poslal Nepřihlášený Za mostom je Xenu 9/10
Kapitola 9: Smrť na Titaniku
Sotva som si ľahla spať, počula som zaklopanie na dvere. „0700, čas vstávať.“
Neochotne som otvorila oči. „Vstávaj,“ pomyslela som si, „inak opäť zaspíš.“ Zavrela som oči a schúlila sa pod tenkú deku, ktorú som dostala proti kalifornskej zimnej noci. Len dve minúty, vyjednávala som. Dve minúty nekonečné pokušenie spánku bojovalo so strachom z Etiky. Nakoniec zvíťazil strach. Minulú noc som bola hore nezvyčajne dlho. Včera prišli do strediska dvaja misionári z lode, oblečený v naškrobených bielych dresoch so zlatými stuhami na pleciach. O jedenástej večer, keď posledný z „verejných“ študentov odišiel po zvyčajnej výmene „úspechov“ po hodine, okolo dvadsať zamestnancov strediska sa zhromaždilo pred auditóriom vypočuť si misionárov.
„Technika napreduje,“ povedali nám. „Máme úspechy na každom kontinente. Svetové hodnoty sú v Blahobyte (vysoký stav v Etike). Uplatňujeme naše Prikázané zámery (čo Ron chce) po celej zemi. Vyklírovanie tejto planéty sa každým dňom približuje.“
Povedali nám, že sa minulý mesiac založili dve nové strediská v Južnej Afrike. Nové stredisko v Nemecku a „Org“ v Taliansku. Hodnoty „mäsa PC“ (nových ľudí v scientológii) sú takmer dvojnásobné oproti tomuto času vlani.
Hovorili nám o „Ronovi“ a živote na lodi. Hubbard práve robí výskum vyšších „úrovní OT“. Bola to preňho namáhavá skúsenosť a vravelo sa, že výskum týchto horných úrovní je extrémne nebezpečný, a že každý, kto do týchto oblastí zabŕdol pre Hubbardom, našiel len svoju smrť. On sám to zvládol celý roztrasený, ale živý.
Nasledovali zvyčajné rituály, ovácie Ronovi a salutovanie pred jeho obrazom, dlhé ovácie po každom oznámení úspechu, zvyčajná kázeň pre všetkých, aby sme nasledujúce mesiace posunuli svoje hodnoty ešte vyššie. Všetci sme dostali sme podklady, podľa ktorých máme napísať „Ronovi“ osobný list o našich úspechoch a vďake za jeho príspevok k prežitiu ľudstva.
Bolo 1:30 ráno, kým sa zhromaždenie rozpustilo a ja som sa dotackala domov. Ako som sa dostala do postele, som si nepamätala.
Vyčerpanosť bola naším každodenným chlebom, každodennou obeťou každého z nás pre vznešený cieľ spásy planéty. Jedného rána som si uvedomila, že sa mi nič nesníva. Spánok sa stal číro nevedomou skúsenosťou, niečo ako uspanie pri operácii. Medzi ľahnutím a zaspaním, a ranným zobudením akoby neprebehol žiaden čas.
Uvedomila som si neznámy zvuk. Jemné a rytmické klopanie na sklo. Dážď. Už pár týždňov tu nepršalo. Pozrela som sa zachmúrenú oblohu, ktorá dokonale zrkadlila moju náladu.
Náhle sa do môjho vedomia vtisol strach. Etika. Už som mala v študentskom hárku dva záznamy za neskorý príchod na hodinu a vedela som, že tretí z nich by znamenal disciplinárne konanie.
Natiahla som sa po sveter a zbehla som do kúpeľne. Dvere boli zamknuté a pred nimi čakali ešte dvaja. Mám ja ale šťastie. Prijala som svoj osud a postavila sa za neznámeho muža. Nikto nehovoril. Predpokladám, že boli všetci príliš unavení aj na ranný pozdrav. Inak, ako som si už všimla, scientológovia slovami neplytvajú. Komunikácia sa obmedzuje na funkčnú, bez luxusu buržujských zdvorilostí. A za daných okolností by „dobré ráno“ znelo akosi pokrytecky.
Pravidlá ubytovne nariaďovali trojminútový limit v kúpeľni. Sprchovať sa máme cez prestávky alebo v čase menších nárokov na kúpeľňu. Šplechla som si studenej vody do tváre v snahe prebrať sa.
V kuchynke prebiehalo zvyčajné raňajkové šialenstvo, keď sa okolo dvadsať nájomníkov snažilo stihnúť svoj post či kurz pred neúprosnou hranicou ôsmej hodiny.
„Len kávu, prosím,“ povedala som Glende, ktorá bola práve kuchynská I/C (služba). „Zase sa mi podarilo zaspať. Budem hladná, ale aspoň nezmeškám kurz.“
„Tu máš,“ podala mi vysušenú škoricovú rolku po záruke. „Ešte máš pár minút. Dnes mešká každý. Hubbard snáď vymyslel nejakú náhradu za spánok. Misionári si sem prišli o siedmej po raňajky. Keď som im povedala, aby počkali, pridelili mi stav Prekážky. Aj bez toho som na dnes mala kopu práce,“ zahundrala znechutene.
„Jaj, to sa ale nemáš hádať s misionárom z lode,“ pozrel na svoju ženu Gerry. „Iba ak si koleduješ o problém. Počul som, že nariadili všetkým zamestnancom L.A. Org iba fazuľu a ryžu, dokiaľ sa nezlepšia ich hodnoty. A piatim z vedenia dali 72-hodinový limit na nápravu. Videl som ich včera v Org so sivými páskami na ramene, ako kreslia plány. Kruhy pod očami, neoholení. Nespali tri dni. Musí to byť drsné. Teraz to ľutujú,“ uškrnul sa.
Mala som rada tento pár. Gerry bol herec v Hollywoode na čiastočný úväzok a Glende sa nejako podarilo získať kuchynský post, takže sa mohla o svojho dvojmesačného syna postarať sama. Pred dvoma mesiacmi rodila v miestnosti oproti mne, iba s pomocou Gerryho a pôrodnej asistentky. Nikdy som predtým nezažila domáci pôrod, takže som Glendu silne obdivovala.
„Ja by som na loď nešiel ani za svet,“ poznamenal Jon, tichý uniformovaný dvadsaťročný Dán. Bol to auditor 8. triedy, najvyššie vycvičený človek v budove, a vďaka tomu veľmi vážený. „Počul som, že tam hádžu ľudí cez palubu každé ráno. To patrí k novým trestom v Etike. Alebo zatvárajú ľudí na týždeň do podpalubia. Som rád, že tam nie som,“ povedal vďačne.
„Prečo by hádzali ľudí cez palubu?“ pýtala som sa s nedôverou. „To znie nebezpečne.“
„Myslím, že im tam potom hodia záchranné koleso,“ odpovedal, keď preglgol posledný hlt kávy. „Ale isteže je to nebezpečné. Ak sa pri páde udrieš o bok lode, môžeš sa rozlúčiť so životom. Myslím si, že v starom dobrom smradľavom L.A. mám väčšie šance.“ Odložil šálku do umývadla a zasalutoval pri odchode. „Dovidenia neskôr.“
„Padám tiež,“ prehltla som posledný kus rolky s hltom kávy. „Mám presne tridsať sekúnd, aby som dosadla na stoličku. Vďaka za kávu, Glenda.“ Vybehla som z dverí a preletela strediskom.
Práve načas. Dopadla som na stoličku, práve keď supervízorka zakričala svoje zvyčajné. „Hotovo. Začiatok kurzu.“ Varovne na mňa pozrela. „To bolo s odretými ušami, Wakefielová. Daj si pozor na etiku.“ Súhlasne som prikývla a rýchlo sa zahĺbila do kontrolného hárku. Ešte si čo-to prečítam a budem môcť auditovať, pozrela som spokojne na stránky plné značiek, ako som postupne vypĺňala položky.
Aileen a Antonio odišli spolu na misiu. Hovorilo sa, že pomáhajú založiť nové umelecké stredisko v Kanade. Keď odišli, cítila som sa opustená, ale aspoň som mohla rýchlejšie napredovať na kurze.
Prešla som na ďalšiu položku kontrolného hárku. Bola to esej nazvaná „Evolúcia človeka.“
„Človek,“ začal Hubbard,
…dokázateľne začal ako jednobunkovec, bez problémov s medzibunkovými vzťahmi. Rozvíjal sa pomocou protiúsilia do tej miery, do akej sa mnohé bunky spájali s jednou ústrednou riadiacou v strede. Potom sa spojil s druhým riadiacim centrom a spoločne sa organicky vyvinul na človeka.
Problémy samotných jednobunkovcov boli náročné ale nekomplikované, mali totiž vzťahy iba s prostredím v jeho najhrubšej forme: čistý MEST. Tieto problémy zahŕňali fenomény ako explózie kozmických lúčov.
Ako je to možné, uvažovala som, že vždy zároveň rozumiem aj nerozumiem tomu, čo Hubbard píše. Naučila som sa neklásť otázky. To malo iba jediný výsledok – sedenie „vyjasňovania slov“, počas ktorého som si musela vyhľadať každé slovo v bulletine pripojená na E-meter, čo bola veľmi únavná záležitosť. Naučila som sa s tým radšej pasovať v tichosti.
„Problémy bunkovej kolónie,“ pokračoval Hubbard,
…s jediným kontrolným centrom boli ešte podobné ako u jednobunkovca. Protagonista mal iba jednu osobnosť a jedného antagonistu, MEST. V tomto období nachádzame problémy rastlín a bezstavovcov.
Medziľudské vzťahy, keď sú zložité, majú svoj pôvod v elementárnych problémoch dvojitej kontroly, kde si momentálne kontrolné centrum pletie svoje pradávne problémy s partnerským centrom, s problémami, ktoré môže mať organizmus s inými jednotlivcami v prostredí.
Evolúcia človeka poskytuje mnoho fascinujúcich stránok, ale všetky majú jednoduchý základ. V podstate existujú len dva druhy problémov: Problémy medzi riadiacim centrom mysle a živlami, a problémy medzi riadiacim centrom mysle a alternatívnym riadiacim centrom.
Auditor potrebuje iba rozoznať, v každom prípade, základné zmätenie predklíra v každej z týchto dvoch množín.
Zúfalo sa mi chcelo zívnuť, ale potlačila som to. Prečítala som si odsek znova, našla som si slovo „protagonista“. „Hej,“ pomyslela som si, „to dáva nejaký zmysel, myslím.“ Podpísala som príslušné miesto označujúce, že som si prečítala esej.
Ukradomky som sa pozrela po učebni. Dvaja študenti robili TR 0 na opačnom konci miestnosti, dvaja ďalší ich zatiaľ dráždili. Jeden z nich hral anglický prízvuk.
„Reku, kámo,“ povedal a potľapkal svojho partnera po pleci, „či bys vedel, kde bych našiel dáku ritku? Už to bolo sakra dávno…“ Jeho partner sa usmial. „Chyba v úsmeve. Štart!“ povedal prísne. „Reku, kámo,…“ začal znova.
Moja kamarátka Kris bola ponorená do hlinenej konštrukcie. Dvaja ďalší študenti počúvali kazety. Ďalších dvadsať ľudí ticho študovalo pri dvoch dlhých stoloch, tak ako ja.
Začala som fantazírovať o tom, aké by to bolo v posteli, zahrabaná pod prikrývkou, keby som sa aspoň raz mohla vyspať tak dlho ako chcem. Pamätala som si zo školských čias tie daždivé rána, keď mi prvá hodina začínala o desiatej a ja som mohla do deviatej spať. Teraz mi to v spomienkach pripadalo ako neuveriteľný luxus. Hlava mi padla dozadu. Naozaj som začala zaspávať. Zaryla som si nechty do dlaní a snažila sa udržať v bdelom stave. Prelistovala som stranu v kontrolnom hárku.
História človeka. Napísal Hubbard. Nalistovala som úvod a začala čítať.
Toto je chladnokrvný a vecný popis tvojich posledných šesťdesiatich biliónov rokov.
Zažmurkala som a čítala ešte raz. Áno, bolo tam práve to. Čítala som ďalej.
Skúškou každého poznania je jeho užitočnosť. Robí to človeka šťastnejším a schopnejším? Vie vďaka tomu lepšie dosiahnuť svoje ciele?
Toto je užitočné poznanie. S jeho pomocou môžu slepí vidieť, chromí chodiť, chorí vyzdravieť, šialenci nájsť príčetnosť a príčetní sa stať ešte príčetnejšími. Vďaka nemu sa stovky schopností, ktoré človek skúšal obnoviť, stanú opäť jeho.
Pomníky, dávne životné hodnoty, staré diplomy a medaile sa overia v každom detaile platnosti „mnohých životov“. Tvoj E-meter ti to povie.
Ako som čítala, zistila som, že kniha sa delí na popis udalostí na minulej „dráhe genetickej entity“, a udalosti na minulej dráhe thetana, čiže duše. Genetická entita sa týkala tých udalostí, ktoré sú údajne nahrané na bunkovej úrovni v tele človeka. Udalosti „bytosti theta“ boli spomienkami samotnej osoby, jej duše.
Niektoré minulé udalosti sú podľa Hubbarda spoločné pre nás všetkých na bunkovej úrovni:
1. Atóm. V prvom štádiu existencie hmotného života, popísaný Hubbardom ako „stav pohybu s predklírom v strede, okolo ktorého cestujú prstence pohybu.“
2. Kozmický dopad, v ktorom „kozmické lúče vstupujú do tela vo veľkom množstve a občas explodujú v tele.“
3. Fotónový konvertor, v ktorom sme, ako riasy a planktón začali „prijímať obživu z fotónov zo slnka a minerálov z mora.“
4. Pomocník, čo je „mitóza, alebo rozdelenie bunky“, kedy sa jedna polovica rozdelenej bunky snaží pomôcť druhej polovici prežiť.
5. Škebľa. Keď sa restimuluje, človek môže mať problémy s otváraním a zatváraním čeľustí.
6. Vzlykač. Dvojžiabrovec, prvé stvorenie, ktoré vyšlo na zem. Dôležitý medzník v našom vývoji. Vzlykač sa neskôr vyvinul na ľudské oči, a jeho vypumpovávanie slanej vody je základným dôvodom, prečo plačeme.
Ďalšie medzníky v našej evolučnej minulosti obsahovali: vtáky, byť zjedený, leňochod, opica, tlupový človek a jaskynný človek.
V kontraste k nim sú minulé udalosti bytosti theta. Tam patrí:
2. Šašo v krabičke. „Trik votrelcov, metóda ako polapiť thetanov.“ Thetan dostane krabičku obrázkov a „keď zloží vrchnák, krabička prudko vybuchne.“ Ľudia, ktorým sa restimuluje tento incident, hovorí Hubbard, zvyknú byť veľmi zvedaví na krabice s obilninami.
2. Rozpoľovač. „Napoly svetlé, napoly tmavé delo, ktoré vystreľuje vlnu. Polovica tejto vlny, zvyčajne čierna, zasiahne pravú stranu tela obete; druhá polovica v tom istom výbuchu, zvyčajne svetlá, zasiahne ľavú stranu obete.“
Rozpoľovač sa stal súčasťou náboženských symbolov a skutočne sa nachádza v náboženstvách.“
3. Prvá kópia. Udalosť, ktorá je v každého „banke“, čiže reaktívnej mysli. Pôvodne vznikla v tejto galaxii asi pred miliónom rokov. V nej sa „ťahajúco tlačiaca vlna odohrá proti nemu (predklírovi), najprv na jeho ľavej strane, potom na jeho pravej, a znova a naspäť z boka na bok, kým leží v hlbokej somatike. Keď skončí táto terapia, predklír je ponorený do vriacej vody a potom ihneď do ľadovej vody. Potom je predklír položený na stoličku a rotovaný dokola.“
Keď sa táto udalosť „zbehne“ čiže vyaudituje, Hubbard tvrdí, že zmiznú „veci ako astma, problémy priedušiek, chronická nádcha a mnoho ďalších chorôb“.
4. Pred Zemou. Udalosť, pri ktorej je thetan „privolaný pred koncil, kde sa naňho mračia, a potom ho pošlú inde ako bol.“ Zámerom je urobiť z človeka „poslušnejšieho kolonizátora“.
5. Spájač, kde sa „človek „zabalí“ s ostatnými dušami pomocou elektroniky“.
6. Ľadová kocka, kde „je bytosť zabalená do ľadu, prenesená do novej oblasti a zvyčajne zhodená do oceánu.“ Keď sa restimuluje tento incident, človek môže trpieť chronicky studenými rukami a nohami.
7. Medzi životmi. Známy implant medzi životmi. Pri tejto udalosti človek „„v správe“ dostane silný zabúdací implant a potom je zostrelený dole do ďalšieho tela tesne pred zrodením.“
O týchto implantoch Hubbard píše: „Správnou stanicou je pre väčšinu Mars. Niektoré ženy sú spravované stanicami na iných miestach slnečnej sústavy. Občas sa pritrafí správna stanica na Zemi. Správne stanice sú chránené obrazovkami. Posledná marťanská správna stanica bola založená na Pyrenejach.“
8. Vyžarovač. „To je veľké žiariace teleso s rádioaktívnym materiálom, ktoré visí magicky v riedkom vzduchu, akýsi boh, vševediaci. Jeho pulzovanie privedie jedinca do tranzu.“
Začínala ma bolieť hlava. Zdvihla som zrak od knihy a pozrela sa po triede. Chcela som sa opýtať niečo ohľadom toho, čo som čítala, ale musela som počkať na prestávku, keď budem v bezpečí mimo nepretržitého dozoru supervízorky.
Ďalšie udalosti na dráhe theta, čítala som ďalej, sú: dvojité telo, theta pasce, budovač tela, kolísač, vír, odrážač, krútič, kameňák, boxer, padač, vzdelanie, a pasca na muchy. O tej poslednej Hubbard napísal:
Bola z gumeného materiálu. Thetan, ktorý sa do nej dostal, sa udieral do materiálu a bojoval s ním, dokiaľ nebol dostatočne psychotický, aby reagoval na vesmírne fyzikálne zákony reakcie na pohyby. Z tejto pasce ho vybrala skupina dobrákov, ktorí ho zachytili pre jeho vlastné dobro a naučili ho náboženský cukor a sirup, kým ho nezačali považovať za vhodného, aby sa pridal do ich skupiny.
Zavrela som knihu a pozrela sa po miestnosti. Kris sedela pri stole oproti mne. Supervízorka sa starala o svoje papiere. Vedela som, že sa na kurze nesmieme rozprávať, ak práve nemáme takú úlohu. Byť prichytený pri rozhovore znamenalo ružový papier a Etiku.
Natiahla som ruku a dotkla som sa Krisinho balíčka. Pozrela na mňa. Držala som Históriu človeka tak, aby videla nadpis.
„Čítala si to?“ zašepkala som.
„Hej,“ odpovedala pošepky.
„Čo si o tom myslíš? Je to fakt?“
Prikývla. „Asi hej. Tiež mi to pripadalo dosť divoké. Myslím, že je to asi nejaká analógia alebo symbolika alebo niečo také.“
„Ale čo ak to všetko myslí vážne? Akože, viem, že sme sa vraj vyvinuli z opíc, ale nechce sa mi veriť, že som bola škebľa.“
„Možno to nejako súvisí s vyššími úrovňami,“ pozrela bojazlivo na supervízorku.
„Neboj, robí si papiere,“ upokojila som ju. „Som len zmätená. Viem, že Hubbard je Zdroj. A verím, že čo povie, to je pravda. Ale toto je naozaj divoké.“
„Možno to má nejaký dôvod, ktorý my nepoznáme. Vieš, podľa mňa je jediná dôležitá vec auditing. Technika funguje. Keď začneš auditovať, uvidíš.“
Supervízorka zdvihla zrak a prezrela si triedu. Rýchlo som sklonila hlavu nad materiály a dala Kris signál, nech je ticho.
Kiež by tu bol Antonio, pomyslela som si. Viem, že by mi to vedel vysvetliť. Vždy poznal na všetko odpoveď. Spravila som si v hlave poznámku, že akonáhle sa vráti do strediska, mám sa ho opýtať na knihu.
Ďalších pár dní na kurze sme strávili učením sa narábať s E-metrom. Keďže som nemala vlastný merač, dohodla som sa predtým a Antoniom, že počas jeho neprítomnosti môžem použiť jeho. Inak by som musela nejako nahrabať peniaze na svoj vlastný merač.
Na cvičeniach E-metra som sa naučila udržať ručičku na stupnici pomocou tónového gombíka, ktorým sa kompenzovali pohyby ručičky mimo displej. Naučila som sa nastaviť správne citlivosť pre každého, koho som auditovala, pretože rôzni ľudia môžu mať rôznu citlivosť na merači. Ľudia, ktorý na merači dobre „neukazovali“, potrebovali vyššie nastavenie citlivosti ako tí, čo dobre ukazovali.
Ďalšia časť tréningu E-metra spočívala v rozlišovaní rôznych typov „ukazovania“. Keď ručička prudko švihla napravo, nazývalo sa to „pád“. Bol to signál, že z „PC-ovho prípadu prichádza (elektrický) náboj“, inými slovami, že sa uvoľnilo neželané duševné napätie.
Veľmi dlhý pád napravo sa nazýval „veľké sfúknutie“. Iné pády boli buď „krátky pád“ alebo „dlhý pád“. Rozdiely v ukazovaní boli pre auditora dôležité. Nájdenie miesta, ktoré si predklír musí „zbehnúť“ často záviselo od dĺžky pádu ručičky na displeji merača.
Keď ručička švihla naľavo, volalo sa to „vzostup“. Vzostup znamenal, že auditovaná osoba práve „zamyká“ čiže akumuluje myšlienkovú hmotu. Jeho „prípad“ je stále silnejší. Ak bola jeho „TA“ čiže tónová ručička nastavená vysoko na začiatku sedenia, znamenalo to, že má niečo restimulované, a možno bude potrebovať „kontrolné sedenie“ pred auditovaním súčasných záležitostí, aby sa zistilo, čo ho tak znepokojuje.
Ďalšie úkazy ručičky boli „theta bop“, rýchle kmitanie ručičky; „rock slam“, pohyb, ktorý zvyčajne znamenal, že osoba má „zlé úmysly“, alebo je SP; „špinavá ručička“, trhaný nepravidelný pohyb, ktorý zvyčajne znamenal, že predklír má „withholdy“, čiže niečo auditorovi tají.
Trénovala som s E-metrom niekoľko dní, zbiehala fiktívne sedenia s veľkou bábikou sediacou v kresle oproti mne, až kým bol nebola celkom zvyknutá na používanie presných dianetických príkazov počas obsluhy E-merača.
Nakoniec som bola pripravená auditovať svojho prvého predklíra.
Priradili mi Tommyho, ďalšieho študenta z kurzu. Bol to umelec, ktorý písal poéziu a ilustroval ju detailnými a zložitými perokresbami jemným čiernym perom. V stredisku bol veľmi obľúbený a bola som poctená, že môžem byť jeho auditorom.
Vrátili sme sa do domy, kde som si rezervovala jednu z dvoch izbičiek na poschodí, používaných na auditing. Uprostred stola som už mala pripravený E-meter. Na mojej strane papiera bol papier a perá, pomocou ktorých som mala viesť záznam sedenia, ktorý odovzdám „C/S“ (supervízorovi prípadu) po sedení.
Sadli sme si oproti sebe. Tommy si zobral malé plechovky V-8 pripojené káblami na merač. Usmial sa na mňa.
„Si dostatočne vyspaný?“ opýtala som sa ho. Vždy sa bolo treba pred začiatkom sedenia ubezpečiť, že sa predklír dostatočne vyspal a nie je hladný.
Prikývol.
„Si hladný?“
„Nie.“
„Dobre. Sedenie začína,“ oznámila som. Na pracovný hárok som si zapísala čas začiatku sedenia.
Začiatok sedenia bol jednoduchý. Mala som mu položiť sériu otázok zo zeleného hárku, ktorý sa nazýval… „Zelený formulár“. Odpovede predklíra na otázky z tohoto formulára určia, čo budeme „zbiehať“ na sedení.
Kým sme prešli formulár, Tommy priznal, že nedávno trpel bolesťami hlavy, pri ktorých cítil ostrú bolesť za očami. Ukázalo sa, že toto je tá správna položka na zbehnutie.
Pozrela som na Tommyho svojím najlepším TR 0. „Nájdi udalosť obsahujúcu ostrú bolesť za očami,“ prikázala som. Zavrel oči. „OK,“ odpovedal.
„Dobre. Kedy to bolo?“
„Včera. Na kurze. Bolela ma hlava.“
„V poriadku. Ako dlho to trvalo?“
„Asi tri hodiny. Väčšina z toho bola poobede. Cítil som pritom aj závrat.“
„OK. Prejdi na začiatok tejto udalosti a povedz mi, keď tam budeš.“
„Áno, som tam,“ odpovedal, oči mal stále zatvorené.
„OK. Teraz si prezri túto udalosť až do konca,“ diktovala som ďalší príkaz.
„OK,“ povedal po dlhom tichu.
„Dobre. Teraz mi povedz, čo sa stalo.“
„No, len som tak sedel v učebni a zrazu na mňa prišla bolesť hlavy, ako sa mi v poslednom čase stávalo. Bolo to ako záblesky bolesti spoza očí. Mal som ťažkosti poriadne vidieť. A bolelo ma brucho.“
Nechala som ho predstaviť si tú udalosť ešte raz, a opýtala som sa ho, či je obraz bledší alebo zreteľnejší.
„Zreteľnejší,“ odpovedal.
„OK. Je aj dávnejšia podobná udalosť obsahujúca ostrú bolesť za očami?“ Čakala som, kým si v duchu nájde príslušný obraz. O pár minút si spomenul na ďalšiu bolesť hlavy pred pár dňami. Zbehli sme ju rovnakým spôsobom.
Celý auditing sa musí robiť veľmi presne. Akákoľvek odchýlka od presného Hubbardovho postupu sa nazýva „squirreling“ a je proti Etike. Opakovaný squirreling môže skončiť vylúčením zo scientológie a vyhlásením za Supresora.
Keď sme si takto prešli niekoľko podobných Tommyho spomienok v tomto živote, opýtala som sa na ešte predchádzajúcu udalosť.
Bol dlho ticho.
„Ja neviem. Zdá sa mi, že vidím nejakú trávnatú lúku.“
„V poriadku,“ potvrdila som mu. „Kedy to bolo?“
„Asi pred tisíc šesťsto rokmi,“ povedal a otvoril oči.
„Ako dlho to trvalo?“ opýtala som sa.
„Nie dlho. Asi polhodinku,“ opäť zavrel oči.
Ukázalo sa, že udalosť nastala v čase, keď bol mníchom v starovekom Taliansku. Bol oslepený za svoje kacírske názory.
Keď sme si zbehli túto udalosť, opýtala som sa, či existuje aj dávnejšia udalosť. Začala som sa čudovať, kedy sa toto sedenie skončí. Vravelo sa, že niektoré sedenia trvajú aj osem až desať hodín.
Tommy našiel dávnejšiu udalosť. Bolo to pred niekoľkými miliónmi rokov, v implante, keď mu okolo hlavy pripevnili kovovú pásku, ktorú potom postupne pomaly uťahovali a spôsobovali mu tým ostrú bolesť hlavy. Konečne po skončení tejto udalosti Tommy otvoril oči a usmial sa na mňa.
„Tak asi preto som mal všetky tie bolesti hlavy,“ povedal veselo. „Všetko to čítanie o implantoch zrejme aktivovalo moje bolesti. Je fajn to vedieť. Snáď už teraz prestanú.“
„Výborne,“ opätovala som mu úsmev. „Chcela by som ti oznámiť, že tvoja ručička pláva. Koniec sedenia.“
Položil plechovky a natiahol sa.
„Bolo to super,“ zívol. „Ďakujem.“
Vypla som merač a povedala Tommymu, aby šiel za skúšajúcim, kým ja vyplním záverečné hlásenie o sedení. Bolo nevyhnutné, aby predklír po každom sedení navštívil skúšajúceho. Skúšajúci po sedení skontroloval jeho „TA“ (polohu tónovej ručičky) a pohyb ručičky, aby sa ubezpečil, že ručička pláva a sedenie prebehlo správne. Správu od skúšajúceho bolo treba priložiť k papierom pre C/S.
Dopísala som sedenie. Vyplnila som formulár k sedeniu, starostlivo som zaznačila pozíciu tónovej ručičky na konci sedenia a čas ukončenia sedenia.
Vrátila som sa do strediska, zobrala správu o preskúšaní a odovzdala svoje materiály C/S. To je úľava, pomyslela som si. Všetko prebiehalo tak, ako malo. Veselo som očakávala „výbornú“, ktorú dostanem od C/S (všetky sedenia sa známkovali).
Vrátila som sa do učebne a ukázala Kris vztýčený palec. „Je to pohoda,“ povedala som jej.
„Vidíš. Hovorila som ti. Ešte počkaj a uvidíš. Je to pecka,“ zašepkala. Obe sme pokračovali v čítaní.
Ďalší deň som auditovala Tommyho „pocit závrate“. „Základná“ udalosť na tejto „reťazi“ sa ukázala ako ďalší implant spred miliónov rokov, keď ho otáčali na nejakom prístroji vystaveného elektronickým lúčom. Odovzdala som aj toto sedenie a dostala svoju druhú „výbornú“. Bola som na seba hrdá.
Vrátila som sa do strediska pre svoje tretie a dúfajme, že posledné sedenie. Ak uspejem aj v tomto sedení, dokončila som kurz. Budem potom plne vyučená Hubbardova Auditorka štandardnej dianetiky, schopná auditovať „platiacich PC“ a finančne tým pomáhať stredisku.
Vrátila som sa k supervízorkinmu stolíku pre svojho ďalšieho prideleného predklíra. Bol to mladý chlapec, ktorý sedel na vedľajšej stoličke.
„To je Dávid, tvoj predklír,“ povedala supervízorka, ani nezdvihla zrak. Chlapec stál predo mnou a tváril sa hanblivo.
„Doviedli ma sem rodičia,“ povedal. „Sú v Sea Org. Mám problémy s pomočovaním. Hovoria, že mi pomôžete.“ To ma zaskočilo, ale usmiala som sa. „Koľko máš rokov, Dávid?“ opýtala som sa.
„Osem,“ odpovedal.
Pozrela som neisto na supervízorku. „Ako môžem auditovať osemročného?“ opýtala som sa jej.
„Kde v technike si čítala, že sa v takomto veku nedá auditovať?“ odpovedala mrazivo.
„Nikde, aspoň myslím,“ zakoktala som sa, „ale…“
„Dávaj si radšej pozor na etiku,“ povedala prísne, „a teraz si odveď svojho predklíra na sedenie.“
Pozrela som na Dávida. „Dobre, OK. Tak poď, Dávid. Uvidíme, čo to spraví.“ Ticho kráčal vedľa mňa až k domu.
„Dávid, ako dlho sú tvoji rodičia v Sea Org?“ opýtala som sa.
„Tak dlho, ako si pamätám. Myslím, že odkedy som sa narodil. Moja staršia sestra je v Admirálovej Posolskej Org na lodi. Posiela mi pohľadnice.“
Počula som o tej skupine mladistvých dievčat a chlapcov, ktorí slúžili ako Hubbardova osobná služba na lodi. Hovorilo sa, že sú vychovávaní na vedúce posty v organizácii.
„A čo ty, Dávid? Chodíš do školy?“
„Chodím do scientologickej školy. Učíme sa TR-ká a kopu iných vecí. O štyri roky budem mať dosť rokov, aby som sa tiež pridal k Sea Org,“ odpovedal. „Budem robiť na lodi a stanem sa slávnym auditorom. Budem cestovať po celom svete.“ Kopol do kamienka na ceste.
„Stretávať sa s rodičmi často?“
„Občas. Keď sem prídu. Ale väčšinou sú preč. Zvyčajne zostávam so staršími deckami v AO. Tam robia moji rodičia, keď sú tu,“ odpovedal.
Pozrel na mňa. „Je to OK, že ma budeš auditovať?“ opýtal sa neisto.
„Hej, asi áno. Už ťa niekto predtým auditoval?“
„Áno. Veľakrát. Niekedy ma auditoval ocko. Keď ochoriem, dostanem sedenie. Alebo keď si musím napraviť etiku,“ povedal vecne.
Prišli sme k domu. Zavesila som na dvere ceduľku: „Sedenie. Nevyrušovať!“ Dávid si sadol sa stôl a zdvihol plechovky. trpezlivo sedel a čakal, kedy začnem sedenie.
Opýtala som sa úvodné otázky o spánku a jedle. „OK, Dávid,“ povedala som a doladila merač. „Začíname sedenie.“
Najprv som zisťovala, aké „somatiky“ sa spájajú s jeho pomočovaním. „Pocit vlhkosti“ bol najvýraznejšou položkou.
„Nájdi udalosť obsahujúcu pocit vlhkosti,“ povedala som mu nežne.
Zavrel oči. Už v tom má prax, uvedomila som si.
V odpoveď na moju otázku si spomenul na niekoľko prípadov v minulosti, kde si pomočil posteľ, každá z nich sa odohrala dávnejšie.
Požiadala som ho o ešte dávnejšiu udalosť. Sústredil sa so zatvorenými očami.
„Vidím loď,“ povedal. „Behajú po nej ľudia. Všetci kričia.“
„Kedy to bolo?“ opýtala som sa ho pokojne.
„Dávno,“ odpovedal. „Skôr ako som sa narodil. Myslím, že asi pred päťdesiatimi rokmi.“
„Ako dlho to trvalo?“
„Trvalo to niekoľko hodín. Loď sa potápa. Každý behá dokola a kričí.“
Previedla som ho udalosťou pomocou presných príkazov, ktoré som sa naučila. „Povedz mi, čo sa stalo,“ povedala som a on stále sedel so zatvorenými očami.
„Som v malej izbe. Som v kolíske. Voda stúpa ku mne. Som celý mokrý. Počujem, ako ľudia kričia na chodbe. Neviem, kde sú moji rodičia. O chvíľku mi voda vystúpila nad hlavu.“ Otvoril oči a smutne na mňa pozrel.
„Bol som na tej lodi ako bábätko a utopil som sa,“ povedal. „Myslím, že to bol Titanic.“
„V poriadku,“ potvrdila som mu. Opýtala som sa ho, či bola aj nejaká dávnejšia udalosť.
„Nie, iba táto,“ povedal rozhodne. „Bol som bábätko na Titanicu a utopil som sa.“ Previedla som ho cez tú udalosť znova.
„To je všetko. To som ja. Moji rodičia odišli a nechali ma v tej izbe na Titanicu a ja som sa utopil.“
Nikdy neinvaliduj predklírove dáta, bolo jedno z neprekročiteľných pravidiel Auditorského kódexu.
Takže som ukončila sedenie. Dávid sa na mňa usmieval.
„Znamená to, že už sa nikdy nepocikám?“ opýtal sa ma.
„Myslím, že musíme počkať a potom uvidíme,“ povedala som. Nechcela som naňho preniesť svoje pochybnosti.
„Takže hybaj do strediska a choď za skúšajúcim.“
O pár minút sedel Dávid na stoličke pri supervízorke a čakal na jedného z mladistvých pomocníkov z Org, aby ho odviedol domov. Sadla som si na svoje miesto v učebni a sledovala, ako odchádza, držiac za ruku mladého pomocníka. Cítila som akúsi ťažobu, ale netušila som, čo to je. Čakala som než sa „C/S“ vráti s mojím sedením.
O pol hodiny neskôr supervízorka nahlas zakričala: „Všetci dávajte pozor. Margery práve ukončila Kurz dianetiky. Odteraz je Hubbardova Auditorka Štandardnej Dianetiky!“
Vzápätí zaznel potlesk v celej triede. Vstala som. Vedela som, že teraz musím predniesť povinný prejav.
„Bolo to o dosť ľahšie, ako som si spočiatku myslela,“ povedala som v snahe vysloviť niečo pozitívne a nedať najavo zmätok vovnútri. „Viem, že ma čaká veľa zaujímavých sedení. Teším sa na svoju prácu auditora, keď budem klírovať túto planétu.“ Ďalší potlesk. Sadla som si.
Prišla ku mne supervízorka. „Ďalším krokom je hlásenie úspechu,“ povedala a podala mi ružový papier, na ktorý napísala moje meno a slová: Smerovací formulár hlásenia úspechu.
Prešla som chodbou ku dverám s nápisom: „Úspechy a certifikáty“.
Zaklopala som. Beverly, zavalitá žena, jedna zo zamestnancov strediska, mi podala papier, ktorý mal navrchu obrázok husi letiacej ponad oblaky. Na vrchu papiera bolo veľkým modrým písmom napísané: „HLÁSENIE ÚSPECHU“.
“Toto vyplň,” poučila ma Beverly. “To sa robí po skončení každého kurzu.”
„Čo keď to niekto nechce vyplniť?“ opýtala som sa zvedavo.
„Tak potom sa ten niekto musí vrátiť na kurz a zistiť si, čomu nerozumel,“ odpovedala mi. „Ak niekto nie je spokojný s kurzom, znamená to, že má na kurze nejaké M/U (nepochopené slovo). Nemôže skončiť kurz, kým si ho nenájde.“
„Aha. Veď ja som sa len tak pýtala,“ pozrela som na papier.
„Mala som na tomto kurze niekoľko úspechov,“ napísala som. „Auditovanie bolo ľahšie, ako som si pôvodne myslela. Cítim sa dobre, keď viem, že môžem ľuďom pomáhať s ich problémami.“ Podala som papier Beverly.
„OK. Tu si už všetko skončila. Popoludní si môžeš prísť vyzdvihnúť certifikát. Neraz si pripravená na presmerovanie na ďalší kurz. Vezmem ťa k registrátorovi.“ Namáhavo sa zdvihla zo stoličky.
O desať minút som sa zapísala a dostala študijné materiály na nasledujúci kurz „Úroveň 0“.
Bola som na správnej ceste. Týmto tempom, pomyslela som si optimisticky, dosiahnem Úroveň 6 do roka. Vrátila som sa na stoličku. Nikto mi nevenoval pozornosť.
Neskôr popoludní som sa vrátila pre svoj certifikát. Vyzeral veľmi pôsobivo. Moje meno bolo vytlačené zlatým písmom. Bola na ňom úradne vyzerajúca pečať, na ktorej bol odtlačok pečiatky a dátum. Spokojne som pozrela na svoj hmatateľný dôkaz prvého scientologického úspechu.
*
Keď som sa o mnoho rokov neskôr vrátila domov do Michiganu, rozložila som si všetky svoje ťažko získané scientologické certifikáty na posteľ. Vyzerali tak oficiálne. Bohužiaľ, ako som sa v ten studený februárový deň o dvanásť rokov neskôr dozvedela, vo „svete domorodcov“ nemali moje certifikáty absolútne žiadnu hodnotu.
Jedného večera som teda vzala všetky svoje certifikáty a po jednom som ich spálila v krbe, ktorý môj otec postavil v obývačke.
Bola to tvrdá lekcia o relativite kultúrnych hodnôt.
Malého Dávida som už nikdy neuvidela.
Z času na čas si naňho spomeniem. Ktovie, či sa ešte stále pomočuje? To sa zrejme už nikdy nedozviem.
Kapitola 10: Zisti, kto naozaj si
Z hodín boli dni, z dní boli týždne, a týždne sa nezastaviteľne menili na mesiace. Scientológia v Los Angeles prosperovala, v kontraste s biedou svojho okolia. Každý víkend sme prilákali nových hollywoodskych umelcov do života v Umeleckom stredisku. V prednej časti budovy sa vyhradili štúdiá pre umelcov. V pondelok a vo štvrtok večer sa z auditórií stal priestor pre populárnu talentovú show: „Poézia a káva pri sviečkach.“ Ako nás každý týždeň v pondelok ráno informovali na stretnutiach personálu, hodnoty trvalo stúpali týždeň čo týždeň. Nejako som pretrpela a prežila svoje prvé horúce a zadymené leto v L.A. Jedovaté látky prítomné každé ráno v hustej hmle sa počas dňa koncentrovali a urobili zo samotného dýchania namáhavú a nepríjemnú skúsenosť.
Antonio a Aileen sa vrátili do strediska a mne sa opäť vrátil pocit rodinnej pohody. V pohodlnom lone scientológie, obklopená širokou rodinou zamestnancov strediska, som si veselo užívala únik z dospelosti a reality, ktorý nám život v sekte poskytoval.
Pár vecí sa zmenilo. Kvôli prílivu nových zamestnancov som sa musela presťahovať do inej ubytovne personálu na neďalekej Beacon Street, kde boli životné podmienky omnoho horšie ako v čomkoľvek, čo som kedy zažila. Dostala som hrboľatý matrac na dlážke vo veľkej miestnosti a potrhanú deku na prikrytie. Krížom cez miestnosť stáli skrine na šaty a oddeľovali tak zadné priestory pre manželské páry od prednej časti, kde sme boli my, slobodní. V dome boli šváby a keď som sa večer išla osprchovať, videla som ich liezť aj po stenách kúpeľne. Napriek tomu ťažký život len pridával našej snahe na vznešenosti. Sea Org, hovoril nám na svojich páskach stále dokola Hubbard, je elitou planéty Zem. Jedného dňa čoskoro získame všetku česť, uznanie, i materiálne odmeny, ktoré nám právom patria.
Niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov sa zo scientológie stala cirkev.
„Cirkev?“ opýtala som sa priateľa, ktorý robil v Strážnej službe, známej súkromnej vetve scientológie na štýl CIA. „Prečo?“
„To je len kvôli nižším daniam,“ ubezpečil ma. „Na tom, ako fungujeme, sa nič nezmení. Je to len spôsob, ako si poradiť so supresívnou vládou.“ Bola som s vysvetlením spokojná. Bolo v súlade s „Ronovou“ metodikou, ktorá vyšla o chvíľku, kde hovoril: „Scientológia 1970 sa na celom svete plánuje ako náboženská organizácia. Je to výhradne otázkou účtovníctva a daní.“
Každý zo zamestnancov sa musel stať miništrantom Scientologickej cirkvi, a mali sme na to presne jeden týždeň. Požiadavky na kvalifikáciu scientologického miništranta boli rýchlo uvedené v Hubbardovej metodike:
1. Musí mať platný scientologický certifikát.
2. Musí vedieť vyznanie cirkvi naspamäť.
3. Musí byť schopný organizovať rôzne obrady.
4. Musí zložiť skúšku z najrozšírenejších náboženstiev. [Dostala som na prečítanie knihu s nadpisom Najrozšírenejšie náboženstvá sveta.]
5. Musí vedieť, kto bol svätý Ján.
6. Musí mať dobrú morálku a charakter.
7. Musí vedieť viesť nedeľné cirkevné bohoslužby.
8. Musí mať morálny a etický kódex, podľa ktorého žije a ktorý dodržiava.
Mnohokrát som videla, ako Antonio vykonáva rituál scientologického krstu v stredisku. Bolo to veľmi neformálne. Hubbard predviedol ukážku rituálu krstu na jednom z prvých kongresov. Vyzeralo to asi takto:
[Hubbard] „OK. Rodičia privedú dieťa dopredu.“
[K obecenstvu] „Toto sú Ján a Anna Smithovi. James a Suzy Bakerovi sa rozhodli stať ich krstnými rodičmi.“
[K dieťaťu] „Poďme na to. Ako sa máš? Dobre. Odteraz sa voláš Zachariáš Smith. Jasné? Dobre. Hotovo. Môže byť? Vieš, odteraz si členom HASI [Hubbardova medzinárodná asociácia scientológov]. Dobré, čo?“
„V poriadku. Teraz ťa chcem predstaviť tvojim rodičom. Toto je pán Smith. A toto je tvoja mama.“
„A teraz, keby si sa náhodou dostal do problémov a potreboval pár korún, toto je pán Baker. Vidíš? To je tvoj krstný otec. Pozri sa naňho poriadne. Dobre. A toto je Suzy Bakerová, keby si potreboval ozaj dobrú auditorku. Jasné?“
„Tak a teraz si pokrstený. Neboj, mohlo to byť aj horšie. OK. Tak ti ďakujem. Oni sa už o teba postarajú.“
Koniec krstu.
Antoniove krsty boli veľmi podobné. Takže som na kurze miništrantov nemala problém odrecitovať túto alebo nejakú inú ceremóniu „cirkvi“. Kurz som hravo zvládla za týždeň, stala som sa vyškoleným miništrantom, a rýchlo som na celú tú vec zabudla.
Nech som si predtým myslela o náboženstvách čokoľvek, v scientológii sa to rýchlo zmenilo. Vo svojich páskach a bulletinoch Hubbard často rýpal do kresťanstva. A rovnako ako všetci scientológovia som aj ja verila, že Hubbard je prevtelený Buddha. Vo svojej dlhej básni Chválospev na Áziu, nám povedal:
Nech si kdekoľvek
Prihovor sa mi
Najlepšie v chráme
Prihovor sa mi, ozve sa ti
Pán Buddha
Prihovor sa Buddhovi,
Ozve sa ti
Majtréja[1].
Na páskach nám pravidelne hovoril, že pred 2 500 rokmi vo Védach Buddha predpovedal, že sa o 2 500 rokov vráti na zem ako ryšavý náboženský vodca. Kto iný, pýtal sa Hubbard, by to mohol byť?
Omnoho neskôr, na jednom z kurzov pre pokročilých som dozvedela „pravdu“ o Ježišovi Kristovi. Hubbard hovoril o implantoch:
„Ktosi na tejto planéte,“ písal Hubbard:
…okolo roku 600 pred naším letopočtom našiel pár kúskov „R6“ [implant].
Neviem, ako ho našli, buď sledovali bláznov alebo nejako inak. Ale odvtedy ho používali. A tak vzniklo to, čo dnes nazývame kresťanstvom.
Muž na kríži. To nebol žiaden Kristus!
Rímsko katolícka cirkev sledovala ľudské spomienky a zachytila niekoľko drobných úlomkov z R6.
V ďalšom bulletine Hubbard oznamoval, že bol trikrát v nebi. Nebo je, samozrejme, len ďalší implant.
Dlhšiu dobu sa so mnou pár ľudí hádalo kvôli mojej nedostatočnej viere v kresťanské nebo, Boha a Krista. Nikdy som netvrdil, že neverím vo Veľkého Thetana, ale ohľadom neba a spol sa mi niečo nezdalo. Dnes sa musím ospravedlniť. Nebo existuje. Žiaľ, nelíši sa príliš od neba Asasínov z 12. storočia, ktorí si, rovnako ako všetci ostatní, spomenuli na celú trasu implantov…
Áno, bol som v nebi. Rovnako ako vy. Vzorec jeho implantov máte v schéme bulletinu HCO [Hubbardove diagramy implantov]. Bolo tam všetko, brány, anjeli a akože svätí – a elektronické implantové zariadenie. Takže nebo napokon existuje, a je dôvodov, prečo ste boli na tejto planéte, odsúdení na večnú neslobodu, kým neprišla scientológia.
Jediný viditeľný rozdiel na našom stredisku, odkedy sme sa stali náboženstvom, bol, že jedného dňa niekto zavesil na zadnú miestnosť v stredisku nápis „KAPLNKA“. V nedeľu večer mal jeden člen personálu určený za kaplána strediska v kaplnke krátku službu. Kázeň sa zvyčajne sústredila na to, ako nejaké stránka scientológie pomáha ľudstvu.
Jedného dňa som sa posťažovala Aileen, že už som pekných pár mesiacov nedostala žiaden auditing, hoci som pravidelne robila TR s inými zamestnancami.
Aileen to, ako obyčajne, rýchlo zariadila.
„Margery?
Oddychovala som na lavičke na parkovisku počas poludňajšej prestávky. Zdvihla som zrak a uvidela som jedného zo študentov kurzu, vysokého štíhleho Španiela meno Louis. Bol to nádejný herec, ako väčšina našich študentov. Zaškúlila som naňho.
„No?“
„Nechcela by si nejaký auditing, aby si si zvýšila úroveň?“
„Vážne?“ okamžite ma zaujal.
„Áno. Poď so mnou.“
Zaviedol ma do učebne na koniec miestnosti, kde na stene visela veľká červená schéma. Schéma mala veľký nadpis: MOST K ABSOLÚTNEJ SLOBODE. Vedela som, že je to mapa všetkých úrovní scientológie.
„Ty si tu.“ Ukázal mi na úroveň blízko spodného okraja, kde bolo „Ukončená dianetika.“
„A ja ťa budem auditovať až sem.“ Prebehol rukou asi tretinu schémy.
Nahla som sa bližšie, aby som mohla prečítať malé písmenká na schéme. Prvý stupeň bol ÚROVEŇ 0. V stĺpci „Získaná schopnosť“ bolo: SCHOPNOSŤ SLOBODNE KOMUNIKOVAŤ S HOCIKÝM NA HOCIJAKÚ TÉMU.
„Ach, to si nemyslím, že by som niekedy zvládla,“ pozrela som na Louisa odradená. „Rozprávať sa s ľuďmi mi nikdy moc nešlo. Nikdy neviem, čo mám povedať.“
„To sa neboj,“ upokojoval ma. „Dostaneš sa tam, sľubujem. Teda, ak to chceš skúsiť.“
„Iste,“ pozrela som naňho nadšene. „Kedy začneme?“
„Čo tak hneď teraz?“ usmial sa na mňa.
Prešli sme do jeho bytu, pár ulíc odtiaľto. Na stole mal už pripravený merač.
Sadla som si a zodvihla plechovky. Opýtal sa ma, či som unavená alebo hladná. „Nie. Som v pohode.“
„V poriadku. Idem ťa auditovať na úroveň nula, čiže Komunikáciu.“ Pozrel na mňa ponad stôl žiarivo čiernymi očami a dokonalým TR 0. „OK. S kým chceš hovoriť?“
Pozrela som naňho. „S kým?“ Neodpovedal. „Myslíš akože mám povedať niekoho? Niekoho, s kým by som mohla hovoriť?“
Ani okom nemihol. „Zopakujem ti auditovaciu otázku,“ povedal jemne. „S kým chceš hovoriť?“
Sadla som si na stoličku a zamyslela som sa.
„No, asi by som mohla hovoriť so svojou matkou.“ Pozrela som naňho. „Dobre. Teraz, s kým ešte chceš hovoriť?“
„S kým ešte?“
Zaváhala som. „S mojím otcom.“
„OK. S kým ešte chceš hovoriť?“
„S Antoniom.“
„Dobre. A s kým ešte chceš hovoriť?“
„S Aileen.“
„OK. A s kým ešte chceš hovoriť?“
„S Kris.“
„Dobre. A s kým ešte chceš hovoriť?“
„S Beverly. Chcem hovoriť s Beverly.“
„Dobre. S kým ešte chceš hovoriť?“ Louis sa po celý čas, čo mi kládol otázky, ani nepohol ani nežmurkol.
„Neviem. Myslím, že s hocikým v tomto stredisku.
„OK. S kým ešte chceš hovoriť?“
„No, myslím, že by som sa chcela porozprávať aj s tebou,“ pozrela som naňho. Čo mám teraz akože urobiť, čudovala som sa. Začínala som mať pocit, že musím dôjsť k nejakému uvedomeniu.
„V poriadku. S kým ešte chceš hovoriť?“
„S poštárom.“ Páčil sa mi ten priateľský starší muž, ktorý nám každé ráno nosil do strediska poštu.
„Dobre. S kým ešte chceš hovoriť?“
Začala som byť nahnevaná. To tu akože mám sedieť a odpovedať na túto otázku stále dokola?
„Louis,“ chcela som na chvíľku prestať, „mám teraz akože myslieť na niečo iné? Nerozumiem, akú to má pointu.“
„OK,“ odpovedal mi. „Zopakujem ti auditingovú otázku. S kým ešte chceš hovoriť?“
OK, pomyslela som si. Ak to chce takto, ja mu ukážem, že vydržím rovnako dlho ako on.
„So supervízorkou kurzu.“
„Dobre. S kým ešte chceš hovoriť?“
„S veliteľom Etiky.“
„OK. S kým ešte chceš hovoriť?“
„So starostom Los Angeles.“
„Dobre. S kým ešte chceš hovoriť?“
„S anglickou kráľovnou.“ Začínala som sa rozčuľovať.
„OK. S kým ešte chceš hovoriť?“
„S prezidentom Spojených štátov.“
„V poriadku. S kým ešte chceš hovoriť?“
„S Ježišom Kristom.“
„OK. S kým ešte chceš hovoriť?“
„S Mickey Mouseom.“
„OK. S kým ešte chceš hovoriť?“
„S káčerom Donaldom.“
„Dobre. S kým ešte chceš hovoriť?“
Už som bola nadobro vytočená.
„Louis,“ prosila som ho. „Môžeme s tým už prestať? Stále neviem, čo ti mám povedať. Neviem, čo odo mňa chceš. Už mi to lezie na nervy.“
Pozrel na mňa svojimi hlbokými očami, ale jeho výraz sa nezmenil. „Zopakujem ti auditingovú otázku. S kým ešte chceš hovoriť?“
„Ale, ja neviem. Môžem hovoriť s kým chcem. S hocikým. Čo ti mám na to ešte povedať? S Clarkom Gableom, Betty Davisovou, Marylin Monroeovou, Robinom Hoodom, Zorrom, králikom Bugsom, mojou sestrou, L. Ron Hubbardom. S hocikým. Môžem hovoriť s hocikým.“
Louis nič nepovedal. Len sa na mňa pozeral.
„To je ono, hej?“ začala som sa smiať. „To som akože mala povedať. No, je to tak. Môžem hovoriť s hocikým. Len som si to nikdy predtým neuvedomila.“
Pozrel na merač. „Chcem ti oznámiť, že tvoja ručička pláva,“ oznámil mi s úsmevom.
Prešli sme sa ku skúšajúcemu. „To bolo teda divoké, Louis. Akože sa len pýtaš tú istú otázku stále dokola a ľudia si vďaka tomu všeličo uvedomujú? Neviem sa už dočkať ostatných Úrovní.“
O polhodinu sme boli späť na sedení. Začal.
„O čom chceš so mnou hovoriť?“ opýtal sa.
„S tebou? No s tebou by som asi chcela hovoriť o scientológii.“
„OK. O čom ešte chceš so mnou hovoriť?“
„O tvojej mame. A o tvojom otcovi.“
„Dobre. O čom ešte chceš so mnou hovoriť?“
„O počasí.“
„OK. O čom ešte chceš so mnou hovoriť?“
„Louis, to je jasné. Viem, čo je odpoveď. Môžem s tebou hovoriť o hocičom,“ povedala som mu nadšene a uvedomila som si, že tomu, čo som povedala, skutočne verím. „Dobre,“ pozrel na merač.
„Nemusíš hovoriť. Ja viem. Moja ručička pláva,“ pozrela som naňho rozosmiata.
Vypol merač a vrátili sme sa do strediska. Povedal mi, aby som počkala na stoličke v učebni.
O pätnásť minút supervízorka vykríkla. „Máme to! Margery práve dosiahla nultú úroveň oslobodenia!“
„Bola to zábava,“ povedala som v prejave. „Nebolo to také, ako som čakala, ale fungovalo to.“
Dostala som podpísať Formulár potvrdenia o oslobodení. Na formulári bolo napísané: „ÚROVEŇ 0. KOMUNIKÁCIA. Dosiahol(la) som v auditingu schopnosť slobodne komunikovať s hocikým na hocijakú tému.“
Dole bol riadok na podpis a dátum. Teraz som mohla dostať svoj certifikát. Počas nasledujúcich dní ma Louis auditoval zvyšok Úrovní. Keď už som vedela, ako to funguje, prešla som ostatné Úrovne rýchlo.
Na Úrovni 1 som odpovedaním na príkazy ako „Vymysli si problém, ktorý by si s niekým mohla mať.“ a „Vymysli spôsob, ako by sa tento problém s tou osobou dal vyriešiť.“ nakoniec uvedomila, že dokážem vyriešiť všetky svoje problémy. Podpísala som formulár s potvrdením ÚROVNE 1, kde stálo: „Pomocou procesu som odstránil(a) všetky súčasné problémy vo svojom živote a získal(a) som schopnosť nachádzať zdroje týchto problémov a odstraňovať ich.“
Ďalšie stupne boli podobné. Stupeň 2 s názvom UVOĽNENIE sa týkal viny. Na konci stupňa 2 som si uvedomila, že sa nemusím cítiť vinná za nič v minulosti.
Stupeň 3 hovoril o tom, čo ma hnevá na ľuďoch a studeň 4 sa týkal stereotypov a deštruktívnych vzorov správania. Naučila som sa, že som často používala svoju vymyslenú intelektuálnu nadradenosť, aby som sa cítila lepšia ako ľudia okolo mňa. Svojich päť podpísaných a opečiatkovaných certifikátov som si zavesila na stenu nad matrac. Pozerala som na ne s hlbokým úžasom. Bola som na polceste ku Klírovi.
Krátko po tom si ma jedného dňa Aileen zavolala do svojej kancelárie. „L.A. Org má súrnu úlohu dostať nových ľudí do budovy a na kurzy,“ pozrela na mňa ponad svoje okuliare. „Mám príkaz poslať ťa ako personál dočasne pracovať do Div (divízie) 6. Si tu jediná, kto tam môže ísť.“
Vedela som, že úlohou Div 6 je dostávať nových ľudí so scientológie. Všetky scientologické strediská mali toho času rovnakú štruktúru: šesť divízií, každá mala tri subdivízie:
Divízia 1, čiže HCO (Hubbardovo komunikačné oddelenie) sa delila na tri subsekcie, ktoré mali na starosti výcvik personálu, komunikáciu a Etiku.
Divízia 2, čiže Dissem (Disseminácia = rozširovanie) kontrolovala distribúciu reklamy, dodávku kníh a iných publikácií, a pravidelnú poštovú obsielku všetkých nádejných kandidátov pre Org.
Divízia 3, Organizácia, mala oddelenia, ktoré zodpovedali za príjmy, výplaty a majetok.
Divízia 4, Tech (Technická), mala tri oddelenia na registráciu nových predklírov, tréning a auditing verejnosti.
Divízia 5, Kvalifikácia sa skladala z oddelenia skúšok (skúšajúci), oddelenia kontroly (pre ľudí, ktorí mali problém v auditingu alebo tréningu) a oddelenia certifikátov a ocenení.
Divízia 6, Distrib (Distribúcia) sa starala o verejné aktivity, tréningy FSM (miestneho personálu) a zbieranie správ o úspechoch. Do tejto divízie ma mali prideliť.
Prešla som do Org a ohlásila som sa tajomníkovi distribúcie, vysokému, chudému a veľmi dobre vyzerajúcemu mužovi menom Jim. Ten ma predstavil svojej asistentke, krátkej bacuľatej blondínke menom Marta. Ona mala na starosti všetky kurzy, na ktoré mala zvláštnu kvalifikáciu vďaka svojej plynulej španielčine. Mala mať na starosti môj výcvik. Najprv som si mala urobiť krátky kurz, kde sa naučím efektívne rozširovať scientológiu. Onedlho som bola v triede so študijným balíčkom v rukách.
Opäť som teda študovala múdre Hubbardove slová:
Scientológia je veda o poznaní ako získať odpovede. Je to organizovaný systém axióm a procesov, ktoré riešia problémy existencie.
Táto veda sa zakladá na tradícii desaťtisíc rokov náboženskej filozofie a pokladá sa za vyvrcholenie bádania, ktoré zahájili Védy, Tao, buddhizmus, kresťanstvo a iné náboženstvá. Scientológia patrí medzi gnostické viery, pretože vie, že vie.
Gnostický? Vyhľadala som si to slovo v Slovníku nového sveta. Definícia znela akosi do kruhu.
Gnostický. Týkajúci sa gnostikov alebo gnosticizmu.
Vyhľadala som si ďalšiu definíciu.
Gnosticizmus. Systém viery spájajúci myšlienky odvodené z gréckej filozofie, orientálnej mystiky a napokon kresťanstva, zdôrazňujúci spásu pomocou gnózy.
No dobre, pomyslela som si. A čo je tá „gnóza“?
Gnóza. Pozitívne, intuitívne poznanie duchovných vecí, toho druhu, o ktorom hovorili gnostici.
Zúfalé. Hodila by sa mi encyklopédia. Ale scientológovia nemali encyklopédie, iba slovníky. Spravila som si v duchu poznámku. Opýtať sa neskôr Antonia. Čítala som ďalej:
Scientológia môže dokázať, že dosahuje cieľe, ktoré pre ľudstvo vytýčil Kristus, čiže: Múdrosť, Zdravie a Nesmrteľnosť.
O prednáškach pre verejnosť Hubbard povedal:
Keď oslovujeme širokú verejnosť vo všeobecnosti, scientológ má zodpovednosť dať tejto verejnosti… informácie, ktoré je schopná prijať, ktoré je schopná pochopiť, a ktoré v nej zanechajú dojem, že scientológ, ktorý ich oslovil, rozhodne vie, o čom hovorí, a že scientológia je jednoznačná, jasne definovaná oblasť.
Keď scientológ oslovuje skupiny na verejnosti, nemal by za žiadnych okolností narušiť svoju komunikačnú linku tým, že sa nechá zatiahnuť do prízemnej diskusie s niekým, kto ho chce vyprovokovať. Keď bude takýchto ľudí jednoducho ignorovať, môže naďalej hovoriť k masám ľudí, ktoré sa o vec zaujímajú. Ak niekto vyvoláva nadmerný rozruch, zvyčajne nie je problém takéhoto človeka zo skupiny odstrániť. Inými slovami, buď ho ignorujte, alebo ho vyhoďte. Nenechajte sa od neho zatiahnuť do diskusie.
Najdôležitejšou vecou, ktorú som sa na tomto kurze naučila bolo, ako dostať do scientológie nových ľudí. Bolo to naozaj jednoduché. Stačilo použiť cvičenie pozostávajúce zo štyroch krokov, ktoré Hubbard vymyslel a nazval Disseminačný výcvik.
2. KONTAKTUJTE jednotlivca. To je jednoduché. Znamená to, že s niekým nadviažete osobný kontakt, buď tak, že ho oslovíte, alebo že on osloví vás.
2. SPRACUJTE ho. Spracovať znamená zvládnuť všetky útoky, nenávisť, kritiku alebo nepriateľstvo, ktoré by jednotlivec mohol vyjadriť proti vám a/alebo scientológii.
3. SPASTE ho. Definícia spasenia: „zachrániť z ruín“. Skôr ako môžete niekoho zachrániť z ruín, musíte zistiť, čo sú jeho osobné ruiny.
4. PRIVEĎTE ho K POROZUMENIU. Keď si je osoba vedomá ruín, priveďte ju k porozumeniu, že scientológia dokáže vyriešiť stavy nájdené v bode 3.
Supervízorka mi pridelila ako „dvojča“ na tento kurz vysokého tmavovlasého muža v strednom veku menom Charlie.
„Nerozumiem tomuto cvičeniu,“ sťažovala som sa Charliemu.
„OK. Pozri. Je to jednoduché. Ukážem ti, ako na to,“ ponúkol sa. „Predstav si situáciu. Ja som scientológ a akože sedíme v lietadle vedľa seba. Mojím cieľom je, aby ťa scientológia zaujala, a aby si sa rozhodla prihlásiť na kurz. Jasné?“
Prikývla som.
Pritiahol si vedľa mňa stoličku. Tváril sa, že číta knihu. Pozrela som naňho. Zdvihol zrak a usmial sa.
„Ahoj. Ja som Charlie. Všimol som si, že študuješ. Si študentka, však?“ stále sa na mňa usmieval.
„Hej. Som na vysokej. Zajtra mám ťažkú skúšku zo psychológie,“ vrátila som sa ku svojej imaginárnej knihe a skúšala som ho ignorovať.
„Vážne? Ty sa zaujímaš o ľudí?“ otočil sa ku mne.
„Áno, tak nejako. Chcela by som vedieť, prečo sú ľudia takí, akí sú.“
„To je veľmi zaujímavé. Ako si povedala, že sa voláš?“
„Nepovedala som. Ale volám sa Margery. Cestujem do Los Angeles.“
„Pozri. Ak sa zaujímaš o ľudí, mohla by ťa zaujímať táto knižka, čo práve čítam. Je to kniha o scientológii.“ Otočil knihu, takže som videla jej obal.
„Čo je to scientológia?“ opýtala som sa. „Nikdy som o tom nepočula.“
„Á, to je úžasná moderná veda o ľuďoch. Podobná ako psychológia ale omnoho rozvinutejšia. Asi by sa ti páčila. Používajú moderný typ poradenstva, nazývaný auditing. Keď sa vyškolíš za auditora, dokážeš ľuďom naozaj pomáhať s ich problémami.“
„A nie je to náhodou nejaká divná sekta?“ opýtala som sa podozrievavo.
„Ó, nie. To je veda. Všetko je tam dôkladne vedecky dokázané. Dám ti takú otázku. Mala si niekedy nejaký problém? Myslím tým niečo, na čo si nevedela nájsť riešenie.“
„Iste, každý má nejaké problémy. Život nikdy nie je bez problémov,“ odpovedala som neutrálne.
„No, povedz mi príklad niečoho zo svojho života, čo bolo pre teba vážnym problémom,“ vyzvedal.
„No, trebárs také rozprávanie sa s ľuďmi,“ odpovedala som. „Vždy som mala problém rozprávať sa ľuďmi. Mnohokrát ma proste nenapadla tá správna vec, ktorú by som mala povedať. Najmä s chalanmi,“ priznala som sa.
„No a čo keby som ti povedal, že existuje kurz, po ktorom by si sa dokázala rozprávať s hocijakým človekom na hocijakú tému. Ak nie, ručia ti vrátením peňazí.“
„Robíš si srandu,“ pozrela som naňho. Potom som sa rozosmiala.
„OK, dostal si ma. To bolo ľahké. Poďme odznova a teraz budem tvrdšia,“ vyzvala som ho.
„Dobre.“
Tak sme zopakovali cvičenie. Tentokrát som chcela byť nepriateľská. „No jasné, už som o tej scientológii počula. To je banda cvokov. Čítala som o tom v Time Magazine. Sú to blázni,“ mávla som znechutene rukou.
„No,“ povedal Charlie diplomatickým a upokojujúcim hlasom, „už si niekedy hovorila s niekým, kto je naozaj v scientológii?“
„Nie, nikdy.“
„A myslíš si, že môžeš veriť úplne všetkému, čo sa dočítaš v časopisoch a novinách?“
„Nie, to máš veru pravdu,“ priznala som.
„Napríklad ja som scientológ a rád by som ti niečo povedal o mojich zážitkoch v scientológii. A možno ti dokážem, že nie každý scientológ je blbec.“
„No tak dobre,“ ustúpila som a Charlie na mňa vychŕlil svoje presvedčivé svedectvo.
„Si v tom ozaj dobrý,“ priznala som s obdivom.
„Aj ty budeš, po pár dňoch cviku. Teraz si na rade ty.“ A zvyšok dňa ma Charlie trénoval, kým som nevedela štyri kroky disseminácie naspamäť. Ďalšie dni som si vyberala ako dvojice rôznych ľudí na kurze, kým som sa nestala odborníčkou na vyhľadanie slabého miesta na človeku a rozprávanie o scientológii.
„Teraz si pripravená ísť naostro,“ podpísala mi supervízorka kontrolný hárok a poslala ma späť k Marte a Jimovi.
Dostala som ako prácu ísť do ulíc blízko Org a nahovárať ľudí, aby prišli do budovy na úvodnú prednášku o scientológii.
„Takýto je systém,“ poverila ma Marta. „Ty iba dostaneš telo do obchodu. Potom je to už moja a Jimova starosť, aby sme ich prihlásili na kurz.“
„Ako to urobíte?“ opýtala som sa jej.
„Ľahko. Najprv im dám krátku prednášku, potom ich pošlem k Jimovi, ktorý ich nechá prihlásiť sa na kurz, alebo si kúpiť knihu.“
Poslala ma von zohnať pár ľudí na prednášku o tretej.
Prechádzala som sa okolo strediska. Na dohľad nebolo nikoho. Nakoniec som prišla na Alvarado Street, kde bolo iba pár opilcov, ktorí išli okolo, alebo sa tackali po ceste v popoludňajšej horúčave.
Vrátila som sa do Org.
„Marta. Tam nikto nie je, koho by som mohla zohnať. Len pár ožranov. Ako mám odtiaľto niekoho priviesť? Toto nie je Beverly Hills.“
„Chyba vo vyhováraní sa. Skrátka choď a niekoho priveď. Také sú príkazy.“
„To akože aj ožrana?“ opýtala som sa jej.
„Hovorím ti, že hocikoho. Potrebujeme mať v obchode telo. Potrebujeme hodnoty. Prečo si myslíš, že alkoholik nepotrebuje to, čo mu ponúkame? Len choď a priveď pár ľudí.“
Poslušne som sa vrátila do ulíc. Zbadala som starší pár kráčať oproti mne.
„Dobrý deň,“ pozdravila som ich. „Rada by som vás pozvala na prednášku o scientológii. Je to zadarmo.“
Povedali mi niečo po španielsky. Rýchlo som zistila, že nerozumejú po anglicky. Ukázala som im, nech ma nasledujú. Ak ich dotiahnem k Marte, ona sa už o nich postará. Prišla som s nimi pred Org a divoko som ukazovala na budovu. Chytila som ich za ramená a navigovala hore schodmi.
„Marta,“ rýchlo som ju našla. „Ja španielsky nerozumiem. Tu máš,“ privolala som ju k mojim začudovaným zajatcom.
Usmiala sa a začala s nimi hovoriť plynulou španielčinou. Nasmerovala ich k prednáškovej miestnosti. „Teraz choď a zožeň ďalších,“ prikázala mi.
Vyšla som von a chodila som chvíľu okolo. Zakrátko som našla mladého muža sedieť na tráve pri parku.
„Chcel by si prísť na prednášku zadarmo?“ opýtala som sa ho.
Pozrel na mňa neostrým pohľadom. Bolo jasné, čo je jeho ruina. Ramená mal posiate dierkami po ihlách. Zrejme nebol schopný ani hovoriť. Zamávala som naňho. Povedala som mu, aby išiel so mnou. Nakoniec sa pozviechal z trávy a zamieril mojím smerom. Došlo mi, že si zrejme dúfa, že mám preňho nejaké drogy, alebo možno ešte horšie.
Priviedla som ho do strediska. Marta ho zobrala na sedadlo v prednom rade. Všimla som si, že Španieli sedeli pri Jimovom stole, kde od nich pýtal peniaze.
„Jim, oni nerozumejú po anglicky,“ povedala som mu.
„Ja viem,“ zahnal ma preč. Takmer na tých ľudí vrieskal, opakoval im, že potrebuje nejaké peniaze, aspoň nejaké mince, a že mu musia podpísať formulár na stole. Pozerala som ako nakoniec, celí zmätení, pochopili, že chce peniaze, a dali mu pár mincí. Potom podpísali formulár a odišli.
„Ale načo je to dobré, keď ani nerozumeli, čo sa tu vlastne deje?“ opýtala som sa Jima. „Nemyslím si, že by sa niekedy vrátili.“
„Na tom nezáleží,“ pozrel na mňa súhlasne. „Pokiaľ mi dajú peniaze, môžem si ich zarátať ako hodnotu. To už je vecou registrátora, aby ich kontaktoval a dostal na kurz.“
Marta sa vrátila, viedla so sebou narkomana a posadila ho k Jimovi. Muž vyzeral celkom vygumovaný. S úžasom som sledovala, ako z neho Jim vymámil pár korún a nechal ho načmárať svoj rozmazaný podpis na registračný formulár.
Celý zvyšok týždňa som „prinášala telá do obchodu“. Občas som dostala pár paperbackových Dianetík, ktoré som mala predávať na ulici po 5 dolárov. Nemám sa vracať do Org, povedala mi Marta, dokiaľ tie knihy nebudú predané. Keď sa už deň končil a stále som takmer nič nepredala, začala som nakoniec ľudí prosíkať, aby si tie knižky kúpili a… na moje veľké prekvapenie tak niektorí naozaj urobili.
Keď prišla vo štvrtok druhá popoludní, odovzdali sme svoje hodnoty na HCO. Vyzeralo to, ako by sme mali dobrý týždeň. Ale iba dvaja ľudia sa prihlásili na kurz. Ďalšie týždne som zúfalo zháňala ľudí do Org. Bola som čoraz viac vyčerpaná a menej schopná presvedčiť ľudí, aby so mnou prišli na prednášku zadarmo. V skutočnosti som sa tam sama nerada vracala. Vadilo mi aj, že som videla, ako Jim a Marta nafukujú týždenné štatistiky. Mohla som si spočítať, koľkých ľudí som priviedla do strediska, a ich hodnoty boli stále asi o 100% vyššie ako počet privedených ľudí. To bolo, podľa prísneho poriadku v scientológii, nezákonné. A vedela som, čo je moja povinnosť.
Napísala som „uvedomovacie hlásenie“ a poslala ho so svojimi hodnotami ďalší štvrtok do sídla Sea Org na Saint Hill, kde sa každý týždeň zbierali a analyzovali hodnoty organizácií na celom svete. Vedela som, že moje hlásenie bude mať za následok to, čomu scientológovia hovorili „zaucho“. Inými slovami, malér. A mala som pravdu.
Jedného dňa ma predvolali do úradu veliteľa Etiky v Org. Na rozdiel od veliteľa Etiky v Umeleckom stredisku nenosil uniformu. Bol to mladý dvadsiatnik oblečený v ťažko popísateľnom odeve dlhodobého pracovníka, v bielom tričku a vyblednutých obnosených tmavých nohaviciach.
„Toto si písala ty?“ ukázal mi kópiu správy, ktorú som pred týždňom odoslala.
„Áno,“ priznala som. „Oddelenie pre verejnosť posiela každý týždeň falošné hodnoty.“
„A prečo si s tým neprišla za mnou, skôr ako si to rozoslala do celého sveta?“ pýtal sa zlostne. „Uvedomuješ si, že si ma teraz dostala po poriadnej kaše?“
„To som nechcela,“ ospravedlňovala som sa mu. „Len som si myslela, že keď sa to týka hodnôt, malo by sa to poslať tým ľuďom, ktorí vyhodnocujú hodnoty.“
„Spôsobila si vážne zaucho Org, hoci išlo o niečo, čo sme si mohli celkom ľahko vybaviť vnútorne. Teraz sem z lode mieri misia dvoch ľudí, ktorí dorazia zajtra, aby túto celú záležitosť vyšetrili. Nemusím ti snáď hovoriť, čo to znamená. Pár hláv padne, vďaka tebe.“ Udrel päsťou na stôl.
Mráz mi prebehol po chrbte.
„Týmto vyhlasujem, že si v stave Nepriateľstva voči tejto organizácii,“ povedal hrozivo. „Dokiaľ sa nevyšetrí celá záležitosť, budeš pracovať v Majetku a bývať v tejto Org.“
Podišiel ku mne s kusom sivej handry v ruke. Vedela som, na čo to slúži. Priviazal mi handru okolo ramena.
„Upozorním Majetok, nech ti dajú tú najťažšiu prácu, akú majú, kým sa nevypracuješ z toho stavu,“ povedal temne.
„Čo mám teraz robiť?“ takmer som sa rozplakala. Vedela som, aká ponížená sa budem cítiť, keď vyjdem z jeho kancelárie s odpornou páskou na ramene. Okrem iného to znamenalo, že sa so mnou nikto nemôže rozprávať.
„Nájdi si to,“ podal mi knihu Etiky.
„Stav Nepriateľstva,“ našla som si odstavec, ktorý napísal Hubbard:
Keď je osoba zaprisahaným a vedomým nepriateľom jednotlivca, skupiny, projektu alebo organizácie, nachádza sa v stave Nepriateľstva. Vzorec pre stav Nepriateľstva má iba jeden krok: „ZISTI, KTO NAOZAJ SI.“
„Ako to mám urobiť?“ opýtala som sa veliteľa Etiky a začala som cítiť mierny vzdor.
„To je tvoj problém,“ odpovedal chladne. „Budeš na to musieť prísť.“ Držal otvorené dvere a očividne ma vyhadzoval.
Vyšla som z miestnosti a nevedela som, kam mám ísť. Prišla som k recepčnej v hale.
„Kde je Majetok?“ opýtala som sa.
Pozrela na pásku. Oči sa jej rozšírili od strachu. Nepovedala ani slovo, ale kývla mi, aby som ju nasledovala. Nesmie sa so mnou rozprávať, uvedomila som si, ani len vysvetliť mi cestu. Prešli sme na severnú stranu budovy a ukázala mi na nízku bielu kôlňu za prístavbou. Otočila som sa, že jej poďakujem, ale ona sa už vracala do Org. Našla som majetkového I/C (službu). Bol to starý muž v montérkach.
„Máš malér, čo?“ Zrejme nepoznal pravidlo o nerozprávaní.
„Myslím, že áno,“ odpovedala som mu šťastná, že sa aspoň s niekým môžem rozprávať. „Čo mám robiť?“
„No, myslím, že nám tu trošku poupratuješ.“ Všimla som si, že má mierny škótsky prízvuk. Podal mi obrovské vedro a pár handier. „Vezmi si toto. Začneš na latrínach. Tu je mydlo.“ Podal mi fľašu zlatistej tekutiny. „Vždy daj iba trošku do plného vedra vody. Nie veľa, inak ti to vyžerie ruky.“
Pomaly som sa vrátila do Org. Niekoľko ľudí na mňa civelo, keď si všimli znak poníženia na mojom ramene.
Keď som dorazila na opustené ženské toalety, uvedomila som si naplno dôsledky mojej situácie.
Všetkých som sklamala, pomyslela som si nešťastne. Slzy mi tiekli a miešali sa s mydlovou vodou, ktorú som vyliala na podlahu. Čo si pomyslí Aileen, keď sa o tom dozvie? A Antonio? Spomenula som si na všetkých priateľov zo strediska a vedela som, že som ich všetkých zradila. Ale najhoršie zo všetkého bolo, že som sklamala jediného človeka, ktorého som si vážila viac ako všetkých ostatných na svete, v celom vesmíre. „Ron. Ocko. Opäť som ťa sklamala,“ vykríkla som, keď sa mi staré bolesti zmiešali so súčasnými.
