Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení

V noci z 28. na 29. septembra 1978 nečakane zomrel pápež Ján Pavol I.. Jeho pontifikát trval iba 33 dní - od 26. augusta do 28. septembra 1978. Oficiálne zomrel na infarkt, no okolnosti súvisiace s jeho dňami na pápežskom stolci a udalosti, ktoré sa odohrali po jeho smrti, naznačujú i inú možnosť. Situácia pred nástupom Jána Pavla I.



V 19. storočí bola cirkev talianskou národnou revolúciou zbavená svojej zvrchovanej moci v Pápežských štátoch (Pápežské štáty boli oblasti v centrálnom Taliansku ovládané pápežmi od roku 755 do roku 1870, kedy sa uskutočnilo zjednotenie Talianska). Takto sa po roku 1870 pápež stal "väzňom Vatikánu". Možno aj preto, aby sa vykompenzovala strata pozemského kráľovstva, pápež Pius IX. (1846-1878) zvolal I. Vatikánsky koncil (1869-1870), na ktorom sa odsúhlasila doktrína pápežskej neomylnosti ex cathedra. V medzivojnovom období pápež Pius XI. (1922-1939) dostal 80 miliónov dolárov (500 miliónov súčasných dolárov) za svoju úlohu v odovzdaní talianského národa do rúk Mussoliniho. Na základe podmienok Lateránskej zmluvy z roku 1929 bol 7. júna 1929 vytvorený Vatikánsky štát a tým i obnovená pápežská územná zvrchovanosť. Túto zmluvu Vatikán využil na založenie Vatikánskej banky operujúcej mimo dosah a zásahov svetkých autorít a tým vhodnej na špekulácie na finančnom trhu, spôsobovanie výkyvov na medzinárodnom trhu, daňové úniky a pranie špinavých peňazí. Na základe dohody medzi Hitlerom a vatikánskym štátnym tajomníkom Eugeniom Pacellim v roku 1933 bola v Nemecku zavedená cirkevná daň, z ktorej do Vatikánu plynuli obrovské financie. V roku 1942 Mussolini oslobodil Vatikán od platenia daní. V roku 1962 pápež Ján XXIII. (1958-1963) zvolal 2. Vatikánsky koncil (1962-1965) i napriek tvrdej opozícii konzervatívcov obávajúcich sa reformných zmien, ktoré by mohli narušiť absolutistickú Vatikánsku štruktúru a ohroziť majetok a moc cirkvi. Po jeho smrti vyrovnanosť síl v konzervatívnom a reformnom krídle Kolégia kardinálov vyústila v zvolenie nerozhodného pápeža Pavla VI. (1963-78), ktorý bol po celý čas pontifikátu vystavený obrovskému tlaku konzervatívneho krídla snažacie sa zastaviť reformnú vlnu 2. Vatikánskeho koncilu. Keď sa po jeho smrti rozhodovalo o ďaľšom pápežovi, kardináli boli extrémne rozdelení na tých, ktorí chceli pokračovať v reformách a na tých, ktorí sa chceli vrátiť do strnulého dogmatického obdobia pred 2. Vatikánskym koncilom. Nakoniec bol 26. augusta 1978 za pápeža zvolený 65-ročný taliansky kardinál Albino Luciani vyberúc si pápežské meno Ján Pavol I., človek jednoduchého, pokorného a utiahnutého správania, ktorý bol pre konzervatívcov prijateľným kompromisom v danej situácii a vhodným kandidátom, ktorého budú môcť efektívne ovládať.

33 dní pápeža Jána Pavla I.

No na prekvapenie konzervatívcov pápež okamžite preukázal odhodlanie zmeniť pápežstvo a vrátiť ho do svojho pôvodného duchovného počiatku. Už počas slávnostného obradu 3. septembra 1978 odmietol byť nesený na pápežských nosítkach a mať drahokamami vykladanú pápežskú korunu. Na audienciách a tlačových konferenciach odmietal nasledovať scénar pripravený Kúriou, ktorá rozhorčená jeho neočakávaným nezávislým správaním začala prostredníctvom Vatikánskych novín cenzurovať jeho výroky, ako bolo v prípade, keď vyjadril svoj zámer zvážiť postoj cirkvi k antikoncepcii. Nadôvažok sa začal zaoberať finančnými aktivitami Vatikánu. V roku 1968 totiž talianska vláda zrušila Vatikánu možnosť neplatenia daní udelenej Mussolinim. Pápež Pavol VI. sa preto snažil vyhnúť tomu, aby sa jednak na verejnosť dostali informácie o nesmiernom Vatikánskom majetku a taktiež zredukovať príjem z podnikania v Taliansku, čím sa bude platiť menej daní. Rozhodol sa požiadať o pomoc Paula Marcinkusa (neskôr pápežom vysväteným za biskupa), ktorý bol blízkym priateľom pápežovho osobného tajomníka Pascale Macchia a bol ochotný postarať sa o chúlostivé finančné operácie. Ten sa obrátil na sicílskeho finančníka Michela Sindonu, ktorý ovládal skupinu niektorých najstarších a najprestížnejších finančných inštitúcii v Taliansku a vo Švajčiarsku, pričom v niektorých z nich mal Vatikán svoje podiely. Michele Sindona sa dostal do tejto pozície tiež zásluhov svojich patrónov v mafii a tajnej slobodomurárskej lóže P2 (Propaganda Due) vedenej Luciom Gellim a ovládajúcej vládu, armádu a legislatívu. Prostredníctvom biskupa Marcinkusa mal Gelli možnosť mnohých audiencíi s pápežom Pavlom VI. Sindona a pápež sa poznali ešte z čias, keď bol pápež kardinálom. Vtedy mu Sindona požičal 2 milióny dolárov na jeho prácu. Teraz mu ponúkol vyriešiť otázku okolo daní tak, že jeho patrón z mafie kúpi za "špinavé" peniaze z obchodu s drogami "čistý" vatikánky majetok a potom sa takto vypraté, už vatikánske peniaze, prevedú do zahraničia. V Taliansku tak bude mať Vatikán menej majektu, z ktorého bude musieť platiť dane. Samozrejme, Vatikán nechcel jednať priamo s mafiou, ktorej peniaze mal dostať a preto bola vytvorená krycia spoločnosť, ktorá mala byť potrubím na tieto peniaze. Začal sa obrovský odliv vatikánskeho kapitálu do zahraničia, čo tiež spôsobilo v roku 1970 ťažkú ekonomickú krízu v Taliansku. V roku 1971 Sindona predstavil biskupovi Marcinkusovi riaditeľa cirkevnej banky Banco Ambrosiano Roberta Calviho, ktorý bol spoločníkom Gelliho a mal pod svojim vplyvom širokú sieť bánk. Banka sa onedlho stala centrom prania špinaných peňazí, trasferu financíi a medzinárodných finančných špekulácii v spolupráci s Vatikánskou bankou.

V roku 1972 Marcinkus, ako riaditeľ inej cirkevnej banky Banco Cattolica del Veneto, so súhlasom pápeža Pavla VI. predal túto banku Calvimu. Proti tomu sa ozval Albino Luciani, vtedy ešte ako biskup, no bezvýsledne. V roku 1973 vyšetrovacia sekcia amerického oddelenia spravodlivosti prišla na podvod, ktorý so súhlasom pápeža Pavla VI. zaranžovali Marcinkus a Sindona. Išlo o to, že Vatikánu mali byť predané obligácie v hodnote 1 miliardy dolárov, no Vatikán zabránil vyšetrovaniu. V roku 1974 skrachovala americká banka Franklin Banc, v čom bola prostredníctvom Sindonu zapletená Vatikánska banka. V roku 1978 sa Sindona ocitá vo väzení a Calvi a Gelli sa stiahli do južnej Ameriky, kým aféra neskončí. Vedeli, že pokiaľ je biskup Marcinkus riaditeľom vo Vatikánskej banke, nemusia mať obavy. V opačnom prípade im hrozilo väzenie. V tomto čase sa dostáva na pápežský stolec Ján Pavol I. a požiadal hlavného predstaviteľa Kúrie, štátneho tajomníka kardinála Jeana Villota o diskrétnu, rýchlu a úplnú hĺbkovú analýzu všetkých finančných operácii Vatikánu. Pápež časom preniká ešte hlbšie do korupčného labyrintu, s ktorým sa ešte ako biskup stretol v prípade Banco Cattolica del Veneto. Ráno 28. septembra mal pápež stretnutie s hlavným prefektom Kongregácie pre duchovenstvo kardinálom Baggiom, ktorého požiadal, aby odišiel pôsobiť do Benátok. Jedna z príčin bolo kardinálovo členstvo v slobodomurárskej lóži. No kardinál nesúhlasil. Neskôr poobede mal pápež telefonát s kardinálom Felicim, s ktorým sa rozprával o ťažkostiach s kardinálom Baggiom a potom telefonoval s kardinálom Benellim, ktorého chcel za štátneho tajomníka namiesto kardinála Villota. Ku večeru si pápež zavolal kardinála Villota, aby v súkromíi preštudovali niektoré zmeny, ktoré sa pápež chystal nasledujúci deň zverejniť. Týkalo sa to žiadosti o odstúpenie biskupa Marcinkusa z postu riaditeľa Vatikánskej banky hneď v nasledujúci deň a rezignácii ďaľších členov kúrie, vrátane samotného Villota, ktorí boli zapletení do aktivít Sindona a lóže P2. Pápež zistil, že vo Vatikánskom štáte pôsobí vyše 121 slobodomurárov idúc od kňazov až ku kardinálom, hoci podľa cirkevného zákona byť slobodomurárom znamenalo automatickú exkomunikáciu. Pri zmienke mena nového štátneho tajomníka, ktorým mal byť kardinál Benelli, kardinál Villot poznamenal, že si myslel, že to bude kardinál Casaroli. Ten bol totiž tiež v spojení s mafiou. Pápež chcel ďalej prejednať rozhodnutie oznámiť plán stretnutia s delegáciou amerického kongresu na 24. októbra, na ktorom chcel zvážiť pozíciu cirkvi ohľadom plánovaného rodičovstva a antikoncepie. Okrem tohto pápež uvažoval o zverejnení 3. fatimského zjavenia, ktoré malo byť zverejnené najneskoršie do roku 1960, no vtedajší pápež pápež Ján XXIII. (1958-1963) ho po prečítaní odmietol publikovať. Boli to veľmi vážne rozhodnutia, ktoré by zmenili existujúcu štruktúru moci vo Vatikáne a jeho finančné operácie. Mali očistiť nielen Kúriu, ale i meno rímskokatolíckej cirkvi a navyše by spôsobili obrovský záujem médii a verejnosti.

Ako zomrel pápež Ján Pavol I.?

Stretnutie pápeža s kardinálom Villotom trvalo asi 2 hodiny. Po ňom, niečo po 20:45 pápež telefonoval s kardinálom Colombom a hovoril mu o zmenách, ktoré sa rozhodol urobiť. Kardinál Colombo neskôr povedal, že počas dlhej konverzácie z hlasu nevycítil nič, čo by naznačovalo nejaké zdravotné problémy. O 21:30 sa pápež rozlúčil so svojimi tajomníkmi a zaželal im dobrú noc. Na druhý deň ráno o 4:30 zaklopala na pápežove dvere službukonajúca sestra Vicenza, no nepočula žiadnu odozvu. Nechala tam kávu a vrátila sa o 15 minút, no pápež stále nereagoval. Vstúpila preto do spálne a podľa svojej prvej výpovede našla pápeža mŕtveho v kúpeľni, čo v to ráno ešte stihla povedať skupine francúzskych kňazov zdržujúcich sa vo Vatikáne. Podľa svojej druhej výpovede uvidela pápeža sediaceho v posteli s grimasou znetvorenou tvárou držiac dokumenty z predošlej noci. Ak by tomu tak bolo, smrť musela nastať takmer okamžite, lebo pápež nestihol stlačiť tlačítko alarmu nachádzajúce sa len pár centimetrov od jeho ruky. Na nočnom stolíku vedľa neho bola otvorená fľaštička Effortilu, lieku, ktorý pápež používal na svoj nízky tlak. Sestra Vicenza okamžite informovala kardinála Villota, ktorého prvá reakcia bola, že on alebo jeho asistent zavolal pápežských balzamovačov dokonca ešte predtým, než by sa presvedčil o pápežovej smrti alebo by zavolal vatikánskeho doktora, aby prehliadol telo. Bolo pre nich poslané auto, ktoré sa u nich objavilo už o 5:00, aby ich vyzdvihlo. Villot prišiel do pápežovej izby o 5:00 a zozbieral spomínané dokumenty, rozvrh stretnutí, fľaštičku Effortilu a niektoré osobné veci ako okuliare a papuče, ktoré boli pravdepodobne ovracané a ich rozborom by sa mohla dať určiť príčina smrti. Nič z toho však už nikto nikdy nevidel. Sestre Vincenze nariadil sľub mlčanlivosti a tajomníkom zakázal hovoriť o tejto udalosti bez jeho dovolenia. Čo sa dialo ďalšiu hodinu, nie je známe. Niečo po 6:00 prišiel doktor Buzzonati, hoci profesor Fontana bol vedúcim vatikánskej zdravotníckej služby a potvrdil smrť, no nevystavil žiaden úmrtný list. Ako príčinu stanovil náhly infakt myokardu, ktorého čas odhadol na 23.00 predchádzajúceho dňa. Okolo 6:30 dočasná hlava cirkvi a Vatikánskeho štátu, kardinál Villot, začal informovať ostatných kardinálov. Asi o 6:45 sa strážmajster Roggan zo švajčiarskej gardy, ktorý mal tej noci službu, nečakane stretol s biskupom Marcinkusom, ktorý na tom mieste a navyše o takom čase nemal dôvod byť. Keď mu Roggan povedal o pápežovej smrti, biskup Marcinkus ani len okom nemihol. Až okolo 7:30 bola verejnosť informovná o pápežovej smrti. Všetko išlo podľa želania kardinála Villota. No pápežov verný tajomník Don Lorenzi zatelefonoval svojmu osobnému doktorovi da Rosovi, ktorý sa rozhodol okamžite prísť do Ríma preskúmať pápežovo telo. Vedel, že pápežov zdravotný stav bol dobrý a preto sa mu tvrdenie o náhlej smrti zdalo nepravdepodobné. Ale už asi o 8:00 prišli balzamovači a telo bolo odvezené do Sala Clementina na balzamovanie. Kardinál Villot zakázal uskutočniť pitvu, ktorá by mohla určiť príčinu smrti, s odôvodnením, že uskutočniť pitvu na pápežoch zakazuje cirkevný zákon z roku 1975.

Potom nariadil, aby sa balzamovanie uskutočnilo už večer, čo bolo celkom nezvyčajné a dokonca protizákonné, lebo taliansky zákon požadoval čakať najmenej 24 hodín, kým telo môže byť balzamované. O 18:00 bolo všetkých 19 izieb pápežského apartmánu na treťom poschodí pápežského paláca úplne vyčistených a uprataných. Tajomníci zbalili a odniesli pápežove šaty, korešpondeciu, poznámky, knihy a ostatné veci, ktoré nejak súviseli s pápežom a dvere boli zapečatené. Potom kardinál Villot odišiel dozerať na uskutočnenie balzamovania. Nariadil, aby nebola odstránená krv a vybraté niektoré vnútorné orgány, čo je však v rozpore s bežným postupom pri balzamovaní a počas dlhej tradície balzamovania pápežov to nikdy nebolo nariadené a ani uskutočnené. Bolo to zrejme preto, aby ich nebolo možné preskúmať a tak určiť príčinu smrti. Asi o 21:00 bolo balzamovanie ukončené. Ak by sa teraz konala pitva, bola by už nejednoznačná, lebo vnútro tela bolo napustené konzervačnými chemikáliami. Kardinál Villot šiel spať niečo po polnoci. Ohľadom smrti pápeža Jána Pavla I. kardinál Villot vydal nasledovné vyhlásenie, "Čo sa stalo, bola tragická nehoda. Pápež nevedomky užil väčšiu dávku svojho lieku. Ak by bola uskutočnená pitva, nepochybne by potvrdila toto osudné predávkovanie." Takéto tvrdenie malo naznačiť, že pápež bol pristarý, chorý, preťažený a tak odvrátiť pozornosť od skutočnej príčiny smrti, no zároveň nechávalo priestor na špekulácie, že spáchal sebevraždu alebo bol dokonca zavraždený. Po tom, ako sa verejnosť dozvedela o príčine smrti, oficiálne spôsobenej infarktom, neter pápeža 3. októbra vyhlásila, že on nikdy nemal problémy so srdcom a ani choroby podobného charakteru. Pápežov brat Edoardo 9. októbra povedal, že zdravotný stav pápeža po lekárskej prehliadke pred tromi týždňami bol v poriadku. Časopis Time uverejnil reakciu jedného učiteľa z Ríma, "Ak by sme žili v čase Borgiovcou, hovorilo by sa o otrave." Vatikán však reagoval tým, že takého tvrdenia sú "neopodstatnené".

Pápež zomrel, nech žije pápež!

V roku 1984 investigatívny novinár David Yallop po vyše troch rokoch zhromažďovania svedectiev a dôkazov napísal knihu "V mene Boha: vyšetrovanie vraždy pápeža Jána Pavla I." naznačujúc, že pápež mohol byť otrávený. Píše v nej, že spomínaný liek Effortil by i pri niekoľkonásobnom predávkovaní nebol príčinou náhlej smrti spôsobenej infarktom a že dávenie je zvyčajne prvým príznakom predávkovania digitalisom, výťažku z jedovatej rastliny náprstník, ktorý bol pravdepodobne pridaný do jeho lieku. Popisuje, že všetko, čo sa dialo, má znaky prepracovanej slobodomurárskej vraždy. Poukazuje na to, že pápežova ochrana bola minimálna, prístup k nemu alebo jeho lieku a jedlu nebol veľkým problémom. Vatikán však intenzívne spochybňoval tieto tvrdenia. Fr. Gennari, interpretujúc slová kardinála Villota povedal, "Predchodca Jána Pavla II. omylom užil väčšiu dávku utišujúcich prostriedkov. ... Po rozhovore s kardinálom Villotom si pápež zmýlil množstvo dávky." Slová, ktoré nie veľmi presvedčili. Prieskum verejnej mienky v 80-tych rokoch ukázal, že asi 30% Talianov (okolo 15 miliónov ľudí) je toho názoru, že pápež Ján Pavol I. bol zavraždený. Yallop ďalej analyzuje situáciu po smrti pápeža Jána Pavla I. a píše, že všetko vo Vatikáne pokračuje tak ako predtým. Kardináli sa dlho nezaoberali smrťou pápeža, ale tým, kto bude novým pápežom. Konzervatívne krídlo kardinálov chcelo za každú cenu zabrániť, aby bol za pápeža zvolený kardinál Benelli, ktorého chcel pápež Ján Pavol I. ustanoviť do pozície štátneho tajomníka namiesto kardinála Villota, lebo by pokračoval v krokoch pápeža Jána Pavla I.. Nakoniec s náskokom 9 hlasov bol zvolený kompromisný kandidát Karol Wojtyla, ktorý podľa Yallopa má spoločné s predchádzajúcim pápežom len meno.

Po jeho nástupe 16. októbra 1978 žiadna z inštrukcíi pápeža Jána Pavla I. daných kardinálovi Villotovi nebola uskutočnená. Kardinál Villot ostal štátnym tajomníkom až do roku 1979, kedy zomrel. Jeho nástupcom sa stal kardinál Casarolli, tak ako si to želal, no ktorého pápež Ján Pavol I. nechcel za tajomníka štátu. Kardinál Baggio nemusel odísť do Benátok. Biskup Marcinkus ostal vo vedení banky. Calvi, Gelli a celá P2 pokračovali vo svojich aktivitách pod ochranou Vatikánskej banky. 12. januára 1981 skupina akcionárov Banco Ambrosiano poslala list pápežovi Jánovi Pavlovi II., v ktorom popísala spojenie medzi Vatikánskou bankou, Calvim, P2 a mafiou. Vatikán existenciu tohto listu poprel. Dokonca i talianskej vláde sa nepodarilo primäť Vatikán, aby objasnil svoju úlohu v škandále Banco Ambrosiano. Takto bol pápež Ján Pavol II. najlepšou voľbou pre konzervatívcov. Doteraz nie je smrť pápeža Jána Pavla I. uspokojivo vyjasnená, práve tak, ako mnohé iné vykonané, no i uskutočňované aktivity Vatikánu. Vatikán zvyčajne popiera podozrenia z nekalej činnosti, no to je ešte horšie, ako sa k tomu priznať. O to viac je to horšie, že Vatikán hlása kresťanské hodnoty, ktoré však majú pravdepodobne nasledovať všetci okrem Vatikánu.

Bez komentára

21. januára 1979 bol zavraždený sudca Emilio Alessandrini vyšetrujúci činnosť banky Banco Ambrosiano. 20. marca 1979 bol zavraždený investigatívny novinár Mino Pecorelli, odhaľujúci spojenie slobodomurárskej lóže P2 s finančnými operáciami Vatikánu. 11. júla bol zavraždený Giorgo Ambrosioli po tom, čo svedčil o operáciach Sindonu a Calviho, o aktivite P2 medzi vládnymi a finančnými kruhmi a o prepojení Calviho a Sindonu s biskupom Paulom Marcinkusom z Vatikánskej banky. 13. júla 1979 bol zavraždený vedúci Rímskej bezpečnostnej služby Antonio Varisco, ktorý vyšetroval aktivity P2 a hovoril s Ambrosiolim dva dni pred jeho smrťou. 21. júla 1979 bol zavraždený zástupca vedúceho oddelenia palermskej polície Boris Guilano, ktorý hovoril s Ambrosiolim dva dni pred jeho smrťou o Sindonovom praní mafiánskych peňazí cez Vatikánsku banku vo Švajčiarsku. V októbri 1979 vybuchla nálož v byte výkonného riaditeľa banky Mediobanca Enrica Cuccia, ktorý bol svedkom Sindonovej hrozby siahnuť na život Ambrosioliho. 8. Júla 1980 sa Calvi pokúsil vo väzbe o sebevraždu, kde bol držaný za podvodné machinácie. Neskôr bol prepustený na kauciu a znovu dosadený za riaditeľa Banco Ambrosiano. 27. apríla 1982 sa pokúsili zavraždiť hlavného manažéra a zástupcu vedúceho Banco Ambrosiano Roberta Rosoneho, ktorý sa snažil prečistiť bankové operácie. 17. júna 1982 bol nájdený Calvi obesený na jednom z londýnskych mostov. O pár dní neskoršie bol zistená "diera" v Banco Ambrosiano vo výške 1,3 miliardy dolárov. 2. októbra 1982 sa pádom z okna Banco Ambrosiano zabil člen výkonnej správy Banco Ambrosiano Giuseppe Dallacha. 23. marca 1986 bol vo väzení nájdený otrávený Sindona, kde si odpykával trest za nariadenie vraždy Ambrosioliho.

Spracované podľa materiálov nachádzajúcich sa na:

http://www.vatican.va/
http://www.tldm.org/
http://www.dreamscape.com/morgana/
http://www.wovoca.net/