Grano Salis - História prenasledovania kresťanov

poslal Nepřihlášený

Ako je možné vysvetliť, že reformáciu, ktorá pretrvávala dlhé desaťročia a triumfálne prelamovala vpred, sa Rímu napokon predsa len podarilo zastaviť, a to dokonca až do takej miery, že získal späť nadvládu nad väčšinou stratených území? Jedným z tajomstiev úspechu rekatolizácie je fakt, že protireformácia v skutočnosti pramenila z protestantských kruhov, a to tým, že protestanti sa sami vzopreli biblickým pravdám, ktoré reformácia v prvopočiatkoch predstavovala. Proti tomuto slabnúcemu protestantskému hnutiu sa dokázali predstavitelia rímskeho katolicizmu pustiť do boja s nádejou na úspech a postupne získavali pod kontrolu svoje potrhané spoločenstvá.

Po Lutherovom vystúpení nasledovala reformácia, ktorá sa dlhé desaťročia nezadržateľne šírila po celej Európe. Veľké množstvo kňazov a mníchov sa odvrátilo od katolicizmu a postavili sa na stranu hnutia za obnovu viery. V Nemecku sa k reformácii pripojilo viacero kniežatstiev a ríšskych miest, rovnako ako aj väčšina švajčiarskych kantónov. Dánsko, Nórsko, Švédsko, Holandsko, Anglicko a Škótsko boli krajinami, ktoré sa odtrhli od katolicizmu na národnej úrovni. Celý proces sa zdal byť nezastaviteľný. Počas prvej polovice 16. storočia stroskotala každá snaha zo strany Ríma, ktorou sa snažili stabilizovať stav katolicizmu. Pápeži sa už od 20. rokov znovu a znovu pokúšali zvolať všeobecný koncil. Zbytočne však do Nemecka vyslali napríklad aj Vergeria mladšieho ako pápežského legáta, aby pripravil koncil, pretože keď sa stretol s učením obnovy viery, prijal protestantské vierovyznanie.

Tucty biskupov po celej Európe sa pripojili k reformácii, medzi inými aj štyria maďarskí arcibiskupi. Najznámejším prípadom bolo obrátenie kolínskeho arcibiskupa Hermanna von Wieda. Od roku 1515 slúžil tridsaťdva rokov na poste arcibiskupa, a tak bol jedným zo siedmich volebných kniežat nemecko-rímskej ríše. Od 30. rokov 16. storočia sa rozhodne postavil na stranu reformácie. Na území svojho arcibiskupstva zabezpečil slobodné praktizovanie viery pre luteránov, na svoj dvor si zavolal aj štrasburského reformátora Martina Bucera, ktorého dal Rím pod kliatbu, a prijal aj Menna Simonsa, prenasledovaného zakladateľa anabaptistického hnutia. Napokon ho v roku 1546 Pavol III. vylúčil z rímskej cirkvi a odňal mu arcibiskupskú hodnosť.

Reformácia sa otriasa zvnútra

Veľmajster rádu nemeckých rytierov Albert Hohenzollern sa v roku 1525 tiež rozhodol zanechať katolícku cirkev. Dovtedy bol v krajine rytierskeho rádu v okolí Baltského mora horlivým šíriteľom kultu Márie a katolicizmu pomocou zbraní. Potom sa však pre neho stali Lutherove tézy dôležitým základom a myšlienky reformácie priniesol aj do Poľska a Litvy.

Počas prvých desaťročí reformácie sa do Ríma dostávali nepovzbudivé správy o stave katolíckych mníchov. Po celej Európe sa rušili kláštory. V niektorých krajinách ukončili svoju činnosť celé mníšske rády. Takto došlo napríklad aj k tomu, že v Maďarsku sa zatvorilo všetkých šesťdesiat kláštorov benediktínskeho rádu a z ich materského kláštora v Pannonhalme sa na viac ako polstoročie vytratil mníšsky život. Silu reformácie dokazovalo tiež to, že dominikánsky rád, ktorý bol založený na prenasledovanie prebudeneckých hnutí a vysporiadanie sa s nimi, stratil svoju pôsobnosť na viacerých miestach v Maďarsku. Spolu to bolo tridsaťdeväť kláštorov a ďalších dvadsaťdva kláštorov vrcholných ctiteľov mariánskeho kultu z cisterciánskeho rádu. V Ríme sa istý čas spoliehali na františkánsky rád, ktorý aj napriek tomu, že na celom kontinente utrpel veľké straty, dokázal si ustrážiť značnú časť svojich pozícií. V tom zohrávala významnú úlohu oduševnená práca ich odovzdaného zdatného vodcu Bernardina Ochina. V roku 1542 sa však Rímu zrútila aj táto nádej, pretože vtedy sa obrátil samotný Ochin. Pred rímskou inkvizíciou utiekol z Talianska a od tých čias sa celý odovzdal šíreniu reformácie.

Situácia, v ktorej sa katolicizmus ocitol v prvej polovici 16. storočia, sa zdala byť bezvýchodisková. Vo väčšine krajín sa ubúdajúci klér boril s rovnako vážnymi morálnymi problémami ako v období pred reformáciou. Nielenže ich príprava bola naďalej na veľmi nízkej úrovni, ale poväčšine im chýbalo odhodlanie pracovať. Atmosféra únavy a ľahostajnosti zachvátila ubúdajúci počet starnúcich kňazov.

Druhá polovica 16. storočia sa napriek tejto skutočnosti neniesla v znamení zániku katolicizmu, práve naopak – v prvej polovici 17. storočia došlo dokonca k takému obratu, vďaka ktorému katolicizmus získal vo viacerých krajinách späť svoju vedúcu pozíciu. Značnú časť obyvateľov Európy sa podarilo pomocou uplatňovania nemilosrdného násilia navrátiť späť k praktizovaniu katolíckej viery v rámci toho rituálneho kresťanstva, z ktorého sa reformátori pokúšali ľudí vyviesť von.

Tento rekatolizačný obrat značných rozmerov bol možný na základe sledu viacerých udalostí. Na jednej strane, v polovici 16. storočia došlo k výraznému oslabeniu reformácie zvnútra. Na druhej strane, v katolíckej cirkvi sa podarilo dať do pohybu také duchovné sily, vďaka ktorým značne vzrástol jej vplyv v porovnaní s protestantizmom. Úspešne dokázala zmobilizovať štátne a zemepanské násilie pre dosiahnutie svojich cieľov.

Hoci jedným z hlavných hesiel reformácie bolo Sola Scriptura („jedine Slovo“), vo väčšine hlavných prúdov protestantizmu je predsa len možné pozorovať postupné zatláčanie významu Biblie do úzadia, a to dokonca aj v zásadných otázkach. Medzi ne patrí aj vodný krst, ktorý je jedným z rozhodujúcich krokov pre prijatie kresťanskej viery. Počas prvých štyroch storočí – do vystúpenia svätého Augustína – bolo bez námietky prijímané, že vodný krst je potrebné vykonávať biblickým spôsobom, to znamená, ponorením z viery. Augustín a jeho nasledovníci však za pomoci teologických rozpráv dosiahli, že v cirkvi sa krst detí stal výlučným. Práve to spôsobilo, že veriacim bolo zabránené splniť jednu z biblických podmienok pre úspešný kresťanský život: znovuzrodiť sa.

Revolučným krokom Luthera bolo to, keď sa v roku 1521 odvážil oddeliť sa od krstu detí. Kázeň, v ktorej svoje rozhodnutie prehlásil, vyšla v roku 1526 aj v tlačenej forme. Otvorene sa v nej vyjadril o nesprávnosti vykonávania krstu detí: „Krst nikomu nepomôže a ani sa ho nemôže zúčastniť nikto iný, iba ten, kto verí sám za seba, a bez vlastnej viery nesmie byť pokrstený nikto. Keďže nie je možné dokázať, že malé deti dokážu veriť aj samé za seba a že majú vlastnú vieru, tak mojou vernou radou a usúdením je, aby sme sa hneď oddelili od krstu detí – čím skôr, tým lepšie – a neodvažujme sa viac pokrstiť ani jediné dieťa, aby sme sa takouto hlúposťou a zatemnením očí, ktoré nemá žiadne (biblické) opodstatnenie, nevysmievali a nerúhali Božiemu vyvýšenému milosrdenstvu.“ Zarážajúce je, že tento veľký reformátor, tak odvážne prehlasujúci biblické pravdy, sa ani nie po troch rokoch vrátil ku krstu detí a v dodnes používanom Veľkom katechizme evanjelickej cirkvi je už spochybňovanie krstu detí považované za myšlienku pochádzajúcu od diabla.

Podobný proces sa odohral aj v rámci reformovanej cirkvi. Ulrich Zwingli, jeden z hlavných predstaviteľov tohto prúdu – napriek tomu, že viedol vražedný boj proti hlásateľom znovuzrodenia z viery – v jednom zo zachovaných listov píše: „Nič ma neťaží tak ako to, že musím krstiť deti, pretože viem, že to nesmiem robiť.“ Z listu je možné zistiť aj to, prečo sa predsa len stal bojovným zástancom krstu detí: „Keby som túto činnosť prestal vykonávať, bojím sa, že by som prišiel o svoj plat.“

K obratu došlo aj v súvislosti s postojom voči židom. Luther v roku 1523 vydal dielo pod názvom Ježiš Kristus narodený ako žid, v ktorom sa ešte odvážne vzpieral spoločenskej atmosfére plnej antisemitizmu a rozhodne sa priznával k priateľskému vzťahu so židmi. O dve desaťročia neskôr sa vrátil k tradičným protižidovským frázam a v knihe O Židoch a ich klamstvách, vydanej v roku 1543, je možné zreteľne pozorovať tieto jeho postoje.

Vážnou ťažobou luteránskeho prúdu bolo aj to, že istá významná osobnosť, Filip Melanchton, bol do konca svojho života aktívnym okultistom. Od roku 1518 vyučoval ako Lutherov kolega na wittenbergskej univerzite, považovanej za najdôležitejšie centrum reformácie, a svoju pedagogickú činnosť tu vykonával štyridsaťdva rokov. Keďže väčšina vodcov európskej reformácie študovala vo Wittenbergu, negatívny vplyv Melanchtona z dlhodobého hľadiska ani nie je možné odhadnúť. Jeho prednášky boli medzi študentmi veľmi obľúbené. Užíval si veľkú autoritu ako vynikajúci znalec gréčtiny, okrem ktorej vyučoval aj výklad Písma Svätého a históriu cirkvi. S jeho menom sa spája najvyššie Augsburgské vyznanie viery, dodnes platné v rámci evanjelickej cirkvi. Okrem toho boli jeho chápanie a názory úplne presiaknuté náklonnosťou k astrológii. Neustále viedol korešpondenciu s rôznymi mágmi, veštcami a astrológmi.

Napríklad, rok po spísaní Augsburgského vyznania, keď sa mu narodila dcérka, sám tomuto novorodeniatku vyhotovil horoskop, ktorý poslal jednému zo známych mágov vtedajšej doby Carionovi a spýtal sa ho, či správne vyčítal z horoskopu budúcnosť svojej dcéry, že sa z nej stane mníška.

Dokonca pripravil horoskop samotnému Lutherovi a aby mu mohol predpovedať čo najkrajšiu budúcnosť, pozmenil jeho dátum narodenia. To všetko robil i napriek tomu, že Luther sa ho snažil rôznymi spôsobmi od astrológie odhovoriť. Pritom ako učiteľ Písma Svätého sám dobre vedel, že veštenie z hviezd a predpovedanie budúcnosti je na základe Biblie vážny hriech.

Jednou z príčin oslabenia vplyvu reformácie bolo tiež to, že kalvínsky prúd, ktorý sa stal určujúcim pre reformovanú cirkev, sa ostro postavil proti biblickým zjaveniam o Božej nadprirodzenej moci. Kalvín vyučoval, že od čias apoštolov už Boh zázraky nekoná, preto vystríhal každého veriaceho pred očakávaním na zázraky. Odôvodňoval to tým, že človek tak otvára dvere diablovi. Podobným spôsobom popieral aj možnosť nadprirodzeného uzdravenia z viery, hoci on sám trpel viacerými chorobami. Odmietal kladenie rúk s duchovným cieľom, považoval to iba za prázdnu formalitu, i keď ním vykladané Skutky apoštolov popisujú kladenie rúk ako jeden z hlavných prostriedkov k tomu, aby kresťania mali účasť na nadprirodzenej Božskej moci.

Kalvín popieral tiež hovorenie v jazykoch, a to napriek tomu, že apoštol Pavol v Liste Korintským dôrazne vyzdvihuje ich dôležitosť, hovoriac, že ten, kto sa modlí v jazykoch, Bohu rozpráva tajomstvá a sám seba buduje, čím upriamil pozornosť na to, aby nikto nezakazoval hovorenie v jazykoch. Napriek tomu ženevský reformátor označil hovorenie v jazykoch za zbytočné, ba dokonca to považoval za posmešnú hru voči Bohu. Kalvínovi nasledovníci sa tak vo svojom boji na život a na smrť proti katolicizmu museli zaobísť bez tohto nadprirodzeného zdroja sily, ktorý by im mohol pomôcť zvíťaziť nad prenasledovateľmi aj bez použitia zbraní.

Paríž stojí za jednu omšu

Protestanti žijúci vo Francúzsku sa rozhodli stať sa nasledovníkmi kalvínskeho prúdu a sami sa nazvali hugenotmi. V histórii ich hnutia je jasne viditeľné, aké tragické následky môže mať neprítomnosť duchovnej sily v živote človeka. Jednoznačne sa to prejavilo na životnej dráhe ich najvýznamnejšieho predstaviteľa Henricha Bourbona. Narodil sa v protestantskej rodine a v tejto viere bol aj vychovávaný, no predsa len počas svojho života päťkrát zmenil vierovyznanie. V roku 1593 sa napokon rozhodol pre katolicizmus – tentoraz preto, lebo si uvedomil, že tak dokáže získať pre seba celý Paríž a s ním aj skutočnú kráľovskú moc. Na základe jeho známeho výroku „Paríž stojí za jednu omšu!“ sa dostal zrekatolizovaný Henrich na trón a svojich niekdajších bratov začal výrazne obmedzovať v praktizovaní ich viery. Uprostred kolísania v otázkach viery nemal dostatok síl ani na to, aby sa vzoprel sexuálnej nemorálnosti. Z historických prameňov sa dozvedáme, že počas života mal približne päťdesiat mileniek.

Do boja proti oslabenému protestantskému hnutiu sa v tom čase pustil vzmáhajúci sa katolicizmus. Ústrednú rolu v posilňovaní katolíckeho náboženstva a spustení procesu rekatolizácie zohrával jezuitský rád. Jeho zakladateľom bol Svätý Ignác z Loyoly, pôvodom baskický šľachtic, ktorý ako tridsaťročný utrpel ťažké zranenie a bol nútený rozlúčiť sa so svojou životnou dráhou rytiera. Výstrel z dela mu roztrieštil koleno, a tak ho vzali na rodinný hrad, kde pripútaný na lôžko väčšinu času do zotavenia trávil čítaním. Ako sa dalo očakávať, na hrade Biblia nebola, no na Loyolského mala obrovský vplyv Legenda Aurea, v ktorej boli spracované životopisy svätých. Obzvlášť ho zaujal životný príbeh Svätého Františka z Assisi a Svätého Dominika, ktorí boli hlavnými predstaviteľmi bojov proti prebudeneckým hnutiam. Loyolský si vzal týchto dvoch zakladateľov rádov za vzor a položil si otázku: „Čo by sa stalo, keby som aj ja urobil to, čo urobili Svätý František a Svätý Dominik?“ Vyvodil z toho záver: „Dominik to urobil, preto to aj ja musím urobiť, František to vykonal, preto to aj ja vykonám.“

Na svojom lôžku začal zažívať rôzne nadprirodzené zážitky. Podľa istých spisov už vtedy dostal dar rozlišovania duchov. V pevnom presvedčení o tejto skutočnosti bola po zotavení jeho prvá cesta namierená k montserratskej Madone, na významné okultné miesto, ktoré sa spája s legendou o svätom Grále. Noc z 24. na 25. marca, čiže noc pred sviatkom Zvestovania Panny Márie – strávil bdením a modlením sa pred tamojšou sochou Panny Márie. Svoju odovzdanosť dokázal tým, že bol ochotný po ťažkom zranení zostať na kolenách po celý ten čas. Napokon svoj rytiersky meč zavesil vedľa sochy, čím vyjadril, že od tej chvíle si praje slúžiť ako Madonin hrdina.

Loyolský v roku 1522 odišiel do Maresy. Tu zažil najdôležitejšie nadprirodzené zážitky, ktoré ovplyvnili celý zvyšok jeho života. Ako neskôr povedal, vtedy sa naučil viac, ako by ho naučilo sto profesorov. Všetko bolo pre neho úplne nové. Stal sa novým človekom. Myšlienky, ktoré tu prijal, postupne zapisoval a na ich základe napísal aj známe Duchovné cvičenia (Exertitia spiritualia), ktoré jeho nasledovníkom slúžili ako hlavný pomocný nástroj pri šírení presvedčenia o potrebe bojovnej rekatolizácie.

Loyolský venoval ústrednú pozornosť kultu Márie. Samotný jezuitský rád založil spolu so siedmimi spoluzakladateľmi práve 15. augusta – na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Máriu vymenovali za kráľovnú rádu a mala výsostné postavenie pri modlitbách – najprv sa vo svojich modlitbách obracali na ňu, až potom na Otca a Syna.

Obnova inkvizície

Loyolského najvyšším cieľom bolo úspešné presadenie rekatolizácie. Preto nariadil, aby v každej provincii, kde pôsobil jezuitský rád – dokonca aj v tej najvzdialenejšej, indickej – sa jezuitskí mnísi nepretržite modlili za protestantské územia a kňazom vysvätení členovia rádu pravidelne vykonávali omše za návrat „blúdiacich“ odpadlíkov do cirkvi. Loyolský mal jasno v tom, že odvrátiť ľudí od biblickej viery ku katolíckej tradícii je veľkou výzvou. Preto od každého člena rádu očakával, že bezpodmienečne podriadi svoje názory usmerneniam predstavených. Vnútorné predpisy rádu formuloval veľmi jasne: „Všetky naše búriace sa názory a úsudky s poslušnosťou zapierame. Musíme považovať za správne, ak niečo, čo sa nám zdá biele, považuje katolícka cirkev za čierne, a tak aj my to musíme považovať za čierne.“

Pápež Pavol III., jeden z charakteristických renesančných pápežských predstaviteľov, napokon v septembri roku 1540 povolil vznik jezuitského rádu. Jeho kariéra začala vďaka tomu, že sestra Gulia bola milenkou zlopovestného pápeža z rodu Borgia, Alexandra VI., ktorý ho v roku 1493 vymenoval za kardinála. Počas kardinálskeho pôsobenia mu jeho milenky porodili nemanželské deti a svoje vnúčatá v útlom veku neskôr už ako pápež pozdvihol do radu kardinálov. Aktívne sa venoval okultizmu, dokonca si dal do Ríma zavolať astrológa Lucasa Gauricusa, ktorý mu vyveštil, že bude zvolený za pápeža. Za odmenu ho budúci Pavol III. pozdvihol na biskupský post.

K úspešnému boju proti reformácii považoval za nevyhnutný krok obnoviť inkvizíciu. Svojou bulou, ktorú vydal v roku 1542, založil „Posvätnú kongregáciu rímskej a univerzálnej inkvizície“ (právneho predchodcu dnešnej Kongregácie svätej náuky). Na vrchol dosadil španielskeho kardinála Carafa, ktorý pre fungovanie novej organizácie využil skúsenosti zo stredovekej dominikánskej inkvizície a španielskej národnej inkvizície. Prevzal vopred vypracované mučiace postupy a psychologické techniky, ktoré mali poslúžiť k duševnému zrúteniu väzňov. Tresty smrti vykonávali po tzv. verejných autodafé. Tento španielsky výraz sa používal pre vyjadrenie stanoviska voči viere, čiže: davy ľudí, ktoré sa prišli pozrieť na popravu, museli na povel inkvizítorov viackrát nahlas prehlásiť vyznanie viery v pravdy katolíckeho náboženstva.

Po viacnásobnom odklade sa v Tridente v roku 1545 zišiel koncil vedúcich predstaviteľov protireformácie a jeho cieľom bolo poslúžiť k posilneniu dogmatiky a cirkevných trestov. Rozhodnutia koncilu nanovo skoncipovali zásady viery – reformáciou na základe Biblie spochybnené – a prehlásili ich platnosť, čím úplne odignorovali kritiku zo strany protestantov. Odmietnutie týchto zásad bolo trestané vyrieknutím cirkevnej anatémy.

Školy v službách rekatolizácie

Vyhlásenia koncilu sú dodnes v platnosti. V roku 1999 predseda Pápežskej rady pre zjednotenie kresťanov kardinál Edward Cassidy posilnil platnosť tejto tridentskej anatémy v istom dokumente, ktorý vyšiel v tlačenej forme. Otvorene sa v ňom vyjadril: „Rozsudky (anatémy) týkajúce sa vierouky katolíckej cirkvi, ktoré boli vynesené na Tridentskom koncile, sú dodnes v platnosti.“

Od druhej polovice 16. storočia spustil posilnený katolicizmus za pomoci usmernení jezuitov nemilosrdné napádanie väčšinového protestantizmu na mnohým miestach Európy, s cieľom skoncovať s ním. Z hľadiska úspešnosti rekatolizácie považovali jezuiti za kľúčový prostriedok vyučovanie. Po celej Európe vybudovali školy a univerzity, aby získali vplyv nad mladými ľuďmi. Výučbu na vysokej úrovni považovali v prvom rade za prostriedok pre dosiahnutie otvorenosti mladej generácie voči katolíckej viere. Chceli si vychovať takú elitu, ktorá sa dostane na vplyvné miesta a tam bude oddane zastávať záujmy katolicizmu. Keďže ich hlavným cieľom bolo vykorenenie protestantizmu, viacero škôl vybudovali v mestách, ktoré boli prevažne protestantské.

Tak tomu bolo napríklad v Rakúsku, ktoré bolo do 70. rokov 16. storočia prevažne protestantské. V Grazi bola v roku 1573 za pomoci princa Karola Habsburského postavená stredná škola, vo vtedajšom ponímaní kolégium. Mesto bolo v tom období ešte úplne protestantské, žilo v ňom dokopy dvadsať občanov katolíckeho vierovyznania. Za niekoľko rokov sa im s princovou pomocou podarilo vyhnať všetkých evanjelických kňazov, na ich miesto dosadili katolíckych a občanom zakázali zapísať svoje deti do protestantských škôl. Karolov syn Ferdinand II. študoval na ingolštadskej jezuitskej univerzite, kde z neho vychovali nemilosrdného predstaviteľa rekatolizácie.

Nesnažil sa len o násilnú rekatolizáciu rakúskych miest, ale pred nemilosrdné rozhodnutie postavil aj prevažne evanjelickú rakúsku šľachtu: buď sa obrátia na katolícku vieru, alebo budú musieť opustiť krajinu.

Ferdinand II. mal rozhodujúci podiel na vypuknutí Tridsaťročnej vojny, ktorá bola do istej miery aj vojnou medzi katolíkmi a protestantmi. Na jeseň v roku 1620 Ferdinandove vojská na Bielej hore neďaleko Prahy získali víťazstvo nad českými protestantskými vojskami. Následne došlo k nemilosrdnej rekatolizácii Čiech, kde dovtedy deväťdesiat percent populácie tvorili protestanti. Prvým krokom bolo vyhnanie českých protestantských duchovných, neskôr zakázali aj praktizovanie protestantskej viery a povoľovali výlučne katolícke náboženstvo. Ďalším nariadením prinútili protestantskú šľachtu opustiť krajinu. Po vydaní týchto nariadení štvrtina zámožných obyvateľov a tretina šľachty z krajiny emigrovala. Prostriedky uplatňované v Rakúsku a v Čechách sa stali vzorom pre rekatolizáciu ďalších častí Európy.

Z prenasledovaných prenasledovatelia

Kalvín, ktorý sa pripojil k hnutiu reformácie, musel v roku 1533 utiecť z Paríža hneď po tom, ako odzneli spoločne sformulované slová inauguračného príhovoru čerstvo dosadeného rektora Sorbonskej univerzity Nicolasa Copa. Vo svojej reči smelo hlásal v tom období vo Francúzsku prenasledované učenie protestantského hnutia, napríklad o ospravedlnení z viery, resp. o tom, že Ježiš Kristus je jediným prostredníkom medzi ľuďmi a Otcom.

Za svoju vieru bol Kalvín rozhodnutý zaplatiť emigráciou a v roku 1536 sa usídlil v Ženeve, meste, ktoré bolo vtedy na strane reformácie. So svojím duchovným spolupracovníkom Farellom spoločne od občanov prísne vyžadovali, aby si všetci horlivo osvojili protestantské základy viery a aby podľa nich žili. Väčšina ľudí to pociťovala ako neprijateľné vynucovanie rozhodnutí a reagovali s odozvou, že nie sú ochotní tolerovať, že im niekto neznámy rozkazuje, čo majú robiť. Po dvoch rokoch, v roku 1538 vypukli nepokoje, počas ktorých sa im podarilo týchto dvoch duchovných vyhnať. Mestská rada však v roku 1541 na vyriešenie rozvrátenej spoločenskej situácie povolala Kalvína späť – ten bol ochotný vrátiť sa a vykonávať pastiersku službu len pod podmienkou, že v meste bude povinné riadiť sa cirkevnými pravidlami, ktoré on vymedzí. Po tejto udalosti Kalvín až do svojej smrti v roku 1564 s plnou právomocou riadil náboženský život v Ženeve.

Kalvín sa neúprosne porátal s nepriateľmi viery, ktorých považoval za kacírov. Videlo sa mu za spravodlivé, aby boli takíto ľudia potrestaní smrťou. Jedným z najznámejších prípadov je odsúdenie a upálenie Michaela Serveta, ktorý popieral Božiu trojjedinosť. Kalvín už v roku 1546, roky pred príchodom tohto španielskeho lekára, napísal: „Ak sem príde, nestrpím, aby opustil Ženevu zaživa“. Servet v roku 1553 potajme prechádzal cez Ženevu. Už sa chystal opustiť mesto, keď ho na Kalvínov rozkaz zatkli a s obvinením z kacírstva ho postavili pred súd. Na základe Kalvínovho obvinenia, ktoré spísal do bodov, ho po viac ako dvojmesačnom súdnom spore upálili. Kalvínov zástupca mu nariadil trest smrti upálením, hoci Kalvín si prial vidieť hlavu svojho nepriateľa sťatú. Jedným z bodov obvinenia bolo to, že Servet údajne tvrdil, že „krst detí nie je ničím iným ako diabolským vynálezom a čarovaním“.

Kalvín okrem Serveta nechal popraviť aj ďalších, za jeho vlády nad Ženevou vyniesla rada spolu päťdesiatosem rozsudkov smrti. Medzi občanmi mesta sa našli aj takí, čo sa odmietali podieľať na Večeri Pánovej, pretože „z rúk tohto človeka kvapká krv našich spoluobčanov“.

Niektoré vyhlásenia anatém z Tridentského koncilu

O najsvätejšej sviatosti eucharistie

6. kánon. Ak niekto tvrdí, že v svätej sviatosti eucharistie Kristus, jednorodený Syn Boží, nemá byť navonok uctievaný kultom klaňania, a teda nemá byť uctievaný zvláštnym velebením, ani že nemá byť podľa chvályhodného a všeobecného (katolíckeho) rítu a zvyku svätej Cirkvi nosený počas procesií, ani byť vystavený ľudu, aby bol adorovaný, a že tí, ktorí uctievajú eucharistiu, sú modloslužobníci: nech je prekliaty!

O prijímaní sviatosti oltárnej „pod obojím“

1. kánon. Ak niekto tvrdí, že podľa Božích predpisov alebo pre spasenie je potrebné, aby každý veriaci v Krista prijímal najsvätejšiu sviatosť oltárnu pod obojím: nech je prekliaty!

O poslednom pomazaní

1. kánon. Ak niekto tvrdí, že obrad a účinok posledného pomazania, ktoré rímska cirkev praktizuje, je v rozpore s odkazom apoštola Jakuba a je potrebné ho zmeniť a že ho kresťania môžu bez hriechu odmietnuť: nech je prekliaty!

Zdroj: Hetek

Preklad: Lýdia Takácsová

	Hledej
	Je a svátek má Rostislav. Vytvoření registrace