Potreba prostredníctva iných osôb v duc*****m živote a vo vykonávanej službe
 
Treba pripomenúť potrebu sprostredkovania iných osôb v našom osobnom vzťahu k Bohu, v ktorom dôležitú úlohu zohráva osobná modlitba, a ešte viac potrebu sprostredkovania iných pri používaní charizmatických darov – potrebu podrobiť tieto milosti rozoznaniu iných osôb. Je to dôležité, lebo Boh chce, aby ľudia od seba navzájom záviseli, aby potrebovali pomoc iných na ceste k nemu, pomoc pri zistení, čo od nich Boh očakáva, pomoc pri posilnení viery a lásky, ako aj ich služby v Cirkvi. Je to podivuhodné tajomstvo, ale je to tak!

Aj keby sa Boh dokonca bezprostredne prihováral prostredníctvom zjavení či vnuknutí, aj keby prejavoval svoju moc prostredníctvom rôznych darov, napriek tomu chce, aby boli potvrdené prirodzenou cestou inými ľuďmi. A človek nikdy nenájde pokoj srdca a silu na uskutočnenie toho, čo sa mu zdá, že Boh od neho chce, ak toto Božie pozvanie neprejde cez sprostredkovanie (potvrdenie) človeka alebo spoločenstva.

Takýto Boží postup vidieť v živote mnohých biblických postáv. Ako príklad môžeme zo Starého zákona ponúknuť  Gedeona, ktorému sa Boh nadprirodzeným spôsobom, prostredníctvom anjela, zjavuje a pozýva ho, aby vyslobodil Izrael z rúk Filištíncov. Dáva mu pritom nadprirodzené znamenia, potvrdzujúce jeho božskú prítomnosť, napr. zostúpenie ohňa na obetu, ktorú Gedeon pripravil, alebo tiež znamenie spojené s rúnom (Sdc 6). Gedeon však ani potom necíti vnútorný pokoj, ani silu uskutočniť Boží príkaz, pokiaľ sa mu to nepotvrdí prirodzenou cestou prostredníctvom iných osôb, konkrétne cez filištínskych strážcov, ktorí tiež dostali rovnaké poznanie (Sdc 7, 9-15).

Podobne v Novom zákone sv. Pavol, ktorému sa Boh osobne zjavil pred Damaškom a potom mu bezprostredne zjavil svoje evanjelium, nie je úplne spokojný, ale vydá sa do Jeruzalema, aby mu ľudia potvrdili to, že neblúdi, ale že toto evanjelium skutočne pochádza od Boha (Gal 2, 1 - 2, 6 - 10). Analogicky to platí aj o Márii vo chvíli Zvestovania. Boh  sa jej bezprostredne prihovára a povoláva ju k Božiemu materstvu, a ona váha. Súhlas vyjadruje až potom, keď anjel poukazuje na iného človeka – na Alžbetu, že aj v jej živote Boh pôsobil mimoriadnym spôsobom (Lk 1, 26 - 38). A prvá vec, čo Mária urobí, je jej cesta k Alžbete, aby jej nejako potvrdila, čo jej zjavil anjel. A Alžbeta skutočne potvrdzuje – nazýva ju Matkou svojho Pána a blahoslaví Máriinu vieru. Až vtedy sa v Márii niečo „uvoľní“, získava pokoj a istotu, ktorá sa vylieva navonok v jej hymne vďakyvzdania Magnifikat (Lk 1, 39-55).

Tento obdivuhodný postup potvrdzuje Ježiš: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 29). Som medzi nimi, to súčasne znamená: osvecujem a posilňujem v ich srdciach Božie pravdy. Treba zdôrazniť, že Kristus nepovedal: „tam, kde je jeden“, tam som ja – hoci, samozrejme, aj tak to môže byť, ale povedal: som tam, kde sú aspoň dvaja. V tom prípade nám tým dal najavo, že si pre seba nemáme nechávať to, čo nám udeľuje Boh, ani sa v tom posilňovať bez toho, aby sme poprosili o radu a potvrdenie iných, a teda v konečnom dôsledku bez potvrdenia Cirkvi, ktorú tí iní tvoria. Pravda sa totiž nerozsvieti a neposilní v srdci osamoteného človeka, ktorý tak zostane slabý a studený.
Všetko, čo tu bolo povedané, zhrnul Ján od Kríža vo Výstupe na horu Karmel (II, 22, 9a): „Všetko, čo Boh zjavil ľuďom v Starom zákone, by nemalo vážnosť a silu vyvolávajúcu vieru, keby to nepotvrdili ústa kňazov a prorokov. Boh totiž túži, aby ľudí viedli ľudia im podobní a aby sa človek riadil prirodzeným rozumom. Rozhodne teda žiada, aby sme tomu, čo sa nám zjavuje nadprirodzene, ani neverili, ani sa v tom neposilňovali, pokiaľ to neprejde týmto     ľudským kanálom, t. j. ústami človeka. Preto vždy, keď niečo hovorí alebo zjavuje duši, udeľuje jej súčasne istý sklon (?? túžbu? ), vďaka ktorému sa duša zveruje tomu, komu je to vhodné. Prv ako sa to stane, nezíska od Boha úplnú spokojnosť, lebo chce, aby ju človek dosiahol prostredníctvom iného, sebe podobného človeka.“

Boh teda chce, aby druhý človek bol strážcom, prostredníkom a tým, kto potvrdzuje a posilňuje konanie a vzťah Boha s človekom. A tu je asi najhlbší prameň toho, čo sa v Cirkvi opisuje ako duchovné vedenie, ale tiež tu vidieť potrebu spoločenstva, potrebu kňazov a iných zodpovedných v spoločenstve. Boh to všetko chce, má taký spôsob konania, učí nás tým pokore, objektivizuje a posilňuje v nás to, čo sa nám zdá, že je jeho vôľa voči nám. A preto sú všetky tieto spôsoby ľudského sprostredkovania také dôležité. Keď ich používame, preukazujeme tým zrelosť našej viery, ale tiež správny prístup k službe v spoločenstve Cirkvi.