Grano Salis - Meno v Biblii

Osobne som zástancom čo najvernejšieho zachovania pôvodnej hebrejskej (v menej prípadoch i gréckej) podoby mien, a to nielen preto, že dávajú čitateľovi prekladu príchuť originálu, ale najmä preto, lebo každé biblické meno má svoj charakteristický význam, ktorý sa poslovenčením takmer vždy stane nerozoznateľným.

V prípade mien ako Eliáš alebo Ezechiáš=Chizkijáš čitateľ nezacíti prítomnosť teoforickej prípony -jáhú, a teda nebude mať z čítania prekladu podobný zážitok, aký má čitateľ originálu, ktorému sa Božie meno Jahve objavuje a pripomína v nespočetných prípadoch. [Zdôrazňuje to napríklad aj komentár k 1. Paralipomenon, 3. kap. v Českom ekumenickom preklade (vyd. z r. 1977, str. 311), ktorý hovorí, že každé meno v rodokmeni kráľov z Dávidovej dynastie je samo osebe svedectvom o Bohu. „Stačí niektoré mená preložiť, aby vyniklo jasné svedectvo o Hospodinovej činnosti ... alebo o Hospodinovej existencii.“ O ľuďoch, ktorí nežili v súlade s významom svojho mena, hovorí, že „čo nedokázali skutkami, môžu dokázať aspoň menami: vydávať jasné svedectvo o Hospodinovej zvrchovanosti a neporovnateľnosti. Keď bol takýto zoznam recitovaný, potom sa srdcia poslucháčov zrejme zachvievali posvätnou bázňou, lebo sa vyslovavalo veľmi často v skratke nevysloviteľné meno Hospodin (Jahve). Týrn sa dosvedčoval Hospodinov zvláštny vzťah k ľudu...“ (Kurzíva je pôvodná.)] Ďalej je tu skutočnosť, že v takýchto prípadoch sa zakrýva intimita vzťahu biblických postáv k Bohu, ktorého meno figurovalo v ich menách, čo v biblických časoch, keď meno nebolo len formálnou nálepkou, ale živým svedectvom o človeku i o Bohu, nepochybne malo silný vplyv na jednotlivcovo vnímanie vlastnej identity vo vzťahu k Stvoriteľovi. Preto mi je blízke riešenie českých prekladov Dr. Hegera a Šrámka (napr. Elijjahu, Ješajahu a pod.)

Niečo podobné možno povedať aj o menách typu Abšalom a pod.; v zaužívanej podobe „Absolón“ nikto nezachytí „šalom“, pokoj či mier, ktorý figuruje aj v mene ďalšieho Dávidovho syna, Šalamúna. Keď si predstavíme, že by mená slovenských historických osobnastí boli pri preklade napríklad do angličtiny poangličtené: neznelo by nám čudne a neprirodzene meno George Janosik namiesto Juraj Jánošík, alebo Frank Palacký? O to závažnejšie by to bolo pri menách rýdzo slovanského pôvodu, ako Jaroslav, Kvetoslava, Vladimír, Slavomír a podobne. Prípadným poangličtením by stratili nielen fonetickú prirodzenosť, ale aj etymologickú spätosť s myšlienkovým svetom doby, v ktorej vznikali. O to viac to platí o menách biblických, ktoré sú často aj vyznaním viery (Elijáhú = Môj Boh ( je) Jahve on, Daniel = Môj sudca je Boh atď.) alebo súvisia s Božím zámerom, proroctvom... Nahrádzanie pôvodných mien slovenskými menami by nebolo prijateľné ani vtedy, keby boli slovenské ekvivalenty presným prekladom hebrejského mena (ťažko si predstaviť, že by sme biblického Šalamúna nazývali jemu významovo najbližším „Miroslav“); o to viac to platí vtedy, keď medzi originálom a prekladom k významovej zhode nedochádza.
Protestantský učenec Štefan Piecka je „za ponechaníe hebrejského výrazu vlastného mena“ tam, kde je v origináli. (Bulletin 1996, str. 18, pravý stĺpec) a ďalej: „Možno sme ešte celkom nedocenili a do dôsledkov nepochopili jeho [t.j. Božieho mena] užívanie v Biblii. Hľadajme pravdu, hľadajme ju spoločne a držme sa jej.“ Ešte jeden citát z knihy "Biblia u nás" od Rudolfa Koštiala (str. 134): „Pravda je omnoho cennejšia ako posvätná chyba“

To je myšlienka mimoriadne dôležitá v súvislosti s nahrádzaním mena Jahve slovom Hospodin alebo Pán. Netreba zvlášť zdôrazňovať, že oba náhradné termíny, t. j. Hospodin i Pán, nie sú prekladom hebrejského „Jahve“, ale buď slova „baal“ (v zmysle: pán, vlastník, majiteľ), alebo „adón“ - pán. Slovo “adon” sa vzťahuje na všeliakých pánov. S určitým členom niekoľko krát aj na Jahve. „Adónaj“ je pán v pluráli majestaticus, doslovne znamená – „páni moji“ a vyskytuje sa asi 300-krát a vzťahuje sa výlučne na pravého Boha. Tento titul by možno bolo vhodné prepisovať slovom Hospodin. Je zaujímavé, že úctivé slovné spojenie „Pán Boh“ - „adonaj elohim“, som v Biblii samo o sebe nenenašiel ani raz. Dnes je bežné oslovenie napr „pán inžinier“, Biblia niečo také nepozná. Slovo „elohim“ sa vyskytuje asi 368-krát a 8-krát sa vzťahuje na falošných bohov. Napríklad 1Sam 5:7 – náš elohim dágon. Z toho jasne vidieť že elohim nie je meno pravého Boha.

Prekladatelia žiadne iné nomen proprium neprekladajú všeobecným označením a žiadne všeobecné označenie sa neprekladá vlastným menom. Čo by sa stalo, keby sme v Pentateuchu nahradili nomen proprium „Mojžiš“ všeobecným (hoci pravdivým) označením „Prorok“? A či by nepôsobili evanjeliá oveľa menej osobne, ak by sme vlastné meno Ježiš nahradili napríklad titulom Pán, Boží Syn či Učiteľ? Veď je napísané (1. Korinťanom 8,5.6), že je mnoho pánov i mnoho tých, čo sú nazývaní bohmi. Len jeden Pán však má meno Ježiš Kristus (tým je odlíšený od ostatných) a iba jeden Boh má meno Jahve, čo ho robí jedinečným.
Nový Zákon bez mena Ježiš už nie je Novým Zákonom, rovnako Starý Zákon bez mena Jahve už nie je Starým Zákonom. V tomto prípade je naozaj oveľa cennejšia pravda ako posvätná chyba. Veď či nepôsobí mätúco preklad Žalmu 110,1, kde podľa niektorých prekladov čítame: „Pán povedal môjmu Pánovi“? Ktorý Pán povedal ktorému Pánovi? Slovom Hospodin (ktoré na tomto mieste uvádzajú niektoré iné preklady) sa odchýlime od mätenia čitateľa len nepatrne, pretože slovo Hospodin znamená to isté, čo Pán (rovnako ako slová „otrok“ a „rab“ sú to len synonymá).

Slovo Hospodin podľa diela: „O prekladoch Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov“, vydal slavistický kabinet SAV, Bratislava 1997. Na strane 147 udáva: „slovo Gospod, Hospod, Hospodin, sú pozostatkami požehnanej misie Konštantína a Metoda.“ Zase ide o tradíciu. To isté dielo str.145 uvádza „Septuaginta...meno JHVH nemohli prepísať, lebo gréčtina neumožňuje použiť vnútri slova spoluhlásky h, v. Nevysloviteľné meno JHVH nahradili v preklade slovom Kyrios, teda prekladom slova Adónáj. Adónáj a Kyrios majú rovnaký význam „Pán.“ - Prekladatelia Septuaginty museli preložiť aj liturgické zvolanie Hallelú jáh. Z dvoch slov urobili jedno nezrozumiteľné slovo Alléloyia. ...Bezradnosť prekladateľov sa preniesla zo Septuaginty do Vulgáty.“ (zvýraznené autorom)

Málo známy je fakt, že existuje niekoľko fragmentov Septuaginty, v ktorých je božie meno v gréckom texte vpísané hebrejsky. Uvediem konkrétny príklad Septuaginty pod označením P. Found Inv. 266. Rukopis je v súčasnej dobe v Societé Royale de Papyrologie (Gr. P. 458), Káhira. Ide o 117 fragmentov z 1. storočia p.n.l. kde v gréckom texte je kvadrátnou hebrejčinou vpísaný tetragramaton, nie kyrios. Ide o 5.Mojžišovu a meno je vpísané 49 krát. http://en.wikipedia.org/wiki/Papyrus_Fouad_266

Vo štvrtom storočí Hieroným, prekladateľ latinskej Vulgáty vo svojom úvode ku knihám Samuelovým a Kráľovským píše, že až do dnes nachádzame v istých gréckych knihách božie meno vyjadrené starovekými písmenami. V jednom dopise (Papyrus Grecs Bibliques, F. Dunand, Káhira, 1966, s. 47, ppč 4) sa vyjadril že istý nevzdelanci kvôli podobnosti písmien, keď v gréckych knihách našli Meno, boli zvyknutí čítať ΠΙΠΙ - grécke písmena zodpovedajúce PIPI v latinke. Je naozaj paradoxné, že meno, ktoré sa v origináli vyskytuje 6828-krát (Teologický zborník, 1995, str. 147), sa v niektorých prekladoch nevyskytuje ani raz! Len veta „vajjomer Jahve, „a povedal Jahve“ tvorí celé 4% slov Starého Zákona (Martin Prudký: Cvičebnice biblické hebrejštiny, 1992, str. 5, pozn. 2).

Podobne sa o nutnosti používania osobného mena Jahve (v angličtine aj Jehovah) v preklade vyjadrili aj vydavatelia amerického prekladu American Standard Version vo vydaní z roku 1901: „...the American Revisers, after a careful considerotion, were brought to the unanimous conviction that a Jewish superstition, which regarded the Divine Name as too sacred to be uttered, ought no longer to dominate in the English or any other version of the Old Testament, as it fortunately does not in the numerous versions made by modern missionaries. This Memorial Name, explained in Ex. iii. 14, 15, and emphasized as such over and over in the original text of the Old Testament, designates God as the personal God, as the covenant God, the God of revelation, the Deliverer, the Friend of his people;-not merely the abstractly "Eternal one" of many French translations, but the ever living Helper of those who are in trouble. This personal name, with its wealth of sacred associations, is now restored to the place in the sacred text to which it has an unquestionable claim.“ (The Holy Bible, American Standard Version, Newly edited by the American Revision Committee A.D. 1901, Preface, str. iv, ods. I.; zvýraznené mnou) PREKLAD: „...americká revízna komisia sa jednomyseľne zhodla na tom, že židovská povera, podľa ktorej je božské meno príliš sväté, aby sa vyslovovalo, by už nemala, prevládat' v anglickam ani v nijakom inom preklade Starého Zákona, ako už našťastie neprevláda v mnohých prekladoch vydaných novodobými misionármi. Toto pamätné Meno, vysvetlené v Ex. iii. 14,15 a zdôraznené ako také znovu a znovu v pôvodnom texte Starého Zákona, vykresľuje Boha ako osobného Boha, ako Boha zmluvy, Boha zjavenia, Osloboditeľa, Priateľa svojho ľudu; - nie ako len abstraktného "Večného", ako to uvádzajú mnohé francúzske preklady, ale ako stále živého Pomocníka tých, ktorí sú v ťažkostiach. Toto osobné meno so svojím množstvom posvätných súvislostí sa teraz vracia na svoje miesto v posvätnom texte, na čo má nesporný nárok,“ (zvýraznené mnou) V tejto súvislosti mi nedá necitovat" aj katolícky „katechizmus pre dospelých“, knižku „Viem, komu som uveril“ (Rím 1987), ktorá na strane 75 pod heslom Božie meno a osoba uvádza: „Podobne ako človeka nedokonale poznáme iba na základe jeho jednotlivých vlastností, nemôžeme pochopiť ani Božiu podstatu, uvažujúc iba o niektorých jeho vlastnostiach. ľudia sa dávajú spoznať tak, že povedia svoje meno. ...Kto má meno, nie je „to“, ale „ja“, „ty“, osobou, ktorá vie rozprávať a ktorú možno oslovit'...Keď niekoho oslovíme po mene, dávame tým najavo, že ho poznáme a máme k nemu vzt'ah. Kto má vo verejnosti meno, nie je hocikým, nie je anonymným, lež známym a významným. Tí bez mena, naopak, sú bezvýznamní, nehodní zmienky, bez hlasu a vplyvu. Aj Boh sa zjavuje tým, že prezrádza svoje meno. ... Zjavenie Božieho mena JAHVE je stredobodom starozákonného zjavenia. Keď Boh má meno, znamená to, že Boh nie je vecou, predmetom, ktorým možno disponovať.... Jeho meno je pre človeka prísľubom a prisvedčením. Keďže Boh má meno, môže nás osloviť a my môžeme osloviť jeho. Nie je nemým, lež hovoriacim a osloviteľným Bohom.“ (kurzíva je pôvodná)

Podobne sa o tomto mene vyjadruje aj poznámka pod čiarou k Ex 3,14 v už spomínanom Českom ekumenickom preklade: „Meno Jahve ... vždy lzraelu pripomínalo Boha blízkeho, Spasiteľa.“ Bezmennosť bola v biblických časoch veľkou pohanou, ako to potvrdzuje aj Jób 30,8: "Synovia blázna i synovia človeka bez mena; boli vypudení zo zeme." (Roháčkov preklad) Evanjelický preklad dokonca v tomto verši hovorí o „bezmennej hávedi“ a preklad vydaný Spolkom sv. Vojtecha ho prekladá: „Tí zlosynovia, čo ani mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali.“ Bezmenný je aj muž, ktorý hriešne odmieta „vzbudiť meno zomrelému“ manželovi. Moábčanky Rút; Písmo o ňom hovorí, len že je to `ten a ten`, po hebrejsky „ploní almoní“- Rút 4,1.5. Podľa niektorých zdrojov takto nazývali židovskí rabíni Božieho Syna, Ježiša, keď chceli vyjadriť svoj negatívny postoj voči nemu [Mišna: Jevamot; Tosefta Jevamot 3,3; Joma 66b; pozri: Gábriš, K.: Kristus (Mesiáš) - Ježiš, Bratislava 1995, str. 64]. Takto sa v prekladoch Písma, ktoré namiesto Božieho mena uvádzajú náhradné pojmy, nepriamo dostáva pohany spojenej s bezmennosťou aj samému Bohu. A tak osud, ktorý mal postihnúť podpaľača Hérostrata, takmer postihol požehnaného Stvoriteľa vesmíru. To že v Biblii ani v pôvodnom texte nenájdeme meno svätého ducha môže znamenať len to, že to nie je osoba.

	Hledej
	Je a svátek má Marcela. Vytvoření registrace