Termín humanizmus sa v súčasnosti stal sloganom, ktorý je napriek svojej vágnosti takmer univerzálne neodolateľný a príťažlivý. Každého, kto sa zaujíma o ľudské hodnoty alebo o ľudské šťastie, dnes označujeme za humanistu, pričom ťažko by sa hľadal niekto, kto by nechcel byť humanistom v tomto zmysle slova alebo by to nechcel aspoň predstierať.

Pôvodne však tento termín znamenal niečo celkom iné. Hlavným záujmom renesančných humanistov bolo štúdium a napodobňovanie klasickej gréckej a latinskej literatúry. Bol predovšetkým kultúrnym, literárnym a vzdelávacím hnutím. Pre osvietenských filozofov bol humanizmus vyjadrením myšlienky, že pravé poznanie nepochádza zo zjavenej pravdy, ani z tradície alebo od autority, ale zo skúsenosti a rozumu. V rámci tohto hnutia však vznikla predstava o človeku ako najdokonalejšom spomedzi všetkých živočíchov a o solidarite vo vnútri ľudstva ako o morálnej cnosti. Za najvšeobecnejšie vymedzenie pojmu humanizmus sa dnes považuje každá teória alebo doktrína, ktorá si za svoj posledný cieľ kladie ľudskú bytosť a jej rozvoj. Vzhľadom na túto definíciu a túto tradíciu, nie je humanizmus čosi, čo zdravý rozum považuje za samozrejmé? Hovoríme si „Ako by ktosi mohol nebyť humanistom?" a odvrhujeme tak veľkých i malých zločincov, ktorí zneucťujú to, čo je ľudské, kamsi von, do temnoty absolútneho zla. Treba však povedať, že v 20. storočí sa humanizmu dovolávali temer všetky školy myslenia, materialisti rovnako ako idealisti. Boli sme dokonca aj svedkami toho, ako sa za humanistov vyhlasujú stalinisti i fašisti a dnes aj Bush. Táto zhoda musela nevyhnutne devalvovať samotný pojem humanizmu, ktorý sa príliš často stával a stáva nálepkou bez skutočného a súdržného obsahu, takže sa z neho stalo temer klišé.

Ako možno slovu humanizmus prinavrátiť nejaký zmysel?
Keď sme názoru, že človeka nestvoril Boh, tak je človek vrhnutý do sveta bez toho, aby o to žiadal, zápasí s komplikovanosťou svojej situácie a s absurditou podmienok, ktoré zdieľa s ostatnými ľuďmi. Z toho vyplýva vylúčenie akejkoľvek transcendentnej spásy. Nejestvuje iné univerzum ako univerzum ľudské, univerzum ľudskej subjektivity. Humanizmus je spojený s vedeckou praxou, mobilizujúc metódy a techniky prevzaté od všetkých vied, aby poslúžili poznaniu človeka. Stačí byť humanistom, aby sme pochopili človeka s jeho paradoxmi? Napriek dobrým úmyslom, humanizmus pre niekoho v sebe napodiv ukrýva nebezpečenstvo uzavretosti a azda aj sebauspokojenia a bytie človeka by sme mali preto opätovne premyslieť. My hovoríme - vedecká metóda je neutrálna; nemá sa stavať ani za, ani proti rôznym formám humanizmu. Humanizmus spojený s vedeckou praxou sa môže niekomu javiť ako zrejmý scientistický postoj. My predpokladáme filozofický projekt verný racionalistickej, osvietenej tradícii, nadchnutej pre demokraciu. Avšak neskrýva toto uvoľnenie možností, toto všeobecné odbrzdenie, spôsobené vedeckým pokrokom a náporom techniky, nové nebezpečenstvá? Nie je ľudskosť človeka priamo destabilizovaná „pokrokom" a „prekonávaním", ktoré môžu - najmä v extrémne citlivej oblasti našej genetickej výbavy a našej biologickej identity - v sebe skrývať hrozbu nechutného regresu či dokonca vynálezu doposiaľ nepoznaných obludností? Za týchto okolností sa teoretické debaty môžu zdať príliš akademické. Uvedomujeme si, že v oblasti bioetiky do akej miery techniky genetického inžinierstva a biotechnológií nanovo rozvrhujú ľudskú situáciu, teda produkciu ľudského života a manipuláciu s ním. Nielenže naše rozmnožovanie už nie je zahalené starobylými tabu, ale inovácie (oplodnenie in vitro, náhradné matky, obchod s vajíčkami, perspektíva klonovania) majú takú povahu, že úplné naprogramovanie ľudského života politicko-medicínskou biomocou už nepatrí len do oblasti science-fiction. Máme však preto humanizmus odložiť ako zastaranú zbytočnosť, zmieriť sa s otvorenou spoločnosťou oslobodenej od etiky? Sme pripravení na to, aby sa za asistencie nášho záujmu medzi nami neusídlila obludnosť.
Autor: PhDr. Vladimír Hesse, Národný Inštitút Francois Marie Voltaire, http://voltaire.netkosice.sk/index2.html