Ja v podstate tiež súhlasím, čo si povedal. Myšlienka Wilkersona obsahuje sície kúsok pravdy v tom, že treba byť pri prijímaní dotácií opatrný, aby si zachoval šlovek slobodu, a nezaviazal sa nejakým kompromisom a protisslužbou, ktorá by celkove znevýhodňovala činnosť v prospech Božie kráľovstva... No pravdou je aj to, že štát, nakoľko naozaj má konkrétny a hmatateľný úžitok, aj zisk, z činnosti, ktorú konajú cirkvi, mal by si to sám uvedomiť, a podporiť tých, u ktorých oceňuje ich službu, primerane ich významu.

Dokonca vôbec nie je hriechom, ak ktosi z kresťanov aj otvorí oči štátnym úradníkom, aby videli tento pozitívny dosah činnosti nejakej dobročinnej spoločnosti v štáte. Je predsa skúsenosť, že kresťansské organizácie často, práve preto, že tam sú ľudia vierou motivovaní konať nezištne, resp. za skromnejšie prostriedky a obetavejšie, často konajú tú istú činnosť celkove za lacnejší peniaz ako ľudia "sveta". To je konštatovanie skúsenosti u cirkevných škôl, aj u nemocníc vešľaakrát dokázané. Taktiež napr. rehoľná sestra žije pre svoje povolanie /deti v škole, pacienti nemocnici a pod./, kým svetský človek jednoducho potrebuje peniaze pre svoju rodinu... Kresťan v takejto inštitúcii, ak je opravdivý /a vždy je tam aspoň zopár/ sú ochotní robiť aj za menší peniaz, než človek, ktrorý nemá náboženskú motiváciu. Z tohto hľadiska je naozaj aj ekonomicky výhodné podporovať štátu inštitúcie, či cirkvi pooddobného charakteru. Mne sa naozaj nezdá celkom úprimné to lamentovanie Wilkersonovho typu. Bojím sa, že to často "páchne " nejakými vedľajšími nekalými pohnútkami /závisť a pod./

Souhlasím s tím, že peníze jsou jen prostředek. Kéž bychom se naučili spoléhat v tom na Boha, spíše než na politické kličky, techniky a triky.