Grano Salis - Kňazi pedofili: morálna panika

poslal Elo

Massimo Introvigne
Prečo sa znovu začína hovoriť o kňazoch pedofiloch a v tejto súvislosti obžalúvať Nemecko, osoby blízke pápežovi, a dokonca aj samotného Svätého Otca? Môže sociológia k tomu niečo povedať alebo má prenechať voľné pole jedine novinárom? Osobne som presvedčený, že sociológia má mnoho čo povedať a nemá mlčať zo strachu, že niekoho neuspokojí.

Zo sociologického hľadiska súčasná debata o kňazoch pedofiloch je typickým príkladom tzv. morálnej paniky. Tento pojem vznikol v sedemdesiatych rokoch na vysvetlenie toho, akým spôsobom sa niektoré problémy stávajú predmetom „sociálnej hyperkonštrukcie“. Presnejšie povedané, morálne paniky definujeme ako problémy, ktoré boli spoločensky vykonštruované a ich charakteristickým znakom je, že skutočné fakty sú systematicky rozširované prostriedkami spoločenskej komunikácie alebo politickou diskusiou. Okrem toho existujú ešte ďalšie dve charakteristiky morálnej paniky: v prvom rade ide o spoločenské problémy, ktoré existujú už desiatky rokov a sú mediálne a politicky opätovne prezentované ako „nové“ alebo ako objekt údajného dramaticky rastúceho javu; druhá črta spočíva v ich prehnanom dopade, pretože sa opierajú o zjednodušujúce štatistiky, ktoré si prostriedky spoločenskej komunikácie – i keď ich vedecké štúdie nepotvrdili – navzájom odovzdávajú a môžu vyvolať nástojčivú mediálnu kampaň.
Philip Jenkins zdôraznil úlohu „morálnych podnikateľov“, ktorí pri tvorbe a riadení paniky sledujú nie vždy jasne deklarované ciele. Morálne paniky nikomu neprospievajú. Skresľujú vnímanie problémov a spochybňujú účinnosť krokov, ktoré by ich mali riešiť. Ak je analýza zlá, tak aj samotný zásah bude zlý.
Jedna vec je jasná: morálne paniky majú pri svojom vzniku objektívne podmienky a reálne nebezpečenstvá. Hoci si existenciu problému nevymýšľajú, zveličujú štatistické údaje. Aj samotný Jenkins vo svojich vzácnych štúdiách dokázal, že otázka pedofilných kňazov je azda najtypickejším príkladom morálnej paniky. Ide v nej totiž o dva charakteristické prvky: reálny skutkový stav a preháňanie tohto faktu, pochádzajúce z dielne pochybných „morálnych podnikateľov“.

Najprv reálny skutkový stav: pedofilní kňazi existujú. Niektoré prípady sú otrasné a súčasne nechutné: obžalovaní boli za ne odsúdení a nikdy sa nevyhlasovali za nevinných. Skutočnosti – v Spojených štátoch, Írsku, Austrálii – vysvetľujú prísne slová pápeža a jeho prosbu o odpustenie adresovanú obetiam. Aj keby šlo iba o dva prípady (bohužiaľ, je ich omnoho viac), za takýchto okolností je to veľa. Keďže nestačí o odpustenie iba prosiť – aj napriek tomu, že je to vznešené a správne gesto –, treba sa vyhýbať opakovaniu podobných prípadov, a preto nie je jedno vedieť, či boli dva, alebo či ich bolo dvesto, alebo dvadsaťtisíc. A nie je celkom bezvýznamné ani to, či v porovnaní s inými kategóriami osôb je ich výskyt medzi katolíckymi kňazmi a rehoľníkmi vyšší. Sociológovia sú často obžalovaní, že pracujú s chladnými štatistikami a zabúdajú, že za každým číslom sa skrýva ľudská bytosť. Ale čísla, i keď nedostačujúce, sú predsa len potrebné. Sú podmienkou každej primeranej analýzy.

Aby sme mohli pochopiť, ako došlo k prechodu tragicky reálneho údaju k morálnej panike, treba sa spýtať, koľko je pedofilných kňazov. Najbohatšie údaje boli zozbierané v Spojených štátoch, keď v roku 2004 tamojšia biskupská konferencia objednala nezávislú štúdiu na John Jay College of Criminal Justice (Vysoká škola trestného práva Johna Jaya) v New Yorku, ktorá nie je katolíckou univerzitou a jednoznačne je považovaná za najuznávanejšiu akademickú inštitúciu v Spojených štátoch v oblasti trestnej činnosti.
Táto štúdia hovorí o 4 392 amerických kňazoch (z celkového počtu viac ako 109 000 prípadov), ktorí boli v rokoch 1950 – 2002 obvinení, pričom štátne súdy odsúdili niečo vyše stovky z nich. Nízky počet odsúdených zo strany štátu je dôsledkom rôznych faktorov. V niektorých prípadoch skutočné alebo predpokladané obete obžalovali už zosnulých kňazov alebo uplynula premlčacia lehota; v iných prípadoch obvinenie a odsúdenie na základe kánonického práva zo strany Cirkvi neznamená porušenie žiadneho občianskeho zákona. Napríklad vo viacerých amerických štátoch ide o prípady kňazov, ktorí mali vzťah s mladistvou (alebo mladistvým) – tí však už mali viac ako 16 rokov a so vzťahom súhlasili.

Ale došlo aj k mnohým rozruchom kvôli nevinne obžalovaným kňazom. Keď niektoré advokátske kancelárie v deväťdesiatych rokoch pochopili, že v rámci kompromisu môžu vynútiť miliónové odškodné aj na základe jednoduchých podozrení, počet takýchto prípadov dokonca vzrástol. Výzvy k „nulovej tolerancii“ sú oprávnené, ale nemala by existovať žiadna tolerancia ani voči tomu, kto nevinných kňazov osočuje. Podotýkam, že aj keby sme pridali obdobie rokov 2002 – 2010, v prípade Spojených štátov by sa čísla významne nezmenili, pretože už samotná štúdia Vysokej školy trestného práva Johna Jaya si všimla výrazný pokles prípadov už okolo roku 2000. Nových vyšetrovaní bolo menej a značný pokles bol zaznamenaný aj pokiaľ ide o odsúdenia z dôvodu prísnych opatrení, ktoré zaviedli americkí biskupi alebo Svätá stolica.

Hovorí azda štúdia John Jay College, ako často sa možno dočítať, že 4 % amerických kňazov sú „pedofilovia“? Vôbec nie. Podľa tohto výskumu 78,2 % obvinení sa týka mladistvých, ktorí už prešli pubertou. Mať intímny vzťah so sedemnásťročnou istotne nie je pekné, o to viac, ak ide o kňaza – ale toto nie je pedofília. Kňazov obžalovaných zo skutočnej pedofílie za obdobie päťdesiatich dvoch rokov je teda 958. Odsúdených bolo 54, teda zhruba jeden za rok!

Počet odsúdených kňazov a rehoľných osôb v iných krajinách je podobný tomu v Spojených štátoch, aj keď o iných štátoch neexistuje úplná štúdia podobná tej z John Jay College. Často sa citujú správy írskych štátnych orgánov, ktoré definujú zneužívania v kolégiách a sirotincoch (mužských) ako „endemické“, to znamená ako „infekciu, zamorenie určitej oblasti“. Tieto inštitúcie spravujú niektoré diecézy a rehoľné rády a niet pochýb o tom, že prípady pohlavného zneužitia mladistvých – niektoré z nich boli obzvlášť vážne – sa v tomto štáte skutočne udiali. Systematické otváranie týchto káuz okrem iného poukazuje na skutočnosť, že mnohé obžaloby sa týkajú použitia výc*****-nápravných prostriedkov, ktoré boli prehnané alebo násilné. Takzvaná Ryanova správa z roku 2009 – ktorá vo vzťahu k Cirkvi používa veľmi tvrdé slová – hovorí o 253 obvineniach z pohlavného zneužitia chlapcov a 128 z pohlavného zneužitia dievčat z celkového počtu 25 000 žiakov z kolégií, výc*****-nápravných zariadení a sirotincov za vyšetrované obdobie. Nie všetky obžalovania však možno pripísať kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam, pretože sú rôznej povahy a závažnosti a zriedkakedy súvisia s predpubertálnymi deťmi, ba ešte zriedkavejšie došlo k odsúdeniu.

Polemiky v ostatných týždňoch týkajúce sa Nemecka a Rakúska poukazujú na typickú charakteristiku morálnych paník: fakty spred mnohých rokov, v niektorých prípadoch uplynulo aj tridsať rokov a sčasti sú známe, sú prezentované ako „nové“. Skutočnosť, že udalosti z osemdesiatych rokov sú uverejňované na prvých stránkach denníkov, akoby sa boli udiali včera – trvajúc na tom, že sa stali práve v oblasti Bavorska, odkiaľ pochádza súčasný pápež –, a že vzápätí nasleduje koncentrický útok, ktorý dennodenne bombastickým štýlom hlási nové „objavy“, čo vyvoláva zúrivé polemiky, veľmi jasne hovorí o tom, že za morálnou panikou stoja „podnikatelia mravnosti“, ktorí ju organizovane a systematicky propagujú. Určitým dôkazom je kauza, do ktorej je podľa mienky niektorých denníkov „vtiahnutý pápež“. Ide o zneužívania v Mníchovskej a Freiburgskej arcidiecéze, ktorej arcibiskupom bol v tom čase súčasný Svätý Otec. Prípad sa udial v roku 1985 a zaoberal sa ním nemecký súd v roku 1986. Vyšetrovaním sa okrem iného zistilo, že rozhodnutie prijať inkriminovaného kňaza do arcidiecézy neurobil kardinál Ratzinger, dokonca o ňom ani nevedel, čo nie je nič neobyčajné pre takú veľkú arcidiecézu s komplexnou byrokraciou. Prečo sa istý nemecký denník rozhodol znovu vytiahnuť tento prípad a vycapiť ho na prvú stranu po dvadsiatich štyroch rokoch od vynesenia rozsudku, zostáva nezodpovedanou otázkou?!

V tejto súvislosti treba povedať niečo nepríjemné, no dôležité, hoci sa to niekomu môže zdať ako obrana a istotne nepoteší obete: byť katolíckym kňazom znamená vo vzťahu k ostatnému obyvateľstvu väčšie riziko stať sa pedofilom alebo sexuálne zneužiť mladistvých, i keď sa tieto dve veci, ako sme videli, nemôžu stotožňovať, pretože ten, kto zneužíva šestnásťročné dievča, nie je pedofil. Ak chceme nájsť príčiny tohto fenoménu a predchádzať mu, nemožno nechať túto základnú otázku nepovšimnutú. Jenkinsove štúdie hovoria, že ak porovnáme Katolícku cirkev v Spojených štátoch s hlavnými protestantskými denomináciami, môžeme zistiť, že prítomnosť pedofilov je – podľa ich pomenovania – dva až desaťkrát vyššia medzi protestantskými pastormi než medzi katolíckymi kňazmi. Toto zistenie má veľký význam, keďže poukazuje na to, že problémom nie je celibát: protestantskí pastori sú totiž väčšinou ženatí. V tom istom období, v ktorom asi stovka amerických kňazov bola odsúdená za sexuálne zneužitie mladistvých, počet učiteľov telesnej výchovy, trénerov športových mládežníckych mužstiev – napriek tomu, že sú zväčša ženatí – odsúdených za ten istý prečin presahoval číslo šesťtisíc. A mohli by sme uviesť aj ďalšie príklady, nielen tie, ktoré sa týkajú Spojených štátov. Podľa pravidelných správ americkej vlády však pôvodcami asi dvoch tretín sexuálnych obťažovaní mladistvých nie sú cudzie osoby ani vychovávatelia – kňazi vrátane protestantských pastierov, ale blízka rodina: nevlastní otcovia (otčimovia), strýkovia, bratanci, bratia a, bohužiaľ, aj rodičia. Podobná situácia je aj v mnohých iných krajinách.

Máme k dispozícii jeden veľmi dôležitý údaj, aj keď uviesť ho nie je celkom politicky korektné: viac ako 80 % pedofilov sú homosexuáli, muži zneužívajúci tých, ktorí sú mužského pohlavia. A ešte raz zacitujeme Jenkinsa: viac ako 90 % katolíckych kňazov, odsúdených za sexuálne zneužívanie mladistvých a pedofíliu, sú homosexuáli. Ak v Katolíckej cirkvi naozaj jestvoval nejaký problém, tak istotne ním nie je celibát, ale určitá tolerancia homosexuality v seminároch, najmä v sedemdesiatych rokoch, keď bola vysvätená veľká časť kňazov odsúdených za zneužívanie. Tento problém sa Benedikt XVI. neustále usiluje korigovať. Návrat k morálke, k asketickej disciplíne, rozjímanie nad opravdivou, neobyčajnou prirodzenosťou kňazstva sú posledným liekom proti opravdivej tragédii pedofílie. Aj na to má poslúžiť Rok kňazov.

V porovnaní s rokom 2006, keď BBC vysielala bulvárny dokument írskeho poslanca a homosexuálneho aktivistu Colma O’Gormana, a s rokom 2007, keď Michele Santoro pripravil jeho taliansku verziu Annozero, sa neudialo veľa nového, azda okrem zvýšenej zásadovosti a bdelosti Cirkvi. Bolestné prípady, o ktorých sa po tieto týždne najviac hovorí, nie sú zakaždým vymyslené, ale stali sa pred dvadsiatimi alebo až tridsiatimi rokmi.

Ale niečo nové tu možno je. Prečo sa v roku 2010 na povrch dennodenne vyťahujú staré alebo často už známe prípady, pričom sa čoraz otvorenejšie útočí na pápeža. Tento útok je ešte paradoxnejší, ak vezmeme do úvahy nesmiernu prísnosť najskôr kardinála Ratzingera, teraz Benedikta XVI. v tejto oblasti. „Morálni podnikatelia “, organizátori paniky, majú pred sebou úlohu, ktorá je čoraz jasnejšia a ktorej stredobodom záujmu nie je v skutočnosti ochrana detí. Pri pozornom čítaní niektorých článkov prídeme na to, ako sa veľmi silná lobby – v predvečer politických, právnych a volebných rozhodnutí a plánov, ktoré všade v Európe a vo svete tak trochu spochybňujú používanie pilulky RU 486, eutanáziu, uznanie homosexuálnych párov, v prípade ktorých sa skoro iba hlas Cirkvi a pápeža dvíha na obranu života a rodiny – usiluje preventívne zdiskreditovať hlas Cirkvi prostredníctvom ohováračskej a, bohužiaľ, najľahšej obžaloby z podpory alebo tolerancie pedofílie. Tieto viac-menej slobodomurárske lobby dokazujú temnú moc technokracie, o ktorej hovorí Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate a ktorú odsúdil Ján Pavol II. vo svojom posolstve k Svetovému dňu mieru v roku 1985 (presne 8. decembra 1984), keď hovoril o „skrytých plánoch“ (spolu s tými „otvorene propagovanými“), ktorých „cieľom je podriadiť všetky národy režimom, ktoré s Bohom nepočítajú“.

Toto je skutočne hodina temna, ktorá pripomína proroctvo veľkého talianskeho katolíckeho mysliteľa 19. storočia – Emiliana Avogadra della Motta (1798 – 1865) z Vercelli, podľa ktorého z ruín spôsobených svetskými ideológiami by mala povstať autentická „demonolatria“. Táto osobitne zaútočí na rodinu a podstatu manželstva. Predstaviť sociologickú pravdu o morálnych panikách v prípade kňazov a pedofílie samo o sebe nerieši problém a ani nezastaví spomínané lobby, ale môže sa stať prejavom malého a povinného holdu veľkému pápežovi a Cirkvi, zraneným a hanobeným, pretože nemlčia, keď ide o život a rodinu.
In http://www.cesnur.org/2010/mi_preti_pedofili.html (15.03.2010), alebo Avvenire 18.III.2010
Preklad Š. Turanský sdb

	Hledej
	Je a svátek má Marcela. Vytvoření registrace