Grano Salis - Juzna Amerika, kalvini a Anglicko.

Mnoho synov a dcer katolickej cirkvi, kazdy podla svojho povolania a stavu, nasledovalo Krista az hrdinskym sposobom. Boli a prenasledovani preto, ze boli oddani cirkvi,lebo cirkev je „tajomne telo Kristovo". Casto boli muceni a zabijani preto, lebo branili katolicku vieru, sluzili sv. omsu a vysluhovali sviatosti. Nestacili by roky, aby sme ich tu vsetkych opisali. Preto na povzbudenie prinasam len 3 kratke zivotopisy svatcov a to z Juznej Ameriky, kde po jej objaveni jezuitski misionari v tzv. redukciach velmi pomahali tamojsim Indianom a pozname odtial mnoho svatych , dalej z Francuzska, kde kalvinski heretici napadali tamojsie mesta a zabijali katolikov a jeden zivotopis este z Anglicka, z cias nasilneho zavadzania anglikanskeho nabozenstva .Mimochodom. Kristus neopustil Anglicko. V 19. stor. sa sv. Dominikovi Saviovi zjavila Panna Maria a povedala mu, ze Boh chysta v Anglicku velke vitazstvo katolickej cirkvi.A vidime to v nasich casoch, kedy sa v 90. rokoch minuleho storocia cele farnosti spolu so svojimi fararmi vratili do katolickej cirkvi.Aj teraz tak zacinaju pomyslat mnohi dalsi, ktori nesuhlasia so svatenim zien a homosexualov, lebo to odporuje Biblii.neda sa nic robit, modlitby anglickych mucenikov v nebi su silne a zas sa potvrdzuje vyrok „krv mucenikov je semenom novych krestanov" a to v takom case a na takom mieste, ktore Boh uzna za vhodne.Je to naozaj neuveritelne, ze pocas 2000 rokov jestvovania katolickej cirkvi, kedy musela vzdy raz v jednej, ci v druhej casti sveta bojovat z nepriatelmi, ci uz vnutornymi , ci vonkajsimi, existuje stale dalej a bude az do skoncenia sveta, lebo tak jej to slubil Kristus„...a brany pekelne ju nepremozu." Sv. Rochus González de Santa Cruz
(1576–1628) Najstarší a najvýznamnejší zo spomenutých misionárov bol Rochus (špan. Roque) González de Santa Cruz.

Narodil sa r. 1576 v Asuncióne, terajšom hlavnom meste juhoamerického štátu Paraguaj. Už od detstva mal veľké sympatie k polokočovným Indiánom veľkého kmeňa, alebo skôr národa – Guaraní. Naučil sa ich reč a chcel medzi nimi pôsobiť ako kňaz. S tým cieľom študoval teológiu, ktorú zakončil prijatím kňazskej vysviacky v r. 1599.
Avšak ani medzi kresťanskými kolonistami nebolo dosť kňazov, a preto asunciónski občania chceli, aby ich rodák pôsobil medzi nimi. Napokon dosiahli, že sa stal farárom v miestnej katedrále. V tejto funkcii obetavo pracoval desať rokov. Keď asunciónskeho biskupa preložili do vzdialeného rozvíjajúceho sa veľkomesta Buenos Aires, Rochusa Gonzáleza ustanovili za generálneho vikára rozsiahlej asunciónskej diecézy. On však netúžil po cirkevných hodnostiach a keď sa dozvedel, že v juhoamerických misiách pôsobia kňazi a rehoľní bratia Spoločnosti Ježišovej, vstúpil do tejto rehole. Po základnej rehoľnej formácii predstavení vyhoveli jeho túžbam a dovolili mu pracovať ako misionárovi pri zakladaní redukcií.
Táto práca kládla na misionárov mimoriadne nároky. Páter Rochus bol nielen kňazom a učiteľom, ale aj murárom, tesárom, roľníkom, hudobníkom a maliarom. Prvým sídliskom, ktoré budoval, bola redukcia sv. Ignáca. V liste takto opisuje svoju činnosť:
„Bolo treba od základov postaviť celú dedinu. Aby sa odstránila stará vžitá príležitosť k hriechu, rozhodol som sa postaviť ju podľa vzoru španielskych dedín, aby každý mal vlastný dom s presne vymedzenými hranicami. Pre našu službu sa stavia budova a kostol. Mnoho sme pracovali, aby sme toto všetko dali do poriadku. No ešte s väčším oduševnením, príčinlivosťou a s vypätím všetkých síl sme začali stavať Bohu, nášmu Pánovi, chrámy nevybudované ľudskou rukou, duchovné chrámy, ktorými sú duše týchto domorodcov. V nedele a vo sviatky kážeme počas svätej omše, pred ňou vysvetľujeme katechizmus…"
Pri civilizovaní a pokresťančovaní Indiánov prišiel páter Rochus do konfliktu s dvoma skupinami ich utláčateľov: boli to domorodí , čarodejníci, a koloniálni feudáli, tzv. „encomenderos". Najmä títo mali ťažké srdce na jezuitov a žiadali, aby boli vypovedaní z krajiny. Páter Rochus o tom píše: „Nie od včerajška, ale už dlhý čas títo páni encomenderos a vojaci protestujú proti Spoločnosti Ježišovej,/jezuitom/ lebo táto háji Indiánov a ich právo na slobodu… Nie je ďaleko deň, keď dostanú zaslúžený trest za zločiny, ktorých sa dopustili osobitne na chudobných… Hovoria, že Indiáni už mnoho rokov nemajú z čoho zaplatiť daň, ktorú sú povinní platiť. To ma veľmi prekvapilo, lebo viem, že encomenderos so všetkým, čo majú, by nemohli zaplatiť to, čo dlhujú Indiánom, i keby mali ostať iba v košeli. Táto veľká slepota svedomia, v ktorej zotrvávajú encomenderos, je dôvod, prečo ich vzdelaní a svedomití kňazi nechcú spovedať,… lebo sa dopustili zla, ktoré nechcú uznať, a tým menej vykonať náhradu a polepšiť sa…" Keď založil redukciu sv. Ignáca, páter Rochus González pokračoval v misionárskej práci pozdĺž rieky Paraná. Na území dnešnej Argentíny založil osady S. Ana de Iberá, Itapúa (počiatok dnešných miest Posadas a Encarnación), Concepción v severovýchodnej časti provincie Corrientes. Všade učil Indiánov spievať, ba i tancovať, maľovať, zoznamoval ich s poľnohospodárstvom, s remeselníckou prácou a obchodom. Robil všetko možné, aby ich ochránil od hladu, od epidémií a od vykorisťovania kolonizátorov. Tak získal mnoho Indiánov, ktorí s ním začali viesť život dôstojný ľudských bytostí.
Bl. Viliam Saultemouche (1556?– †7. 2. 1593) Bl. Viliam Saultemouche bol rovesník a krajan pátra Salésa. Narodil sa v obci St.-Germain-l'Herm (v diecéze Clermont) v r. 1556 alebo 1557. Ako mladík vykonával domáce práce v jezuitských kolégiách v Billome a Clermonte. V r. 1579 vstúpil do jezuitskej rehole ako rehoľný brat. Po dvojročnom noviciáte bol vrátnikom v kolégiách v Lyone, v Pont-ą-Mousson a v Tournone. Vyznačoval sa svedomitosťou pri plnení svojich povinností a vo voľnom čase sústredenou modlitbou pred svätostánkom.
V novembri 1592 ho predstavení určili za spoločníka pátrovi Jakubovi Salésovi pri adventnej duchovnej obnove v Aubenas. Adventné misie boli také úspešné, že aubenaský guvernér si vyžiadal jezuitských misionárov, aby ostali v tomto meste až do Veľkej noci.
Nečakaná zmena nastala v noci z 5. na 6. februára 1593, keď ozbrojené oddiely kalvinskych hugenotov zaútočili na mesto Aubenas a dobyli ho. Páter Salés sa obával predovšetkým znesvätenia Eucharistie. Preto podal sväté prijímanie bratovi a sám skonzumoval ostatné konsekrované hostie. Potom obidvaja v modlitbe očakávali ďalší vývoj udalostí.
Keď hugenoti našli jezuitov, dotiahli ich najprv do akejsi sály a potom na námestie, kde s pátrom Salésom verejne diskutovali o skutočnej prítomnosti Pána Ježiša v Eucharistii. Búrlivá diskusia trvala celý deň 6. a napokon aj ráno 7. februára. Keď hugenoti nemohli dosiahnuť svoje, kňazovi roztrieštili jedno plece hákovnicou a dýkou ho dopichali k smrti. Brat Viliam ostal verne pri ňom. Preto sa aj na ňom vyvŕšili osemnástimi ranami dýkou.
Telá oboch rehoľníkov najprv posmešne vláčili po meste a potom ich hodili medzi zrúcaniny starého kostola. Istý katolík ich pochoval vo svojej záhrade.
Po dvoch rokoch si vyžiadala telesné pozostatky mučeníkov istá popredná pani, ktorá ich darovala kostolu nového jezuitského kolégia v Aubenas. Na mieste, kde boli rehoľníci zabití, vznikla kaplnka svätej Kláry. Do tej v r. 1898 preniesli ostatky mučeníkov.
Proces blahorečenia pátra Jakuba Salésa a brata Viliama Saultemouchea sa začal už v r. 1627, ale po viacerých prerušeniach sa skončil až v r. 1926, keď pápež Pius XI. 6. júna vyhlásil obidvoch mučeníkov za blahoslavených. Ich liturgická spomienka sa slávila najprv v deň ich smrti 7. februára, neskôr 13. februára. V jezuitskej reholi sa spája spolu s inými mučeníkmi v deň 19. januára.
Bl. František Page (†1602)
mučeníkBl. František (Francis) Page pochádzal zo známej anglickej rodiny z mesta Harrow-on-Hill v grófstve Middlesex. Narodil sa v Antverpách a v rodine dostal protestantskú výchovu. V Londýne vyštudoval právo. Tam sa mu aj núkala výhodná advokátska kariéra a výhodná ženba. Ale situácia sa zmenila, keď mu advokátova dcéra, ktorú mu odporúčali, sprostredkovala spojenie s jezuitom Jánom Gerardom, ktorý bol vo väzení v Clinku. Uväznený kňaz ho priviedol do katolíckej cirkvi.
František bol taký nadšený konverziou, že sa zriekol ženby, advokátskej kariéry i majetku a chcel sa stať kňazom. Za tým cieľom odcestoval do Francúzska, kde vstúpil do anglického seminára v Douai 9. februára 1598 pod krycím menom John Hickman. Kňazskú vysviacku prijal 1. apríla 1600. O krátky čas odcestoval do Anglicka.
Takmer dva roky pôsobil ako kňaz v Londýne, kde býval istý čas u nábožnej a obetavej vdovy Anny Lineovej. Na Hromnice 1601 prenasledovatelia vtrhli do domu tejto katolíčky práve keď sa František chystal slúžiť sv. omšu. Kňazovi sa podarilo ujsť, ale jeho hostiteľku chytili, uväznili a umučili 27. februára 1601. V r. 1970 ju pápež Pavol VI. spolu s inými anglickými mučeníkmi vyhlásil za svätú.
František Page bol medzitým prijatý do jezuitskej rehole a mal istý čas stráviť v noviciáte vo Flámsku. Ale k tomu už neprišlo, lebo na udanie odpadlej katolíčky ho chytili a uväznili v londýnskom väzení Newgate. Bez veľkého vyšetrovania ho odsúdili na smrť ako katolíckeho kňaza. Zomrel na tyburnskom popravisku 20. apríla 1602. Pred smrťou radostne verejne vyhlásil, že je kňaz a jezuita.
Pápež Pius XI. ho vyhlásil za blahoslaveného 15. decembra 1929. V jezuitskej reholi sa jeho pamiatka pripomína spolu s inými 1. decembra.

	Hledej
	Je a svátek má Marcela. Vytvoření registrace