeho smrť“ /List Magnezijským/. Je to tiež jasný dôkaz z iného konca veľkej Rímskej ríše, že pre kresťanov bol ich deň nedeľa. A podobne napr. významný apologéta starej Cirkvi sv. Justín vo svojej Apologii píše /okolo roku 150/: „ V deň slnka /t.j v nedeľu/ sa všetci schádzame preto, že je to prvý deň /po židovskej sobote, ale aj prvý deň/, v ktorom Boh premenil tmu a hmotu, stvoril svet, a preto, že náš Spasiteľ v ten deň vstal zmŕtvych“.

Pochopiteľne, že to, čo bolo v praxi najdôležitejším odlíšiteľným znakom soboty, teda ako deň odpočinku a slobody od akejkoľvek vonkajšiej práce, nemohlo byť tak rýchlo prenesené na nedeľu. Veď počas prvých troch storočí, keď kresťanstvo bolo náboženstvo zakázané zákonom, nemohlo byť ani reči o o nejakom vonkajšom slávení nedele. V judeo-kresťanských kruhoch táto funkcia ostala určite zafixovaná v sobote, ktorú pravdepodobne v tom zmysle v tých kruhoch zachovávali naďalej.

Nevieme presne o tom aká bola situácia v pohanskom svete, ale pomerne skoro sa počet Židov medzi kresťanmi silne umenšil /v dôsledku toho, že sami Židia sa sa na svojich, ktorí sa stali kresťanmi začali pozerať na zradcov viery a prenasledovať ich. A z druhej strany to bola zasa reakcia mnohých kresťanov, ktorí sa v dôsledku toho začali pozerať na Židov nepriateľsky. Títo potom ani nemali chuť stávať sa kresťanmi, ba bolo to pre nich z istého hľadiska nebepečné... Preto postupne judeo-kresťanov bolo v Cirkvi stále menej akresťanov z pohanstva stále viac... /.

Je zaujímavé i udivujúce, že ešte po Konštantínovi prebiehali diskusie ohľadom soboty a nedele, a teda vo 4. storočí nachádzame rôzne pramene, ktoré svedečia o tom, že niektorí kňazi radili zachovať svojim aj sobotu, aj nedeľu. Zaujímavý je napr. známy sv. biskup Gregor Nyssenský /2. polovica 4. storočia/, ktorý píše o tom, že tieto dva dni sa stali akoby „bratmi“. No vyvádza z toho, že niet viacej naliehavej príčiny rozdeľovať duchovný „bratský“ obsah na dva dni, stačí jeden, a podľa neho prioritou je Deň Ježiša Krista, ktorý je súčasne tretí, prvý i ôsmy ako vyjadrenie kresťanskej novoty a spolu s tým aj kresťanskej syntézy všetkých skutočností.

Jasné, že práve prítomnosť soboty v Božích prikázaniach SZ vplývalo na „výrobu“ tejto syntézy. Možno povedať, že nie každý je teológ ako Pavol apoštol a postrehne pravý zmysel Božieho zákona a zmysel vzťahu Starého a Nového zákona /židovstva a kresťanstva.../. Som presvedčený o dobrom úmysle adventistov, ako aj mnohých jednoduchých veriacich v tej dobe. Ak títo jasne čítali v Starom zákone napísané, že deň zasvätený Bohu je sobota, tak teda verili, že treba svätiť sobotu...

No pre samého Pavla, ktorý už videl celý komplex Božieho zjavenia z vyššieho nadhľadu a ktorý často vo svojich listoch viedol polemiku so Zákonom a s jeho chápaním bolo jasné, že Desatoro ako vyjadrenie dvojakej lásky /k Bohu a k blížnemu/ ostáva vo svojom jadre a vo svojom hlavnom zmysle v platnosti. No okrem toho bolo mu jasné, že Desatoro /ako vlastne aj celý Starý zákon/ treba vysvetľovať po novom vo Svätom Duchu Kristovom. A presne toto pochopila v Duchu Svätom aj vtedajšia Cirkev. Nie je preto v tejto súvislosti až také podstatné, čo sa dialo za cisára Hadriána okolo roku 135 /zrejme to súvisí s povstaním Bar Kochbu proti Rímu v r. 132 v Jeruzaleme a s nasledním „doničením“ Jeruzalema a rozohnatím Židov po celom svete.../, ktorý vraj v ríši zaujímal veľmi nepriateľský postoj voči Židom, a to sa vraj odzrkdalilo negatívne aj vo vzťahu k židovskej sobote... Tomu sa zasa vraj prispôsobili aj kresťania, dokonca aj rímsky biskup...

Vyššie uvedené citáty, hlavne sv. Ignáca a Plínia a i. sú predsa zo staršej doby, a tie svedčia o inom... Nový zákon i texty ranej Cirkvi z 2. storočia teda dosvečujú, že práve nedeľa bola považovaná za deń Pána, za deň zhromažďovania kresťanov. Veď až nápadne sa Pán zjavoval práve v nedelu, v nedeľu bol zoslanie Ducha Svätého na prvú Cirkev, a vlastne vznik Cirkvi. Aj apoštol Ján píše v Zjavení /1,10/ o svojom zjavení v Pánov deň na ostrove Patmos...

Nedeľa u kresťanov postupne naozaj vstrebáva v seba kultový zmysel starozákonnej soboty, no zároveň vyjadruje metamorfózu predchádzajúceho kulta i jeho premenu na nový kult, ktorý bol poznačený prechodom cez krst a vzkriesenie. Nedeľa spája žačiatok i koniec, stvorenie i obnovenie stvorenia. Kristus je zároveň „prvorodený zo všetkého stvorenia /Kol 1,15/, i zároveň „prvorodený z mŕtvych“/Kol 1,18/. Prechod od soboty k nedele veľmi presne odráža nástupníctvo i novosť kresťanstva v porovnaní so židovstvom.

Súhrnne to teda Cirkev pochopila naozaj takto: Ježiš vstal z mŕtvych „prvého dňa v týždni“ /Mt 28,1, Mk 1,2, Lk 24,1, Jn20,1/. Ako „prvý deň“ pripomína deň zmŕtvychvstania prvé stvorenie. Ako „ôsmy deň“, ktorý nasleduje po sobote, znamená nové stvorenie, ktoré sa začalo Kristovým zmŕtvychvstaním. V Kristovej Veľkej noci nedeľa završuje duchovnú pravdu židovskej soboty a zvestuje odpočinok človeka v Bohu. Veď kult Zákona pripravoval Kristovo tajomstvo, a to, čo sa v kulte konalo, zobrazovalo určitý aspekt vzťahujúci sa na Krista. /porov. 1Kor 10,11/ Sobota je teda pre kresťanov symbolom starého poriadku vecí, poriadku prípravy na prvý príchod Krista, prípravu na spásu a Spasiteľa, kým nedeľa vyjadruje „nové stvorenie“, ktoré má pôvod práve v tomto príchode Krista /Pavol: „Každý, kto je v Kristu, je nové stvorenie“/. .

Opakujem: Verím v dobrý úmysel všetkých, ktorí svätia sobotu. Pán to iste chápe tiež... Je to možno v Cirkvi v celosvetovom meradle ako určitá pripomienka voľakedajšieho slávenia soboty. No z druhej strany sa na to pozeráme ako na určité nepochopenie a nedorozumenie v pochopení zmyslu Starého a Nového zákona. Je typické pre cirkev adventistov, že aj v iných veciach trochu viacej sa držia Starého zákona, akoby podľa nás bolo primerané jeho významu vo svetle Kristovom...

Pavol pochopil jasne, že Kristus neprišiel zručiť zákon, ale ho naplnil, a tým, čo On sám doplnil, nás vlastne oslobodil od zákona, resp. previedol nás od starého cchápania zákona /SZ/ k jeho plnšiemu chápaniu v Kristovom Duchu Svätom, k zákonu Ducha a viery...

Horliví zástancovia soboty naozaj akoby zabudli na to, čo Pavol apoštol jasne vyjadruje v liste Galaťanom: „Kým neprišla viera, boli sme zajatci pod dozorom zákona pre tú vieru, ktorá sa mala zjaviť. A tak bol zákon naším vychovávateľom pre Krista, aby sme boli ospravedlnený z viery. Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi“ /3,23-25/. A v liste Kolosanom Pavol píše: „Nech vás nik nesúdi pre pokrm ani pre nápoj ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty, lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus“/2,16/. Tieto jasné výroky Pavla apoštola v celom súvise jeho učenia ako sa nachádza v jeho listoch by mali – myslím si – každému otvoriť oči...

Preto sa nám, ostatným kresťanom, ktorí jasnejšie pochopili zmysel Starého a Nového zákona, a v dôsledku toho čítajú všetko v Duchu Svätom a vo svetle vykúpenia Kristovho, zdajú ich postoje príliš úzkostlivými a uprílišnenými /rozdeľujú kresťanov a vytvárajú napätie kvôli ich nepochopeniu a ich prílišnej horlivosti za sobotu.../. My sme prijali ako svoj sviatočný deň nedeľu ako deň oslavy Boha so všetkým podstatným, čo predtým patrilo k sobote, no s novotou, ktorú priniesol Kristus , teda ako deň prvý – stvorenie svetla /“Ja som svetlo sveta“/ , ale aj ako deň ôsmy – ako nové stvorenie a večný odpočinok v Bohu.../...

Naozaj škoda tejto energie našich bratov adventistov... (Žiaľ ja v tom vidíme tiež jeden z typických dôsledkov subjektívneho čítania Biblie bez legálnej Cirkvi /“Sola Scritura/, hoci s dobrým úmyslom, ale svojvoľne, v trvdošijnosti a v domnelom presvedčení o svojej pravde...)