POkúsim sa o názorné vysvetlenie:

1. V Starom Izraeli, vraj ked pozývali na svadbu, súčasťou pozvánky bolo aj svadobné rúcho /zrejme symbolická látka, ktorú si dotyčný dal na seba/. Bez toho sa nemohol posadiť medzi stolujúcich na svadbe. Preto možno pochopiť aj v podobenstve o svadbe, prečo bol ten svadobník, ktorý toto rúcho nemal, vyhodený na ulicu. Tá svadba symbolizujke v podobenstve večnú hostinu, Baránkovu svadbu pre všetkých spasených v nebi...
Z tohto bol zrejme odvodený aj pojem "milosti" v Cirkvi. Je to "rúcho" duše, ktoré človek dostane zadarmo ako ničím nezaslúžený dar od Pána, ktorý človeka jednoducho pozýva, volá, aby prišiel na jeho hostinu, aby sa mu stal osobitne blízkym a milým, aby sa stal "Jeho" synom, dcérou, aby sa stal Božím... Ak človek prijme tento dar, tak sa tento dar stane skutočnosťou, čo poznačí kvalitu duše človeka, hovoríme vtedy o stave milosti posväcujúcej /habituálnej/ Duša človeka sa "zaodeje" touto milosťou, rúchom milosti Božej. Tento druh milosti, ktorý teda "lipne" na duši človeka, pretože Boh ho dal zadarmno, ale zároveň človek ho neodmietol /hoci mohol/, ale prijal ho, sa nazýva milosť habituálny /habitus = oblek/, alebo aj posväcujúca... Možno povedať, že tento druh milosti je cieľ, o ktorý sa má každý kresťan snažiť získať ho/aby sa dostal na " večnú svadbu Baránkovu".../, ak túto milosť nemá, alebo ak ju mal a stratil. Tradične sa verí, že táto milosť sa udeľuje v súvislosti s krstom prvý krát, prípadne s pokáním, ak ju človek stratil smrteľným hriechom...
.
No ešte je známy aj iný "typ" milosti, a to je pôsobenie Božie, jeho vplyv v akejkoľvek podobe, ktorý človeku pomáha, aby prijal sa priblížil, až nakoniec aby nakoniec milosť habituálnu. Napr. to môžu byť životné situácie, ktoré človeka pohnú k zamysleniu /smrť priateľa, film, kniha, tragédia, šťastie v nešťastí, stretnutie, svedectvo kresťana a pod./, alebo aj vnútorné osvietenia Ducha Svätého na myseľ, srdce človeka alebo na jeho vôľu...
.
Spravidla to iby my tak umelo rozdeľujeme, ale v živote to pôsobí jednotne, že sa spravidla spája nejaký vonkajší zážitok s vnútorným svetlom, či podnetom "Ducha", ktorý "hýbe" človekom v určitom smere, a pobáda k rozhodnutiu v smere podľa Boha... No Boh vždy pritom zachová vnútornú slobodu človeka... A tajomstvo toho, ako sa človek rozhodne, je tajomstvo spoluprácce človeka s touto Božou milosťou. Tým sa líši človek od človeka, to je tajomstvo toho, prečo jeden to dotiahne tak "ďaleko", a iní stále stojí namieste, ba naopak.
.
POdľa mňa možno na to aplikovať slová Pána "kto má, tomu sa pridá, a bude oplývať, ale kto nemá, tomu sa zoberie aj to, čo má..." Teda, kto má snahu spolupracovať s Božou milosťou /povedať Bohu Áno na jeho pozvanie, na možnosť, na šancu, ktorú mu Boh dal a pod./, tomu Boh ešte pridá ďalšiu milosť, ale kto nemá túto snahu, a na darovanú Božiu milosť odpovie negatívne /napriek tomu, že cíti, že ho Boh kdesi volá a dáva mu na to schopnosti, aj možnosti, ale človek odmietne.../, tomu Boh môže dať síce milosť, ale už menšiu, alebo inú...
.
Myslím, že sotva môže niekto opovážlivo tvrdiť, že všetko je mu v tejto veci jasné. Boh, nech o ňom vieme čokoľvek, je väčší, než sme my /a hlavne tu na zemi/ schopní o ňom pochopiť. Preto chápeme pohľad na problém milosti v rámci viery, že Boh nám dal čosi o tom spoznať, no je to určite problém otvorený, a neprebádaný, a Boh je taký veľký, že prebádať všetky jeho cesty pôsobenia, na to je určená celá večnosť. My tu na svete zrejme môžeme pochopiť len tú malú časť, ktoré nám On sám dovolí. Naše znalosti - skôr možno povedať - len ukazujú správnym smerom, než že sú celkom správne...V tejto veci sa skoro počas celej histórie Cirkvi vyjadrovalo mnoho svätých a múdrych ľudí, ale ako to je v skutočnosti, to sa dozvieme až tam...
.
2. Ohľadom Márie ako "prostrednice všetkých milostí" to naozaj neznamená monopol v tom zmysel ako monopol sa obyčajne chápe. Je to aj tu pojem "analogický". Milosť a jej zdroj je naozaj nikto iný ako Boh sám. A všetka milosť je len od Pána. Boh však - ako to pozorujeme aj v ráde stvorenia, ale aj v poriadku ľudského spoločenstva, vzťahov a pod. - nerobí všetko sám, resp. On je síce vo všetkom, ale spoluúčinkuje rád s druhotnými príčinami. V prírode a vo o vesmíre sú to prírodné zákony, a v morálnej oblasti je to vzájomný vplyv ľudí medzi sebou. Preto možno povedač, že hoci nič sa nedeje bez Božej vôle, alebo bez Božieho dopustenia /my často nevieme toto rozoznať.../, Boh použije vplyv rodiča na dieťa, ale i opačne, veriaci na neveriaceho a pod. V tomto zmysle všetci sme prostredníci, alebo sprostredkovatelia jeden pre druhého, prípadne pomocníci jeden pre druhého, a to aj v dobrom, ako aj v zlom. Uveril som, lebo: uveril som priateľovi, ktorý uveril priateľovi, ktorý uveril... Alebo: čítal som knihu Život Krista od Papiniho, a to mi otvorilo oči... Ale iný tiež čítali, a nič... No ja som sa otvoril, lebo napr. za mňa sa modlilia babka, aby som uveril a obrátil sa... /To je ako príklad.../
.
Takto by sme mojhli povedať, že my sme uverili naším farárom, pastoro, oni uverili predchádzajúcim, až by sme prišli k apoštolom, ktorý uverili Kristovi, ktorý je ozajstným zdrojom VŚETKEJ MILOSTI. Ale tento ešte pred apoštolmi /ktorí sú teda taktiež v tomto poriadku prostredníkmi milosti Kristovej.../z jeho tajomnej vôle si vyvolil prísť na svet cez svoju Matku Máriu, a teda ju urobil prostrednicou príchodu KRISTA = VšETKEJ MILOSTI...
.
Chápete teraz po zanalyzovaní, že toto nie je nijaká mágia, ale je to normálne pochopený celý systém vzájomného sprostredkovania medzi nami navzájom v rámci dejín, aj v rámci súčasnosti. Každý z nás je aj pomocníkom, aj prostrdníkom, či sprostredkovateľom v nekonečnej reťazi našich vzájomných vzťahov. Ak sme prijali Božiu milosť, a Boh nás urobil "nástrojom" /trebárs aj cez GS/, aby ona dostala aj dalej, a zasiahla iných ľudí, iné životy, aj my sme pomocníci, prostredníci Božej milosti. V princípe sa ničím nelíšime od apoštolov, či od Márie. Oni sú celkom blízko Krista, no Mária je zrejme - pokiaľ ide o samotný fyzický vstup Božieho Syna do dejín v podobe človeka - na samom začiatku. Nič nezmeníme na tom, že Boží Syn je Syn aj Márie a cez ňu prišiel na svet.
.
Nikto z nás predsa netvrdí, že Kristus bol na Márii nejako závislý. On je len presne tak, ako je "závislý" na tebe, na mne, ak sa staneš apoštolom vo svojom prostredí, a vďaka tvojej spolupráci /napr. modlitbe sa kamoša.../ sa tvoj kamoš obráti k Bohu... Mária mohla povedať anjelovi "Nie". Pán by si zrejme našiel inú... No ona povedala "Áno"... A to povedala naozaj len preto, že od Boha dostala túto milosť povedať "Ano"... Ona s touto milosťou spolupracovala dokonale. To je zároveň aj milosť Božia, ale aj jej "zásluha" /všimnite si úvozovky... také sú všetky naše zásluhy.../. Teda všetka "veľkosť", či "zásluha", alebo "sláva" Márie pochádza od Krista, z jeho milosti /a nie naopak.../
.
A tak je to aj pokiaľ ide o akýchkoľvek svätých ľudí, a ich slávne činy. Oni jednoducho milosť, ktorú im Boh dal, prijali, spolupracovali s ňou, a a preto boli schopní osláviť Boha svojimi dobrými skutkami. A preto chála za to všetko patrí predovšetkým Bohu, a až druhotne /pretože mohli aj nespolupracovať, ale oni spolupracovali s milosťou.../ patrí chvála obdiv im. Naša úcta svätých preto nie je nič iné, ako oslavovanie Boha za to všetko, čo On vykonal cez nejakého svätého človeka... A ak prosíme od nejakého svätého človeka /napr. Františka, alebo don Boska.../ o niečo, spravidla veríme, že Boh dal tomuto človeku milosť /určitú charizmu/v tejto veci a zároveň veríme, že tento človek žije v Bohu, a preto tak ako sme ho mohli prosiť o príhovor pkiaľ žil, môžeme ho prosiť aj teraz, ked je u Boha /Kde je to napísané, že nie?.../ Napr. saleziáni, ktorí sa osobitne venujú výchove mládeže sa určite často obracajú k svojmu zakladateľovi spoločnosti, k sv. Jánovi Boscovi, lebo naozaj tento bol chariznatik vo výchove mládeže, a Boh naozaj vo výchove mládeže konal veľké veci cez don Bosca. A čudujete sa preto, že aj saleziáni konajú aj dnes relatívne veľké veci vo výchove mládeže?...
.
/ Poznámka: Len fanatický maniak, vôbec nechápajúci o čo ide a nemajúci naozaj nijakú skúsenosť s kontaktovaním so svätými "v Pánovi" budú takúto úctu, či modlitbu k Bohu cez spoločenstvo svútých považovať za vyvolávanie mrtvych duchov, či špiritizmus... To naozaj mohl vymyslieť len nejaký diabol z veľkej zaujatosti, aby medzi Božie deti hodil nesvornosť a štiepil Kristovu Cirkev... Žiaľ, že sú takí, ktorí mu stále letia na jeho lži...A koľko energie aj tu na GS sa stráca v tomto smere.../