Grano Salis - Katolícka charizmatická obnova

Dovoľujem si zaslať článok k téme, ktorá je na tu, ako vidím, veľmi horúca a kotroverzná. Nakoľko sa venujem hlavne nášmu portálu, azda navadí, že sú to články uverejnené hlavne na ňom.

Časopis Goodnews prináša rozhovor s otcom Petrom Hockenom, spisovateľom a historikom katolíckej charizmatickej obnovy, o jej pôvode a cieli, ako aj o tom, prečo je presvedčený, že predstavuje ekumenickú milosť a eschatologické znamenie zoslané s cieľom obnoviť jednotu Kristovho tela pri príprave na jeho druhý príchod.

GOODNEWS: Odkedy Vám srdce bije za jednotu kresťanov?

Otec PETER HOCKEN: Som konvertita a dostal som anglikánsku výchovu, ale nezažil som obrátenie a moja viera nebola dostatočne silná na to, aby som chodil do kostola aj po ukončení školy. Potom na mňa počas vojenčiny veľmi zapôsobil jeden pozoruhodný katolík, ktorý slúžil na rovnakej základni ako ja. Jeho príklad a to, čo som si prečítal o svätcoch a hrdinoch viery v knihách, ktoré mi požičal, vo mne vzbudilo túžbu stať sa katolíkom.

Do Cirkvi som bol prijatý v roku 1954 a čoskoro po tom v roku 1955 mi Pán otvoril srdce pre jednotu. Cítil som čoraz väčšiu túžbu stať sa kňazom a odišiel som študovať do seminára v Oscotte (1958-64). Môj tamojší duchovný vodca ma podporil v mojom ekumenickom cítení, ale odporučil mi, aby som ho skrýval, keďže také názory by v tej dobe neboli prijateľné.

To všetko sa zmenilo druhým vatikánskym koncilom. Moje študentské roky boli veľmi poznačené koncilom, prípravami naň, ako aj koncilovými dokumentmi, najmä pokiaľ ide o chápanie kresťanskej jednoty v Cirkvi. Keď som začal pracovať ako kňaz, podieľal som sa na zhromaždeniach s klerikmi iných cirkví.

G: Kedy ste sa prvýkrát dozvedeli o katolíckej charizmatickej obnove?

PH: V ekuméne sa angažujem asi od roku 1967. Počas štúdií v Ríme v rokoch 1969-71 som sa prvýkrát stretol s knihou Kevina a Dorothy Ranaghanovcov „Katolícki pentekostalisti”. Bol som otvorený voči ich náuke, ale nemal som s ňou žiadne praktické skúsenosti až do jesene 1971, keď som sa vrátil do Oscottu, aby som vyučoval morálnu teológiu. Tam som si prečítal leták s pozvánkou na víkend v stredisku Spode House zameraný na proroctvo pod vedením dominikána Simona Tugwella. Zúčastnil som sa ho a prvýkrát som zažil hovorenie jazykmi.
O pár dní neskôr som sa v Birminghame modlil s niekoľkými ľuďmi, ktorých som stretol počas onoho víkendu. Moji traja spoločníci spievali v jazykoch. Odrazu som pochopil, že sa k nim môžem pridať a tak som aj spravil. Nikto na mňa nekládol ruky, ale okamžite som spoznal rozdiel v radosti a túžbe chváliť Boha.

G. Aký účinok mal krst v Duchu svätom na Vaše kňazstvo?

PH: Prvá vec, ktorá sa začala meniť, bol spôsob, akým som si pripravoval kázne. Príprava sa presunula od písacieho stola do kaplnky pred Pána. Ihneď som pocítil zmenu v spätnej väzbe. Predtým mi ľudia hovorievali: „Aká zaujímavá kázeň!“ Potom už komentovali menej, ale neskôr som sa dozvedel, že moje slová mali často hlboký dosah na ich životy či spôsob myslenia.

G: Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že charizmatická obnova predstavuje ekumenickú milosť?
PH: Počas víkendu v Spode House som stretol pár ľudí z modlitebnej skupiny z Edgebastone, do ktorej som začal pravidelne chodievať. Tamojší členovia boli pokrstení v Duchu Svätom prostredníctvom pentekostalistov z okolia Oxfordu a z Birminghamu. A za týždeň som sa s touto skupinou dostal do pentekostálnej cirkvi v Hockley v Birminghame. Bolo to úžasné miesto s mimoriadne rasovo a sociálne zmiešaným členstvom. Veľmi na mňa zapôsobilo, čo som tam videl, ako to bolo pevne zakotvené na zemi, a od začiatku mi bolo jasné, že hnutie katolíckej charizmatickej obnovy má veľa spoločného s pentekostalistami. Lídrami v Hockley boli dve ženy, ktoré mali ku katolíkom veľmi otvorený postoj. Niekoľkí z nás tam chodili pravidelne.

G: Ako sa v tom čase vnímalo toto zbližovanie rímskych katolíkov a pentekostalistov?

PH: Mnohí ľudia na oboch stranách volali po ostražitosti. Na katolíckej strane existovali obavy z kradnutia ovečiek a z poblúdenia ľudí vinou nesprávnej teológie, zatiaľ čo niektorí pentekostalisti podozrievali katolíckych charizmatikov, že sa celkom neobrátili, keďže mnohí z nich pili alkohol a fajčili! Ja som však vždy vedel, že spojivo medzi pentekostalistami a charizmatickou obnovou je dielom Pána. Ešte viac som sa v tom utvrdil, keď som študoval dejiny hnutia charizmatickej obnovy a pochopil som, že k obnove by nemohlo dôjsť, keby ju nepredišlo pentekostálne hnutie.

G: Ako vzniklo pentekostálne hnutie?

PH: Vzniklo ako hnutie Ducha v protestantských cirkvách začiatkom 20-teho storočia, no až keď ho tieto odmietli, sa premenilo na zhluk hnutí jednotlivých cirkví. Som však presvedčený, že potrebovalo tých 50-60 rokov samostatného vývoja, kým sa mohlo znova vrátiť do hlavných cirkví.

G: Aké boli Vaše začiatky vo výskume hnutia charizmatickej obnovy a pentekostalistov?

PH: V roku 1971 som bol jedným z mála kňazov, ktorí sa angažovali v katolíckej charizmatickej obnove, takže som nielen dával duchovné prednášky, ale som o nich aj teologicky premýšľal. Požiadali ma, aby som o tom napísal správu pre birminghamského arcibiskupa Dwyera, ktorý predsedal teologickému výboru biskupskej konferencie Anglicka a Walesu.
Zo začiatku som sa venoval skôr teologickým otázkam, ako sú krst Duchom Svätým a dary Ducha, neskôr som sa začal viac zaujímať o dejiny. Charizmatická obnova bola však od svojho vzniku silne poznačená presvedčením, že predstavuje milosť pre celú Cirkev. Ľudia ako Steve Clark z Ann Arbor vnímali obnovu ako liturgické hnutie, ktoré sa potrebovalo samostatne vyvíjať, až kým ho celá Cirkev neprijme ako milosť. S týmto pohľadom som po celý čas súhlasil, hoci som si uvedomoval, že z hľadiska obnovy to bolo potrebné chápať v ekumenickom kontexte. V súčasnosti by som vyzdvihol prorocké poslanie obnovy v rámci Cirkvi, v ktorej bude medzi prorockými a inštitucionálnymi aspektmi nevyhnutné napätie až do príchodu Pána.
Mne bolo jasné, že toto hnutie má všekresťanský charakter. V tom čase boli v Cirkvi ľudia, ktorých znervózňovalo opisovať ho takýmito termínmi. Ale pre mňa mal termín „všekresťanský“ skôr popisný význam, než by označoval pomenovanie autority alebo cirkevnej identity. Pre mňa bolo duc*****u skutočnosťou, že hnutie malo rovnaké prejavy a dary vo všetkých cirkvách. Zdôraznil som to v jednej z mojich skorších kníh „Jeden Pán, jedno Telo, jeden Duch”, kde som vyzdvihol jeho ekumenický charakter nad vnímanie ako výlučne katolícke hnutie zamerané na obnovu katolíckej cirkvi. Ale zároveň som rozlišoval medzi ekumenickým a necirkevným názorom, ktorý historické cirkvi považoval za neobnoviteľné. V tomto moje teologické chápanie veľmi ovplyvnil veľký ekumenický vizionár otec Paul Couturier, ktorý kázal, že obnovu cirkvi a ekuménu nemožno oddeliť.

G: Akým spôsobom?

PH: Krst v Duchu je otvorenie sa Duchu, ktorý vychádza zo zmŕtvychvstalého ukrižovaného Pána. Prostredníctvom Neho sa viac otvárame vedomiu, že Kristus je Pán, a viac sa Mu prispôsobujeme. Je to v súlade s ekumenickým učením druhého vatikánskeho koncilu a so smerovaním k celkovej jednote, nie len k jednote jednotlivcov, ale aj spoločenstiev a cirkví. Čím sme svätejší, tým sa hlbšie prispôsobujeme Kristovi, a čím bližšie sme pri Ňom, tým ďalej pokročí kresťanská jednota. Správne pochopená charizmatická obnova je o očiste a prehĺbení zameranom na vzťah s Ježišom v Duchu.

G: Ako sa zmenilo ťažisko Vašej práce, keď ste z teologickej perspektívy prešli na historickú?

PH: V roku 1976 som odišiel na pár mesiacov do Ameriky a nakoniec som tam zostal 20 rokov v spoločenstve na okraji Washingtonu, ktoré sa volá Božia Matka. Počas môjho tamojšieho pobytu som si urobil PhD. Mojím zámerom bolo sústrediť sa na krst v Duchu, ale zistil som, že s niektorými vtedajšími názormi nesúhlasím a nevedel som, čo mám robiť, keďže som sa nechcel nechať zatiahnuť do polemík. V tejto fáze som cítil, ako mi Pán hovorí: „Nechcem, aby si študoval, čo si myslia iní ľudia, že robím, chcem, aby si Ty študoval, čo robím.” Toto slovo malo pre mňa veľký význam a odvtedy mi udávalo smer v každej práci či službe.
Preto som začal študovať pôvod pentekostálneho hnutia a hnutia obnovy. Uvedomil som si, že nemôžem chápať, o čo sa Pán snaží, bez toho, aby som poznal dejiny. Preto sa dejiny stali takou dôležitou súčasťou mojich prác. Kľúčovým momentom vo vývoji môjho myslenia bolo nadviazanie kontaktu s Úniou modlitby vo Francúzsku a so spismi Louisa Dalliera, reformovaného protestantského pastora, ktorého pentekostálne hnutie veľmi ovplyvnilo v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia, ktorý sa však rozhodol zostať vo svojej pôvodnej cirkvi.

G: Aké názory mal Louis Dalliere a čím na Vás zapôsobil?

PH: Podstatou jeho učenia a názorov bolo, že krst v Duchu nám bol zoslaný na štyri účely: 1) znovuzrodenie a obrátenie 2) organickú jednotu kresťanskej cirkvi 3) osvietenie Izraela 4) prípravu na druhý príchod a vzkriesenie mŕtvych. Toto učenie vo mne našlo veľkú odozvu. Začal som študovať Písmo vo vzťahu k nemu. Pri jeho štúdiu som pochopil, že dar Ducha v Novom zákone je darom prvých plodov, ktorý je nám nevyhnutne potrebný pri príprave na príchod Kráľovstva a vzkriesenie mŕtvych. Dar Ducha v každej dejinnej dobe je pripraviť sa na príchod Pána a konečnú spásu, ku ktorej dôjde po prekonaní smrti vo vzkriesení tela.
Ďalším jeho názorom, ktorý som si osvojil, je význam Židov. Pred druhým vatikánskym koncilom sa všeobecne prijímalo, že keďže Židia neprijali Ježiša za Spasiteľa, Boh ich odmietol a Cirkev nahradila ich miesto v Božom pláne spásy. Druhý vatikánsky koncil však potvrdil, že Božia zmluva so Židmi nebola prerušená a že sú stále vyvoleným národom a ich identita je naďalej dôležitá pre spásu a naplnenie Božích prísľubov ľudstvu. Z toho vznikli veľké teologické problémy, ktoré dodnes nie sú úplne vyriešené. Napríklad v katolíckom katechizme sa v časti venovanej druhému príchodu v paragrafe 674 hovorí, že druhý príchod sa odkladá až do obrátenia Židov. To znamená, že k druhému príchodu nemôže prísť, kým Židia neuznajú Ježiša ako mesiáša. Na základe toho sa začalo meniť celé moje biblické a teologické uvažovanie, hoci v tom čase som nepoznal nijakých mesianistických Židov, ktorí sú pomerne novým fenoménom a pred 50 rokmi neexistovali. Po napísaní knihy „Sláva a hanba” ma pozvali do skupiny s názvom Towards Jerusalem Council II. Je to iniciatíva za úplné zmierenie židovských a nežidovských veriacich v Ježiša.
V Liste Efezanom v kapitolách 2 a 3 pôvodná jednota Cirkvi spája Žida a pohana v jednom tele prostredníctvom kríža. Preto nemožno obnoviť jednotu Cirkvi bez obnovy jej židovského prvku. Na biskupskej synode to v roku 1998 zdôraznil kardinál Schönborn, ktorý povedal, že otázku kresťanskej jednoty nemožno riešiť bez ohľadu na naše vzťahy so Židmi. Bez nich na Kristovom tele niečo chýba.

G: Čo to všetko znamená? Príde Ježiš čoskoro?

PH: V Zjaveniach Ježiš hovorí: „Prídem čoskoro”. Ale v skutočnosti nevieme, kedy to bude. Ak sa však pozriete na znamenia doby, dôkazy naznačujú, že sa blížime ku koncu, najmä vzhľadom na znamenia, ktoré sa týkajú Židov. Patrí k nim napríklad návrat Židov do krajiny Izraela a obnova židovskej cirkvi. Naporúdzi máme aj vedeckejšie údaje, ako je globálne otepľovanie a možnosť nukleárnej katastrofy. Podľa biblie je na šírenie evanjelia medzi národmi stanovený čas. Existujú proroctvá v Starom aj Novom zákone, ktoré sa ešte majú naplniť, pričom mnohé z nich sa týkajú Židov. Pentekostalisti veria, že krst v Duchu nám bol zoslaný na posilnenie misionárskej činnosti zvestovania evanjelia všetkým národom na zemi pred druhým príchodom Pána. Pre dosiahnutie plnosti Jeho plánu je našou prvoradou úlohou porozumieť prísľubom Pána. Môže kráľ prísť pre Nevestu, ktorá nie je očividne zamilovaná, veriaca a dúfajúca?

Poznámka: Zdroj: www.redemptoristi.sk originálny článok: http://www.ccr.org.uk/archive/gn0703SE/sign.htm . Preklad: Nataša A.M. Procházková" .

	Hledej
	Je a svátek má Jiří. Vytvoření registrace