poslal Elo
Jeden z veľmi významných postáv súčasnej Cirkvi a charizmatická
osobnosť, Richard Rohr, františkán a katolícky kňaz, známy svojím kritickým
postojom ku KC, zakladateľ komunity Nový
Jeruzalem a jeden z hlavných predstvaviteľov Centra pre akciu a kontempláciu v
Albuquerque v Novom Mexiku sa zamýšľa o.i. nad nebiblickým katolicizmom a
jeho príčinami v spojitosti s pohľadom pretestantov.
Katolíci
nie sú naozaj veľkými čitateľmi Biblie. Na rozdiel od protestantov /zvlášť
tých, ktorí patria k evanjelikálnym a letnickým denomináciám/, majú katolíci
tendenciu spoliehať sa pri svojej náboženskej formácii a pri poznávaní viery na
sviatostia na učenie Cirkvi.
Pre túto situáciu
sú dva historické dôvody.
Prvý je, že Cirkev
existovala dávno predtým, než bola Biblia dokončená, a tak sa naučil aspoliehať
omnoho viac na hovorené slovo než na slovo písané. Hoci prví konvertiti zo
židovstva prijali hebrejské Písmo /Starý zákon/ ako Bohom inšpirované, koncom
prvého storočia bola väčšina kresťanov konvertiti z pohanstva, ktorí
nevedeli veľa ani o židovskom náboženstve, ani o jeho posvätných
spisoch. V priebehu druhého a tretieho storočia prebiehala dokonca v Cirkvi debata
o tom, či kresťania mali prijať hebrejské Písmo za svoje.
Okrem toho si
musíme uvedomiť, že počas prvého storočia sa evanjeliá a epištoly /listy
pavla a pod./ stále ešte len písali.
Tieto knihy boli pôvodne určené pre určité spoločenstvá /napr. list Galaťanom/,
a hoci začali v Cirkvi v nasledujúcich storočiach kolovať, neexistoval, žiaden záväzný zoznam spisov,
ktorý by mal byť prijatý všeetkými kresťanmi.
Až vo štvrtom
storočí, keď kresťanstvo prestalo byť podzemným hnutím a Cirkev získala
právne postavenie, sa biskupi z celej Rímskej ríše mohli zísť a rozhodnúť
o oficiálnom zozname „kánonu“Písma.
Do tej doby bolo obvyklé,že sa ľudia dozvedeli o Ježišovi ústnym podaním,
boli uvedení do Cirkvi sviatostnými obradmi a ich pochopenie viery
vzrástlo iba účasťou na nedeľnej liturgii a počúvaním kázania. Závislosť
Cirkvi na ústnom podávaní viery bola posilnená i skutočnosťou, že knihy museli byť opisované ručne na
pergamen alebo papyrus, takže boli nákladné a ťažko dostupné.
Druhý historický
dôvod, prečo katolíctvo nikdy nezáviselo tak na písanom slove, je v tom, že
v stredoveku bola obrovská väčšina
ľudí negramotná. Čítať vedeli vlastne iba učenci a duchovní,
a tak obyčajní ľudia boli vzdelávaní vo viere, keď sa zúčastňovali omše
a prijímali sviatosti. Pokiaľ mali šťastie a žili v meste, mohli
sa tiež naučiť biblické príbehy
z vitráží okien katedrály alebo návštevou biblických hier, ktoré
sakonali na námestiach.
Protestanti
niekedy obviňujú katolícku Cirkev, že Písmo sväté hneď nesprístupnila obyčajným
ľuďom, a že ho dokonca uzatvárala v kláštoroch. Keď si však
pripomenieme, že naruční opis Biblie sa
v stredoveku spotrebovalo 500 pergamenov z kože a 10 000 hodín
ručnej práce, môžeme ľahšie porozumieť tomu, prečo boli Biblie také vzácne a museli byť chránené pred krádežou. Tlačiarenský lis
bol vynájdený až v polovine 15. storočia, ale ešte i ručne tlačená
Guttenbergova Biblia bola veľmi nákladná. Protestantskí
reformátori by nemohli natoľko zdôrazňovať čítanie Biblie, keby sa v 16.
storočí nestali knihy dostupnejšími a nevzrástla gramotnosť. Tak
môžeme teda ľahko pochopiť, prečo katolicizmus nikdy nerozvinul tradíciu
povzbudzovania jednotlivcov k čítaniu Biblie.
Po reformácii
Cirkev ustúpila od doporučovania čítania Písma z prostého dôvodu: protestanti totiž používali Bibliu k argumentácii
jak proti sebe navzájom, tak i proti Rímu. Táto prax /subjektívneho
vykladania Písma/ prispela k vytvoreniu
množstva denominácií, ktoré existujú dodnes. Individuálny výklad Písma tak
viedol po mnoho storočí k bolestnému deleniu vnútri kresťanstva.
Nehľadiac na historické dôvody, aj dnes číta Bibliu
pomerne málo katolíkov /napriek pokoncilovému povzbudzovaniu predstaviteľov
KC/. Katolíci dosť málo používajú Písmo, aby zlepšili svoje porozumenie
vlastnej náboženskej tradícii alebo prehĺbili svoj vzťah k Bohu. To iste nie je
svetlou stránkou katolicizmu.
Temnou stránkou
protestantizmu však naproti tomu je, že
niekedy používa Bibliu ako zbraň svojho
vlastného dogmatizmu. Fundamentalisti /prívrženci iba doslovného výkladu
Biblii/ sa často pýšia neuznávaním pápežskej autority, avšak sami si z Biblie robia svojho papierového pápeža. Evajelickí
kazatelia sú schopní použiť vybrané pasáže, aby niečo dokázali a aby
odsúdili každého, kto s nimi nesúhlasí, a pritom zamlčať, že ide o ich vlastnú interpretáciu Písma. Keď sa
ukrývajú za autoritu Biblie, môžu byť pritom práve tak autoritárski ako ktorýckoľvek katolícky duchovní.
Svetlou stránku
protestantizmu je, že často čítajú Bibliu ako sprievodcu svojim denným životom.
Venujú sa celotýždennému štúdiu Bibli alebo nad Písmom meditujú, aby zlepšili
porozumenie vo svojej viere a našli poučenie, ako byť lepšími kresťanmi.
Hľadajú v Biblii poučenie k tomu, ako sa stať dobrými rodičmi,
poctivými obchodníkmi a priateľskými susedami.
Moja poznámka:
Vďaka kritike protestantov, ale aj zmenenej situácii a vzťahov cirkví
k sebe navzájom /hnutie za zbíženie v rámci jak protestantských
navzájom, tak i katolíkov a nekatolíkov vôbec.../ v novej dobe
sa – najmä po druhom. Vatikánskom koncile aj u katolíkov urobil značný
pokrok vo vzťahu k čítaniu Písma. To je nádejné pre väčšie vzájomné chápanie všetkých kresťanov.
Spracované podľa knihy
Richard Rohr a Joseph Martos : „Proč být katolíkem“ vydala Cesta, 2003.