Keďže stále sa stretávam aj na GS s postojom - podľa mňa - príliš úzkoprso odvolávajúcim na "iba Písmo", a odsudzujúcim Katolícku Cirkev za to, že ona tento prístup nezdieľa, rozhodol som sa napísať článok, v ktorom zhŕňam možno pre mnohých známe "zrniečka" Božej múdrosti, na základe ktorých Katolícka Cirkev /ale myslím, že aj Pravoslávna.../ postupuje v živote a v praxi tak, ako postupuje...

Je isté, že Písmo je písaným záznamom tradície toho, čo sa i ohlasovalo v Cirkvi v čase apoštolov, teda jej najstaršej tradície. Cirkvi, ktoré vzišli v procese reformácii, resp. v súvislosti s ňou, či následne sa od nej "odrazili", odvolávajú sa preto často /až na malé výnimky/ na "iba Písmo" ako jediný prameň viery. Katolícka /a tiež Pravoslávna/ Cirkev má iný pohľad na vec: považuje Písmo za základný, ale nie jediný zdroj viery. Uznáva totiž aj o niečo neskoršie tradície, ktoré sa vyvinuli v živote Cirkvi, pretože je presvedčená, že aj tie majú svoj základ a opodstatnenie v samotnom Písme Nového zákona.

Som presvedčený, že v Katolíckej Cirkvi sa naozaj každá oblasť je života /Písmo sväté, sviatosti, právo, liturgia, vierouka, morálka, cirkevné právo atď./ seriózne, dôsledne, systematicky, i kontinuálne po mnohé stáročia  študuje a dômyselne používa pred dobro veriacich. Bez zveličovania: KC má prepracovaný celkový svoj systém snáď málokto... V istom zmysle sa preto stala vzorom aj pre sekulárnu oblasť v krajinách s kresťanskou tradíciou, teda najviac rozvinutých krajinách...  Mnohé kresťanské autority v minulosti aj súčasnosti tvrdia jednoznačne, že Nový zákon, resp. Biblia ako celok nebola zamýšľaná ako systematická príručka na všetky situácie života viery s podrobným popisom, a to až do konca sveta. V Biblii je toho naozaj dosť. Nie je tam však všetko explicitne vyjadrené, ale je tam aj mnoho implicitne zahrnuté, teda akoby v semiačku, ktoré sa má rozvinúť. Cirkev prvých storočí  to  práve tak pochopila. Teda - na rozdiel od cirkví vzniknutých oveľa neskôr - KC to vidí tak, že pôvodný stav Cirkvi v čase apoštolov /vrátane toho, čo je o ňom a ohlasovaní viery zapísané v Písme/ je  ako ako to semiačko, ktoré sa postupne malo podľa vôle Krista rozvinúť.

Podobne ako  v embryu nerozoznať ruky, nohy, no neskôr sa to dá,  aj v Písme sú tieto "zrnká" Božej múdrosti zasiate. Cirkev ich číta v tom istom Duchu Svätom, v ktorom bolo Písmo napísané, a ktorý jej bol sľúbený na celé obdobie jej života,teda do konca sveta. Začali to už cirkevní otcovia. Preto KC /aj PC/ berie aj tieto ich čítania vážne, a hoci nie všetko nekriticky prijíma, považuje aj toto staré /najprv ústne, a neskôr kdesi zapísané/ Posvätné Podanie prvých storočí za dopĺňajúce Bibliu práve kvôli jej lepšiemu pochopeniu. Nám sa zdá naozaj málo pochopiteľné, že po 1300 - 1800 rokoch je tento fakt ktosi schopný odignorovať, domnievajúc sa, že stačí /s prepáčením / - ako papagáj - neustále citovať iba Bibliu, a to často bez náležitého poznania zmyslu citovaného biblického textu. Naozaj by stačilo  niekedy v prípade nejasnosti, prípadne  nedostatku informácii v Písme, vziať do úvahy /samozrejme kriticky.../aj uvedený zdroj neskôr zanamenanej posvätnej Tradície, a mnohé problémy a debaty by sa značne zjednodušili... To je jedna z vecí, ktoré nám katolíkom vadí, a v ktorej vidíme u našich oponentov niekedy prejav istej neúplnosti, neplnosti, obmedzenosti... A pretože  aj katolíckosť Cirkvi chápeme ako prijatie plnosti všetkého, čo nám Boh zjavil v Kristovi a v súvislosti s Ním, vidíme v spomenutých prejavoch našich oponentov naozaj ich "nekatolíckosť", t.j. ohraničenosť, neúpnosť ich chápania Cirkvi a jej viery od Krista pochádzajúcej ako celku... /Poznámka: Poznám aj "katolíckych" nekatolíkov, tj. ľudí otvorených pre plnosť Kristovej  pravdy a jeho Duchu, neotročiacich "litere", ktorí neslovíčkaria.../

Dovolím si preto poukázať na spomenuté niektoré "zrnká" Božej pravdy obsiahnuté v Novom zákone, na ktoré sa odvoláva KC / tiež PC, príp. aj iné.../ a ktoré ju oprávňujú konať tak ako koná. Keď tieto semienka pochopíme ako navzájom  súvisiaci a doplňujúci sa celok, môže nám to vrhnúť nové svetlo na celú skutočnosť Božieho zjavenia, a snáď niekomu aj pomôcž pochopiť konanie KC v celých dejinách, čo považujem dôležité pre náš medzikonfesionálny dialóg.

a/Ešte veľa vám mám povedať, ale teraz by ste to nezniesli..." /Jn 16,12/
- Z toho vyplýva, že Pán  o mnohom jednoducho nehovoril. Iste aj preto, lebo apoštoli vtedy neboli na všetko zrelí, ako ich poznáme z Evanjelia... Treba vziať tiež do úvahy, že Pán i apoštoli žili v kontexte tej svojej doby, a vyjadroval sa preto len k aktuálnym javom tej doby, teda k tomu, čo apoštoli vtedy prežívali. Nemalo by nijaký zmysel vyjadrovať sa k javom, ktoré nastanú v nejakej neznámej budúcnosti, k morálnym problémom, k spoločenským javom a pod., ktoré vtedy si nevedeli predstaviť atď.

b/ "Keď príde On, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy..." /Jn16,13/
+ "Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta..."/Mt 28,20/
- Teda bude to Duch Svätý, ktorý bude pobádať tú Cirkev, ktorú Kristus ustanovil /na apoštoloch s Petrom ako "primasom".../. On bude pre nich aj svetlom, aj silou... Samozrejme ako vždy, aj tu je potrebná spolupráca / ak nebudú vnímaví na Ducha, mnohé sa pokazí.../. Tak to Boh robí počas celých dejín, a dá sa to vyčítať z kontextu celej Biblie. 

To tiež značí, že apoštoli, hoci poznali toho dosť veľa, a po príchode Ducha Svätého spoznali a pochopili ešte viac, určite nespoznali všetku "plnú pravdu" zjavenia Božieho... Poznali a pochopili veľmi veľa z toho, čo im hovoril Kristus. Spoznali podstatné Božie pravdy pre život, no predsa len to a tak, ako sú toho schopní ľudia v kontexte tej doby a v okolnostiach, v ktorých žili. Sotva viac... Pretože ľudské poznanie na tomto svete je vždy len relatívne a nedokonalé, obmedzené, napriek  osvieteniu "zhora"...  Dar Ducha Svätého pre Cirkev predsa nebol daný len pre dobu apoštolskú, ale na celú históriu Cirkvi, v ktorej určite - ako Kristus predvídal - sa vyskytnú rôzne javy, zmeny, okolnosti, v ktorých bude potrebné Jeho učeníkov znova a znova "uvádzať do plnej pravdy" v súvislosti nových okolností histórie, stavu spoločnosti. Aj neustáleho zamýšľania sa nad Božím zjavením a jeho neustálym pôsobením v samotnej histórii Cirkvi...  Samozrejme, osobitnou kapitolou je tu chápanie viery,  jej stále prehlbovanie. Určite aj  novým okolnostiam života a "psychológii" doby Cirkev  prispôsobovala formy liturgie, vysluhovanie sviatostí /na začiatku toto slovo ešte nepoužívali.../, vyjadrovací jazyk viery, v ktorej žila...

Práve tu možno vznikli tiež otázky ohľadom krstu aj detí. Kým v prvých časoch sa viac zameriavala na dospelých, pretože hlavne im sa ohlasovalo Evanjelium.. No už aj v Písme je náznak toho, že krstili aj deti /Skutky 16, 15,33, 1 Kor 1,16/...
Takisto po rozídení sa Cirkvi so synagógou a vyhnaní z nich kresťanov a v obdobiach relatívnej slobody vznikla otázka stavby kostolov a ich výzdoby /ikony, obrazy a pod./. Ked sa zvyšoval počet mučeníkov, a kresťania sa začali schádzať pri ich hroboch, vynorila sa otázka modlitieb za nich, či príhovor u nich u Boha, ak verili, že sú u Pána živí... Atď, atď.
Kristus si určite nepredstavoval, že Jeho učeníci  budú /ako papagáji/ neustále opakovali len citáty z Biblie. Ani Kristus sám to nerobil, ale vnášal do života svoje originálne myšlienky tak, aby to slúžilo ich rastu vo viere a chápaniu plnosti života /"Dobrý hospodár vynáša...veci staré, i nové..."/.

A dá sa ľahko aj na základe Písma presvedčiť, že určitý vývoj je aj v chápaní viery v prvom storočí. Stačí si prečítať knihy Nového zákona v ich chronologickom poradí. S tým súvisí napr. aj "objavenie sa na scéne" Pavla apoštola. Pán ho zrejme povolal s úmyslom prehĺbiť v Jeho novoutvárajúcej sa Cirkvi /ktorá mala na čele pomerne jednoduchých učeníkov/ celkové chápanie Kristovho vykupiteľského diela, Jeho univerzálnosť pre všetkých, zmysel smrti a zmŕtvychvstania atď. a toho "zomrieť s Kristom" a stať sa v kristovi "novým stvorením", povstať s Ním k novému životu..., ako to krásne opisoval Pavol vo svojich listoch... Bol to on tiež Pavol, ktorý "vyčítal" zo zamýšľania sa nad celým kontextom Starého zákona a zjavenia Krista spásu "nie zo skutkov, ale z viery"... A tiež  chápanie ako "byť pod zákonom" a "byť vedený Duchom", to je tiež jeho dielo... V posledných spisoch Nového zákona tiež  možno nájsť aj zmienky o presbyteroch a episkopoch /vkladanie rúk.../ a pod. No tam určite nie je všetko, lebo tam sa to len začínalo... A tiež možno nájsť na vznikajúce problámy v cirkevných obciach morálne zásady vo svetle Kristovom /panny, vdovy, krvismilstvo, vylučovanie a pod./...

c/ Cirkev je "Kristovo telo"/Kol 1,24/, "Kráľovstvo Božie /teda Cirkev/...je ako horčičné zrnko... vyrastie..." /Mk 4,30-32/, "...ako kvas... až sa všetko prekvasí ..."/Mt 13,33/
- To všetko sú pojmy, ktoré hovoria o dynamike rastu javu Cirkvi, ktorý v časoch Krista bol ešte len "v  plienkach", lebo sa rodil... Táto skutočnosť však predpokladá, že Kristus úmyselne počíta s vývojom z "embrya", zo "semiačka" po zrelú rastlinu. Z toho logicky plynie - podobne ako je to v ľudskom tele, že sa v čase puberty objavia nové orgány - predpoklad, že sa objavia viditeľne na Cirkvi nové skutočnosti, ktoré v zárodku neboli viditeľné. Čosi som  o tom naznačil v odseku b/...

d/V Písme je viacero náznakov o tom, kde Pavol hovorí, že nielen napísané, ale aj ústne podané treba zachovávať: 
2Sol 2,15: "...držte sa učenia, ktoré ste prijali, či už slovom, a či naším listom".../,
2Sol 3,6 : "...nie  podľa učenia, ktoré prijal od nás"/,
1 Kor 11,2: "...a zachovávate moje učenie, ako som vám ho odovzdal..."/,
1 Pt 1,25: "...A to je slovo, ktoré sa vám zvestovalo".
A tiež v Jánovi 21,25 je tiež jasne napísané, že všetko, čo Ježiš učil  jednoducho nebolo možné zapísať v Biblii...

Ak si to uvedomíme, pochopíme, prečo Cirkev nikdy netrvala iba na Písme, ale chápala komplexne Písmo a Tradíciu ako jeden organický celok. Isteže s tým, že z mnohých spisov, vzniklých v ranej dobe kresťanstva, vybrala podľa určitých kritérií  kánon kníh Nového zákona. Tento sa mal považovať za záväzné jadro a iba ten používať  pri liturgických čítaniach. Tým však vôbec nevylúčila aj iné spisy cirkevných otcov, ktoré môžu byť pre pochopenie tých prvých veľmi užitočné, ako som to uviedol vyššie... A tak to bolo v Cirkvi prakticky až do 15. storočia. Nijaké "Sola Scriptura" nikto vtedy nehlásal z jednoduchého dôvodu, že v prvých storočiach sa spisy  Nového zákona už existujúce len rozširovali, a pre vtedajšie okolnosti /písalo sa na papyrus, negramotnosť mnohých.../ len málokto mal k nim prístup... A tak to bolo až do vynálezu Guttenberga v časoch Luthera...

e/ Fakt ustanovenia apoštolov ako osobitne vybraného kolektívu /po celonočnom bdení nie hocikoho, ale Ježiša, Božieho Syna.../, aby oni sa stali akoby jadrom Jeho ustanovujúcej Cirkvi  a odovzdanie im  právomoci aj rozkazovať, teda aj vydávať zákony,  a pre ostatných z toho vyplývajúca povinnosť počúvať ich /"Čo zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi... Kto vás počúva, mňa počúva, kto vami pohŕda, mnou pohŕda...a ak by ani Cirkev neposlúchol, nech sa má ako pohan a mýtnik...".
A tiež sem patrí aj osobitná kapitola spomedzi apoštolov - Peter, ktorému zopakoval osobitne to isté, ako všetkým apoštolom spolu s ním, no okrem toho navyše mu povedal: "Tebe dám kľúče od Kráľovstva /t.j. od Cirkvi.../... Pas moje ovce...baránky /podľa mnohých je to narážka na veriacich, i pastierov.../... Posilňuj svojich bratov vo viere" /tiež narážka na ostatných apoštolov/.

Ako je známe, Kristus sa venoval apoštolom osobitne,  často len ich bral osobitne zo sebou, a len ich vzal na na ten najvrcholnejší večer svojho života pred svojím umučením, a len s nimi prežil prvú Eucharistiu, ktorá sa mala stať ich najhlavnejšou cirkevnou rodinnou slávnosťou...  Je ťažké niekedy pochopiť, ako tieto skutočnosti niektorí len tak ľahko "odpinkajú", obchádzajú, zahmlievajú frázami o láske, o spoločenstve a Duchu Svätom, prípadne citátom, že "prvý nech je sluhom všetkých" a pod. Veď to predsa vôbec neprotirečí skutočnosti, že napriek tomu, že sú všetci rovní pred Bohom, určití ľudia, Kristom vybraní majú mať v Jeho Cirkvi osobitné poverenie, zodpovednosť, i tomu odpovedajúce práva /zjednocovať, dbať na čistotu učenia, spravovať, rozhodovať... /isteže v duchu Kristovej lásky a ako službu.../. To všetko je predsa v záujme nie tyranie, ale dobra pre všetkých...

  Tento fakt je však oveľa viac výrečnejší, než si mnohí uvedomujú. Z neho jasne vyplýva, že Kristus všetky situácie, ktoré sa vtedy nevyskytovali, a preto o nich nemohol ani vysvetľovať, no vedel ich predvídať vo svojej božskosti, riešil veľmi geniálnym spôsobom. Ustanovil práve tento osobitný tím ľudí, a sľúbil im svojho Ducha... Práve tým preklenul uvedený nedostatok možnosti im vysvetliť čosi, či už pre ich neschopnosť, alebo neprítomnosť budúcich faktov a javov, ktoré mala priniesť až história a konkrétny život... Isteže uvedené Kristove slová o apoštoloch a spôsob, akým sú formulované, nemôžeme brať "ad absurdum" a dosadzovať za ne /ako do matematických vzorcov/ čokoľvek, ale len to, čo je v súlade s Duchom, pôsobiacim v Cirkvi... Čokoľvek iné  môže Cirekv poškodiť. Na nejakú prechodnú dobu to Pán Cirkvi - ako to ukazuje história - dopustí, ale nedovolí "bránam peekelným" premôcť Cirkev, ktorej skutočnou Skalou je On sám, ale ktorú On riadi videiteľne osobitným spôsobom cez svojich apoštolov /resp. ich nástupcov/, ktorý majú byť v jeho Cirkvi viditeľnými princípmi jednoty na miestnej úrovni a Petra /a jeho nástupcov/, ktorý má byť  videiteľným je princípom ich jednoty na celosvetovej úrovni, ako to vyplýva z kontextu všetkých uvedených citátov...

f/ Napokon je v Písme aj "zrniečko", že práve Cirkev je "stĺp a opora pravdy" /1 Tim 3,15/. To  tiež jasne jasne potvrdzuje správnosť práve katolíckeho prísupu k chápaniu Božieho zjavenia. Veď aj Biblia vznikla na pôde Cirkvi. Boli to ľudia z okruhu apoštolov, ktorý písali...  Ale písali aj iní, a nie s dobrým úmyslom, ale s úmyslom skresliť Kristovu pravdu podľa svojho subjektívneho, gnostického, sektárskeho chápania. A ten, kto to rozlíšil, boli práve ľudia v Cirkvi. Oni prišli aj na myšlienku ustanoviť kánonu SZ analogický aj kánon novozákonných kníh. Túto myšlienku vyslovil dokonca až v roku 250 n.l. Origenes. P Oficiálne bol však kánon uzatvorený v Ríme za pápeža Damasa v roku 282, no ešte ho odsúhlasovali niektoré synody pred koncom 4. storočia /Kartago, Hippo/. Nechcem, aby vyznelo, že sme proti Písmu. Vôbec to tak nie je.  V Cirkvi malo Písmo vždy čestné miesto, ako o tom svečia aj spisy cirkevných otcov nielen raných, ale aj všetkých storočí, ktoré sú viacmenej komentovaním Písma. Len chc to byť uvedomením  správnej pozície, ktoré má Písmo mať, že nemá byť vytrhované z kontextu, teda z tradície, z ktorej vlastne vznikklo, a z Cirkvi, ktorá ho vlastne z pobádania Ducha Kristovho aj zostavila. Preto je nepochopiteľná tá nedôvera voči Cirkvi, keď Pán - aj na základe Písma - má voči nej dôveru, napriek hriešnosti jej členov. Ved zrejme aj preto dovolil prozreteľnostne aby bolo v Písme napísané o apoštoloch, o ich právomoci, o Cirkvi atď. to, čo som citoval...

Kto  si poskladá len tieto niektoré vybrané  "zrnká" z Písma a zamyslí sa pozorne nad nimi v tom istom Duchu, v akom boli zamýšľané, teda v pôvodnom biblickom zmysle /a nie vytrhnuté z kontextu/, a nezatvorí si oči a uši, aby nepočul a nevidel, a otvorí si sdrce, aby lepšie v Duchu, ktorý jej bol daný, chápal tú Cirkev, ktorá mala pred očami tieto /aj iné/ skutočnosti Písmom zjavené, má predpoklad pochopiť ľahšie:
- Prečo Cirkev neostala len na "iba Písme", ale čítajúc v Duchu Svvútom aj akoby "medzi riadkami Písma" stále prehlbovala, obohacovala svoje chápanie viery, dokonca vyhlásila za články viery to, čo na prvý pohľad v Písme sa dá sotva priamo nájsť /článok o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie a pod./...
- Prečo v histórii Cirkev upravovala potrebám a požiadavkám doby  liturgickú prax /sväté omše/, dovolila rozvíjať nové a nové pobožnosti /eucharisticka poklona, Ruženec, litánie a pod./...
- Prečo uzákonila pre jednu časť Cirkvi celibát kňazov... Prečo vznikli v jej lone nespočetné rehoľné rodiny, duchovné hnutia, prúdy v takej rozmanitosti a pestrosti, ale takým úžasne požehnaným duchovným ovocím pre povznesenie nielen viery, ale aj sociálneho života, ba ekonomiky... 
- Prečo dovoľovala stavať kostoly, ozdobovať ich ikonami a sochami, ktorým sa neklania, ale ctí ich ako pripomienku jej blízkych a milých a svoje vzory... Prečo sa v nej od istého času prosí príhovor u svätých u Boha, prípadne s vierou sa modlí a prináša obety za zosnulých /odpustková prax/ a pod.
Teda vo svetle pochopenia toho, čo je Písmo, ako ono vzniklo, kto je Cirkev, kto je v nej prítomný a aké záruky dal Cirkvi Kristus...