Dni hnevu

Bolelo nás, keď sme videli, že naša rodina je znepokojená a všetko sa krúti okolo Nicholasa a jeho správania. Raz bol neprítomný a utlmený a inokedy sa z neho rýchlosťou svetla stal násilník. Vybuchoval aj pre nepodstatný problém. Bola som obyčajne terčom jeho záchvatov, ale ak boli nablízku Nicholasovi súrodenci, napadol aj ich. Bil ich hokejkami, tresol hlavu svojho brata o televízor a hádzal nožnice do sestrinej tváre. Nebolo nezvyčajné, že keď Tom prišiel domov z práce, zistil, že som viac než tri hodiny upokojovala kopajúce a kričiace dieťa. V srdci ma bolelo, keď som videla, že naše ďalšie deti trpia a najmä tie mladšie, ktoré žili v strachu pred bratovými záchvatmi. A súcitila som s Nicholasom, ktorý trpel pre svoju neschopnosť prijímať lásku. „Asi budem musieť ísť do pekla,“ počula som ho, ako si raz hovoril skutočne, s intenzívnym smútkom. Aj ja som mala ťažkosti. Prosila som Boha, aby mi pomohol milovať toto povahovo ťažké dieťa a prijať situáciu. V srdci však rástol hnev: Nemuseli sme si ho adoptovať. Prečo sme to len urobili? 

  Obrátiť sa k Terézii

Nicholas sa napriek úsiliu nezlepšil. Práve naopak. Všimli sme si, že mu robilo radosť, keď mohol zraňovať ľudí. Keď zistil, že by nás mohol zraniť, keď prejaví hnev voči Bohu, raz v nedeľu sa počas premenenia na svätej omši postavil a skríkol: „Hlúpy Ježiš! Hlúpy Ježiš!“ Chcel zraniť aj sám seba a často sa hádzal pred naše auto. Tušili sme, že sa blíži katastrofa. Tom i ja sme vedeli, že musíme niečo urobiť. Ale čo? Naši terapeuti nás neutešili. Hovorili, že uzdravenie nie je pravdepodobné. Keďže sme nemohli očakávať výrazné zlepšenie Nicholasovho správania sa počas ďalších rokov, dúfali sme, že ho udržíme pri živote, v rodine a bez trestnej činnosti. V zúfalstve sme sa rozhodli vykonať púť do Lisieux vo Francúzsku, rodiska svätej Terézie, aby sme ju prosili o orodovanie. Prečo Terézia? Celý život mi bola blízka a často som zakúsila jej pomoc. Uvažovala som, že ona i Nicholas mali niečo spoločné. Terézia prišla o matku ako dieťa a zázračne sa uzdravila z choroby, ktorá mohla mať psychotický charakter. Mala aj emocionálne narušenú sestru. 

  Slzy a ruže

Náš pobyt v Lisieux počas minulej jari bol krátky, ale naplnený milosťou. V posledný deň som sa dlho modlila pri Teréziinom hrobe. Veľmi silno som vnímala, že je so mnou, takže som neodišla, kým nezatvárali. Boh konal niečo v mojom srdci – viedol ma k tomu, aby som zanechala svoj hnev a dostala som silu užšie nasledovať Teréziinu „malú cestu“. To bol môj cieľ: vykonávať každodenné povinnosti s veľkou láskou v duchu dôvery a odovzdanosti Bohu. Ale v ten deň som dostala milosť, aby nastal nový začiatok. Keď sme odchádzali z kaplnky, Tom i ja sme prešli okolo Teréziinej sochy v životnej veľkosti. Pozrela som sa na sochu, akoby som sa lúčila – a videla som na jej tvári niečo ako slzy. Podišli sme k soche, aby sme sa na to lepšie pozreli. Z kútika Teréziinho pravého oka po tvári tiekla voda do záhybu ramena. Vzala som obrúsok a nazbierala tri slzy. Hneď sa prúd zastavil a tvár bola opäť suchá. Chceli sme vysvetlenie. Bolo to zrazenie pár? Nie, socha bola celý deň na slnku a niekoľko dní nepršalo. Rosa? Aj tá by sa vysušila. Niekto vylial vodu na sochu? Nie, tá by tiekla po závoji a netiekla by z kútika oka. Prijala som to ako znamenie, že Nicholas sa uzdraví. Začala som novénu a prosila som svätú Teréziu, aby mi poslala žlté ruže ako znamenie, že sa uzdraví. 

  Od bolesti hlavy k nádeji

Tom i ja sme sa vrátili domov práve včas, aby sme sa porozprávali s ďalším odborníkom na Nicholasovu chorobu. Po hodinách skúmania Nicholasovej minulosti lekárka prišla k záveru: „Počas dvadsiatich rokov práce s takými deťmi, ako je váš syn, som ešte nevidela zázrak.“ Odišli sme z jej kancelárie a nastúpili do výťahu. Na dlážke bol žltý lístok z ruže. Bolo to prvé zo štyroch žltých ružových „znamení“, ktoré som dostala počas deviatich dní modlitby. Nicholas sa nezmenil cez noc. Hoci sme si všimli, že už nikdy nemal nenávistné poznámky o Ježišovi a Márii, v lete sa správal strašne. Ale potom prišli skutočné znamenia uzdravenia. Viac nás poslúchal a menej nás chcel ovládať. Jeho hrozby boli jemnejšie a napokon zmizli. Minulú jeseň začal prejavovať skutočný záujem o iných. Jedného dňa ma našiel na dlážke s bolesťami žalúdka, vzal svoju deku, prikryl ma ňou a v tichosti odišiel. Plakala som od radosti. „Viete, myslím si, že ste na ceste k šťastnému koncu,“ povedala nedávno Nicholasova terapeutka. A je to pravda. Každý deň prináša nové dôkazy o uzdravení a vyliečení. Nicholas teraz pravidelne spontánne prejavuje lásku. Je priateľský k svojim súrodencom. Ak sa niekto zraní, obyčajne ako prvý objíme alebo pomôže. Učí sa ovládať svoje emócie. Nicholas sa tak zlepšil, že už o ňom nehovoria, že má chorobu RAD. Jeho traja terapeuti teraz predpovedajú úplné alebo takmer úplné uzdravenie z jeho zvyšných psychických a emocionálnych ťažkostí.