poslal chani Ježišove
výroky nie sú až také jednoduché ako sa zdajú.
Ťažko
očakávať, že sa niekto bude doslovne držať nariadení vylúpiť
si oko a odseknúť si ruku Mat 5,29-30; dávať dobré každému kto
ťa poprosí a od toho, kto ti berie veci nepožadovať späť Luk
6,30; Dokonca opustiť a nenávidieť svoju matku Mar 10,29; Luk
14,26. Zrejme málo kto si doslovne strasie prach z nôh –
Mat 10,14...
Tiež
smutne poslúžilo známe doslovné vysvetlenie od Augustína – Luk
14,23 prinúť ich.
A
stále je dosť ľudí, ktorí si myslia, že v Mat 19,14 sa píše o
malých deťoch, ktoré idú do neba.
Kresťania
sa majú postiť – Mat 9,14-15.
Podľa
Luk 16,19n boháči sa dostanú do ohňa a chudobných odnesú anjeli
do Abrahámovho náručia. Je to podobenstvo, ktoré bolo v
stredoveku často ilustrované, aj kvôli strachu z posmrtného
života.
V
Mat 13,34 sa píše, že Ježiš hovoril zástupom v podobenstvách a
bez podobenstiev im nehovoril nič. Potom podobenstvá vysvetľoval
len tým, ktorých to vážne zaujímalo. Krátko pred svojou smrťou
sa vyjadroval zrozumiteľnejšie, jeho učeníci povedali, už
nehovoríš v obrazoch, ale otvorene – Ján 16,29 (Ján slovo
podobenstvo nepoužíval).
Každá
rastlina, ktorú nezasadil môj nebeský Otec vytrhnú aj z koreňom
– Mat 15,13. To je realistický opis poľnohospodárskej činnosti,
ktorá je aj realistickým prirovnaním k skutočnosti. Lenže
zďaleka nie vždy Ježiš hovoril o skutočných činnostiach.
Ježiš
tiež tvrdil o poľnohospodároch, že hádžu burinu do ohňa
– Mat 13,40. Je to pravda? Roľníci burinu vypleli, vytrhali a
nechajú usušiť na slnku, ale nehádžu ju do ohňa, a čerstvá
burina by v ohni ani nehorela. Je to podobenstvo, ktoré vyjadruje
myšlienku, že čo sa ukázalo ako nepotrebné, nenapraviteľne zlé,
sa musí dôrazne a dôsledne odstrániť, čo je symbolizované
ohňom. Taktiež predstava poľnohospodára nepriateľa ako seje
burinu je nezmyselná. Mat 13,25 To by najprv musel pripraviť,
vyčistiť burinové semeno...
Podobne
sa píše Pozbierajte
najprv kúkoľ, a poviažte
ho do snopov
na spálenie –
Mat 13,30. Nikto by nemárnil čas s robením snopov z plevelu. Možno
je tým zdôraznené dôsledné posúdenie toho, čo má byť
odstránené – žalm 92,8.
Aj
rastlinstvo je tu dnes a zajtra hodené do pece – Mat 6,30. Pre
rastlinstvo všeobecne vôbec nie je charakteristické, že by ho
niekto hádzal do pece. Rastlina je synonymom niečoho čo rýchlo
vyrastie aj zaujme (Jon 4,10; Job 14,2) a potom rýchlo zanikne –
niet jej. Hodená do pece znamená, že neostane po nej žiadna
pamiatka, je to ako niečo, na čo si už nikto nespomenie.
Zobrazenie – oheň a pec – nemá doslovný reálny obsah, a
tobôž/natož by sme ho nemali hľadať ani v origináli – vo
výklade.
Takýchto
obrazov v Biblii je veľa. Napr. Izaiáš tvrdil, že izraelské mestá
sú spálené ohňom – Iz 1,7; čo tvrdil aj Jahve o Izraelskom
ľude, že ho spáli – 9,18-19;10,17...
Božie
súdne posolstvá sú symbolickým ohňom – Jer 5,14; 23,29.
V
Mojžišovskom zákone sa píše, že si židia mali vzájomne
pomáhať, keď mali ekonomické ťažkosti – 5M 15,11. Ale slovo
chudobný nadobúda aj obrazný význam. O Ježišovi sa píše, že
aj keď bol bohatý, schudobnel. A ako chudobný na zemi bol schopný
vyplatiť ľudstvo a sprístupniť tak najväčšie bohatstvo –
2Ko 8,9. V 2Ko 6,10 sú kresťania tiež opísaní ako chudobní ale
mnohých obohacujúci; akoby nič nemali a predsa kresťanom patrí
všetko. Laodičania si o sebe mysleli že sú bohatí ale Ježiš
ich považoval za chudobných – Zj 3,17.
Výrok: „Blahoslavení
chudobní duchom“ – Mat 5,3 je presný preklad, ale pre dnešnú
dobu ťažko pochopiteľný. V evanjelickom preklade je poznámka:
„Ponížení, ktorí uznávajú svoju úbohosť pred Bohom“. Nad
týmto výkladom zase len treba rozmýšľať. Ponížený kým?
Bohom, svetom, alebo sám sebou?
Keď
sa deti hrajú, tak sa pýtajú: „Čo by si radšej chcel, kôpku
rozumu, alebo peňazí?“, dieťa odpovie, lebo nechce byť lakomé
– kôpku rozumu. To sa potom dá znevážiť, že každý chce, čo
nemá. Lenže v rozumovo-mravnej a hlavne v duchovnej rovine by nikto
nemal tvrdiť, že vie všetko a nič od Boha nepotrebuje. A je
cieľom rodičov stále deti viesť k tomu aby sa neustále učili.
(Vhodnejšie je modlili sa o múdrosť a svätého ducha, aby sa ich
život stal neustálou modlitbou, ale to je mnohým cudzie.)
Aj v JB
v poznámke pod čiarou je správne napísané: „Kristus nově
pojíma slovo „chudý“, vkladá do neho mravní odstín...“
Význam myšlienky je jasnejší keď sa text preloží: „Šťastní
sú žobrajúci o ducha“ Výstižný preklad aj keď zďaleka nie
doslovný je v preklade NS: „Šťastní sú tí ktorí si
uvedomujú svoje duchovné potreby.“ Takýto výklad nie je
mystický a navyše sa týka aj samotného Autora-myšlienky, ktorý
objektívne určite nebol úbohý. (A tí ktorí si celý život
uvedomujú len svoje
telesné potreby, budú stále nešťastní.)
Doslovne
slepý muž z 9.kap. Jána, keď bol uzdravený, si uvedomil, že
predtým bol postihnutý horšou ako doslovnou slepotou. Ježišovo
podobenstvo – pozývať slepých a chudobných – Luk
14,13 tiež
nemusí byť myslené doslovne. Keď „slušní“
ľudia odmietli byť pozvaní na večeru, pretože boli presvedčení,
že sa zaoberajú vznešenejšími vecami, tak hospodár sa rozhodol
pozvať duchovne
zmrzačených ľudí.
Tieto
ukážky sú návodom na pochopenie podobenstiev. V podobenstvách
často nie sú opisované reálne udalosti. Pravdivosť
podobenstiev nespočíva v ich doslovnom chápaní.
To
je dôležité aj na pochopenie podobenstva o boháčovi a Lazárovi.
Podobenstvo opisuje konflikt medzi skostnateným judaizmom a
kresťanstvom, ktoré vznikalo.
V
podobenstve sa dozvedáme, že boháčovi bratia odmietli Mojžiša a
prorokov, čo je pre izraelitu vážny hriech. Na druhej strane sa
nepíše o tom, že Lazar robil nejaké dobré veci, za ktoré by si
zaslúžil ísť do neba. Podobenstvo nie je lacným príbehom ako
vyhlásiť doslovne bohatých za zlých a doslovne chudobných za
dobrých. Svätopisec Pr30,8 nechce ani chudobu ani bohatstvo, má na
to rozumný dôvod. A Dávid je presvedčený, že kto hľadá najprv
duchovné hodnoty a svoj život tak nasmeruje, nemusí nikdy žobrať!
– Ž 37,25.
Keď
prišiel Ježiš na zem, náboženskí vodcovia dávali najavo
svoju nadradenosť nad bežnými ľuďmi, ktorí boli ako ovce bez
pastiera – Mat 9,36. Boli tu chudáci, ktorí by sa mnohí radi
nasýtili tým, čo by mohlo padnúť zo stola arogantných vodcov –
Luk 16,21. V podobenstve sa ďalej píše, že sa situácia otočila.
Smrť najlepšie znázorňuje prudkú zmenu. (Smrť sa často používa
v obraznom význame, napr. nech nebiologicky mŕtvi pochovávajú
mŕtvych – Lk 9,60. Mŕtvy môže byť, keď niekto zomrie vzhľadom
na predošlý spôsob života – Rim 6,7. Boží ľud bol „mŕtvy“
a „ožil“ keď sa vrátil z vyhnanstva - Ez 37,1-14...) Náboženskí
vodcovia radi tvrdili, že ich otec je Abrahám, ale neboli v priazni
Boha, trápili sa akoby v ohni a so závisťou pozerali ako Boh žehná
Ježišovi a jeho učeníkom, ktorí boli v náručí väčšieho
Abraháma – Stvoriteľa. Napríklad keď sa Štefan obhajoval,
náboženskí vodcovia cítili ako im pukalo srdce a škrípali
zubami a zapchávali si uši, cítili trápenie – Sk 7,54-57.
Nežidovská
žena túžila po odrobinke, na ktorú nemala nárok, ale dostala ju
– Mar 7,23-30. Židovskí vodcovia boli povinní „živiť“
bežných izraelitov, ktorí mali na to nárok zo zákona. Títo
bežní ľudia – lazarovci, zbytočne čakali čo len, na padnutú
odrobinku.
Aj
kontext predošlých veršov v 16.kap, 14-18 verš Lukáša je
dôležitý na vysvetlenie:
Farizeji
boli boháči, mali radi peniaze -16,14; neboli bohatí u Boha, Ježiš
farizejom krátko pred tým povedal: "Vy sa robíte spravodliví
pred ľuďmi" -16,15 - nemali pomoc od Boha. Ježiš nedal
boháčovi ani meno. Boh ich osobne nepoznal.
S
podobenstvom súvisí aj najbližší osemnásty verš: "Každý
kto prepúšťa svoju manželku a berie si inú cudzoloží a kto si
berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží"-16,18*. V
biblii sa často doslovné manželstvo prirovnáva k symbolickému.
Pavol pripomína, keď však manžel zomre, žena je oslobodená od
zákona a pokračuje: "Práve tak ste sa aj vy bratia moji stali
mŕtvymi pred zákonom skrze telo Kristovo...Teraz keď sme
zomreli tomu, čím sme boli spútaní, boli sme oslobodení od
zákona, slúžime Bohu v novom živote ducha, nie pod starou literou
zákona -Rim 7,1-7.
Činnosť Jána Krstiteľa a Krista otvorili židom
dvere k získaniu Božej priazne, aby sa mohli stať Kristovou
nevestou. Lenže oni, hlavne vodcovia, sa rozhodli ostať "mŕtvi"
a zažívali trápenie, keď videli, ako Boh žehná Kristovým
učeníkom. Pritom pomoc bola ľahká. Stačilo počúvať Mojžiša
a prorokov, ktorí prorocky hovorili o mesiášovi -16,29-31; čo tiež
bolo povedané aj pred týmto podobenstvom – zo zákona nevypadne
ani jedna čiarka-16,17. To znamená, že Mojžiš a proroci sa musia
úplne naplniť na mesiášovi, farizeji to nechceli vidieť a
trpeli. Ježiš tiež pripomenul, že sa už zvestuje Božie
kráľovstvo, časovo od Jána - Luk 16,16.
Lazar
bol podviživený-duchovne, plný vredov, musel niesť ťažké
bremeno, s ktorým mu boháč nepomohol. Lazar má meno El-ázar, čo
znamená, "Boh pomohol" (farizej nepomohol). (Trochu iné
by bolo, keby sa volal Eli-ázar, teda "môj Boh pomohol".
Pre ľudí, o ktorých sa pastieri nestarajú môže byť predstava
osobného blízkeho Boha neznáma. Skôr pomôžu nečistí psi.
Azarijahov je v Biblii vyše 20 – Jahve pomohol.)
Aj
inde v Biblii sú podobné alegorické, dramatické znázornenie ako
sa mŕtvi rozprávajú. Napr Iz14,10-11: Iní panovníci, ktorí mali
počas života strach z Babylonu, boli po smrti prekvapení, že aj
Babylonský panovník tak dopadol. Alebo Ezech 32,21;31: Uvidia v
šeole a budú hovoriť. Dnes už ťažko nájdeme biblických
učencov, ktorí by tvrdili, že svätopisci mali na mysli doslovný
rozhovor po smrti. (Nemám na mysli stredovekých teológov.)
V
26-verši „Abrahám“ povedal: „A okrem toho je medzi nami a
vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže
prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“ Keby išlo
o doslovné peklo a nebo, nikto by nemal záujem usilovať sa prísť
z neba do pekla, ale vracať sa k predošlému spôsobu
uctievania-neuctievania, spôsobu života; bol Jer24,3b, a je
problém. Už nebolo možné žiť pod zákonom a zároveň byť
učeníkom Ježiša-Zj 22,11; priepasť sa prehlbovala.
Veľa
výkladov hovorí o alegórii, ktoré poukazujú na konflikt medzi
raným kresťanstvom a skazenými farizejmi. Napr:
http://fr.wikipedia.org/wiki/Parabole_du_mauvais_riche_et_du_pauvre_Lazare#cite_ref-2
-----------------------
*Nasledujúci
19. verš, začiatok samotného podobenstva, obsahuje grécku spojku
de, ktorú väčšina prekladov ignoruje, ale je
preložená v doslovnom Roháčkovi, alebo Pavlíkovi. Jozef Roháček,
19.verš: "A bol nejaký bohatý človek, ktorý
sa obliekal v purpur a kment a žil každý deň v radosti a v
prepychu."
Lukáš
najviac využíva logické súvislosti jednotlivých udalostí a
výrokov; je najviac chronologický. Matúš skôr tvoril tematické
zbierky. Napr. v 4. kapitolách je rozdielne poradie troch pokušení.
Zrejeme Lukáš tu opisuje skutočné poradie, ale Matúš je
pravdivý vo vystupňovaní, zdôraznení myšlienky, keď až na
záver napísal, že Satan bol ochotný ponúknuť úplne všetko.
Marek
je stručný, až strohý, nepotrebuje úvod ani záver. Biblickí
učenci sa doteraz nevedia zhodnúť, či záver Marka sa stratil,
alebo to Marek tak chcel. (Teológovia v tom mali vždy jasno.) Ale
keď sa Marek rozhodne zaoberať nejakou udalosťou, pridáva najviac
detailov.
Každý
sa snažil urobiť ostrú fotografiu Ježiša zo svojho pohľadu.
Jeden učenec sa vyjadril, že Ján nerobil fotografiu, ale umelecký
portrét – čo sa stalo živnou pôdou pre fantáziu dogmatických
teológov.
