Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení

Má to byť moja reakcia na reakciu ssns o jedinej pravej Cirkvi na môj článok o "Výzve dnešnej doby: Viac srdca"...


Kristovi mnohí zazlievajú zvýšené sebavedomie, keď kladie nároky ľuďom  s božskou autoritou. Mnohí nekresťania a veriaci novopohania /mne známi z debát  na blogoch.../ považujú preto Krista za vynášajúceho sa nad ostatných, namysleného... Ja im vtedy hovorím: Ak je Kristus  iba človek, jeho niektoré výroky, postoje a konanie svedčia, že naozaj máte pravdu. No ak je však Kristus Bohom, je to o niečom inom, a vtedy On naozaj má o plné právo tak hovoriť, a tak vyžadovať od ľudí, lebo On je Pán...

Myslím, že je tu v istom zmysle analógia s postojom niektorých cirkevných predstaviteľov, ktorí občas pôsobia na druhých podobným dojmom zvýšeného sebavedomia a nadradenosti. Prečo? Zrejme sú si vedomí svojej autority odvodenej od Boha, a teda aj svojej povinnosti aj rozkazovať v Jeho mene.../či im je to príjemné alebo nie.../. Počas celých dejín možno pozorovať tento jav vedomia si autority od Pána /dokonca aj u dnešných nekatolíckych predstaviteľov, pastorov a pod.../.  Vlastne už aj sebavedomie apoštola Pavla, či  Petra v Novom zákone je tohto prejavom. Toto sebavedomie možno zaregistrovať v dejinách v zvýšenej miere u biskupov cirkevných obcí,  ešte viac u metropopolitov, a ešte viac u patriarchov. A spomedzi nich najviac u rímskeho biskupa /považovaného za prvého patriarchu z titulu nástupcu apoštola Petra, ktorý v Ríme pôsobil a zomrel.../, ktorého nazývame teraz my pápežom /Isteže, záležalo vždy aj od osobných daností konkrétneho človeka, od konštelácie historických okolností a pod..../.

U rímskych biskupov /prípadne rímskej cirkvi/ toto sebavedomie a z neho vyplývajúce "miešanie sa" aj do záležitostí iných cirkví sa dá sledovať už prakticky od Klementa, žijúceho v časoch apoštola Jána /napr. z listu Korinťanom napísaného okolo roku 80 n.l., keď ešte žil apoštol Ján.../ Tak ako dnes, aj vtedy mnohí - dokonca biskupi Cirkvi Východu, ale ja Západu - reagovali na túto autoritatívnosť niekoho kriticky. Je ľudsky pochopiteľné, že ľudia /aj  v Cirkvi/ majú radšej slobodu a nezávislosť, ako povinnosť poslúchať... No tak ako Peter a Pavol /jasne to vyplýva z Nového zákona/ sa nebáli rozhodne prikazovať a vyžadovať určité povinnosti od iných  ľudí v mene Kristovom a Božom, tak podobne sa to dialo /a deje.../ prakticky stále v histórii Cirkvi /dokonca aj v protestantských, a od nich vzniklých... Vari sa na novozákonné autoritatívne slová Krista, či apoštolov neodvolávajú aj pastori, kazatelia a pod.?.../

Čo je to: pýcha? namyslenosť?... Iste sa v človekovi sa môže miešať všeličo... No Pán, určite dobre poznajúci realitu človeka, aj jeho slabosti, napriek tomu stojí  za možnosťou autoritatívneho rozkazovania, vydávania zákonov  svojimi apoštolmi a ich nástupcami, keď svoje slová "Kto vás počúva... Čo zviažete na zemi..." nepodmieňuje nejakými osobitnými dotatkami, hoci hovorí jasne, že autorita v Jeho Cirkvi sa má uplatňovať v duchu lásky, a služby /"Prvý nech je ako posledný a sluha všetkých"/. No kto je tou autoritou, ktorá neomylne posúdi, že výrok, či rozhodnutie legitímnej autority je proti tomuto Duchu Krista, teda neplatné?... A kto - ak by to bola aj naozaj pravda - má právo ustanoviť nejakú novú autorita?... A na základe čoho?...

Preto ako dokazujú cirkevné dejiny, Cirkev od samého počiatku od počiatku považovala nástupníctvo apoštolov v osobách biskupov ako nevyvrátiteľnú súčasť cirkevnej tradície prvých storočí. A hoci v celom tom procese prebehol určitý postupný vývoj a "utrasenie", chápalo sa to v Cirkvi na Východe, ako aj na Západe ako čosi normálne, pevné a definitívne...  Tento fakt spochybnila vlastne /až na malé skupinky na okraji Cirkvi, považované viac-menej za sekty, prípadne okrajové hnutia.../ až reformácia,  odvolajúc sa na chyby starej Cirkvi, či skutočné, alebo údajné /čo je už iná kapitola.../. No Kristus nikdy nepovedal, že chyby autority Cirkvi ospravedlňujú niekoho, aby ju odvrhol. či svojvoľne ustanovil inú autoritu podľa svojho subjektívneho rozhodnutia a bez spojitosti s ostatnou Cirkvou... Je tiež veľmi málo pravdepodobné, že by boli všetci právoplatní pastieri Cirkvi sa "vymkli" Kristovi, teda, že by sa celá Cirkev  skazila... To by Kristov prísľub daný Cirkvi v spojitosti s Petrom, že "brány pekla ju nepremôžu" bol falošný, a to sotva môže veriť opravdivý, Bibliu rešpektujúci, kresťan...

Ako teda vyplýva zo štúdie dejín Cirkvi, okrem jej vieroučných zásad a právd sa vždy za veľmi dôležitý rys pravosti Cirkvi považovala aj jej ekleziologická stránka, t.j. jej štruktúra a usporiadanie Cirkvi, a v rámci toho uplatňovanie autority v Cirkvi. Katolícka Cirkev si je na rozdiel od Pravoslávnej Cirkvi a iných vedomá, toho, že kým Pravoslávna Cirkev /resp. cirkvi.../ má iba právoplatné nástupníctvo apoštolov, Katolícka Cirkev má aj nástupníctvo Petra v podobe biskupa mesta Ríma... Pretože jedine tomuto povedal Kristus "Tebe dám kľúče od Kráľovstva..." + "Pas ovce moje...Pas baránky moje" + "Posilňuj svojich bratov"... V tomto kontexte si je KC ako celok, ale osobitne vo svojom "aktuálnom Petrovi v Ríme"  vedomá zodpovednosti pred Pánom aj za ostatných bratov a sestry vo viere, za jednotu všetkých učeníkov Krista. Pretože to isté Evanjelium jasne hovorí aj o jednoznačnom postoji Krista, ktorý si želá "aby všetci jedno boli...aby svet uveril...".

Život a história Katolícku Cirkev naučila, že  hrozbami a trestami v určitom štádiu vývoja veľa nedokáže /ako rodičia u dospievajúcich detí.../. Teda Cirkev nie je slepá, aby nepostrehla, že spôsobom, ako to robila v minulosti, teda príliš autoritatívne, /pričom veľakrát jej autority  nekonali tak ako by mali.../, už nemôže  ďalej postupovať...  /Teda presne tak ako to robievajú často aj rodičia vyžadujúci od svojich detí, aby ich poslúchali, pričom sami majú veľké chyby.../. KC zasa na druhej strane po čase tiež postrehla, že tie jej "deti"/od nej odstúpivší, či jej zlým správaním "odohnaní" kresťania.../  nie sú až takí zlí, ako si to pôvodne myslela... Ba že často sa správajú kresťanskejšie v určitých veciach, že sa snažia byť verní tomu istému Pánovi, ktoré aj ona vlastne chce slúžiť, ba dokonca spozorovala aj u nich pôsobenie Ducha Svätého... A to veľmi podobne ako vo svojej Cirkvi...

Chvalabohu, že to už pochopila... Vari nie?...  Pochopila /určite v Duchu Svätom, ktorý ju nikdy neopustil, hoci mnohé jej autority ho v určitom období pod vplyvom negatívne emocionálneho napätia neboli schopní tak "prečítať".../,  že Pán si tiež praje, aby aj ona,  Katolícka Cirkev, zmenila svoj postoj, a začala sa stavať k celému problému úplne inak ako predtým... Tento "obrat" postoja sa - ako je nám dobre známe - odohral v súvislosti s ll. vatikánskym koncilom... A v novšej dobe tento obrat dosiahol istý vrchol vtedy, keď najvyšší predstaviteľ, veľmi charizmatický človek, Jána Pavla ll vo svojej exhortácii "Ut unim sint"/Aby všetci boli jedno/, položil  otázku, ba vlastne vyzval všetkých kresťanov, aby vážne porozmýšľali o tom, ako v súčasnej dobe konkrétne realizovať primát Petra tak, aby to bolo prospešné pre  celú Cirkev, t.j. nielen pre KC, ale pre celá kresťanstvo a jeho postavenie v dnešnom svete? ... Preto už prebehli viaceré stretnutia nielen s predstaviteľmi Pravoslávnej Cirkvi, a táto ponuka naďalej platí pre všetkých...

Iste je možné odignorovať túto ponuku KC a tváriť sa, že všetko je to ináč. Ale nevídané zmeny k dobrému vo vzájomnej atmosfére medzi kresťanmi, ktoré sa odohrali počas 20. storočia predsa len svedčia, že Duch Svätý naozaj intenzívne pôsobí, že mu na /prinajmenšom/ zblížení všetkých Kristových učeníkov naozaj záleží, hoci vždy sa nájdu - tak ako v minulosti - skupiny, ktorú budú "buntovať" a stavať sa proti.../pretože aj diabol zrejme pracuje, a ten si ani zblíženie, ani spoluprácu neželá.../. Je pozoruhodné, že to boli práve kresťania z tábora nekatolíkov-protestantov, ktorí si začali na začiatku 20. storočia, prípadne i skôr uvedomovať neúnosnosť predchádzajúcej situácie vzájomného "ducha konkurencie", revnivosti až nevraživosti a pod., a ktorí začali tento proces o zblíženie, ekumenizmus, najprv medzi sebou... KC sa pridala vlastne definitívne až po Koncile, hoci u mnohých jej význačných jednotlivcov, a tu a tam aj skupín, sa prebúdzal tento ekumenický duch oveľa skôr... To isté sa analogicky odohrávalo aj v Pravoslávnej Crikvi, takže možno povedať, že sú týmto duchom zasiahnuté prakticky všetky hlavné vetvy súčasného kresťanstva. A toto sa nedá len tak ľahko odignorovať...

Iste nie som kompeteentný písať o predstavách KC, ako by to malo pokračovať ďalej. No som presvedčený, že tak ako sa v tejto veci neustrnula vo svojom minulom postoji spred 100, či 300 rokov dozadu, tak zrejme je otvorená aj možnostiam, ktoré si teraz nikto z nás nevie predstaviť, a o ktorý vie len nekonečne vynaliezavý Boží Duch. V tomto štádiu je podľa mňa najdôležitejšie uvedomiť si, že Kristus si želá zblíženie a neustále zbližovanie všetkých svojich učeníkov /"Aby všetci jedno boli..."/. No iste tiež aj toho, že On sa určite nezriekol nielen všetkých vieroučných právd, ktoré hlásal /v ktorých je medzi nami - aspoň pokiaľ ide o najpodstatnejšie veci - pomerne slušná zhoda, či blízkosť.../, ale aj ekleziologických, týkajúcich sa štruktúry  Cirkvi a autority v nej.

Skúsenosť dejín jasne ukazuje, že tam, kde kontinuálne pretrváva legitímna služba nástupníkov apoštolov /t.j. v katolíckych a pravoslávnych cirkvách/, tam je aj väčšia jednota a stabilita... Keď však porovnáme KC a PC, vidíme veľkú prednosť "služby Petra" v KC, ktorá umožňuje tejto Cirkvi akúsi väčšiu vyváženosť medzi "pohybom  vpred"a zároveň zachovaním tradície a kontinuity s minulosťou... V PC práve nedostatok rozhodujúcej autority /15 prakticky právnicky rovnako postavených "šéfov"/ sťažuje vykonať rozhodnutie, ktoré by sa stretlo s prakticky všeobecným súhlasom ostatných, a preto je ťažké čosi zmeniť, rozhodnúť, hoci by to poslúžilo dobru všetkých /napr. v oblasti liturgie.../. Preto je pre  PC typická určitá strnulosť, lipnutie v minulosti zafixovanej podobe ... Prakticky tu ide akoby o 15 rovnocenných "pápežov"... Na rozdiel od toho v KC, v ktorej zjednocujúca služba rímskeho biskupa, nástupcu apoštola Petra, sa všetkými rešpektuje, je možné oveľa ľahšie vyvážene postupovať vpred... KC teda prejavuje preto oveľa väčšiu rovnováhu pružnosti, ale aj pevnosti /iste aj po rokoch zlých skúseností.../. Neviem, či je to celkom náhoda, že KC je naozaj celosvetová Cirkev vyše miliardou veriacich a v rámci jednoty s veľkou rozmanitosťou foriem, kým PC je lokalizovaná na pomerne úzkom priestore zeme s relatívne oveľa menším počtom veriacich /200 miliónov, hoci v minulosti ich bolo viac na Východe, než na Západe.../, a s oveľa menou variabilitou foriem cirkevného života /rády, hnutia, spiritualita a pod./

Avšak tam, kde sa pretrhla kontinuita legitímnej cirkevnej autority /v cirkvách, ktoré vznikli v súvislosti s procesom reformácie.../, tam sa vo veľkej miere uplatňuje subjektivizmus a takmer bezbrehé štiepenie cirkví, s neustálym vznikaním nových a nových cirkví. Tam sa prakticky každý zakladateľ nejakej cirkvi, či denominácie stáva de facto "pápežom" /"neomylným", nezávislým.../. A takých je dnes vo svete  okolo tridsať tisíc... A teda, hoci tento druh cirkevných spoločenstiev sa vyznačuje mimoriadnou pružnosťou /vynaliezavosť, aktívnosť a pod./ a celkovým počtom, približujúcim sa počtu katolíkov /okolo 800 miliónov všetkých cirkví spolu.../ prejavuje sa dosť malá pevnosť, stabilita a skoro neustále štiepenie cirkví ... /Hoci možno poznamenať, že rozdiely medzi mnohými z nich sú prakticky minimálne.../.

Zhrnutie a vývody:

KC je presvedčená, že si zachovala všetky podstatné ekleziologické prvky ustanovené Kristom /t.j. najmä službu apoštolov a Petra vo svojich nástupcoch/, a preto je presvedčená o tom, že jej rozhodovanie v Duchu Svätom, ktorý bol daný Cirkvi ako celku, je relatívne najplnšie práve v nej, čo sa nutne prejavuje aj v jej učení vieryj a i., a to je prirodzene aj zdrojom jej zdravého "sebavedomia" o tom, že práve v nej je Kristom ustanovená Cirkev  najplnšie prítomná, a že práve ona obsahuje plnosť prostreidkov Kristom ustanovených pre spásu človeka...

Logicky ona z toho odvodzuje, že práve "neúplnosť ekleziológie podľa vôle Krista" je v iných cirkvách a cirkevných spoločenstvách určitým handicapom, čo sa nutne musí prejavovať aj v garancii správnosti učenia viery týchto cirkví a cirkevných spoločenstiev, a sa to tiež prejavuje - ako som to opísal - v spomenutom jave nestability a roztrieštenosti... Je pochopiteľné, že toto môže byť práve  ten faktor, ktorý u nekatolíkov vzbudzuje vo vzťahu ku KC určitú nevôľu a pocit, že "ktosi sa nad nami vyťahuje"...

Na druhej strane KC zaznamenala pôsobenie Ducha Svätého prakticky vo všetkých hlavných smeroch kresťanstva a na základe toho a spolu aj s nimi zmenila svoj postoj smerom k otvorenosti, zbližovaniu, k dialógu, skrátka toho procesu, ktorý nazývame ekumenizmom... Kresťanstvo sa tak vo svete postupne začína javiť ako  "zázrak" obnovenia toho, čo pred rokmi nikto nedúfal, ale čo postupne začína veriť stále viac kresťanov, že je to zázrakom Božieho Ducha, ktorý si naozaj želá, aby všetky Božie deti a kristovi učeníci vytvorili jednu rodinu v tomto Duchu.

Podoba, ktorú celá rodina kresťanov nadobudene, a ako sa táto rodinnosť prejaví aj v novej "ekleziológii", teda v novom usporiadaní všetkých kresťanských cirkví, denominácií a spoločenstiev a v uplatnenií autority v tomto novovzniknutom spoločenstve všetkých hlavných kresťanských cirkví, to je otázka budúcnosti... Voči nej je KC otvorená, hoci  má o nej svoje predstavy, ako majú aj iní, ale zrejme zatiaľ to treba nechať na Ducha Svätého.

Otázkou zostáva teda právnická stránka autority v Cirkvi, t.j. na jednej strane "apoštolská služba"+ "služba Petrova", o ktorých sa nedá pochybovať, že ich Kristus ustanovil a želal si ich,  a na strane úloha druhej obnoviť v celej Cirkvi takú atmosféru, ktorá by sa vyznačovala vyváženosťou v prijímaní cirkevnej autority zároveň s garanciou, že táto autorita bude nie despotizmom, zneužívaním moci, ale ozajstnou službou dobru všetkých/ "prvý nech je sluhom všetkých..."/. Toto je asi - podľa mňa - dosť silnou psychologickou zábranou /okrem predsudkov a apatií na základe minulosti.../ toho, prečo sa niektorí viac, či menej obávajú jednoty, a teda aj samotného procesu zjednocovania, a uzatvárajú sa pred ostatnými, resp. sú plní nedôvery voči tomuto procesu...

Treba si však uvedomiť, že "aby všetci jedno boli", je úloha nie jedného, ale všetkých. "Kristus je ten istý, včera, dnes i naveky", a On sa určite nezriekol toho, čo už raz pre svoju Cirkev stanovil. Je viac ako isté, že si teda jednotu svojej Cirkvi želá, a závisí aj od každého z nás, ako k budovaniu tejto jednoty prispejeme. Či sa necháme viesť duchom, ktorý všetko spochybňuje, hľadá chyby len u druhého a seba iba ospravedlňuje, duchom revnivosti, konkurencie a závisti /"Kto je medzi nami vúčší" - ako medzi apoštolmi.../ alebo duchom odpúšťania, pochopenia, synergie, vzájomnej lásky, hľadania Kristovej vôle tak, ako ju máme zaznamenanú v Božom slove...