Grano Salis NetworkGrano SalisGranoChatMusicalise-KnihyModlitbyD K DKřesťANtiqC H M IMOSTYNotabeneECHO 
Vítejte na Grano Salis
Hledej
 
Je a svátek má Jonáš.   Vytvoření registrace
  Článků < 7 dní: 11, článků celkem: 16224, komentáře < 7 dní: 494, komentářů celkem: 399100, adminů: 60, uživatelů: 5084  
Vyzkoušejte
Jednoduché menu

Úvodní stránka

Archiv článků

Protestantské církve

Veřejné modlitby

Zpovědnice

e-Knihovna

e-Knihy pro mobily

Kam na internetu

Soubory ke stažení

Recenze

Diskusní fórum

Tvůj blog

Blogy uživatelů

Ceny Zlatá Perla

Ceny Zlatá Slza

Doporučit známým

Poslat článek


Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT


GRANO MUSICALIS

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení


Pravidla


Kdo je online
Právě je 55 návštěvník(ů)
a 2 uživatel(ů) online:

gregorios777
rosmano

Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde

Polemika


Přihlášení

Novinky portálu Notabene
·Selhání pøedstavitelù Jižních baptistù pøi ochranì obìtí sexuálního zneužívání
·Sbor Bratrské jednoty baptistù v Lovosicích vstoupil do likvidace
·Informace z jednání Výkonného výboru BJB dne 10. kvìtna 2022
·JAS 50 let: Adrian Snell, trièko a beatifikace Miloše Šolce
·Online pøenosy ze setkání všech JASákù k 50. výroèí pìveckého sboru JAS
·Prohlášení tajemníka Èeské evangelikální aliance k ruské agresi na Ukrajinì
·Jak se pøipravit na podzimní vlnu?
·Kam se podìly duchovní dary?
·Bratrská jednota baptistù se stala èlenem Èeské eavngelikální aliance
·Patriarcha Kirill v Západu vidí semeništì zla a sní o vizi velkého Ruska

více...

Počítadlo
Zaznamenali jsme
109586343
přístupů od 17. 10. 2001

Kontrasty: Poznámka k papežství
Vloženo Neděle, 08. červen 2008 @ 21:10:19 CEST Vložil: Bolek

Katolicismus poslal Hyperion

Bratři, sestry a přátelé,

podle oficiálního katolického seznamu je současný papež 265. v řadě (za prvního je označován apoštol Petr). Podle dosud platné úpravy kanonického práva z roku 1983 má proces kanonizace celkem 4 stádia. Prvním krokem je označení za služebníka Božího (rozhodnutí je prováděno na diecézní úrovni po předcházejícím schválení zahájení šetření Vatikánem), druhým je prohlášení za ctihodného. Pak následuje proces beatifikace, na jehož konci může být prohlášení dotyčného za blahoslaveného, a závěrečným krokem je svatořečení, tj. prohlášení za svatého.

Poslední tři stupně jsou již v rukou papeže a jen svatořečení je považováno za neomylné. Nebylo by jistě správné pohlížet na dřívější procesy kanonizace optikou současné praxe, ale i tak je zajímavé, že celkem 73 (27,55%) jich bylo prohlášeno za svaté, 10 (3,77%) za blahoslavené a 1 (0,38%) za ctihodného.

Papežové svůj "úřad" odvozují od apoštola Petra a zjednodušeně lze snad z výše uvedené statistiky tvrdit, že 71 z 263 papežů bylopodle katolické církve skutečně věrným následovníkem toho, na kterém se Pán Bůh rozhodl vystavět svoji církev - Jana Pavla II. nelze zahrnout, protože od jeho smrti neuběhla stanovená minimální doba. Jako nakatolík neuznávám primát římského biskupa v církvi, ale s nelibostí sleduju jednostranně negativní hodnocení papežů.

Apoštol Petr, první, kdo je v ŘKC označován jako papež a současné první svatořečený z papežů, nebyl ani zdaleka dokonalý. Pasáž, kde katolíci spatřují založení papežského úřadu (Mt 16,16 - 20), pokračuje případem, kde je Petr výrazně pokárán samotným Kristem, který mu řekl:"Jdi mi z cesty, satane! Jsi mi kamenem úrazu, protože tvé smýšlení není z Boha, ale z člověka." (Mt 16,22 - 23). Hned při první příležitosti, kdy měl Petr možnost dokázat skutkem pravdivost svého chvástání (Mt 26,33), selhal a zapřel i to, že toho, ve kterém v Duchu svatém rozpoznal Mesiáše a Syna Božího, vůbec znal. V Písmu nalezneme i další místa, která neukazují Petra v dobrém světle. I přes opakovaná Petrova selhání ho zmrtvýchvstalý Ježíš stanovuje pastýřem (J 21,15 - 19).
Ani jako pastýř nebyl Petr vždy právě vzorem hodným následování. (Ga 2,11 - 14) Hledíme-li tedy zpět do historie, neměli bychom zapomínat na to, co nám o Petrovi, podle bratrů katolíků prvním papežovi, říká samo Písmo. Na papežském stolci se za tu dlouhou dobu vystřídali lidé, kteří si zasluhují naši úctu a kteří nám mohou být vzorem křesťanského života, i lidé, kteří se svému poslání pastýře (i když nevěříme v nějakého hlavního pozemského pastýře, nesmíme zapomínat, že papežové byli pastýři) hodně zpronevěřili. Spojovat papežství s nevěstkou ze Zjevení či dokonce *****m je velká křivda vůči těm z papežů, kteří byli dobrými pastýři. Abychom se vyhnuli zbytečným nejistotám, které jsou vždy spojeny s dávno zašlými časy, vezměme si třeba Jana XXIII. (1881 - 1963, papežem od 1958, blahořečen v roce 2000). Modlím se, aby více pastýřů a starších v našich sborech bylo jako bratr Roncalli.

Výše zmíněná pasáž z Evangelia podle Matouše (16,16 - 23) je návodem a varováním. Je-li něčí (ať už je to papež nebo prodavač) smýšlení z člověka, vzdaluje se Kristu, je-li však jeho smýšlení vedeno Duchem svatým, poznává v Kristu Syna Božího.


Podobná témata

Katolicismus

"Poznámka k papežství" | Přihlásit/Vytvořit účet | 44 komentáře | Search Discussion
Za obsah komentáře zodpovídá jeho autor.

Není povoleno posílat komentáře anonymně, prosím registrijte se

Re: Poznámka k papežství (Skóre: 1)
Vložil: lydia7 v Pondělí, 09. červen 2008 @ 00:42:19 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Drahý Hyperion, neviem, ako a kedy presne, ale zablúdil si – si mimo. Duch, ktorý ovláda RKC, sa Ti dostal do krvi... Alebo vari je Kristovo Telo účastné smilnenia so svetom? Z toho, čo píšeš a za čo sa modlíš, je zrejmé, že Ti záleží na spravodlivom sociálnom svete, lebo o to sa snažil Ján XXIII. Zobrala som vážne Tvoj príspevok, lebo tak si ho písal, ale v konfrontácii s encyklikami Jána XXIII., ktoré sú dostupné tu: http://www.kbs.sk/?cid=1117035074 a Božím Slovom, ako ho mám zjavené, musím napísať: Buď bdelý! Si omámený sladkou vôňou smrtiaceho jedu! Nechcem vytrhávať myšlienky menovaného pápeža z kontextu, ale sústredím pozornosť tých, čo budú čítať Tvoj príspevok na vybrané citáty, aby sami, v duchu a pravde, si urobili obraz o tom, čo píšeš a kam sa snažíš nasmerovať pohľad. Najprv k encyklike PACEM IN TERRIS: bod 6. v článku I. PORIADOK MEDZI ĽUĎMI: „Medzi práva človeka patrí aj to, aby mohol uctievať Boha podľa správnych noriem svojho svedomia, ako aj súkromne i verejne vyznávať svoje náboženstvo.“ Boží ľud v minulosti ničil modly a rúcal falošných bohov z piedestálu, ktorý im neprináleží a tu čítam, že údajne znovuzrodený človek obhajuje napríklad právo moslima uctievať Boha podľa svojho svedomia. Načo sa ale zapodievať právami tam, kde živý úd Tela Kristovho vie, že je modloslužba slúžiť inému Bohu a uctievať Jeho samotného treba v duchu a pravde? Nevyučuje nás sám, že neprijíma uctievanie podľa našich predstáv? Či nehovorí sám Pán Ježiš Kristus „Kto nectí Syna, nectí Otca, ktorý ho poslal.“ (Jn 5:23)? Kde tu je potom priestor na právo uctievať Boha podľa svojho svedomia? Ako môže svedomie človeka mŕtveho v hriechoch uctievať v duchu a pravde Boha na nebesiach? O akom práve je reč? Prečo ho ustanovovať, keď vedie do záhuby mnohých pravoverných moslimov, Židov, hinduistov? K bodu 15. „Dôstojnosť ľudskej osoby si ďalej vyžaduje, aby každý mohol konať slobodne a na vlastnú zodpovednosť...“ sa pýtam, aká je dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá pochádza z tela? Akú dôstojnosť má hriešnik, ktorý od narodenia slúži tme a je v nepriateľstve s Bohom? Čo sa docieli tým, že každý hriešnik bude konať slobodne? Nie iba narastanie hriechu, lží a odporu voči Bohu? Nie je zo zvesti evanjelia jasné, že zachránený hriešnik žiadnu svoju dôstojnosť už nepotrebuje obhajovať právne? Nie je mu pripočítaná Kristova spravodlivosť? Nie je jeho dôstojnosť v Kristu a nie je Kristus slobodný vykonať všetko, čo túži? V bode 17. Ján XXII. píše: „Ctihodní bratia a milovaní synovia, ľudskú spoločnosť treba chápať predovšetkým ako čosi duchovného...“ a ja sa Teba, ako obdivovateľa autora uvedeného textu, pýtam, čo je duchovné na spoločnosti, ktorá čaká na vyliatie Božieho hnevu v čase, ktorý On sám určí? Ako môže byť duchovné niečo, čo je plné telesného zmýšľania? V ďalšej encyklike – MATER ET MAGISTRA hneď v úvode tento svetský námestník svojej predstavy o Kristovi hlása: „Matku a učiteľku všetkých národov, všeobecnú Cirkev, ustanovil Ježiš Kristus na to, aby všetci, čo v priebehu storočí prichádzajú do jej lona a do jej náručia, našli plnosť lepšieho života a záruku spásy.“ Ako je toto v súlade so základnou zvesťou evanjelia Ježiša Krista, že JEDINE KRISTUS – Jeho obeť na kríži – je zárukou spásy? Vari najprv prichádzame do RKC, a potom nachádzame spásu? Nie je to tak, že Boh sa k nám skláňa a volá nás ku Kristovi a keď k NEMU prichádzame, vyznávajúc svoje hriechy a prijímajúc Ho za Pána a Spasiteľa, stávame sa súčasťou Jeho Tela? Je vari najprv Telo a potom spása? V závere, v bode 239., nás tento verný sluha anjela sveta nabáda „Milovaní bratia a synovia... vás pozývame, aby ste... všetci spolu nabrali odvahu spolupracovať na uskutočňovaní Kristovho kráľovstva na zemi: kráľovstva pravdy a života; kráľovstva svätosti a milosti; kráľovstva spravodlivosti, lásky a pokoja; ono zaistí užívanie nebeských dobier, pre ktoré sme stvorení a po ktorých túžime.“ Sú to krásne slová, krásny cieľ. Škoda len, že nie sú z Božieho Ducha. Lebo mne Boží Duch svedčí: „Hľa, kráľovstvo Božie je medzi vami!“ (Lk 17:21) AMEN. Nech je oslávené Tvoje sväté meno, Pane, nech je oslávený Otec v nebesiach, nech sa deje Božia svätá vôľa ako na nebi, tak i na zemi. AMEN.



Re: Poznámka k papežství (Skóre: 1)
Vložil: Standa v Pondělí, 09. červen 2008 @ 06:11:18 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Byl apoštol Petr opravdu prvním papežem? Odpověď naleznete v tomto článku - Neopodstatněné nároky papežů.
O životě papežů je možné se dočíst mnoho zajímavého v knize Poslední papež od Johna Hogue.
Malá ukázka z této knihy:

KTERÁ KNIHA MĚ NEJVÍCE OSLOVILA A OVLIVNILA MŮJ ZPŮSOB UVAŽOVÁNÍ? „Člověk je jako kniha. Jen se ji naučit číst.“ Tak kterápak kniha mě nejvíce oslovila a zároveň ovlivnila mé uvažování? Vzhledem k tomu,že za rok přečtu přes tři sta knih, odpovědět na tuto otázku nebude vůbec jednoduché. Ať uvažuji, jak uvažuji nemohu říci, že by mne ovlivnila pouze jedna kniha. Každá přečtená kniha čtenáře ovlivní v dobrém, či zlém smyslu. Nejzajímavější knihou, kterou jsem v posledních pár letech četla pravděpodobně byla : “Poslední papež“ od Johna Hudghse. Tato kniha je jistou historickou biografií křesťanství. Jejím základem jsou životopisy papežů od jedenáctého století našeho letopočtu až po posledního papeže, jež nastoupí na papežský stolec po Janu Pavlovi II.. Toto dílo je protkáno náboženskou schizofrenií, kterou způsobili proroci, jejichž proroctví a životopisy tu taktéž naleznete. Přečtení „Posledního papeže“ mne šokovalo a doslova převrátilo mé smýšlení o církvi a náboženství vůbec. Tato kniha ukazuje, co svěcené hlavy světu vskutku přinesly. Čerpá z historických análů a kronik z vatikánského archívu. Jejich věrohodnost je tedy dostatečně zajištěna. V Hudghseho knize jsem se dočetla o paradoxním chování církve, jež trestala cizoložství a tvrdila, že žije v celibátu. Přitom každý z nich měl několik milenek a jejich pedofilní sklony mnohdy nebraly mezí. Je nutno dodat, že až do sedmnáctého století Vatikán vlastnil nevěstinec s padesáti tisíci prostitutkami, které byly hlavním přísunem financí papežské pokladnice. Svým schizmatických chováním ovlivnili celý svět i jeho dějiny. Dozvěděla jsem se o jejich paranoie ze ztráty moci. Byli doslova posedlí manipulací s lidmi. Protiřečení církve v ní nalezneme na každém kroku. Kdo by tušil, že církev, přesněji řečeno papežové, vymysleli slovo ghetto. Kdo tušil, že za křížovými výpravami se v reálu skrývali mocenské choutky o vládě nad tehdejším světem. Proto pozemské panovníky snášeli se značnou nelibostí. Jejich strach ze ztráty moci byl až psychopatický . To dosvědčují proroctví sv.Malachiáše a Nostrdama, díky nimž nakonec vznikla inkvizice. Netušili, že vytvořili něco, co se proti nim za čas obrátí. Lidé začali církev nenávidět . Přítrž tomu všemu udělal až Napoleon, “první Antikrist“, který sice připravil Evropu o více než dvě stě tisíc lidských životů, ale díky němu již církev svou dřívější moc nikdy nenabyla zpět .Inkvizice se stala minulostí. Překvapivým zjištěním pro mne bylo, že papež, který seděl na papežském stolci v období před druhou světovou válkou podporoval Hitlera a plán o likvidaci židů byl původně jejich nápad. Hitlera podporovali do té doby, než se jim to vymklo z rukou.V té chvíli hrozilo, že by vše vyplulo napovrch a to přeci nemohli dovolit. Je neuvěřitelné, že ještě na konci minulého (dvacátého) století ještě existoval někdo, kdo hlásal,že pánem tvorstva jsou muži a že žena byla stvořena pouze k potěše mužovu, k neustálé tvorbě dětí (poté, co již této úlohy není schopna, ať klidně zemře, takové není již potřeba…), že žena nemá právo rozhodovat o svém tělu ani o svém životě. Doslova ve mne hnul žlučí svými zastaralými názory, kdy zakazuje užívání antikoncepce ,která přitom zachránila toliko životů a dal jistou důstojnost jak ženě i dítěti.Vždyť jen díky antikoncepci není naše planeta ještě více přelidněna . Fascinuje mě papežův názor o „božím“ trestu znásilněných, kdy chce trestat obět, tím, že ji nutí k nechtěnému porodu a osvobozuje viníka, kterému se nakonec nic nestane. Jejich nesmyslné hlásání, které veřejně utlačuje ženy a chová se na tuto moderní dobu příliš šovinisticky a zastarale mi připomíná zlý sen ze kterého se ne a ne probudit.Opakovaně jsem četla řádky této knihy a nebyla jsem sto pochopit, jak v této pokrokové době může po naší matičce zemi chodit někdo s tak zakrněným mozkem. Samozřejmě, že takoví nebyli všichni, ale z dobrých tří stovek papežů bych těch „dobrých“ mohla na prstech spočítat. Spíše si člověk tehdy mohl být jistý tím, že za vším zlým se ve skutečnosti skrýval papež. Díky této knize mi došlo, že víra vězí absolutně někde jinde a přes kostel rozhodně nevede. Možná mne věřící za tyto řádky odsoudí a budou mě mít chuť ukamenovat, ale jde pouze o můj názor, který jsem si vytvořila dlouhodobou studií, kterou završila právě tato kniha. Možná je nutno říci, že i já jsem katolík, takže nejsem ateista, který jen tak plká proti všemu. Jsem člověk, který si díky Poslednímu papežovi utříbil názor o církvi a který ví, že celou tu dobu se Vatikán neobával z konce světa, ale z rozpadu náboženství a ztráty své moci. Nade mnou svou moc ztratili, to však neznamená, že přestávám věřit. Bůh je přeci všude a je mu tedy jedno, kde se k němu budou lidé modlit. Tak toto byla asi taková ta hlavní, knížka, která mne v poslední době nějak ovlivnila, ale jistě nebyla jediná. Když se tak nad tím teď zamýšlím, dochází mi, že jsem Vám celou tu dobu odpovídala špatně, protože mne vlastně nejvíce ovlivnil slabikář. Slabikář mi otevřel dveře do nového světa. Slabikář mne zasvětil pro mne do té doby tajemných šifer a díky slabikáři se ze mne stal vášnivý čtenář, který si mohl přečíst vyhlášení této soutěže a díky slabikáři jsem si mohla přečíst knížku od Johna Hudghse – Posledního papeže. Když se to tak vezme, - za všechno může Slabikář. Slabikář je tedy knihou, která mne nejvíce oslovila a ovlivnila můj způsob uvažování….




Re: Poznámka k papežství (Skóre: 1)
Vložil: Standa v Pondělí, 09. červen 2008 @ 08:03:50 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Hyperion:

Spojovat papežství s nevěstkou ze Zjevení či dokonce *****m je velká křivda vůči těm z papežů, kteří byli dobrými pastýři.


Standa:


Kdo nebo co je *****m? Máme jej hledat v dávné minulosti, nebo se objeví až v daleké budoucnosti? A co když se tato mocnost projevuje i v současnosti? Nabízejí nám proroctví ze starozákonní knihy Daniel dostačující indicie, abychom mohli spolehlivě určit totožnost antikrista? Kdo se skrývá za symbolem „malého rohu“? Studiem Písma můžeme dojít ke skutečně šokujícímu odhalení…
Přednášku prof. Dr. Waltera Veitha zabývající se proroctvím z Daniele 7 si můžete poslechnout nebo stáhnout zde:





Jaké znaky měl dávný Babylón a jeho náboženství? U koho se tyto charakteristiky projevují dnes? Kdo a čím svádí svět? Která mocnost očividně navazuje na prastaré pohanské náboženství někdejšího Babylóna? Co má společného tajemný Babylón doby konce s *****m?

Nebezpečné svody Babylóna poslední doby vám může pomoci odhalit přednáška Prof. Veitha, kterou si můžete poslechnout nebo stáhnout zde:






Re: Poznámka k papežství (Skóre: 1)
Vložil: skalaa v Pondělí, 09. červen 2008 @ 08:26:28 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Postupné odpadávanie od viery
Apoštol Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom predpovedal veľké odpadnutie, ktoré malo vyvrcholiť ustanovením pápežského mocenského systému. Napísal, že skôr ako svitne Pánov deň, „musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva tak, že sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha“. Apoštol ďalej upozornil spoluveriacich, že „tajomstvo neprávosti už pôsobí(2 Tes 2,3.4.7), lebo už vtedy videl, ako sa do cirkvi vkrádajú bludy, ktoré pripravujú pôdu pre vznik určitého mocenského systému.

Pozvoľna, najprv opatrne a v tichosti, no neskôr už zjavnejšie, podľa toho, ako silnelo a získavalo nadvládu nad zmýšľaním ľudí, toto „tajomstvo neprávosti“ konalo svoje zvodné a rúhavé dielo. Do kresťanskej cirkvi prenikali pohanské zvyklosti takmer nepozorovane. Ochotu k ústupkom a kompromisom stlmilo na čas kruté prenasledovanie cirkvi zo strany pohanov. Len čo však prenasledovanie prestalo, kresťanstvo začalo prenikať na kráľovské dvory a do palácov, kristovskú a apoštolskú skromnosť a jednoduchosť začala nahrádzať pompéznosť a samoľúbosť pohanských kniežat a vládcov. Namiesto Božích príkazov prišli ľudské názory a tradície. (49) Na začiatku 4. storočia prijali kresťania s veľkým nadšením formálne obrátenie cisára Konštantína. Keď pod plášťom spravodlivosti sa do cirkvi vkrádal svet, veľmi rýchlo postupoval jej rozklad. Pohanské učenie, obrady a povery značne ovplyvnili vierouku a bohoslužbu povrchne zmýšľajúcich Kristových nasledovníkov.

Dohodou na základe vzájomných ústupkov začal medzi kresťanstvom a pohanstvom pôsobiť „človek neprávosti“, o ktorom proroctvo predpovedalo, že sa bude stavať proti Bohu a vyvyšovať sa nad neho. Veľkolepá sústava falošného náboženstva je majstrovským dielom satanovej moci, pomníkom jeho úsilia o dosiahnutie trónu, aby mohol vládnuť svetu podľa svojej vôle.

Satan kedysi chcel dosiahnuť dohodu s Kristom. Prišiel za Božím Synom na púšť, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v ich sláve s ponukou, že mu dá všetko, ak Kristus uzná nadvládu kniežaťa temnoty. Kristus pokarhal opovážlivého pokušiteľa a prinútil ho odísť. Keď satan podobným spôsobom zvádza ľudí, obvykle má (37) veľké úspechy. Tento nepriateľ nahovára aj cirkev, aby sa uchádzala o priazeň a podporu mocných tohto sveta; len tak môže získať svetské výhody a pocty. Cirkev tým vlastne zavrhla Krista a začala podliehať vplyvu odpadlíckeho systému, ktorého predstaviteľom sa stal rímsky biskup.

Jeden z hlavných bodov učenia rímskeho katolicizmu predstavuje pápeža ako viditeľnú hlavu Kristovej všeobecnej cirkvi. Biskupi a kňazi celého sveta mu prisúdili zvrchovanú autoritu a dali mu aj božské tituly. Oslovovali ho „pán boh pápež“ a nakoniec ho vyhlásili za neomylného (pozri Dodatky č. 1 a 2). Vyžaduje úctu od všetkých ľudí. Takú istú požiadavku, akú na púšti vyslovil pokušiteľ, kladie prostredníctvom rímskej cirkvi vlastne dosiaľ a mnohí mu túto poctu ochotne vzdávajú. (50)

Tí, čo uznávajú a uctievajú Boha, reagujú na takéto rúhanie podobne, ako na opovážlivý nárok podvodného nepriateľa reagoval Kristus: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť(Luk 4,8). Boh vo svojom slove nenaznačil, že za hlavu cirkvi ustanovuje nejakého človeka. Učenie o pápežskej zvrchovanosti priamo odporuje učeniu Písma. Rímskemu biskupovi nepatrí moc nad Kristovou cirkvou; on si ju môže nárokovať len neprávom.

Rímski katolíci obviňujú protestantov z poblúdenia a zo svojvoľnej odluky od pravej cirkvi. Toto obvinenie však skôr patrí iným. Práve oni odložili Kristovu zástavu a opustili „vieru raz navždy odovzdanú svätým(Júda 1,3).

Satan dobre vedel, že Písmo sväté umožní ľuďom odhaliť jeho klamstvá a odolať jeho moci. Veď slovami Písma odrážal diablove útoky aj sám Spasiteľ. Kristus nastavil štít večnej pravdy proti každému útoku a bránil sa slovami: „Písané je.“ Proti každému návrhu protivníka postavil Kristus múdrosť a moc Božieho slova. V snahe udržať si nadvládu nad ľuďmi a utvrdiť moc rímskeho vládcu, satan musel ľuďom brániť v poznávaní Písma. Keďže Biblia vyvyšuje Boha a ľuďom vymedzuje ich patričné miesto, preto tá snaha o utajenie a potlačenie jej posvätných právd. Rímska cirkev prijala túto argumentáciu a po stáročia nedovoľovala šíriť Písmo. Ľuďom ho zakázala čítať alebo vlastniť (pozri Dodatok č. 3). Bezzásadoví kňazi a preláti vykladali učenie Písma tak, aby podoprelo ich domnelé nároky. Tak sa rímsky biskup stal takmer všeobecne uznávaným zástupcom Boha na zemi s nárokom na moc nad cirkvou i štátom.

Keď satan pripravil cirkev o to, čo mohlo odhaliť jeho podvody, mohol konať podľa svojej ľubovôle. Biblické proroctvá predpovedali, (38) že „bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákon(Dan 7,25). (51) O to sa vlastne aj pokúsil. Keď formálne obráteným pohanom dal náhradu za uctievanie modiel, uľahčil im prijať kresťanstvo. Do kresťanskej bohoslužby zaviedol uctievanie obrazov a sviatkov. Tento modloslužobný systém potvrdili nakoniec svojimi rozhodnutiami všeobecné cirkevné snemy (pozri Dodatok č. 4). Rím sa v snahe zavŕšiť toto znesväcujúce dielo opovážil odstrániť z Božieho Desatora druhé prikázanie, zakazujúce uctievanie obrazov a symbolov, a kvôli zachovaniu počtu desiate prikázanie rozdelil.

Ústupčivosť pohanstvu otvorila cestu k ešte väčšiemu prehliadaniu Božej autority. Prostredníctvom neposvätených vodcov v cirkvi satan pozmenil aj štvrté prikázanie a pokúsil sa odstrániť odvekú sobotu – Bohom požehnaný a posvätený deň odpočinku (1 Moj 2,2.3). Na jej miesto povýšil sviatok, ktorý zachovávali pohania ako „ctihodný deň Slnka“. Pokus o túto zmenu nebol spočiatku verejný a zjavný. V prvých storočiach zachovávali sobotu všetci kresťania. Horlivo uctievali Boha a boli presvedčení o nezmeniteľnosti Božieho zákona, a preto tak úzkostlivo zachovávali jeho predpisy. Satan sa však prostredníctvom svojich pomocníkov chytrácky snažil dosiahnuť svoj cieľ. V úsilí obrátiť pozornosť ľudu na nedeľu, bol tento deň vyhlásený za sviatok na počesť Kristovho vzkriesenia. Nedeľa sa stala bohoslužobným dňom. Sobota bola dosiaľ dňom odpočinku a naďalej zostala v úcte ako svätý Boží deň.

Satan ešte pred príchodom Ježiša Krista zviedol Židov k tomu, že sobotu obťažkali najtvrdšími predpismi, čím sa jej zachovávanie stalo bremenom. To bol jeho prípravný zámer k cieľu. Tým sa sobota dostala do nesprávneho svetla. Ľudia pozvoľna začali hľadieť na tento deň s opovrhnutím, ako na židovské ustanovenie. Kresťania pokladali nedeľu všeobecne za deň radosti. (52) Satan ich pritom viedol k tomu, aby sobotu prežívali ako smutný a pochmúrny deň pôstu na znamenie svojho odporu k židovstvu.

Začiatkom 4. storočia vydal cisár Konštantín nariadenie, ktorým vyhlásil nedeľu za všeobecne záväzný sviatok v celej Rímskej ríši (pozri Dodatok č. 5). Deň Slnka uctievali jeho pohanskí poddaní a zachovávali ho aj kresťania. Cisárovi šlo o spojenie protichodných záujmov pohanstva a kresťanstva. Vymáhali to na ňom ctibažní a mocensky zameraní biskupi, ktorí postrehli, že ak budú kresťania a pohania svätiť ten istý deň, pohania ľahšie prijmú kresťanstvo, a tým rýchlejšie vzrastie moc a sláva cirkvi. Hoci mnohí verní kresťania boli postupne vedení k tomu, aby nedeľu začali pokladať za (39) deň do istej miery posvätný, pravú sobotu mali stále ako Boží svätý deň a zachovávali ju podľa štvrtého prikázania.

Arcizvodcovo dielo sa tým neskončilo. Bol rozhodnutý zviesť celé kresťanstvo pod svoju zástavu a ovládnuť ho prostredníctvom svojho predstaviteľa v cirkvi, ktorý sa samozvane pokladal za Kristovho zástupcu. Svoj cieľ dosiahol pomocou napoly obrátených pohanov i ctibažných, svetsky zmýšľajúcich cirkevných hodnostárov. Občas sa konali veľké snemy, na ktorých sa schádzali predstavitelia cirkvi z celého kresťanského sveta. Takmer pri každom snemovaní význam Božej soboty klesal tou mierou, akou sa význam nedele preceňoval. Tak sa stalo, že kresťania nakoniec uctievali pohanský sviatok ako Božie ustanovenie a biblickú sobotu vyhlásili za pozostatok židovstva. Na tých, čo ju zachovávali, potom uvaľovali cirkevné tresty.

Božiemu nepriateľovi sa podarilo vyvýšiť sa „nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva(2 Tes 2,4). Odvážili sa uskutočniť zmenu tohto príkazu Božieho zákona, ktoré ľudstvu trvalo pripomína pravého a živého Boha. (53) Štvrté prikázanie predstavuje Boha ako Stvoriteľa neba a zeme, a tým ho odlišuje od všetkých falošných božstiev. Siedmy deň Boh oddelil a posvätil ako deň odpočinku pre človeka preto, aby mu pripomínal skutočnosť stvorenia. Tento deň mal ľuďom navždy predstavovať Boha ako zdroj života a cieľ úcty a velebenia. Satan sa všemožne snaží o to, aby sa človek spreneveril Bohu a neposlúchal Boží zákon, preto sa predovšetkým zameriava proti tomu prikázaniu, ktoré predstavuje Boha ako Stvoriteľa.

Protestanti teraz tvrdia, že Kristovým zmŕtvychvstaním v nedeľu sa z tohto dňa stala kresťanská sobota. V Písme však o tom nenájdeme nijaký dôkaz. Kristus ani jeho apoštolovia nedeľu nesvätili. Svätenie nedele ako kresťanského ustanovenia má svoj pôvod v „tajomstve neprávosti(2 Tes 2,7), ktoré začalo pôsobiť už za života apoštola Pavla. Kedy a ako uznal Pán tento výmysel cirkevnej vrchnosti? Možno naozaj zdôvodniť zmenu, ktorú Písmo nepozná?

V 6. storočí bol pápežský systém už upevnený. Jeho sídlom sa stalo cisárske mesto Rím a rímsky biskup sa vyhlásil za hlavu cirkvi. Pohanstvo ustúpilo a čoskoro ho nahradilo pápežstvo. Drak dal šelme „svoju silu, svoj trón i svoju moc(Zj 13,2; pozri Dodatok č. 6). Potom sa podľa prorockej predpovede z knihy Daniel, ako aj z knihy Zjavenie začalo obdobie pápežského útlaku trvajúceho tisícdvestošesťdesiat rokov (Dan 7,25; Zj 13,5-7). Kresťania sa museli (40) rozhodnúť, či sa vzdajú svojej čistoty a prijmú pohanské obrady a bohoslužbu, alebo budú tráviť život v žalároch a podstúpia mučenícku smrť v plameňoch zapálených hraníc alebo pod sekerou kata. Začali sa plniť Ježišove slová: „Zradia vás aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia, a niektorých z vás aj usmrtia. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno(Luk 21,16.17). Začalo sa prenasledovanie verných s oveľa väčšou zúrivosťou než prenasledovanie predošlé. (54) Svet sa stal veľkým bojiskom. Kristova cirkev po stáročia nachádzala útočisko v odľahlých skrýšach. Prorok to predpovedal slovami: „Žena utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili tisícdvestošesťdesiat dní(Zj 12,6).

Nástup rímskej cirkvi k moci znamenal začiatok doby temna. Pribúdaním tejto moci sa prehlbovala duchovná temnota. Z Krista, jediného Základu cirkvi, sa viera upínala na rímskeho biskupa. Namiesto toho, aby ľudia verili v Božieho Syna a aby odpustenie hriechov a večnú záchranu očakávali len od neho, začali to očakávať nielen od pápeža, ale aj od kňazov a prelátov, ktorým pápež udelil určitú právomoc. Ľudia mali veriť, že v pápežovi majú svojho pozemského sprostredkovateľa a že k Bohu môžu prísť len prostredníctvom neho. Boli poučení, že pápež zastáva miesto Boha, a preto ho treba bezpodmienečne poslúchať. Neuposlúchnutie jeho príkazov sa pokladalo za dostatočný dôvod, aby priestupníkov stihli tie najprísnejšie telesné a duchovné tresty. Tak sa záujem ľudí odvracal od Boha k omylným, blúdiacim a krutým ľuďom, ba k samému vládcovi temnoty, ktorý prostredníctvom týchto ľudí uplatňoval svoju moc. Hriech sa zahalil do rúcha svätosti. Kedykoľvek sa Písmo dostáva do úzadia a človek sa začne pokladať za zvrchovanú autoritu, možno očakávať len podvod, klam a neprávosť. Vyvyšovanie ľudských ustanovení a tradícií prináša úpadok ako nevyhnutný následok ľudského zabúdania na Boží zákon.

Kristova cirkev sa ocitla vo veľmi nebezpečnom období. Úprimne verných nasledovníkov Ježiša Krista zostalo len málo. Aj keď pravda mala vždy svojich svedkov, v určitých obdobiach sa zdalo, že bludy a povery celkom zvíťazili a že pravé náboženstvo je odsúdené na zánik. Ľudia strácali zo zreteľa evanjelium, no na druhej strane ich tiesnilo bremeno prísnych požiadaviek a pribúdalo náboženských obradov.

Predstavitelia cirkvi vštepovali ľuďom nielen to, aby v pápežovi videli svojho zástupcu pred Bohom, ale aj aby verili, že svojich hriechov sa môžu zbaviť vlastnými zásluhami. (55) Ďaleké púte, kajúcne skutky, uctievanie ostatkov, budovanie chrámov, kaplniek (41) a oltárov, značné príspevky na cirkev a mnoho podobných skutkov ukladali ľuďom s tvrdením, že tak zmiernia Boží hnev a získajú Božiu priazeň, ako keby Boh bol podobný človekovi a hneval sa pre malichernosť a akoby ho mohli uzmieriť len dary či kajúcne skutky.

Napriek tomu, že šíriaca sa neresť neobišla ani predstaviteľov rímskej cirkvi, zdalo sa, že vplyv cirkvi stále vzrastá. Koncom ôsmeho storočia začali pápežskí hodnostári tvrdiť, že v prvých storočiach mali rímski biskupi rovnakú duchovnú moc, akú majú teraz. Na potvrdenie tejto mienky potrebovali nejaký autoritatívny doklad. Na to ich naviedol „otec lži“. Mnísi vyhotovili falzifikáty starých spisov. Zrazu sa objavili uznesenia dávnych koncilov, ktoré dovtedy nikto nikdy nevidel a podľa ktorých pápež údajne dostal zvrchovanú moc už v počiatočnom období cirkvi. Cirkev, ktorá odmietla pravdu, tieto podvrhy ochotne uznala (pozri Dodatok č. 7).

Malá skupina verných, ktorí stavali na pravom „Základe(1 Kor 3,10.11) bola zmätená, keď videla, ako falošné učenie ochromuje Božie dielo. Niektorí z nich – podobne ako stavitelia jeruzalemských hradieb za Nehemiáša – vraveli: „Poklesla sila nosičov, sutín je primnoho a my nevládzeme budovať na hradbách(ROH Neh 4,10; ECAV Neh 4,4). Vyčerpaní utrpením zo strany nepriateľov, unavení bojom proti lži, neprávosti a ostatným prekážkam, ktoré mohol vymyslieť len diabol, aby maril ich dielo pravdy, niektorí z verných staviteľov stratili odvahu. V túžbe po pokoji a zabezpečení života i majetku opustili jediný základ viery. Iných však prenasledovanie nezastrašilo a smelo vyhlásili: „Nebojte sa ich! Myslite na veľkého a hrozného Pána(ROH Neh 4,14; ECAV Neh 4,8). Pokračovali v diele s mečom po boku.

Podobná nenávisť a odpor voči pravde ovláda Božích nepriateľov v každej dobe, a preto sa aj od Božích služobníkov očakáva rovnaká bdelosť a vernosť. (56) To, čo Ježiš Kristus povedal prvým učeníkom, platí aj jeho nasledovníkom na konci času: „Čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!(Mar 13,37).

Zdalo sa, že temnoty pribúda. Zovšeobecnelo uctievanie modiel, ľudia sa pred obrazmi modlili a zapaľovali sviečky. Šírili sa nezmyselné povery a zvyky, ktoré natoľko zaujali myseľ ľudí, akoby sa zdravý úsudok celkom vytratil. Keďže svetským zábavám, hriešnej zlomyseľnosti a všeobecnej skazenosti prepadli aj mnohí kňazi a biskupi, dalo sa len očakávať, že ľud, ktorý mali viesť, upadne vo svojej nevedomosti do záhuby.

Cirkevno-mocenská opovážlivosť urobila ďalší krok, keď v 11. storočí pápež Gregor VII. oznámil svetu dokonalosť rímskej cirkvi. Vo svojom vyhlásení tvrdil, že cirkev sa nikdy nemýlila a nikdy sa (42) nezmýli, ako to údajne sľubuje Písmo. Biblia však nič také nepozná. Spupný pápež si zároveň osoboval právo zosadzovať panovníkov. Vyhlásil, že jeho rozhodnutia nemôže nikto zmeniť, zatiaľ čo sám má právo zvrátiť rozhodnutie všetkých (pozri Dodatok č. 8).

Tyranská povaha tohto obhajcu neomylnosti sa zvlášť výrazne prejavila v jeho zaobchádzaní s nemeckým cisárom Henrichom IV. Ten sa totiž odvážil pochybovať o autorite Ríma, na čo pápež vyhlásil, že ho vylučuje z cirkvi a zosadzuje z trónu. Henrich IV. sa zľakol hrozieb, že ho opustia kniežatá, ktoré pápežský vyslanec podnecoval k vzbure, a preto uznal, že sa s Rímom musí zmieriť. V sprievode svojej manželky a verného sluhu prekročil uprostred zimy Alpy a prišiel sa pred pápeža pokoriť. Keď dorazil k zámku, kde Gregor práve sídlil, doviedli ho bez jeho sprievodu na vonkajšie nádvorie, kde ho v krutej zime s nepokrytou hlavou, bosými nohami v chatrnom oblečení nechali čakať na pápežovo dovolenie predstúpiť pred neho. (57) Len po troch dňoch pôstu a pokánia sa pápež rozhodol, že mu odpustí. Podmienil to však tým, že cisár vyčká, kým mu pápež dovolí prevziať vladárske žezlo a začať vládnuť. Povzbudený týmto víťazstvom začal Gregor vyhlasovať, že je povinný krotiť pýchu kráľov.

Aký protiklad medzi pýchou tohto veľkňaza a pokorou láskyplného Ježiša Krista, ktorý stojí pri dverách ľudského srdca a prosí, aby mohol doň vojsť so svojím odpustením a pokojom! On svojim učeníkom povedal: „Kto by chcel byť medzi vami prvý, nech je vaším sluhom(Mat 20,27).

V priebehu ďalších storočí bludov v učení rímskej cirkvi pribúdalo. Učenie pohanských filozofov ešte pred vznikom pápežstva pútalo pozornosť cirkvi a ovplyvňovalo ju. Mnohí povrchne obrátení kresťania sa aj ďalej pridŕžali zásad pohanskej filozofie. Ďalej ju skúmali a presviedčali ostatných, aby ju pokladali za prostriedok šírenia svojho vplyvu medzi pohanmi. Tým sa do kresťanskej vierouky dostali závažné bludy. Predné miesto zaujalo medzi nimi učenie o prirodzenej nesmrteľnosti človeka a jeho vedomia. Toto falošné pohanské učenie sa stalo základom, o ktorý Rím oprel vzývanie svätých a uctievanie panny Márie. Tu pramení aj bludné učenie o večných mukách hriešnikov v pekle, ktoré pápežstvo čoskoro prijalo do svojej vierouky.

Tak bola pripravená cesta na zavedenie ešte ďalšieho pohanského výmyslu, ktorý Rím nazýva očistcom a používa na zastrašovanie ľahkoverných a poverčivých ľudí. Podľa tohto bludného učenia existuje určité miesto útrap, kde duše tých zomretých, ktorí (43) si nezaslúžia večné zatratenie, musia za svoje hriechy pykať, aby odtiaľ po odpykaní hriechov boli prijaté do neba (pozri Dodatok č. 8). (58)

Ak Rím chcel ďalej ťažiť zo strachu a hriešnosti svojich stúpencov, potreboval ďalší vynález. Stalo sa ním učenie o odpustkoch. Úplné odpustenie hriechov minulých, prítomných a budúcich a oslobodenie od utrpenia a trestov mali prisľúbené všetci, čo sa zúčastnia v bojoch za rozšírenie pozemskej vlády pápeža, potrestania jeho nepriateľov a hubenia tých, čo sa odvažujú upierať mu duchovnú nadvládu. Kňazi učili veriacich, že za peniaze odovzdané cirkvi sa môžu zbaviť hriechov nielen vlastných, ale vyslobodiť môžu aj duše svojich zomretých priateľov, ktoré boli odsúdené na záhubu v plameňoch. Takto si Rím plnil svoje pokladnice, aby mohol žiť v nádhere, prepychu a umožnil nerestný spôsob života tým, čo sa pokladali za zástupcov Pána, ktorý nemal kde skloniť hlavu (pozri Dodatok č. 10).

Obrad Večere Pánovej, o ktorom sa zmieňuje Písmo, bol nahradený obeťou pri omši. Kňazi tvrdili, že svojou obradnou mágiou premieňajú obyčajný chlieb a víno na skutočné „telo a krv Ježiša Krista“. (Cardinal Wisemans Lectures, 8. odd 3, par. 26). S rúhavou opovážlivosťou verejne vyhlasovali, že majú moc stvoriť Boha, všemohúceho Stvoriteľa. Od kresťanov sa potom pod trestom smrti žiadalo, aby vyznávali vieru v tento blud, ktorý uráža Boha. Mnohí to odmietli, aj keď za to museli zaplatiť životom (pozri Dodatok č. 11).

V 13. storočí bola ustanovená inkvizícia, najstrašnejší zo všetkých nástrojov pápežstva. Predstaviteľov cirkevnej hierarchie k tomu viedlo samotné knieža zla. Pri tajných poradách viedol skazené mysle cirkevných hodnostárov sám satan so svojimi služobníkmi. Neviditeľní Boží anjel zaznamenával ich strašné uznesenia a ukrutné činy, o ktorých sa ľudia nemali nikdy dozvedieť. „Veľký Babylon“ bol „opitý krvou svätých“. (59) Zohavené telá miliónov mučeníkov volali k Bohu o pomstu nad touto odpadlíckou mocou.

Pápežstvo sa stalo krutovládcom sveta. Nariadeniam rímskeho pápeža sa podriaďovali králi a cisári. Zdalo sa, že pápež rozhoduje o časnom i večnom osude ľudí. Väčšina kresťanov po stáročia prijímala učenie Ríma v celom rozsahu a bez výhrad, zbožne konala jeho obrady, zachovávala jeho ustanovené sviatky, ctila a štedro podporovala jeho kňazov. Rímska cirkev nedosiahla nikdy väčšiu slávu, veľkoleposť a moc. (44)

Poludnie pápežstva bolo polnocou sveta“ (J. A. Wylie: History of Protestantism, zv. 1, kap. 4). Božie slovo bolo neznáme nielen obyčajným ľuďom, ale nepoznali ho ani kňazi. Predstavitelia cirkvi – tak ako kedysi farizeji – nenávideli svetlo, ktoré odhaľovalo ich hriechy. Keď odstránili Boží zákon, ktorý je meradlom spravodlivosti, presadzovali vlastnú neobmedzenú moc a hýrivo sa oddávali nerestiam. Vládla lož a podvod, chamtivosť a neviazanosť. V honbe za bohatstvom či postavením sa ľudia neštítili nijakého zločinu. Pápežské a prelátske paláce boli miestom najohavnejšieho smilstva. Niektorí z pápežov sa dopúšťali takých odporných zločinov, že sa ich svetskí vládcovia snažili zosadiť ako netvorov, ktorých zvrhlosť sa už nedala znášať. Európa po stáročia nezaznamenala pokrok vo vede, umení ani v rozvoji civilizácie. Kresťanstvo bolo morálne a intelektuálne ochromené.

Stav sveta pod rímskou nadvládou bol strašným naplnením slov proroka Hozeáša: „Môj národ zhynie pre nevedomosť, keďže ty si zavrhol poznanie, zavrhnem aj ja teba. Zabudol si na učenie svojho Boha, i ja zabudnem na tvojich synov.“ „Nieto vernosti ani lásky, ani poznania Boha v krajine. Preklínanie a lož, vraždy a krádeže, cudzoložstvo a násilie, a krvná vina stíha krvnú vinu(Hoz 4,6.1.2). Také boli následky odmietnutia Božieho slova.


Dodatok č. 1. Pápežský titul
V článku, ktorý je zahrnutý v rímskokatolíckom kanonickom práve Corpus Iuris Canonici, platnom do roku 1918, vyhlásil pápež Inocenc III. (1198-1216), že rímsky pápež je „pozemským zástupcom nielen obyčajného človeka, ale samého Boha“. V poznámke k tomuto výroku čítame, že je to tak preto, lebo je zástupcom Krista, ktorý je „Bohom i človekom“.

Pramene: Decretales Domini Gregorii Papae IX., zv. 1, De Translatione Episcoporum, časť 7, kap. 3; Corpus Iuris Canonici (2. lipské vydanie, 1881), stĺpec 99 (Paríž 1612), zv. 2, Decretales, stĺpec 205. V roku 1582 vydal pápež Gregor XIII. súhrn právnych zbierok Corpus Iuris Canonici, zostavený z hlavných cirkevno-právnych dokumentov. K nemu patrili tieto časti:

Decretum Gratiani, zozbierané roku 1140 mníchom Gratianom, ktorý učil na univerzite v Bologni.

Dekretálie Gregora IX., nazvané Liber Extra, zostavil Raimund von Pennafort. Uverejnené boli v roku 1234 ako prvý rímsky kódex; obsahovali cirkevno-právne nariadenia vydané po Gratianovi.

Zbierka Bonifáca VIII., nazývaná Liber Sextus, vyšla roku 1298.

Clementinae Klementa V., vydané roku 1314 ako kódex.

Dve zbierky Extravagantes pápeža Jána XXII. a Extravagantes communes od Jeana Chappuisa, vydané roku 1500 v Paríži.

Pápež Pius X. poveril roku 1904 komisiu kardinálov, aby vypracovala jednotný, všeobecne platný kódex, písaný vtedajšou jasnou právnickou latinčinou s priebežným očíslovaním jednotlivých zákonov. Tak vznikol Codex Iuris Canonici, ktorý roku 1917 uverejnil Benedikt XV. s platnosťou od Turíc roku 1918.

Pokiaľ ide o titul „Pán Boh pápež“, o tom pozri poznámku k Extravagantes pápeža Jána XXII., zv. 14, kap. 4, Declaramus. V antverpskom vydaní Extravagantes z roku 1584 sa slová „Dominum Deum Nostrum Papam“ („Pána Boha nášho pápeža“) vyskytujú v stÍpci 153. V parížskom vydaní, ktoré vyšlo roku 1612, sa (486) vyskytujú v stĺpci 140. V rôznych vydaniach po roku 1612 bolo slovo „Deum“ („Boha“) vypustené.

Dodatok č. 2. Neomylnosť
Rímsky jezuitský časopis „Civilta Cattolica“ z 9. 2. 1869 uverejnil článok s podrobnejšími údajmi o pripravovaných bodoch rokovania na zvolávanom vatikánskom koncile, medzi ktorými bolo okrem iného aj vyhlásenie o neomylnosti pápeža. Článok vyvolal silný odpor proti koncilu a proti navrhovanému vyhláseniu pápežskej neomylnosti, čo podľa mienky odporcov malo mať ďalekosiahle následky. Hnutie odporu našlo priaznivcov vo Francúzsku, Nemecku, Anglicku, Rakúsku a v Spojených štátoch. Štrnásť z devätnástich nemeckých biskupov žiadalo pápeža vzhľadom na krátkosť času a nepokoj v cirkvi, aby vyhlásenie o pápežskej neomylnosti stiahol z programu. Žiadosť bola zamietnutá. Pri prvom hlasovaní bolo prítomných 671 hlasujúcich, z toho 451 bolo za, 88 proti, 70 sa hlasovania zdržalo a 62 hlasovalo za podmienečné prijatie. Viac ako štvrtina všetkých prítomných sa teda vyslovila proti prijatiu vyhlásenia o pápežskej neomylnosti. Medzi prvým a druhým hlasovaním sa oponenti všemožne snažili, aby návrh neprešiel, ale márne. Pred druhým hlasovaním veľa hlasujúcich opustilo koncil kvôli svedomiu. Pri konečnom hlasovaní bolo odovzdaných 533 kladných hlasov, proti boli len dvaja delegáti, ktorí sa pred skončením zasadania 18. 7. 1870 pripojili k ostatným.

Treba povedať, že neomylnosť sa týka len pápežského úradu, nie jeho osoby bez úradu. Podľa Algermissena (Confessions*****e, 1950, str. 221) sa pápež pri rozhodovaní o otázkach viery „ex cathedra“ nielen nedopúšťa chýb a je neomylný, ale mýliť sa ani nemôže.

Vyhlásenie o pápežskej neomylnosti v rozhodujúcich výrokoch znie: „Podľa tradície verne zachovanej od začiatku kresťanskej viery na česť Boha, nášho Spasiteľa, na vyvýšenie katolíckeho náboženstva a pre blaho národov vyhlasujeme so súhlasom svätého koncilu, že Bohom zjavený článok viery znie: Keď rímsky pápež hovorí ex cathedra, teda keď zastáva úrad pastiera a učiteľa všetkých kresťanov a z moci svojho najvyššieho apoštolského postavenia rozhoduje o vierouke alebo obyčajoch, ktoré má celá cirkev zachovávať, má, na základe božského stavu, ktorý mu je prisľúbený vo svätom Petrovi, tú neomylnosť, ktorou chcel božský Vykupiteľ vyzbrojiť svoju cirkev pri konečnom rozhodovaní o vierouke; preto sú také konečné rozhodnutia rímskeho pápeža nezmeniteľné.(487)

Pramene: Philip Schaff, The Creeds of Christendom with a History and Critical Notes, zv. 2, kde sú uvedené latinské texty a ich anglický preklad. Na porovnanie s rímskokatolíckym stanoviskom pozri The Catholic Encyclopedia, zv. 7, heslo Infallibility; James kardinál Gibbons, The Faith of Our Fathers, kap. 7 a 11; O rímskokatolíckom hľadisku, ktoré oponovalo učeniu o neomylnosti pápeža, pozri Johann Joseph Ignaz von Döllinger, The Pope and the Council, New York 1869, a W. J. Sparrow Simpson, Roman Catholic Opposition to Papal Infallibility, Londýn 1909. O protestantskom hľadisku pozri George Salmon, Infallibility of Church, Londýn 1914. (678)

Dodatok č. 3. Zákaz Biblie
V starej cirkvi sa veriacim veľmi odporúčalo čítanie Biblie. Cirkevní otcovia však boli jednoznačne za čítanie a štúdium Písma, ako o tom svedčia ich výroky:

Klement Rímsky (okolo r. 100) povedal: „Usilovne čítajte Písmo sväté, pravé výroky Ducha Svätého!“ „Milovaní, dobre poznáte sväté spisy, správne ste pochopili Božie výroky, majte teda na zreteli, aby ste sa na ne rozpamätali.

Polykarp (zomrel roku 155), predstavený cirkevného zboru v Smyrne: „Spolieham sa na vás, že sa v Písme svätom dobre vyznáte.

Tertullian z Kartága (150-220): „Boh nám dal Písmo, aby sme dôkladnejšie a dokonalejšie poznali jeho samého i jeho vôľu.

Klement Alexandrijský (150-215): „Božie slovo sa predsa pred nikým nezatajuje; toto svetlo patrí všetkým, ponáhľajte sa teda k svojej spáse.

Origenes (185-254): „Boh to chcel a my sme splnili, čo je napísané: 'Skúmajte Písma!` Nerozumní a slepí musia byť tí, čo nechápu, že čítanie Písma prebúdza veľké a vznešené predstavy.“ „Chceme, aby ste sa úprimne snažili Božie slovo nielen v kostole počúvať, ale aj doma sa v ňom cvičiť a Boží zákon dňom i nocou skúmať, lebo v ňom je Kristus a blízky je tým, ktorí ho hľadajú.

Athanazius Veľký (295-373): „Sväté spisy máme pre svoju spásu. Tieto knihy sú zdrojom šťastia a kto túži, stíši si smäd ich výrokmi, lebo len v týchto knihách je návod na blaženosť. Nech sa nikto neodvažuje niečo k nim pridávať alebo z nich uberať!

Chrysostomus (354-407): „Vy veríte, že čítať Písmo sväté patrí len mníchom, hoci vy to potrebujete viac než oni. Veď kto žije vo svete a každodenne sa poraní, ten sa musí najviac liečiť; preto je tým (488) horšie a nezodpovednejšie nazdávať sa, že Písmo sväté nie je potrebné. Niečo také môže vymyslieť len satan. Nepočul si Pavla: 'Veď čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie` (Rim 15,4), a ty sa evanjelia ani nedotkneš, aj keď sa podáva do tvojich neumytých rúk!... Prečo teda pohŕdaš Písmom svätým? Je to diablovo zmýšľanie, ktorý nám nechce dovoliť, aby sme nahliadli do pokladnice a žiadali bohatý úžitok.

Jeroným (347-420): „Sväté spisy by si mal čítať veľmi usilovne, ba nemal by si ich takmer nikdy púšťať z rúk.

Augustinus (354-430): „Bolo by to od nás bezbožné, keby sme nechceli čítať, čo nám bolo napísané.“ „S Božou pomocou sa všemožne usilujte vo svojich rodinách čítať Písmo sväté.

Gregor Veľký (okolo roku 600): „Čo iné je Písmo sväté ako list, ktorý poslal všemocný Boh svojmu stvoreniu? Keby vám písal pozemský kráľ, isto by ste nemali pokoja, ba ani by ste nezaspali, kým by ste si jeho list neprečítali. Keď teda Pán neba a zeme napísal významný list pre tvoj život, či by si nemal túžiť prečítať si ho?

Napriek týmto svedectvám bolo čítanie Písma v materinskom jazyku stáročia zakázané. Ešte v posledných dvoch storočiach sa pápeži ostro vyslovovali proti šíreniu a čítaniu Biblie. Gregor XIV. v bule z roku 1844 vyzval duchovných, aby vytrhávali veriacim z rúk Bibliu preloženú do materinského jazyka.

Určitá zmena nastala až za pápeža Leva XIII. Každý mohol mať schválené vydanie pôvodného biblického textu a starého katolíckeho prekladu. Nekatolícke vydania Písma sa mohli používať len ako pomôcka k vedeckému štúdiu, ak sa v predhovore či v poznámkach nepísalo niečo proti katolíckej vierouke. Katolíci mohli čítať Bibliu v materinskom jazyku len vtedy, keď jej vydanie schválil pápež, povolil biskup a ak v nej boli poznámky. Protestantské preklady sa pokladali za podvrhy!

Napriek všetkým prekážkam a predošlému odporu môžeme v katolíckej cirkvi posledných desaťročí pozorovať silné hnutie na podporu Biblie. V roku 1933 bolo založené Katolícke biblické dielo a v roku 1943 sa pápež Pius XII. vo svojej encyklike „Divino afflante spiritu“ prihlásil k snahám biblického diela. Cieľom hnutia je šíriť Bibliu a pomôcť ju pochopiť. (679)

Dodatok č. 4. Uctievanie obrazov
Uctievanie obrazov... bolo jedným z tých bludov, ktoré sa votreli do cirkvi skryto, takmer nepozorovane. Ako iné bludy, ani tento nevznikol naraz, pretože v tom prípade by sa stretol s rozhodným (489) nesúhlasom a odmietnutím. Začalo sa to však celkom nevinnou zámienkou a potom sa postupne zavádzal jeden zvyk za druhým, takže sa cirkev ocitla v hlbokom modlárstve bez akéhokoľvek odporu či výčitky. Keď sa konečne objavili snahy o odstránenie tohto bludu, zistilo sa, že korene zla sú zapustené tak hlboko, že sa ho už nemožno zbaviť. Treba to pripísať modlárskemu sklonu ľudského srdca a jeho náchylnosti slúžiť výtvoru viac než Stvoriteľovi.

Sochy a obrazy sa prvýkrát zaviedli do kostolov nie preto, aby ich ľudia uctievali, ale namiesto kníh, ako poučenie pre tých, ktorí nevedeli čítať, a aby ovplyvnili myslenie veriacich. Nie je však isté, či sa tým dosiahol tento zámer. Aj keby sme pripustili, že zo začiatku to tak bolo, veľmi rýchlo tak prestalo byť. Ukázalo sa, že obrazy a sochy v kostoloch myseľ nevedomých skôr zatemňujú než osvecujú a zbožnosť veriacich skôr oslabujú než posilňujú. Aj keď obrazy boli určené na to, aby myseľ človeka usmerňovali k Bohu, odvracali ju od uctievania Boha k uctievaniu výtvorov“ (J. Mendham, The Seventh General Council, the Second of Nicea, Úvod, str. III-VI).

Obrazy pôvodne ako výzdoba, neskôr ako vyučovacia metóda sa od najstarších čias dávali do hrobiek, do kostolov, na domy a na rôzne náradia. To narážalo na odpor, ktorý sa prekonal za Konštantína. Obrazy a sochy znázorňovali poučné výjavy z dejín; boli to teda akési knihy pre nevzdelaných. Obraz mal súčasne zdobiť posvätné miesta. Pomaly tu však začal pôsobiť aj ďalší záujem, čomu rané kresťanstvo čo najrozhodnejšie odporovalo. Náklonnosť uctievať relikvie a obrazy, vyčleňovať ich z bežného používania a úctivo s nimi zaobchádzať je človekovi vrodená. Obrazy Ježiša Krista, Márie a svätých sa uctievali už od 5. storočia. Ľudia ich pozdravovali, bozkávali, padali pred nimi na zem celkom tak, ako kedysi pohania. V pevnom, ale naivnom presvedčení, že modlárstvo kresťanom nehrozí, cirkev nechala prenikať pohanstvo do kresťanstva, ba sama tomu napomáhala. V 7. storočí a na začiatku 8. storočia najmä mnísi výnosne obchodovali s obrazmi. Kostoly a kaplnky boli plné obrazov a relikvií. Tak to bolo aj za pohanstva, zmenil sa len vkus. S obrazmi ovládla ľud 'mníšska zbožnosť', ktorá spočívala v tupom hľadení na obrazy a kresťanstvo začalo upadať“ (Adolf v. Harnack, Lehrbuch der Dogmengeschichte, zv. 2, str. 452-454).

Byzantské spory o obrazoch sa preniesli na Západ tak, že pápež Hadrian I. poslal Karolovi Veľkému uznesenia nicejského koncilu. Karol Veľký dal svojmu dvornému teológovi Alkuinovi zhotoviť obsiahle pojednanie (Libri Carolini), odmietajúce uctievanie obrazov, v ktorom sa vyvracali uznesenia nicejskej synody článok za článkom (490) a v ktorom sa ako výlučný účel náboženských obrazov uznával iba poučný význam pre ľud a dôstojná výzdoba cirkevných priestorov. Tieto zásady potvrdila francúzska synoda vo Frankfurte (roku 794).“ (Die Religion in Geschichte und Gegenward, zv. 1, stĺpec 1106).

Pramene: Správu o konaní a rozhodnutiach Druhého nicejského koncilu z roku 787, zvolaného v záujme schválenia uctievania obrazov, možno nájsť v diele: Baronius, Ecclesiastical Annals, zv. 9, str. 391-407, Antverpy 1612; Ed. Stillingfleet, Defense of the Discourse Concerning the Idolatry Practiced in the Church of Rome, Londýn 1686; A Select Library of Nicene and Post-Nicene Fathers, zv. 14, str. 521-587, New York 1900; Charles J. Hefele, A History of the Councils of the Church From the Original Documents, vyd. T. and T. Clark, zv. 5, str. 260-304; 342-372.

Dodatok č. 5. Konštantínov zákon o nedeli
Výnos cisára Konštantína zo 7. 3. 321 po Kr. o dni odpočinku znie takto: „V ctihodný Deň slnka nech všetci sudcovia, obyvatelia miest odpočívajú a nech sú všetky dielne zatvorené. Tí však, čo na vidieku obrábajú polia, môžu vo svojej práci voľne a smelo pokračovať, lebo sa často stáva, že iné dni sa tak dobre nehodia na sejbu obilia do brázd alebo na prácu vo viniciach. Preto by sa príhodný čas nemal premárniť, aby požehnanie neba nevyšlo v krátkom čase nazmar.“ (Joseph Cullen Ayr, A Source Book for Ancient Church History, New York 1913).

Pramene: Latinský originál sa nachádza v Codex Justiniani, (680) kniha 3, kap. 12, zákon 3. Zákon je publikovaný v latinčine. Anglický preklad je v dielach: Philip Schaff, History of the Christian Church; James A. Hessey, Bampton Lectures Sunday. Pojednanie o ňom možno nájsť aj v dielach: Albert Henry Newman, A Manual of Church History, Philadelphia 1933; Le Roy E. Froom, The Prophetic Faith of Our Fathers, Washington 1950.

Dodatok č. 6. Prorocké časy
Dôležitým východiskom pri výklade časových proroctiev je zásada: deň rovná sa rok, podľa ktorej sa teda deň prorockého času rovná kalendárnemu roku historického času. Skôr než Izraelci prišli do Kanaánu, poslali najprv dvanástich vyzvedačov na prieskum. Tí si štyridsať dní obhliadali krajinu a keď sa vrátili, ich správa Izraelcov tak vyľakala, že do zasľúbenej krajiny nechceli vojsť. Preto Hospodin vyslovil nad nimi tento rozsudok: „Ako ste za štyridsať (491) dní preskúmavali krajinu počítajúc deň za rok, štyridsať rokov budete pykať za svoje neprávosti(4 Moj 14,34). Podobný spôsob počítania času podáva prorok Ezechiel. Štyridsať rokov trestu za spáchané neprávosti malo postihnúť júdske kráľovstvo. Hospodin ústami proroka oznámil: „Ľahneš si druhý raz, a to na pravý bok a budeš znášať vinu domu Júdovho štyridsať dní. Určil som ti vždy deň za rok(Ez 4,6). Táto zásada, deň rovná sa rok, má veľký význam pri výklade časového obdobia v proroctve týkajúcom sa „dvetisíctristo večerov a rán(Dan 8,14), ako aj obdobia tisícdvestošesťdesiat dní, o ktorom sa takisto hovorí ako o „čase, (dvoch) časoch a polovici času“ (pozri Dan 7,25) alebo o období „štyridsaťdva mesiacov“ (pozri Zj 11,2; 13,5), v Zjavení aj o období „tisícdvestošesťdesiat dní“ (pozri Zj 11,3; 12,6) alebo „tri a pol dňa(Zj 11,9).

Dodatok č. 7. Falšované listiny
Medzi doklady, o ktorých sa v súčasnosti všeobecne hovorí ako o falzifikátoch, patrí ako najdôležitejší listina Donation Constantini (Ko

Přečíst zbytek komentáře...



Re: Poznámka k papežství (Skóre: 1)
Vložil: Elo v Pondělí, 09. červen 2008 @ 17:45:59 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Je zrejmé, že Kristus chcel založiť Cirkev, a vedel, že Jeho Cirkev bude trvaž až do konca sveta. Chcel, aby v nej bol nejaký princíp, ktorý by ju zjednocoval, aby vytrvala až do konca čias? Určite áno. Vyplýva to z slov Mt 16,16-19. Slová "Ty si Peter /Skala/ a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče..." Kristus naozaj ustanovil Krista ako prvého medzi rovnými, viditeľným princípom jednoty a zveril mu službu zjednocovania na osoh celej Cirkvi na univerzálnej úrovni, podobne ako ostatní apoštoli majú vykonávať túto službu zjednocovania na miestnej úrovni. Tak to pochopila prvá Cirkev a
.
Niektorí tieto slová o skale  vzťahujú na Petrovu vieru v Krista, no sama 2000-ročná história tomuto protirečí, lebo prakticky všetci rozkolníci i heretici počas dejín, zakladatelia nových cirkví vyznávajú tak ako Peter,  že "Kristus je Syn Boží", no toto samo o sebe sa neukázalo ako princíp jecnoty, lebo každý si tieto slová /i čokoľvek iné z Biblie/ vysvetľuje po svojom.... Isteže skutočnou Skalou, princípom jednoty je Kristus a viera v Neho,  ale súčasťou tejto viery má byť aj plnenie vôľle Krista, aby apoštoli boli jednotní s Petrom, ako princípom zachovania jednoty Cirkvi až do konca sveta. /Z prirodzenosti veci ako aj z praktickej skúsenosti vyplýva, že každdý podnik, spoloťnosť, spoločenstvo, má predsedníctvo, a to má zasa predsedu ako princíp jednoty a zjednocovania./  Z celého kontextu slov Písma o Petrovi v Evanjeliách. Skutkoch vyplýva, že Peter bol hlavou apoštolského zboru aj prakticky. Takto to uzávaajú aj veškí cirkevní otcovaia a významné osobnosti starej Cirkvi na Západe, ako aj na východe, ako napr.sv. Ambróz, sv. Hilár, sv. Hieronym, sv. Augustín..., Sv. Izidor, sv. Cyril Jeruzalemský, sv. Bazil, sv. Gregor Bohoslov, sv. Ján Zlatoústy a i.
.
Pretože Peter naozaj pôsobil posledné roky v Ríme, kde aj zomrel mučeníckou smrťou, a pre iné významané okolnosti /niektoé uviedol Hyperion.../  sa biskup mesta Ríma stal už počas prvých storočí kresťanstva medzi všetkými biskupmi najviac uzávanou autoritou. Obracali sa na neho o zásah, o riešenie sporov. Sám si bol vedomý svojkej zodpovednosti za jdenotu a zjednocovanie Cirkvi a zasahoval - a iní to rešpektovali. /Pri vtedajšej relatívnej samostatnosti - vzhľadom na problém komunikácie -  cirkevných obcí, by boli iste mnohí oponovali. Avšak naopak, rešpeektovaali, ba žiadali o zásah.... Zasahoval niekedy aj ďaleko za hranicami Ríma, dokonca aj na Východe, najmä pri ráznych vieroučných sporoch... Aj všeobecné cirekvné snemy, ktoré sa spravidla konali na východe priznávali jeho čestné prvenstvo medzi všetkými patriarchami. Bol to spravidla ním poverený človek, ktorá predsedal na týchto konciloch /cisár iba materiálne zabezpečoval, a mal na starosti organizáciu, lebo mu záležalo na jednote Cirkci, ktorá mala veľký vplyv v jeho impériu.../. Bez súhlasu ríámskeho biskupa žiaden všeobecný koncil sa nemohol zvolať, alebo nebol uznaný za všeobecný...
.
Prvenstvo rímskehop biskupa uznávali významní cirkevní otcovia a postavy  starej Cirkvi: Na západe prakticky všetci /svätí Irenej, Hieronym, Augustín, Cyprián, Ambrź, Tertulián,../ na Východe: svätí Baazil, Gregor Nyssenský, Gregor Naziánsky, Ján Damasský, Cril Jeruzalemský, Efrém, Izidor, Ján Zlatoústy, Atanáz, Teodorit Cyperský, Teodor Studita /posledný dokonca ešte v roku 817, keď bolo napätie medzi Rímom a Carihradom píše pápežovi a prosí o pomoc pri problémoch východnej Cirkvi.../
.
Formálne vôbec nezáleží na tom, ako sa rímsky biskup nazýva. On bol drvivou väčššinou uznávaný ako prvý mnedzi rovnými, no s určitými právami a privilégiami, ktoré sa týkajú služby zjednocovania. Slovo "papa" /otec/ pôvodne používali mnohí biskupi, najmä na východe, neskôr ostalo toto pomenovanie len pre rímskehop biskupa. /Iste v pozadí bolo cítiť, najmä zo strany Carihradu, kde sídlil cisár, rivalitu carihradského patriarchu, a klasický problém "kto je medzi nami väčší"...No napriek tomu pápeža uznávali za najväčšiu autoritu.../
.
Toto sú naozaj historické fakty. Že sa konali chyby, to nie je dôvod, na popieranie prvenstva, ani Petra, ani jeho nástupcu, rímskeho biskupa... /Všetko, čo vám prikážu, robte, a zachovávajte, ale /ak sami nekonajú, hrešia.../ podľa ich skutokov, nerobte".../



Re: Poznámka k papežství (Skóre: 1)
Vložil: Cizinec (velitel@nato.cz) v Pondělí, 09. červen 2008 @ 21:56:53 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu) http://www.cizinec.com/
  Ahoj Hyperione.

  Nebudu se moc vyjadřovat k ostatním papežům. Není pochyb, že papeži měli obrovskou politickou a společenskou moc a tím i velký vliv na dějiny. Různý vliv.

  Jen bycn se vyjádřil k tomu předposlednímu. Možná že víš, že jeho životní heslo bylo "Totus tuus", to znamená Celý tvůj. Protože jsem měl poněkud hodně zblízka možnost poznat, co tohle heslo znamená, dokonce na obě strany, musím říci: Jak se díváš na člověka, který pod tímto heslem vedl církev a tuhle ohavnost nezastavil, ale dokonce podporoval, propagoval a rozšiřoval?





Re: Poznámka k papežství (Skóre: 1)
Vložil: oko v Úterý, 10. červen 2008 @ 12:41:01 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Hlavou církve je Kristus, nikoli papež. (Jan XXIII.)



Stránka vygenerována za: 0.57 sekundy