Grano Salis NetworkGrano SalisGranoChatMusicalise-KnihyModlitbyD K DKřesťANtiqC H M IMOSTYNotabeneECHO 
Vítejte na Grano Salis
Hledej
 
Je a svátek má Sabina.   Vytvoření registrace
  Článků < 7 dní: 1, článků celkem: 15300, komentáře < 7 dní: 326, komentářů celkem: 333394, adminů: 60, uživatelů: 4850  
Vyzkoušejte
Jednoduché menu

Úvodní stránka

Archiv článků

Protestantské církve

Veřejné modlitby

Zpovědnice

e-Knihovna

e-Knihy pro mobily

Kam na internetu

Soubory ke stažení

Recenze

Diskusní fórum

Tvůj blog

Blogy uživatelů

Ceny Zlatá Perla

Ceny Zlatá Slza

Doporučit známým

Poslat článek


Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT


GRANO MUSICALIS

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení


Pravidla


Kdo je online
Právě je 89 návštěvník(ů)
a 3 uživatel(ů) online:

wollek
cizinec
timg

Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde

Polemika


Přihlášení

Novinky portálu Notabene
·Část církve nezvládá život ve svobodě a stále si vytváří nepřátele
·Ztracený svět 1. kapitoly První knihy Mojžíšovy (recenze)
·Recenze knihy Dr. Waltona - Ztracený svět Genesis 1
·Apoštol lásky o oddělení
·Ruská pravoslavná církev ruší veškeré styky s konstantinopolským patriarchátem
·Otevřené setkání v Chelčicích
·Starý kněz sám proti totalitě
·Genesis 2018 – průzkum mezi křesťany
·Veřejné setkání podpořilo situaci čínských křesťanů v ČR
·Vyšlo čtvrté číslo Zpravodaje Bratrské jednoty baptistů

více...

Počítadlo

Licence Creative Commons

GRANO SALIS
 podléhá licenci
Creative Commons
Uveďte autora-
Neužívejte komerčně
3.0 Unported

Zaznamenali jsme
96 195 159
přístupů od 17. říjen 2001

Založeno L.P. 1997


ATELIÉR PROMĚN Jitka Černíková, kosmetika, vizáž, proměny, svatební líčení
BWF Protec
BWF Profiles
technické plsti
profily PMMA PC
plexi desky
aramid
kevlar Michaela Křivánková svatební fotografie, portréty, portrétní fotografie, fotografování novorozeňat a dětí, dětská fotografie, portrétní fotografie, svatba, svatební přípravy, fotograf

Život církví: Veľké odpadnutie
Vloženo Pondělí, 17. listopad 2008 @ 06:55:25 CET Vložil: gojim

Přednáška poslal skalaa

V Písme čítame o veľkom „červenom drakovi“, ktorý už v nebi pripravil pád tretiny anjelov. (Zj 12,4.7-9) Chce zničiť Dieťa, čo sa má narodiť, aby celkom zvíťazil.

Žena, ktorá stojí pred ním, je odiata slnkom, pod jej nohami je mesiac a na hlave má korunu s dvanástimi hviezdami. Chlapec, ktorého porodí, má „železným žezlom panovať nad všetkými národmi“.



 
Drakovo úsilie zabiť Dieťa však bolo márne. Dieťa „bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu“. Rozhnevaný netvor obracia hnev proti matke, ktorá zázrakom dostala krídla a je vychvátená na osamelé miesto, ktoré jej pripravil sám Boh. Tam sa živí za „čas a časy a pol času“ – t.j. tri a pol roka, alebo tisícdvestošesťdesiat prorockých dní. (Zj 12,1-6.13.14)

Čistá žena v biblickom proroctve symbolizuje Božiu vernú cirkev. 1 Žena – smilnica znázorňuje tých z Božieho ľudu, čo odpadli od Boha. (Ez 16; Iz 57,8; Jer 31,4.5; Hoz 1-3; Zj 17,1-5)

Drak, „ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan“ (Zj 12,9) čakal, aby mohol zahubiť dlho očakávané Dieťa, t.j. Mesiáša, Ježiša Krista. Satan, ktorý bojuje proti svojmu arcinepriateľovi Ježišovi, použil za svoj nástroj Rímsku ríšu. Ježiša však nič, dokonca ani smrť na kríži nemohla odvrátiť od jeho poslania ako Spasiteľa ľudstva.

Kristus na kríži porazil satana. Keď hovoril o ukrižovaní, povedal: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von.“ (Ján 12,31) Zjavenie uvádza nebeskú hymnu víťazstva: „Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom a nocou žaloval pred naším Bohom... preto radujte sa nebesia, aj vy, čo v nich bývate!“ (Zj 12,10-12) Vyvrhnutie satana z neba obmedzilo jeho činnosť. Satan už nemohol obviňovať Boží ľud pred nebeskými bytosťami.

Kým sa však nebo raduje, obyvateľov zeme treba varovať: „Beda však (153) zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má málo času.“ (Zj 12,12)

Satan prejavil svoj hnev tým, že začal prenasledovať ženu-cirkev, (Zj 12,13) ktorá napriek veľkým útrapám predsa len prežila. Málo obývané oblasti zeme – „púšť“ – poskytli útočisko Božím verným na 1260 prorockých dní, t.j. 1260 doslovných rokov. 2 (Zj 12,14-16; Ako odpoveď na znamenia o Kristovom blízkom druhom advente prichádza na konci tejto skúsenosti z púšte opäť na scénu Boží ľud. Ján predstavuje túto vernú skupinu ako „ostatných..., ktorí zachovávajú prikázania Božie a majú svedectvo Ježišovo.“ (Zj 12,17) Tieto ostatky diabol zvlášť nenávidí. (Zj 12,17)

Kedy a kde bolo toto prenasledovanie? Ako vzniklo? Kedy sa začali objavovať ostatky? Čo je ich poslaním? Odpoveď na tieto otázky si vyžaduje pohľad do Písma i do minulosti.
  Veľké odpadnutie
Kresťanov začal prenasledovať najprv pohanský Rím, potom po odpadnutí pokračovalo v prenasledovaní samo kresťanstvo. Toto odpadnutie nebolo nijakým prekvapením – Kristus a apoštoli Ján a Pavel ho predpovedali.

Kristus vo svojom poslednom prejave upozorňoval učeníkov na príchod zvodu: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených.“ (Mat 24,4.24) Kristovi nasledovníci mali okúsiť obdobie „veľkého súženia“, ale mali ho prežiť. (Mat 24,21.22) Pozoruhodné znamenia v prírode mali naznačiť koniec tohto prenasledovania a pripomenúť blízkosť Kristovho návratu. (Mat 24,29.32.33)

Aj apoštol Pavel varoval: „Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou.“ (Sk 20,29.30) Títo „vlci“ zvedú cirkev k „odpadnutiu“.

Podľa Pavla k odpadnutiu musí prísť pred Kristovým návratom. Apoštol bol presvedčený, že ak odpadnutie ešte nenastalo, bolo to určitým náznakom, že Kristov príchod nebol bezprostredne blízky. Povedal: „Nech vás nezvedie nikto nijakým spôsobom. Lebo [deň Pánov] nenastane, kým nepríde najprv odpadnutie a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme [cirkvi] a bude sa vydávať za Boha.“ (2 Tes 2,3.4)

Toto odpadnutie do určitej miery pôsobilo už v Pavlovej dobe. Metóda pôsobenia tohto odpadnutia bola satanská, „so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi a s každým zvodom do neprávosti“. (2 Tes 2,9.10) Ján na sklonku 1. storočia pozoroval, že „do sveta vyšlo mnoho falošných  prorokov“. Povedal: „Duch antikrista... už teraz je na svete.“ (1 Ján 4,1.3)

Ako vznikol tento odpadlícky systém?

Vzostup „človeka hriechu“. „Keď cirkev opustila svoju 'prvú lásku`, (Zj 2,4) poškvrnila svoje čisté učenie, vznešené mravné zásady osobného života i neviditeľné putá jednoty, ktorú vytvára Duch Svätý. Miesto bohoslužobnej jednoduchosti nastúpil formalizmus. Popularita a osobná moc čím ďalej, tým viac rozhodovali o voľbe predstavených, ktorí spočiatku získavali rastúcu autoritu v miestnych zboroch a potom sa ju usilovali rozšíriť aj na susedné cirkevné zbory.

„Spravovanie miestnych zborov vedených Duchom Svätým nakoniec muselo uvoľniť cestu cirkevnej autorite sústredenej v rukách jedného funkcionára, biskupa, ktorému bol každý člen cirkvi osobne podriadený a len cez neho mal prístup k spáse. Odvtedy vedenie premýšľalo o ovládnutí cirkvi, namiesto toho, aby jej slúžilo, a 'najväčším` už nebol ten, kto sa pokladal za 'sluhu všetkých'. Postupne zvíťazila koncepcia kňazskej hierarchie, ktorá zaujala miesto medzi jednotlivým kresťanom a jeho Pánom.“ 3

Postupom času upadol význam jednotlivca a miestneho zboru, narastal vplyv biskupov vo veľkých mestách, až nakoniec aj pod vplyvom politických pomerov rímsky biskup prevzal v kresťanstve zvrchovanú moc. Za pomoci cisára bol najvyšší biskup, alebo pápež 4 uznaný za viditeľnú hlavu univerzálnej cirkvi a získal zvrchovanú autoritu nad všetkými cirkevnými predstaviteľmi na celom svete.

Pod vedením pápežstva 5 sa odpadnutie kresťanskej cirkvi ešte viac prehĺbilo. Rastúca popularita cirkvi ešte urýchlila jej úpadok. Znížená úroveň duc*****sti mala za následok pohodlný život neobrátenývh ľudí v cirkvi. Zástupy, ktoré o kresťanstve vedeli iba veľmi málo, pripojili sa k cirkvi len formálne a priniesli si so sebou svoje pohanské náuky, obrazy, bohoslužobné spôsoby, slávnosti, sviatky a symboly.

Tieto kompromisy s pohanstvom dopomohli k tomu, že v cirkvi povstal symbolický „človek hriechu“ – rozsiahly systém falošného náboženstva, zmes pravdy a bludu. Proroctvo z 2. listu Tesaloničanom v 2. kapitole neodsudzuje jednotlivcov, ale karhá náboženský systém, zodpovedný za veľké odpadnutie. Mnohí veriaci však aj v rámci tohto systému patria k Božej univerzálnej cirkvi, pretože žijú úprimne, ako len najlepšie vedia.

Trpiaca cirkev. Rímska cirkev následkom úpadku duc*****sti nadobudla v spojení s cisárskou vládou svetskejší profil. Cirkev a štát vytvorili neposvätený zväzok.

Augustinus, jeden z najvplyvnejších cirkevných otcov, vo svojom klasickom diele Boží štát vyložil katolícky ideál univerzálnej cirkvi ovládajúcej univerzálny štát. Myslenie tohto učiteľa  cirkvi položilo základ stredovekej katolíckej teológii.

Roku 533 po Kr. v liste zaradenom do Justiniánskeho kódexu cisár Justinián vyhlásil rímskeho pápeža za hlavu nad všetkými cirkevnými zbormi. 6 Uznal aj pápežský vplyv pri vylučovaní bludárov. 7

Keď Justiniánov generál Belisarius roku 538 po Kr. oslobodil Rím, vymanil aj rímskeho biskupa spod nadvlády Ostrogótov. Ich arianizmus mal za následok obmedzenie rozvoja katolíckej cirkvi. Rímsky biskup teraz mohol uplatniť nároky, ktoré mu zaručoval Justiniánov dekrét z roku 533, a mohol zvyšovať autoritu „svätého stolca“. Takto sa začalo 1260 rokov trvajúce prenasledovanie podľa biblického proroctva. (Dan 7,25; Zj 12,6.14; 13,5-7)

Je tragické, že cirkev sa za pomoci štátu snažila vnútiť svoje dekréty a náuky všetkým kresťanom. Mnohí zo strachu z prenasledovania sa zriekli svojej viery, kým verní zástancovia biblického učenia zažili kruté prenasledovanie. Kresťanský svet sa stal bojiskom. Mnohí boli v Božom mene uväznení a popravení! Počas 1260-ročného prenasledovania milióny verných kresťanov prežívali veľké útrapy, pričom mnohí svoju vernosť Kristovi zaplatili životom. 8

Každá kvapka nevinne preliatej krvi poškvrnila meno Boha a Ježiša Krista. Kresťanstvu nič tak neuškodilo, ako toto kruté prenasledovanie. Predstava Božej povahy bola týmito skutkami cirkvi hrubo znetvorená a spolu s učením o očistci a večných mukách to viedlo mnohých k zavrhnutiu kresťanstva úplne.

V rámci samotnej katolíckej cirkvi sa dávno pred reformáciou ozývali hlasy a protestovali proti nemilosrdnému zabíjaniu odporcov, proti jej bezohľadným nárokom a demoralizujúcej skazenosti. Neochota cirkvi k náprave viedla k zrodu protestantskej reformácie v 16. storočí. Jej úspech bol veľkou ranou autorite a vážnosti rímskej cirkvi. Pomocou protireformácie pápežstvo pokračovalo v krvavom boji, aby reformáciu postupne porazilo, ale boj proti silám usilujúcim sa o občiansku a náboženskú slobodu prehralo.

Konečne roku 1798, čo je 1260 rokov od roku 538 po Kr., rímskokatolícka cirkev dostala „smrteľnú ranu“. (pozri Zj 13,3) 9 Zjavné víťazstvá Napoleonových armád v Taliansku vydali pápeža na milosť francúzskej revolučnej vlády, ktorá v rímskom pápežstve videla nezmieriteľného nepriateľa Republiky. Rozhodnutím francúzskej vlády Napoleon mal zajať pápeža. Na základe jeho príkazu generál Berthier vtiahol do Ríma a oznámil koniec politickej vlády pápeža. Berthier zajal pápeža a odviedol ho do Francúzska, kde pápež v exile zomrel. 10

Porážka pápežstva bola vyvrcholením celej série udalostí súvisiacich s jeho postupným úpadkom. Táto udalosť znamená koniec prorockého obdobia 1260 rokov a mnohí protestanti to vykladali ako naplnenie proroctva. 11

Reformácia
Nebiblické náuky založené na tradícii, kruté prenasledovanie odporcov, korupcia a duchovný úpadok mnohých kňazov boli hlavnými príčinami toho, že ľud volal po reformách v rámci vládnucej cirkvi.

Vieroučné problémy. Nebiblické náuky katolíckej cirkvi, ktoré pomohli šíriť protestantskú reformáciu a stále odlišujú protestantov od rímskych katolíkov, sú predovšetkým tieto:

1. Hlavou pozemskej cirkvi je Kristov zástupca. Podľa tohto učenia len rímsky biskup je zástupcom, t.j. predstaviteľom Krista na zemi a viditeľnou hlavou cirkvi. Na rozdiel od biblického učenia o vedení cirkvi  pretrvával názor, že za viditeľnú hlavu cirkvi Kristus určil Petra a že pápež je Petrov nástupca. 12

2. Neomylnosť cirkvi a jej hlavy. Vážnosť a vplyv rímskej cirkvi najviac posilnilo učenie o jej neomylnosti. Cirkev tvrdila, že sa ako celok nikdy nemýlila a mýliť sa nikdy nebude. Toto učenie opierala o nasledujúcu úvahu, ktorá v Písme nemá nijakú oporu: Keďže cirkev je božského pôvodu, jedným z jej základných vlastností je neomylnosť. A keďže Boh hodlal prostredníctvom tejto božskej cirkvi viesť ľudí dobrej vôle do neba, potom musí byť neomylná v učení o otázkach viery a mravov. 13 Kristus ju teda zachová od každého bludu mocou Ducha Svätého.

Logickým dôsledkom, ktorý popiera základnú porušenosť každého človeka  je, že vodca cirkvi musí byť tiež neomylný. 14 Na tomto základe katolícka literatúra prisudzovala božské vlastnosti svojej viditeľnej hlave. 15

3. Zatienenie Kristovej prostredníckej služby. Keď vplyv rímskej cirkvi rástol, pozornosť veriacich bola odvrátená od kresťanskej ustavičnej prostredníckej služby, ktorú v nebi koná Veľkňaz Ježiš Kristus – on je totiž skutočnou obeťou, ktorú symbolizovali každodenné predobrazné obete starozmluvných svätyňových bohoslužieb  a obrátená na pozemské kňazstvo s jeho rímskou hlavou. Namiesto spoľahnutia sa na Kristovo odpustenie hriechov a večnú spásu  veriaci upierali svoju vieru na pápeža, kňazov a prelátov. V rozpore s novozmluvným učením o kňazstve všetkých veriacich sa verilo, že pre spásu je životne dôležité odpustenie sprostredkované kňazskou službou.

Zavedením omše namiesto Večere Pánovej bola vlastne popretá kňazská služba v nebi, kde Kristus v záujme kajúcnych veriacich stále uplatňuje zásluhy svojej zmierujúcej obete. Na rozdiel od Večere Pánovej – obradu, ktorý Ježiš ustanovil nato, aby ľuďom pripomínala jeho smrť a aby bola predobrazom jeho prichádzajúceho kráľovstva – katolícka cirkev tvrdí, že omša je  nekrvavou obeťou Krista, ktorú Bohu prináša pozemský kňaz. Omša sa pokladala za zvláštnu milosť veriacim a mŕtvym, keďže Kristus je v nej znova obetovaný, podobne ako na Golgote. 16

Zástupy, ktoré Písmo nepoznali a verili len v záslužný účinok omše, ktorú vykonáva kňaz, stratili požehnanie priameho prístupu k jedinému Prostredníkovi, Ježišovi Kristovi. Tým bolo zatemnené zasľúbenie i pozvanie: „Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dostali milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“ (Žid 4,16)

4. Záslužnícka povaha dobrých skutkov. Všeobecne rozšírený názor, že človek konaním dobrých skutkov môže získať spasiteľné zásluhy, že viera človeka spasiť nemôže, protirečí novozmluvnému učeniu. (Pozri 9. a 10. kapitolu tejto knihy.) Katolícka cirkev učila, že dobré skutky, ktoré sú výsledkom milosti vliatej do srdca hriešnika, sú záslužne účinné, to znamená, že človekovi dávajú nárok na spasenie. Človek mal vlastne možnosť vykonať viac dobrých skutkov než na spásu potreboval – ako to bolo v prípade svätých – a tým hromadiť ďalšie zásluhy. Tieto nadbytočné zásluhy mohli poslúžiť iným. Keďže cirkev tvrdila, že hriešnici sú ospravedlnení na základe spravodlivosti, ktorá im je vliata do sŕdc, dobré skutky mali v ospravedlnení človeka veľký význam.

Záslužné skutky zohrávali významnú úlohu aj v učení o očistci, podľa ktorého tí, ktorí nie sú dokonale čistí, musia podstúpiť určitý očistný proces, dočasný trest v očistci za svoje hriechy, skôr než môžu vojsť do nebeskej blaženosti. Svojimi modlitbami a dobrými skutkami môžu živí veriaci skrátiť trvanie a bolesť utrpenia tých, ktorí sú v očistci.

5. Učenie o pokání a o odpustkoch. Sviatosť pokánia (zmierenia) je liturgický úkon na základe ktorého môžu veriaci dostať odpustenie hriechov, ktorých sa dopustili po krste. Toto odpustenie hriechov sprostredkúva kňaz, no skôr, než ho možno získať, si veriaci musia skúmať svedomie, kajať sa z hriechov a rozhodnúť sa nikdy už neurážať Boha. Potom musia vyznať svoje hriechy kňazovi a robiť pokánie – t.j. určité kňazom stanovené zadosťučinenie za spáchané hriechy.

Pokánie však neoslobodzuje hriešnikov úplne. Tí musia znášať dočasný trest či už v tomto živote, alebo v očistci. Kvôli tomuto trestu cirkev zriadila odpustky, čím zbavovala časného trestu, ktorý v dôsledku hriechu zostával aj po odpustení viny. Odpustky, ktoré mohli pomôcť živým ľuďom i dušiam v očistci, boli poskytnuté na základe pokánia a vykonania predpísaných dobrých skutkov často formou peňažnej obete cirkvi.

Odpustky boli možné na základe mimoriadnych zásluh mučeníkov, svätcov, apoštolov a zvlášť Ježiša Krista a Márie. Ich zásluhy boli uložené v „pokladnici zásluh“ a dali sa prenášať na tých veriacich, ktorých záznamy  boli nedostatočné. Pápež, ako údajný Petrov nástupca, mal kľúče od tohto pokladu a mohol oslobodiť z časného trestu tým, že im prisúdil časť zásluh z tohto pokladu. 17

6. Poslednou autoritou je cirkev. V priebehu stáročí prijala cirkev mnoho pohanstvom ovplyvnených článkov viery, sviatkov a symbolov. Keď sa proti týmto neprístojnostiam ozvali hlasy, rímska cirkev si vyhradila zvrchované právo vykladať Písmo. Poslednou autoritou nezostala Biblia, ale cirkev.  Cirkev tvrdila, že existujú dva zdroje božskej pravdy: (1) Písmo sväté a (2) katolícka tradícia, ktorá pozostávala zo spisov cirkevných otcov, výnosov cirkevných koncilov, osvedčených vierovyznaní a cirkevných obradov. Kedykoľvek sa učenie cirkvi opieralo o tradíciu a nie o Písmo, tradícia mala prednosť. Obyčajní veriaci nemali nijaké právo vykladať pravdy, ktoré Boh zjavil v Písme. Túto moc mala len katolícka cirkev. 18

Úsvit nového dňa. V 14. storočí Ján Viklef volal po reformácii cirkvi nielen v Anglicku, ale aj v celom kresťanstve. V dobe, keď existovalo len málo výtlačkov Písma, tento reformátor pripravil prvý preklad celej Biblie do angličtiny. Základom protestantskej reformácie bolo učenie o spasení jedine vierou v Krista, ako aj učenie o neomylnosti Písma. Tento úsvit reformácie chcel oslobodiť kresťanskú cirkev z pút pohanstva, ktoré ju zvierali v nevedomosti. Viklef založil hnutie, ktoré malo oslobodiť myseľ jednotlivca i celé národy zo zovretia náboženského bludu. Viklefove spisy oslovili Jána Husa, Jeronýma Pražského, Martina Luthera a mnohých iných.

Martin Luther – ohnivý, impulzívny, nekompromisný muž – bol azda najsilnejšou osobnosťou reformácie. Viac než ktorýkoľvek iný reformátor tým, že zavrhol učenie o spáse pomocou skutkov, viedol ľudí späť k Písmu a veľkej evanjelijnej pravde o ospravedlnení vierou.

Vyhlásením, že kresťania nemajú prijímať nijakú autoritu okrem Písma, Luther odvracal pozornosť veriacich od ľudských skutkov, kňazov a od záslužnického pokánia ku Kristovi ako k jedinému Sprostredkovateľovi a Spasiteľovi. Tvrdil, že ľudskými skutkami nemožno umenšiť vinu ani uniknúť trestu za hriech. Hriešnikov môže spasiť len úprimné pokánie pred Bohom a viera v Krista. Je to dar, ktorý človek dostáva zadarmo od Boha. Božiu milosť si nemožno kúpiť. Ľudia môžu mať teda nádej, no nie pre odpustky, ale pre preliatu krv ukrižovaného Vykupiteľa.

Podobne ako archeologická výprava, ktorá nachádza poklady pochované pod nánosmi nahromadenými za stáročia, aj reformácia odhalila dávno zabudnuté pravdy. Znova bola objavená slávna pravda evanjelia, ospravedlnenie z viery. Znova sa zaskvela pravda o jedinečnej výkupnej obeti Ježiša Krista a o jeho nezastupiteľnej veľkňazskej službe. Mnohé nebiblické náuky, ako sú modlitby za mŕtvych, uctievanie svätých a ich ostatkov, slávenie omše, uctievanie Márie, očistec, kajúcne skutky, svätená voda, kňazský celibát, ruženec, inkvizícia, prepodstatnenie, posledné pomazanie a závislosť od tradície – to všetko reformácia odmietla a opustila.

Protestantskí reformátori boli takmer zajedno aj v stotožňovaní pápežského systému s „človekom hriechu“, s „tajomstvom neprávosti“ a s „malým rohom“ z Daniela ako s mocnosťou, ktorá mala prenasledovať verný Boží ľud počas 1260 rokov. 19 (podľa Zjavenia 12,6.14 a 13,5)

Základom protestantizmu sa stala zásada „Písmo, jedine Písmo“ ako norma viery a mravov. Reformátori podriaďovali všetky ľudské tradície poslednej a zvrchovanej autorite Písma. V otázkach viery nijaká autorita – pápež, koncily, cirkevní otcovia, králi či učenci – nemala byť pre svedomie záväzná. Kresťanský svet sa skutočne začínal prebúdzať zo spánku, v dôsledku čoho sa v mnohých krajinách začala zvestovať náboženská sloboda.

Zastavená reformácia
Reformácia kresťanskej cirkvi sa nemala skončiť v 16. storočí. Reformátori urobili mnoho, ale potemnelé svetlo nerozsvietili naplno. Kresťanstvo vyviedli zo stredovekej temnoty, ono však stále zostávalo akoby v tieni. Zlomili železnú moc stredovekej cirkvi, svetu dali Písmo a vyvýšili základné evanjelium. Nestačili však objaviť iné dôležité pravdy, ako je krst v jeho zmysluplnej podobe ponorením, nesmrteľnosť ako dar, ktorý dáva Kristus pri vzkriesení spravodlivých, siedmy deň ako biblický deň odpočinku – to zostávalo ešte v tieni.
 Dediči reformácie sa však uspokojili s dosiahnutými výsledkami predkov a nepokračovali v ich smerovaní. Svoju pozornosť upriamili na slová a názory reformátorov a prestávali skúmať Písmo. Len málo bolo tých, čo objavili ďalšie biblické pravdy, pretože veľká väčšina odmietla ísť ďalej, ako verili prví reformátori. Následkom bol vieroučný formalizmus, protestantská scholastika. Bludy minulosti, ktoré mali byť odstránené, zostali a boli posvätené. Plameň reformácie postupne pohasínal a protestantské cirkvi vychladli, sformálneli a potrebovali reformu.

V poreformačnej ére bolo síce veľa teologickej aktivity, ale málo duchovného pokroku. Frederic W. Farrar napísal, že v tomto období „slobodu nahradilo otroctvo, z univerzálnych zásad zostali úbohé opory, pravdu vystriedal dogmatizmus, nezávislosť ustúpila tradícii a z viery sa stal systém. Živú úctu k Písmu nahradila mŕtva teória rozporuplnej inšpirácie. Geniálna ortodoxia uvoľnila miesto železnej uniformite a životodarné myslenie spornej dialektike.“ 20 A hoci „reformácia zlomila olovené žezlo starej scholastiky“, protestantské cirkvi uviedli „novú  scholastiku, ktorej palica bola zo železa“. 21 Robert M. Grant nazval túto novú scholastiku „takou tvrdou, akou bola každá stredoveká teologická štruktúra“. 22 Protestanti „sa prakticky sami spútali obmedzeniami svojich vlastných konfesií“. 23

Nastali však spory. „Nikdy predtým sa ľudia natoľko nezaoberali odhaľovaním vzájomných bludov a vzájomne sa pritom nečastovali toľkými potupnými menami.“ 24 Takto sa radostná zvesť stala vojnou slov. „Písmo už neoslovuje srdce, ale kritický rozum.“ 25 „Dogmy boli pravoverné, vyhasla však duc*****sť. Teológia víťazila, no láska vychladla.“ 26

Poznámky
1. Rôzni komentátori sa zhodujú v tom, že úchvatná žiara slnka, ktorá obklopuje čistú ženu, (Zj 12,1) predstavuje svetlo novozmluvného evanjelia, ktoré pozemskej cirkvi dávalo silu a nadšenie. Mesiac, odzrkadľujúci svetlo slnka, výstižne symbolizuje starozmluvný odraz svetla evanjelia v predpovediach a obradoch, ktoré prorocky predznamenávali kríž i toho, ktorý príde. Koruna s dvanástimi hviezdami symbolizuje starozmluvné korene cirkvi v otcoch dvanástich pokolení i novozmluvné rozvetvenie cez dvanástich apoštolov.

2. O prepočte prorockého času „deň za rok“ hovorí 4. kapitola tejto knihy.

3. SDA Bible Commentary, 4. zv., s. 835.

4. Názov pápež pochádza z latinského slova papa s významom „otec“, „biskup“... Pápež je „rímsky biskup“, „hlava rímskokatolíckej cirkvi“ (Webster's New Universal Unabridge Dictionary, 2. vyd., Simon  Schuster, 1979).

5. Pápežstvo možno definovať ako systém náboženskej vlády, kde zvrchovanú autoritu má pápež.

6. List, Justinián pápežovi Jánovi, cit. v liste Pápež Ján Justiniánovi; pozri Codex Justinianus, kniha I., označenie 1,8, Corpus Juris Civilis, comp. Paulus Krueger, 12. vyd., 1959,2. zv., s. 11 v The Civil Law vyd. a prekl. S. P. Scott, 1932; 12. zv., s. 11-13. Pozri Justiniani Novellae (Justiniánove Nové konštitúcie), 131. Nová konštitúcia 2. kap., Corpus Iuris Civilis, comps. Rudolfus Schoel and Guilelmus Kroll, 7. vyd., 3. zv., s. 665 v Civil Law, 17. zv., s. 125. Pozri tiež Don Neufeld a Julia Neuffer, editors Seventh-day Adventist Bible Students Source Book, Review and Herald, 1962, s. 684.685.

7. List, Justinián arcibiskupovi Epifanovi z Konštantinopola, 26. marec 533, v Codex Justinianus, kniha I., označenie 1,7, Corpus Juris Civilis, vyd. Kruegers, 2. zv., s. 8., cit. v Source Book, s. 685.

8. Pozri napr. heslo „Persecution“ (prenasledovanie) Encyclopedia of Religion and Ethics, vyd. James Hastings, 1917, 9. zv., s. 749-757; John Dowling, The History of Romanism: From the Earliest Corruptions of Christianity to the Present Time, 10. vyd., 1846, s. 237-616.

9. Táto rana ťažko poškodila prestíž pápežstva, ale neukončila jeho vplyv. Zj 13,3 sa zmieňuje o uzdravení „smrteľnej rany“, s náznakom oživenia pápežského vplyvu. V poslednom čase sa stal najvplyvnejšou náboženskou mocou na svete.

10. George Trevor, Rome: From the Fall of the Western Empire, 1868, s. 439.440; John Adolphus, The History of France from the Year 1790 to the Peacee Concluded at Amiens in 1802; vyd. 1803, 2. zv., s. 364-369. Pozri tiež Source Book, s. 701,702).

11. Leroy E. Froom, Prophetic Faith of Our Fathers, Review and Herald, 1948, 2. zv., s. 765-782.

12. Peter Geiermann, The Converts Catechism of Catholic Doctrine, 1957, s. 27.28.

13. Tamže, s. 27.

14. Učenie o pápežskej neomylnosti bolo neskôr založené na predpoklade, že 1) „neomylnosť ako prívlastok božskej cirkvi nutne vyplýva z plnosti jej vodcovstva“, 2) Peter bol neomylný v učení viery a mravov, a 3) pápež zdedil od Petra vlastnosti božskej cirkvi. Uzatváralo sa, že keď pápež hovorí ex cathedra, vtedy „je neomylným učiteľom viery a mravov“. (Geiermann, s. 29) Latinský výraz ex cathedra znamená „zo stolca“. V zmienke o pápežovi sa to vzťahuje na jeho oficiálne výroky adresované katolíckej cirkvi.

15. O nárokoch v prospech pápežstva pozri napr. Lucius Ferraris, „Papa“, čl. 2, v Prompta Bibliotheca, 1772, 6. zv., s. 25-29, cit. v Source Book, s. 680. O nárokoch pápežstva samého pozri napr. Encyclical Letter pápeža Leva XII. z 10. jan. 1890 a z 20. júna 1894 v The Great Encyclical Letters of Pope Leo XIII, vyd. 1903, s. 193.304. Pozri tiež Source Book, s. 683.684.

16. Catechism of the Council of Trent for Paris Priests, prel. John A. Muchugh a Charles J. Callan; Inc., nové vyd., 1958, s. 258.259. Pozri tiež Source Book, s. 614. (168)

17. SDA Bible Commentary, 7. zv., s. 47.48.

18. Pozri Tridentský koncil, IV. zasadnutie, 8. apríla 1546, cit. podľa The Creeds of Christendom, vyd. Philip Schaff, 6. rev. vyd., 1983, 2. zv., s. 79-83. Pozri tiež Source Book, s. 1041-1043.

19. L. E. Froom, Prophetic Faith of Our Fathers, 2. zv., s. 528-531.

20. Frederic W. Farrar, History of Interpretation, Baker, 1979, s. 358.

21. Tamže.

22. Robert M. Grant, A Short History of Interpretation of the Bible, 1984, s. 97.

23. Farrar, s. 361.

24. Tamže, s. 363.

25. Grant, s. 97.

26. Farrar, s. 365.



 
Příbuzné odkazy
· Více Přednáška
· Novinky od gojim


Nejčtenější článek Přednáška:
Radikalismus a fundamentalismus


Hodnocení článku
Průměrné skóre: 0
Hlasů: 0

Prosím, ohodnoť tento článek:

Vynikající
Velmi dobrý
Dobrý
Průměrný
Špatný


Možnosti

 Vytisknout stránku Vytisknout stránku


Ekumenismus

Podobná témata

Doporučené odkazy:

Biblická apologetika

Michaela Křivánková - Portrétní fotografie


Podělte se o tento článek s přáteli! Doporučte jej stisknutím tlačítka:

"Veľké odpadnutie" | Přihlásit/Vytvořit účet | 6 komentáře | Prohledat diskusi

Není povoleno posílat komentáře anonymně, prosím registrijte se

Re: Veľké odpadnutie (Hodnocení článku - počet hvězdiček: 1)
Vložil: Elo v Úterý, 18. listopad 2008 @ 07:50:09 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
POzdravujem posvätnú demogogickú ideológiu Skaalu s radosťou vloženú Gojímom a tvrdím, že naozaj  je to znoška navonok pekne vyzerajúcich citátov a múdro sa tváriacich viet. Vyjadrovať sa však tentoraz k jednotlivým výrokom  - ospravedlňte ma - nebudem - pretože aspon 10 ráz som zaujal ku každej tu pochybnej veci veľakkrát svoj názor, a nielen ja... Veľakrát boli mnohé veci vysvetlené. Ale tu na GS je jednoducho - TLAK, bombardovanie neustále tých istých veľmi obmedzených tvrdení.  Naozaj škoda času a energie. Alebo niekto potrebuje neustále presviedčať seba samého o svojej pravde pred pohľadom druhých? Je to tak Skalaa?... 
.





Re: Re: Veľké odpadnutie (Hodnocení článku - počet hvězdiček: 1)
Vložil: Colin v Úterý, 18. listopad 2008 @ 08:03:44 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
Oni nevědí kudy kam, Elo. Vedou propagandistickou válku pomocí internetu, ale nevyhrávají, protože s tímto nástrojem to jde těžko. Propagandistická válka je přežitek z dob nadvlády tisku, kdy bylo možné ovlivnit u tisíců lidí najednou co dostanou ke čtení a co jim bude hůře dostupné. A tak si chudáci jako gojim myslí, že když jste s okem tady, tak musí přitvrdit, protože toto je přece jejich antikatolická tribuna...ale je to marný, je to marný, je to marný...až na to, že se jim daří votravovat čtenáře stále stejnými kecy.


]


Re: Veľké odpadnutie (Hodnocení článku - počet hvězdiček: 1)
Vložil: isim v Úterý, 18. listopad 2008 @ 13:24:16 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
Milý Skalaa, kritiku o pronikání světských způsobů moci a vládnutí do církve bych tedy mohl snad i přijmout, i některých velmi špatných věcí, které se v církvi děly.

Co se týče některých výkladů Zjevení sv. Jana, - těchto výkladů existuje několik.

- Osobně se přikláním k výkladu, že zjevení Jana se týkalo přímo vlády císaře Nera, (i když v nich možná někteří lidé dnes mohou spatřovat i jiné věci, které se děly a dějí.)

Možná by bylo vhodné, kdyby sis to přečetl, mělo by to být někde tady na GS.

Také i s některou další kritikou bych mohl souhlasit, např. v odchýlení se církve od Písma nebo i o vyprázdnění se reformačního hnutí.

Kat. teologii by asi chtělo také hlouběji prostudovat, abychom ji nezkreslovali.

pokoj Tobě
isim



Re: Re: Veľké odpadnutie (Hodnocení článku - počet hvězdiček: 1)
Vložil: skalaa v Úterý, 18. listopad 2008 @ 14:15:28 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
Mily Isim ,skus si vypočuť prednaku o Antikristovy,alebo aj všetky.
http://shop.awrstudio.cz/?go=8&kat=56&info=40


]


Re: Re: Re: Veľké odpadnutie (Hodnocení článku - počet hvězdiček: 1)
Vložil: isim v Středa, 19. listopad 2008 @ 22:24:53 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
Pokud mi vyjde čas, tak si to poslechnu. Existuje několik výkladů Zjevení sv. Jana, týká-li se to těchto věcí.

isim


]


Re: Re: Veľké odpadnutie (Hodnocení článku - počet hvězdiček: 1)
Vložil: isim v Úterý, 18. listopad 2008 @ 14:42:48 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
S některými věcmi lze souhlasit, s některými ne, abych svůj komentář zde upřesnil.

isim


]


Stránka vygenerována za: 0.62 sekundy