poslal laco
Cyrilo-metodská tradícia?
Slovenská národná mytológia
Politici v minulosti i súčasnosti sa často odvolávajú na cyrilo-metodskú tradíciu bez toho, aby sa zamýšľali nad obsahom tohto pojmu. Čo sme vlastne zdedili od Cyrila a Metoda a ako to bolo vlastne s kresťanstvom u našich Slovanov?
Keď na počiatku 60. rokov 9. storočia hľadali na dvore veľkomoravského panovníka Rastislava spôsob, ako zabezpečiť medzinárodnú suverenitu svojej ríše, mali pred sebou v podstate jedinú voľbu. Prijať – aspoň formálne – kresťanstvo za oficiálne štátne náboženstvo. V krajine už pôsobili misionári z „Vlách, Grécka a Nemiec“ a možno aj z britských ostrovov. Toto všetko sa odohrávalo pred príchodom Cyrila a Metoda.
Nie je preto historicky korektné považovať solúnskych bratov za „vierozvestov“, keďže v 863 roku prišli do krajiny, kde už prebiehala christianizácia prevažne z latinskej oblasti. Odtiaľ pochádzali skutoční vierozvestovia. Latinskí, hlavne bavorskí kňazi sa však snažili začleniť Veľkú Moravu do franskej sféry vplyvu nad mieru, akú bola slovanská nobilita schopná akceptovať. Rastislav teda požiadal Rím, centrum latinskej cirkvi, o pomoc pri budovaní samostatnej cirkevnej organizácie. Pápež Mikuláš bol však odkázaný na spojenectvo Frankov, a tak žiadosť odmietol.
Veľkomoravský panovník sa preto obrátil do metropoly východného kresťanstva, do Konstantinopolu. Tu sa síce začudovali nad žiadosťou zo vzdialenej krajiny, ležiacej mimo ich geopolitických záujmov, ale keďže potrebovali čeliť fransko-bulharskému spojenectvu, vyslali na Veľkú Moravu misiu vedenú bratmi Konštantínom a Metodom. Bola to misia na oveľa nižšej úrovni, ako očakával Rastislav (bratia neboli v tom čase ani vysvätení), ale išlo o skúsených diplomatov. Celý proces christianizácie zdynamizovali a dali mu novú tvár. Zostavili podľa gréckej abecedy hlaholiku, nové písmo potrebné na preklad bohoslužobných kníh do jazyka Slovanov, vybudovali cirkevné učilište, a čo je najpodstatnejšie, zaviedli bohoslužby v slovanskom jazyku.
Na Veľkú Moravu však priniesli aj ideologické konflikty, čo sa im stalo neskôr osudným. V krajine sa totiž objavil švábsky kňaz Wiching a postavil sa na čelo latinského tábora. Dualizmus Veľkej Moravy (t. j. nedostatočná integrácia vlastnej Moravy a Nitrianska do jedného štátneho celku) sa prejavil aj v cirkevnej organizácii. Kým Metod sa stal roku 880 arcibiskupom so sídlom v Mikulčiciach alebo Starom Měste, Wiching bol pápežom Jánom III. vymenovaný za nitrianskeho biskupa. Konflikt latinskej a byzantskej cirkvi vyvrcholil po smrti Metoda (6. 4. 885) vyhnaním jeho žiakov. Podľa životopisu biskupa Klimenta tomuto osudnému rozhodnutiu Svätopluka pravdepodobne predchádzal útok byzantíncov na latinských kňazov.
Byzantská misia sa teda skončila neúspechom. Hlaholské písmo sa medzi veľkomoravskými Slovanmi neujalo, napokon už vtedy bolo známe len malému počtu klerikov. Vypovedaním byzantskej misie sa prestali konať východné obrady a slovanskú liturgiu už predtým pápež Štefan V. zakázal. Kresťanskú tradíciu prenášali z Veľkej Moravy do mladších období latinskí kňazi. Nehovoriac o tom, že priamo na slovenskom území nemala byzantská cirkev zrejme nikdy silnejšiu pozíciu ako cirkev západná.
Romantickej idei o cyrilometodejskom dedičstve chýba v kultúrnych hodnotách nášho národa reálna obsahová náplň. Aj Ústava SR, v ktorej sa hovorí o cyrilometodejskom dedičstve, je písaná latinkou, teda písmom Wichinga a latinských misionárov.
Týmto chceme upozorniť na skutočnosti nie vždy interpretované v súlade s historickými faktami alebo zneužívané ideológiami.
VLADIMÍR TURČAN
(Autor je archeológom)
