Grano Salis NetworkGrano SalisGranoChatMusicalise-KnihyModlitbyD K DKřesťANtiqC H M IMOSTYNotabeneECHO 
Vítejte na Grano Salis
Hledej
 
Je a svátek má Jáchym.   Vytvoření registrace
  Článků < 7 dní: 9, článků celkem: 16194, komentáře < 7 dní: 261, komentářů celkem: 397241, adminů: 60, uživatelů: 5077  
Vyzkoušejte
Jednoduché menu

Úvodní stránka

Archiv článků

Protestantské církve

Veřejné modlitby

Zpovědnice

e-Knihovna

e-Knihy pro mobily

Kam na internetu

Soubory ke stažení

Recenze

Diskusní fórum

Tvůj blog

Blogy uživatelů

Ceny Zlatá Perla

Ceny Zlatá Slza

Doporučit známým

Poslat článek


Tip na Vánoční dárek:

Recenze
Obsah
OBJEDNAT


GRANO MUSICALIS

Hudební portál
GRANO MUSICALIS
mp3 zdarma

Velký pátek

Vzkříšení


Pravidla


Kdo je online
Právě je 265 návštěvník(ů)
a 3 uživatel(ů) online:

Akuzativ
rosmano
gregorios777

Jste anonymní uživatel. Můžete se zdarma registrovat kliknutím zde

Polemika


Přihlášení

Novinky portálu Notabene
·Selhání pøedstavitelù Jižních baptistù pøi ochranì obìtí sexuálního zneužívání
·Sbor Bratrské jednoty baptistù v Lovosicích vstoupil do likvidace
·Informace z jednání Výkonného výboru BJB dne 10. kvìtna 2022
·JAS 50 let: Adrian Snell, trièko a beatifikace Miloše Šolce
·Online pøenosy ze setkání všech JASákù k 50. výroèí pìveckého sboru JAS
·Prohlášení tajemníka Èeské evangelikální aliance k ruské agresi na Ukrajinì
·Jak se pøipravit na podzimní vlnu?
·Kam se podìly duchovní dary?
·Bratrská jednota baptistù se stala èlenem Èeské eavngelikální aliance
·Patriarcha Kirill v Západu vidí semeništì zla a sní o vizi velkého Ruska

více...

Počítadlo
Zaznamenali jsme
109060926
přístupů od 17. 10. 2001

Teologie: Meno v Biblii
Vloženo Středa, 21. březen 2012 @ 22:00:10 CET Vložil: Olda

O Bibli poslal chani

Osobne som zástancom čo najvernejšieho zachovania pôvodnej hebrejskej (v menej prípadoch i gréckej) podoby mien, a to nielen preto, že dávajú čitateľovi prekladu príchuť originálu, ale najmä preto, lebo každé biblické meno má svoj charakteristický význam, ktorý sa poslovenčením takmer vždy stane nerozoznateľným.

V prípade mien ako Eliáš alebo Ezechiáš=Chizkijáš čitateľ nezacíti prítomnosť teoforickej prípony -jáhú, a teda nebude mať z čítania prekladu podobný zážitok, aký má čitateľ originálu, ktorému sa Božie meno Jahve objavuje a pripomína v nespočetných prípadoch. [Zdôrazňuje to napríklad aj komentár k 1. Paralipomenon, 3. kap. v Českom ekumenickom preklade (vyd. z r. 1977, str. 311), ktorý hovorí, že každé meno v rodokmeni kráľov z Dávidovej dynastie je samo osebe svedectvom o Bohu. „Stačí niektoré mená preložiť, aby vyniklo jasné svedectvo o Hospodinovej činnosti ... alebo o Hospodinovej existencii.“ O ľuďoch, ktorí nežili v súlade s významom svojho mena, hovorí, že „čo nedokázali skutkami, môžu dokázať aspoň menami: vydávať jasné svedectvo o Hospodinovej zvrchovanosti a neporovnateľnosti. Keď bol takýto zoznam recitovaný, potom sa srdcia poslucháčov zrejme zachvievali posvätnou bázňou, lebo sa vyslovavalo veľmi často v skratke nevysloviteľné meno Hospodin (Jahve). Týrn sa dosvedčoval Hospodinov zvláštny vzťah k ľudu...“ (Kurzíva je pôvodná.)] Ďalej je tu skutočnosť, že v takýchto prípadoch sa zakrýva intimita vzťahu biblických postáv k Bohu, ktorého meno figurovalo v ich menách, čo v biblických časoch, keď meno nebolo len formálnou nálepkou, ale živým svedectvom o človeku i o Bohu, nepochybne malo silný vplyv na jednotlivcovo vnímanie vlastnej identity vo vzťahu k Stvoriteľovi. Preto mi je blízke riešenie českých prekladov Dr. Hegera a Šrámka (napr. Elijjahu, Ješajahu a pod.)

Niečo podobné možno povedať aj o menách typu Abšalom a pod.; v zaužívanej podobe „Absolón“ nikto nezachytí „šalom“, pokoj či mier, ktorý figuruje aj v mene ďalšieho Dávidovho syna, Šalamúna. Keď si predstavíme, že by mená slovenských historických osobnastí boli pri preklade napríklad do angličtiny poangličtené: neznelo by nám čudne a neprirodzene meno George Janosik namiesto Juraj Jánošík, alebo Frank Palacký? O to závažnejšie by to bolo pri menách rýdzo slovanského pôvodu, ako Jaroslav, Kvetoslava, Vladimír, Slavomír a podobne. Prípadným poangličtením by stratili nielen fonetickú prirodzenosť, ale aj etymologickú spätosť s myšlienkovým svetom doby, v ktorej vznikali. O to viac to platí o menách biblických, ktoré sú často aj vyznaním viery (Elijáhú = Môj Boh ( je) Jahve on, Daniel = Môj sudca je Boh atď.) alebo súvisia s Božím zámerom, proroctvom... Nahrádzanie pôvodných mien slovenskými menami by nebolo prijateľné ani vtedy, keby boli slovenské ekvivalenty presným prekladom hebrejského mena (ťažko si predstaviť, že by sme biblického Šalamúna nazývali jemu významovo najbližším „Miroslav“); o to viac to platí vtedy, keď medzi originálom a prekladom k významovej zhode nedochádza.
Protestantský učenec Štefan Piecka je „za ponechaníe hebrejského výrazu vlastného mena“ tam, kde je v origináli. (Bulletin 1996, str. 18, pravý stĺpec) a ďalej: „Možno sme ešte celkom nedocenili a do dôsledkov nepochopili jeho [t.j. Božieho mena] užívanie v Biblii. Hľadajme pravdu, hľadajme ju spoločne a držme sa jej.“ Ešte jeden citát z knihy "Biblia u nás" od Rudolfa Koštiala (str. 134): „Pravda je omnoho cennejšia ako posvätná chyba“

To je myšlienka mimoriadne dôležitá v súvislosti s nahrádzaním mena Jahve slovom Hospodin alebo Pán. Netreba zvlášť zdôrazňovať, že oba náhradné termíny, t. j. Hospodin i Pán, nie sú prekladom hebrejského „Jahve“, ale buď slova „baal“ (v zmysle: pán, vlastník, majiteľ), alebo „adón“ - pán. Slovo “adon” sa vzťahuje na všeliakých pánov. S určitým členom niekoľko krát aj na Jahve. „Adónaj“ je pán v pluráli majestaticus, doslovne znamená – „páni moji“ a vyskytuje sa asi 300-krát a vzťahuje sa výlučne na pravého Boha. Tento titul by možno bolo vhodné prepisovať slovom Hospodin. Je zaujímavé, že úctivé slovné spojenie „Pán Boh“ - „adonaj elohim“, som v Biblii samo o sebe nenenašiel ani raz. Dnes je bežné oslovenie napr „pán inžinier“, Biblia niečo také nepozná. Slovo „elohim“ sa vyskytuje asi 368-krát a 8-krát sa vzťahuje na falošných bohov. Napríklad 1Sam 5:7 – náš elohim dágon. Z toho jasne vidieť že elohim nie je meno pravého Boha.

Prekladatelia žiadne iné nomen proprium neprekladajú všeobecným označením a žiadne všeobecné označenie sa neprekladá vlastným menom. Čo by sa stalo, keby sme v Pentateuchu nahradili nomen proprium „Mojžiš“ všeobecným (hoci pravdivým) označením „Prorok“? A či by nepôsobili evanjeliá oveľa menej osobne, ak by sme vlastné meno Ježiš nahradili napríklad titulom Pán, Boží Syn či Učiteľ? Veď je napísané (1. Korinťanom 8,5.6), že je mnoho pánov i mnoho tých, čo sú nazývaní bohmi. Len jeden Pán však má meno Ježiš Kristus (tým je odlíšený od ostatných) a iba jeden Boh má meno Jahve, čo ho robí jedinečným.
Nový Zákon bez mena Ježiš už nie je Novým Zákonom, rovnako Starý Zákon bez mena Jahve už nie je Starým Zákonom. V tomto prípade je naozaj oveľa cennejšia pravda ako posvätná chyba. Veď či nepôsobí mätúco preklad Žalmu 110,1, kde podľa niektorých prekladov čítame: „Pán povedal môjmu Pánovi“? Ktorý Pán povedal ktorému Pánovi? Slovom Hospodin (ktoré na tomto mieste uvádzajú niektoré iné preklady) sa odchýlime od mätenia čitateľa len nepatrne, pretože slovo Hospodin znamená to isté, čo Pán (rovnako ako slová „otrok“ a „rab“ sú to len synonymá).

Slovo Hospodin podľa diela: „O prekladoch Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov“, vydal slavistický kabinet SAV, Bratislava 1997. Na strane 147 udáva: „slovo Gospod, Hospod, Hospodin, sú pozostatkami požehnanej misie Konštantína a Metoda.“ Zase ide o tradíciu. To isté dielo str.145 uvádza „Septuaginta...meno JHVH nemohli prepísať, lebo gréčtina neumožňuje použiť vnútri slova spoluhlásky h, v. Nevysloviteľné meno JHVH nahradili v preklade slovom Kyrios, teda prekladom slova Adónáj. Adónáj a Kyrios majú rovnaký význam „Pán.“ - Prekladatelia Septuaginty museli preložiť aj liturgické zvolanie Hallelú jáh. Z dvoch slov urobili jedno nezrozumiteľné slovo Alléloyia. ...Bezradnosť prekladateľov sa preniesla zo Septuaginty do Vulgáty.“ (zvýraznené autorom)

Málo známy je fakt, že existuje niekoľko fragmentov Septuaginty, v ktorých je božie meno v gréckom texte vpísané hebrejsky. Uvediem konkrétny príklad Septuaginty pod označením P. Found Inv. 266. Rukopis je v súčasnej dobe v Societé Royale de Papyrologie (Gr. P. 458), Káhira. Ide o 117 fragmentov z 1. storočia p.n.l. kde v gréckom texte je kvadrátnou hebrejčinou vpísaný tetragramaton, nie kyrios. Ide o 5.Mojžišovu a meno je vpísané 49 krát. http://en.wikipedia.org/wiki/Papyrus_Fouad_266

Vo štvrtom storočí Hieroným, prekladateľ latinskej Vulgáty vo svojom úvode ku knihám Samuelovým a Kráľovským píše, že až do dnes nachádzame v istých gréckych knihách božie meno vyjadrené starovekými písmenami. V jednom dopise (Papyrus Grecs Bibliques, F. Dunand, Káhira, 1966, s. 47, ppč 4) sa vyjadril že istý nevzdelanci kvôli podobnosti písmien, keď v gréckych knihách našli Meno, boli zvyknutí čítať ΠΙΠΙ - grécke písmena zodpovedajúce PIPI v latinke. Je naozaj paradoxné, že meno, ktoré sa v origináli vyskytuje 6828-krát (Teologický zborník, 1995, str. 147), sa v niektorých prekladoch nevyskytuje ani raz! Len veta „vajjomer Jahve, „a povedal Jahve“ tvorí celé 4% slov Starého Zákona (Martin Prudký: Cvičebnice biblické hebrejštiny, 1992, str. 5, pozn. 2).

Podobne sa o nutnosti používania osobného mena Jahve (v angličtine aj Jehovah) v preklade vyjadrili aj vydavatelia amerického prekladu American Standard Version vo vydaní z roku 1901: „...the American Revisers, after a careful considerotion, were brought to the unanimous conviction that a Jewish superstition, which regarded the Divine Name as too sacred to be uttered, ought no longer to dominate in the English or any other version of the Old Testament, as it fortunately does not in the numerous versions made by modern missionaries. This Memorial Name, explained in Ex. iii. 14, 15, and emphasized as such over and over in the original text of the Old Testament, designates God as the personal God, as the covenant God, the God of revelation, the Deliverer, the Friend of his people;-not merely the abstractly "Eternal one" of many French translations, but the ever living Helper of those who are in trouble. This personal name, with its wealth of sacred associations, is now restored to the place in the sacred text to which it has an unquestionable claim. (The Holy Bible, American Standard Version, Newly edited by the American Revision Committee A.D. 1901, Preface, str. iv, ods. I.; zvýraznené mnou) PREKLAD: „...americká revízna komisia sa jednomyseľne zhodla na tom, že židovská povera, podľa ktorej je božské meno príliš sväté, aby sa vyslovovalo, by už nemala, prevládat' v anglickam ani v nijakom inom preklade Starého Zákona, ako už našťastie neprevláda v mnohých prekladoch vydaných novodobými misionármi. Toto pamätné Meno, vysvetlené v Ex. iii. 14,15 a zdôraznené ako také znovu a znovu v pôvodnom texte Starého Zákona, vykresľuje Boha ako osobného Boha, ako Boha zmluvy, Boha zjavenia, Osloboditeľa, Priateľa svojho ľudu; - nie ako len abstraktného "Večného", ako to uvádzajú mnohé francúzske preklady, ale ako stále živého Pomocníka tých, ktorí sú v ťažkostiach. Toto osobné meno so svojím množstvom posvätných súvislostí sa teraz vracia na svoje miesto v posvätnom texte, na čo má nesporný nárok, (zvýraznené mnou) V tejto súvislosti mi nedá necitovat" aj katolícky „katechizmus pre dospelých“, knižku „Viem, komu som uveril“ (Rím 1987), ktorá na strane 75 pod heslom Božie meno a osoba uvádza: „Podobne ako človeka nedokonale poznáme iba na základe jeho jednotlivých vlastností, nemôžeme pochopiť ani Božiu podstatu, uvažujúc iba o niektorých jeho vlastnostiach. ľudia sa dávajú spoznať tak, že povedia svoje meno. ...Kto má meno, nie je „to“, ale „ja“, „ty“, osobou, ktorá vie rozprávať a ktorú možno oslovit'...Keď niekoho oslovíme po mene, dávame tým najavo, že ho poznáme a máme k nemu vzt'ah. Kto má vo verejnosti meno, nie je hocikým, nie je anonymným, lež známym a významným. Tí bez mena, naopak, sú bezvýznamní, nehodní zmienky, bez hlasu a vplyvu. Aj Boh sa zjavuje tým, že prezrádza svoje meno. ... Zjavenie Božieho mena JAHVE je stredobodom starozákonného zjavenia. Keď Boh má meno, znamená to, že Boh nie je vecou, predmetom, ktorým možno disponovať.... Jeho meno je pre človeka prísľubom a prisvedčením. Keďže Boh má meno, môže nás osloviť a my môžeme osloviť jeho. Nie je nemým, lež hovoriacim a osloviteľným Bohom.“ (kurzíva je pôvodná)

Podobne sa o tomto mene vyjadruje aj poznámka pod čiarou k Ex 3,14 v už spomínanom Českom ekumenickom preklade: „Meno Jahve ... vždy lzraelu pripomínalo Boha blízkeho, Spasiteľa.“ Bezmennosť bola v biblických časoch veľkou pohanou, ako to potvrdzuje aj Jób 30,8: "Synovia blázna i synovia človeka bez mena; boli vypudení zo zeme." (Roháčkov preklad) Evanjelický preklad dokonca v tomto verši hovorí o „bezmennej hávedi“ a preklad vydaný Spolkom sv. Vojtecha ho prekladá: „Tí zlosynovia, čo ani mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali.“ Bezmenný je aj muž, ktorý hriešne odmieta „vzbudiť meno zomrelému“ manželovi. Moábčanky Rút; Písmo o ňom hovorí, len že je to `ten a ten`, po hebrejsky „ploní almoní“- Rút 4,1.5. Podľa niektorých zdrojov takto nazývali židovskí rabíni Božieho Syna, Ježiša, keď chceli vyjadriť svoj negatívny postoj voči nemu [Mišna: Jevamot; Tosefta Jevamot 3,3; Joma 66b; pozri: Gábriš, K.: Kristus (Mesiáš) - Ježiš, Bratislava 1995, str. 64]. Takto sa v prekladoch Písma, ktoré namiesto Božieho mena uvádzajú náhradné pojmy, nepriamo dostáva pohany spojenej s bezmennosťou aj samému Bohu. A tak osud, ktorý mal postihnúť podpaľača Hérostrata, takmer postihol požehnaného Stvoriteľa vesmíru. To že v Biblii ani v pôvodnom texte nenájdeme meno svätého ducha môže znamenať len to, že to nie je osoba.


"Meno v Biblii" | Přihlásit/Vytvořit účet | 5 komentáře | Search Discussion
Za obsah komentáře zodpovídá jeho autor.

Není povoleno posílat komentáře anonymně, prosím registrijte se

Re: Meno v Biblii (Skóre: 1)
Vložil: poutnick v Čtvrtek, 22. březen 2012 @ 09:02:33 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
Také mám raději originální jména, i když hebrejskému jazyku až na pár slov nerozumím. Mám zvláštní pocit jako kdybych je už dřív někdy slyšel a připadají mi těžko popsatelným způsobem opravdová. Hodně se používají v jeruzalémském překladu. Moc rád mám ale i jméno Hospodin, které podle mne dokonale vystihuje odpovídající nuanci slova pán jako hospodář.
Mnoho jmen našich předků jsou počeštěná jména světců a světic, přestože zní pohansky. Například Květoslav nebo Květoslava bývali křtěni podle svatého Floriana, legionáře a mučedníka. Aleš=Alexandr, Racek Horacius, Horymír Montanus, Čeněk Inocenc nebo Vincenc, Vok Vítek, Eliška Alžběta, Oldřich Ulrich, Bedřich Friedrich, Anežka Agnes apod. Krásná vyznavačská jména jsou Cyriak a Cyril, odvozená od řeckého kyrie. Od světců pocházejí i mnohá příjmení. Vávra, Vacek, Vavroch, Vackář nebo Vaculík od svatého Váslava, Bárta, Bartek nebo Barták od svatého Bartoloměje. Některá jména byla násilně počeštěna a vydávána za pohanská až v době obrozeneckých nacionalistů. Zajímavé je například často užívané jméno Smil, které vyvolává představu smilnění. Latinský tvar je Eusebius a znamená Bohabojný nebo Uctívající Boha.
To že dodneška používáme jejich jména, i když si to někdy ani neuvědomujeme svědčí o úctě ke svatým v prvotní Církvi. To že byly děti křtěny v jejich jménu, i když ještě nějakou dobu přetrvávala i jména která měla původ v pohanské antice. Jako třeba Martin, Dionýsios nebo dokonce Lucifer.



Re: Meno v Biblii (Skóre: 1)
Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Pondělí, 09. duben 2012 @ 17:07:29 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Výstižný postreh majú katolícki autori knihy „Komentár k Starému zákonu I. zväzok“ str 148, k veršom Genezis 3,2-3. Všimli si, že had oslovuje Boha bez mena a podobne Eva po hriechu tiež vynechala meno. Potom keď porodila syna, zase z vďačnosti použila meno. Len škoda, že aj autori tejto úvahy namiesto Jahve, píšu kapitálkami PÁN. Autori sa držia pokynu: http://www.adoremus.org/CDW_NameofGod.html Citujem zo spomínanej knihy: „Aj označenie PÁNA Boha menom Boh je náznakom odstupu hada od Boha. Boh je pre neho iba vzdialený Stvoriteľ, nie PÁN, zmluvný partner Izraela. Niektorí vidia v skrátení mena obavu vložiť do úst hada posvätné meno PÁN, podobne ako ani pohania Božie meno nemohli vyslovovať.“ Na strane 149 autori pokračujú: „Žena podobne ako had, zúžila pomenovanie PÁNA Boha na meno Boh, čím sa zužuje charakterizácia postavy, v Biblii často poskytovaná významom mena.“ Keď bol Ježiš 3 razy pokúšaný diablom, nie náhodou odpovedal troma biblickými textami kde je zakaždým božie meno a neexistuje žiadny rozumný dôvod myslieť si že meno vynechal. Podobne si je možné všimnúť, že Jób, ktorý mal blízky vzťah k Bohu, použil niekoľko krát Jahve, ale jeho traja priatelia ani raz. Študentom na obchodných školách sa zdvôrazňuje aké je dôležité a drahé meno firmy, ako ho treba chrániť. Žiaľ nevedel to ani vynálezca kníhtlače – Gutenberg – svoje meno neuviedol v žiadnej knihe, ktoré vytlačil a doplatil na to.
V tejto súvislosti by som sa rád ešte krátko dotkol prekladu Ex3,14, kde sa Božia odpoveď Mojžišovi často prekladá „Ja som, ktorý som“. Tu ide skôr o otázku dôslednosti a presnosti. Zdá sa však, že aj tu prevláda skôr tradícia ako prekladateľská precíznosť, o ktorej ktosi raz povedal, že prekladateľ má byť ako sklo: má umožniť druhým vidieť všetko na druhej strane, ale jeho samého nemá byť vidieť. Je zrejmé, že hebrejská veta „ehje ašer ehje“ obsahuje sloveso „haja“ v imperfekte, ktorému mnohí odborníci a prekladatelia (židovskí i kresťanskí) rozumejú ako „budem“, a nie „som“. Preto napríklad väčšina židovských prekladov prekladá toto miesto v súlade s Raším ako: „Budem, ktorý budem. (Pět knih Mojžíšových [čes.: „Budu ten, který budu“, preklad dr. Isidora Hirscha, 1935], Twenty-Four Books of the Holy Scriptures: „I will be that I will be“, lsaac Leeser, 1853; Tanach [angl., The Stone edition, Nosson Scherman,1996: „I shall be as I shall be“], Die Israelitische Bibel [preklad Dr. Ludwiga Philippsona 1858: „Ich werde sein, welcher ich werde sein!“; podľa tohto zdroja aj Aquila a Theodotion prekladajú „esomai os esomai“ čiže budem, ktorý budem", atď.]) Je tiež zaujímavé, že ten istý tvar „ehje” sa nachádza aj v Ex3,12, kde ho preklady bežne prekladajú ako „budem“. Ak teda toto slovo znamená „budem“ v 12. verši, čo vedie prekladateľa k názoru, že o dva verše ďalej už znamená „som“? Rovnako je to aj v iných prípadoch, kde sa toto slovo nachádza v pôvodnom hebrejskom texte, napr: Ex 4,12; Joz 1,5; 3,7; Sud 6,16; 2Sa 7,14; 16,19; 1Pa 17,13; Iz 47,7; Oz 14,5(6); Zach 2,9(5). (Slovo „ehje” sa v Biblii nevzťahuje len na Boha, je to bežné slovo, napr Sud 11,9.) Človek je nútený klásť si otázku, prečo mnohí prekladatelia (hoci zďaleka nie všetci) postupujú v tomto prípade nedôsledne. Dôsledné rozlíšenie významu „budem“ od „som“ má totiž veľký význam; nejde tu len o akúsi hru so slovami. Z literatúry i z rozhovorov s ľuďmi som mal možnost vidieť, k akým mnohým nedorozumeniam pri interpretácii totiž preklad „Ja som, ktorý som“ viedol; počnúc predstavou, že Boh tým Mojžiša len zahriakol, aby sa na Meno Božie nepýtal, a končiac výkladom čisto ontologickým, ktorý sa zúžil len na potvrdenie Božej existencie. Tieto výklady však z Božej odpovede robia „neodpoveď“, lebo Mojžišova otázka znela: „Aké je Božie meno?“, a nie „Existuje Boh?“ (o čom ani on, ani jeho ľud nepochybovali). Veľkí vykladači už od staroveku chápu túto odpoveď nie v ontologickom zmysle, ale v zmysle soteriologickom, čiže „Budem, ktorý budem“ - budem vaším Záchrancom a Spasiteľom, Otcom i Kráľom, Učiteľom a Vodcom. Preto aj česká Ekumenická komisia uviedia k Ex 3,14 už citovanú poznámku, že Božie meno „pripomínalo lzraelu vždy Boha blízkeho, Spasiteľa“. Keď Jahve povedal, že svojím menom sa nedal poznať – 2M6,3, znamená to, že význam jeho mena pochopia až teraz, keď pokorí svetovú velmoc a oslobodí svoj zotročený ľud. Potvrdzuje to aj Príručný lexikón biblických vied od J. Heribana na str. 513, kde sa hovorí, že význam Božieho mena Jahve treba chápať „nie v zmysle filozoficko-teologickom, ktorým sa označuje transcendentné bytie Boha, ale skôr v zmysle spasiteľnom, ktorým sa vyjadruje Jahveho aktívna, dynamická prítomnosť v dejinách vyvoleného národa“. (zvýraznené mnou) Hoci sa toto dielo drží tradičného prekladu „Ja som, ktorý som“, uznáva, že význam tejto vety nie je možné chápať ontologicky. Podobný názor je aj v Novom Biblickom slovníku, 1996, str.110: „Budu který budu, zaslíbení Boží moci a neustálé přítomnosti pro svůj lid v průběhu vysvobození.“ Povedať o sebe, „ja som“ môžem bez rúhania aj ja. Ale povedať, že čokoľvek si zaumienim, to spravím; alebo stanem sa čímkoľvek – kýmkoľvek chcem, môže len jedna osoba vo vesmíre. Tá najvyššia. To je význam Božieho mena. Miroslav Varšo, ktorý učil na katolíckej teologickej fakulte v Nitre, odborník na starozákonnú exegézu, napísal v r. 1998, knihu „Zjedz, čo máš po ruke...“ Kniha je určená budúcim katolíckym kňazom. Na strane 126 píše: „V židovskom svete bytie bez mena nie je bytím. Meno by malo vystihovať podstatu bytia ktoré ho nesie“. V súčastnosti pracuje na teologickej univerzite vo Viedni. Božie vznešené ehje-budem zaznieva aj v uisťujúcich slovách adresovaných Mojžišovi, Jozuovi a iným.: Ehje immach-budem s tebou. A hoci v biblickej hebrejčine nemožno hovoriť o slovesných časoch v našom ponímaní, predsa sa uznáva, že imperfektum má význam bližší k nášmu budúcemu času, a nie prítomnému, čo vidno aj z rôznych starohebrejských modlitieb a z Maimonidových 13 článkov viery, kde je Boh opisovaný slovesom „haja“ v troch slovesných tvaroch: perfekte (vyjadrujúcom minulosť), particípiu (vyjadrujúcom prítomnosť) a imperfekte (vyjadrujúcom budúcnosť), t.j.: [haja hóve vejihje, čo sa (správne) prekladá: „bol, je a bude“] (pozri napr. 2. článok z 13 článkov viery od Maimonida). Tento citát (ako jeden z mnohých) je teda dôkazom, že imperfektum už v staroveku, ako aj v stredoveku nieslo vo svojom význame čosi, čo ho odlišuje od nášho prítomného času, lebo prítomný čas je vyjadrovaný príčastím (particípiom).




Re: Meno v Biblii (Skóre: 1)
Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Pondělí, 09. duben 2012 @ 17:08:51 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Zaujímavé je pozreť sa z akého hebrejského tvaru sa prekladá do slovenčiny „ja som“. Najčastejšie sa prekladá z ukazovacieho zámena „aní” alebo poetickejšieho „anochí” čo znamená „ja”,v SZ v EB asi 160razy; jeden príklad – Jóel 2,27: „A poznáte, že ja som uprostred Izraela , že ja som Jahve váš Boh”, doslovne: „Apoznáte, že vstrede Izrael ja aja Jahve Bohváš”. V 1Par 21,17 Dávid hovorí „...ja som to nariadil...“ V hebrejčine je použité „aní hú“, čo doslovne znamená „ja (som ten) on“. Výraz „ja som“ by sa plnohodnotne aj s pomocným slovesom, z hebrejčiny mohlo preložiť z „aní hóve“ – stanuci sa, existujúci, aj keď toto particípium sa nachádza v Biblii asi len raz-Neh6,6. (V mimobiblickej hebrejčine hojne) Prípadne aj „hajítí“, ako perfektum s následkom vedúcim k prítomnému stavu, takéto použitie perfekta je v hebrejskej Biblii bežné, pozri Maimonides a iní. (Prvé miesto je Gen1,2 „hájtá“ 3. osoba, ženský rod – zem bola pustá.) Tieto formy by teda mohli zodpovedať nášmu „ja som“, no určite to tak nie je v prípade imperfekta „ehje”. V žiadnej učebnici hebrejčiny tvary slovesa „stať sa” v imperfekte – „ehje” 1.osoba; „tihje” 2.osoba mužská; „tihi” 2.osoba ženská; „jihje” 3.osoba mužská; „tihje” 3.osoba ženská – sa neprekladajú „ja som”, „ty si”, „on/ona je”. Tu platí, že pravda a presnosť je cennejšia ako posvätná (hoc i starobylá) chyba. Nemali by sme sa nechať zviazať nepresnosťou, ku ktorej došlo v Septuaginte (už Aquila a Theodotion túto chybu napravili) a ktorou sa nechal ovplyvniť i prekladateľ Vulgáty Hieroným. Tradície by nemali mať prednosť pred presnosťou, ako čítame v Markovi 7,8.
V učebnici biblické hebrejštiny od Jacoba Weingreena, Karolinum, Praha 1997 sa na str. 34-35 v kapitole ketív a qeré píše, že slová s hrubým a vulgárnym významom bývajú nahradzované prijateľnejšími slovami. (Časom sa v hovorovej reči význam slov mení, napríklad slovo hluchý sa môže dnes považovať za hrubé a je nahradzované slovom nepočujúci, alebo sluchovo postihnutý..., konkrétne príklady sú v „Mluvnici hebrejštiny a aramejštiny“ od Stanislava Segerta, ČSAV 1956, str 47, aj akými eufemizmami boli nahradené, napr „charáím“ je nahradené s „cóá“, čo je slušnejší výraz pre výkaly – 2K18,27) Nevhodné slovo je ketív=(to čo je napísané) a vhodnejšie slovo je qeré=(niečo iné). Samozrejme v Biblii je v hlavnom texte ponechané ketív ale na okraji je qere – to čo má znalý čitateľ naozaj prečítať. Táto zásada sa týka aj chýb, ktoré sa do Biblie pri opisovaní dostali, ale taktiež aj Božieho mena. Božie meno sa postupne v Biblii dostalo na úroveň chýb a hrubých slov. Namiesto JHVH poučení čitatelia prečítajú adonaj. To aj preto, lebo samohláskové znamienka zo slova „Adonaj“ sú považované za mechanicky prenesené na JHVH, čo sa považuje za plytký dôvod na výslovnosť „Jehova“. Netrvám, na žiadnej konkrétnej výslovnosti Božieho mena, ale v Biblii je dosť mien, ktoré podporujú aj výslovnosť „Jehova“. Na vyslovovanie ľudských mien nebol daný zákaz a preto môžu byť zaujímavé, ako podnet na vyslovovanie Božieho mena. Napr: Sd18,30 „Jehonátan“ Jehova dal; 2Kr3,1 „Jehorám“ Jehova je vysoký; 2Kr 10,15 „Jehonadab“ Jehova je ochotný; 1Kr 22,42 „Jehošafat“, Jehova je sudca; 2Mo 33,11 „Jehošua“, Jehova je záchrana, čo je aj meno pána Ježiša. Zaujímavý je Žalm 81, 6(5), kde je namiesto Jozef – „Jehozef“ ako jediné miesto v Biblii (podobne je Peter raz nazvaný Simeon v Sk15,14)... Je pravda, že mien, ktoré sa končia koncovkou „-jah“ je v Biblii oveľa viac, lenže „Jah“ sa v Biblii vyskytuje samostatne ako poetická skrátená forma Božieho mena. Podstatné je to, že Božie meno je vhodné používať. Keď sa roľníci na poli stretli, tak sa pozdravili Božím menom – Rút 2,4 záverečná časť veršu asi takto: JHVH immáchem vajjómerú ló jevárechechá JHVH.(transkripcia je nejednoznačná - približná) Čo doslovne aj podľa poradia slov v preklade môže byť: ...„Jahve svami“ apovedali knemu „požehnáťa Jahve“. Nemyslím si, že roľníci boli neúctiví, ani si nemyslím, že inak hovorili ako je napísané. Problém nie je vo výslovnosti mena, ale v neochote používať ho. Komentátori ku veršu Sirach50,20(22) píšu, slov.kat.preklad: „vyslovili v chráme aj posvätné meno Jahve, ktoré ináč nikto nemal vysloviť.“ Ak to tak chápal aj Sirach a považoval to za správne, tak je to jeden z dôkazov, že táto kniha do Biblie nepatrí. Vo všeobecnosti platí, že čím sa nejaké meno vyskytuje častejšie v Biblii, tým má viac variácii v hovorovej reči a potom aj v prekladoch Biblie. Napríklad Noe je skôr zo Septuaginty, ale Noach z hebrejčiny. Aj prekladatelia Jeruzalemskej Biblie (zelená) sa držali tejto zásady str2228: „u známých jmen a názvů se zachovává tradiční forma, kterou často odedávna mají v daném jazyce, zatímco neznámá jména a názvy jsou transkribovány z hebreštiny nebo řečtiny.“ Najčastejšie používané slovo v hebrejskej Biblii je JHVH, preto je prirodzené, že bude mať v rozličných jazykoch viac foriem, veď aj v samotnej hebrejčine má dve podoby. Beletristi dávajú prednosť tvaru Jehova, s ktorým majú problém teológovia. Výnimkou je „Veľké Aleluja“ čo je katolícky spevník od Štefana Janovčíka z roku 1943, 58. vydanie. Imprimatur bolo od biskupa Jána Vojtaššáka. Na strane 323, pieseň č 271: „Svätý, svätý, svätý Pán, s anjelmi spievajme, Jehova Boh nazvaný, jemu chválu dajme.“ Zaujímavé je tiež, že pokiaľ sa v kostoloch nachádza latinizovaná forma Mena, tak je to Iehova a nie Iahve, napr. chrám sv. Jakuba v Levoči. (Žiaľ pri návšteve, oltára svätej Anny nie je umožnené si ho prezrieť z boku a na oficiálnej stránke, táto časť nie je odfotografovaná.) Známy evanjelický farár Jozef Devečka v „Katechizmus v obrázkoch“, Tranoscius, 1946, ktorý napísal pre farárov, aby mali živšie kázne na str.22: „Židia meno Božie vôbec nevyslovovali, radšej ho opisovali. Takto sa potom stalo, že vznikla neistota, či sa volá Jahve, alebo Jehova. Je to prehnanosť a krajnosť.“ Zaujímavé je že fragmenty septuaginty priamo z polovice prvého storočia LXX VTS 10b z jaskyne Nahal Hever obsahuje v gréčtine vpísané Meno starohebrejskými znakmi. Táto čať malých pororokov bola písaná, keď žili apoštoli. Na viacerých miestach je archaickou hebrejčinou vpísané meno v gréckom texte, dokonca aj v Zechariašovi 9,4. V Biblii hebraike štutgartensia na tomto mieste je adonaj, len v poznámke pod čiarou je uvedené, že vo viacerých manuskriptoch je JHVH. Prepisovači Biblie už v staroveku menili pôvodný text. Jasnozelenou farbou je napísaná ta časť septuaginty, ktorá sa nezachovala: http://www.thewaytoyahuweh.com/pdf/dead_sea_scrolls/DSS_-_Nahal_Hever_GMP_(8HevXIIgr)_Zechariah.pdf



Re: Meno v Biblii (Skóre: 1)
Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Sobota, 13. říjen 2012 @ 19:18:59 CEST
(O uživateli | Poslat zprávu)
Správne porozumenie významu mena môže byť dôležité aj pri preklade Biblie. Preklad Ž138,2c robí prekladateľom problém. Viacerí prekladatelia tam dávajú spojku „a“, ktorá tam nie je a poukazuje na nepochopenie, (napríklad slovenský katolícky a evanjelický preklad, kralický...). V JB je táto poznámka pod čiarou: „zvětšil jsi svůj slib nad veškerý svůj věhlas. Nejistý text“ Pritom veta je gramaticky jednoduchá, doslovne z hebrejčiny: „Lebo-vyzdviholsi nad-celé-menotvoje rečtvoju“ Znamená: Tvoja reč sa ukazuje väčšia ako význam tvojho mena. Významovo je to dobre preložené v B21. Žalmista vlastne povedal: Keď Jahve niečo prehlasuje na základe svojho mena, ktoré poukazuje, že čokoľvek si zaumieni, to splní, očakávame od splnenia jeho slov veľa, veľa. On však vždy prekoná naše predpoklady a spôsobí, aby skutočnosť ďaleko predčila naše očakávania. Boh vyvyšuje svoju reč tým, že pôsobí, aby jeho splnenie bolo veľkolepejšie ako očakávame. Takúto osobnú skúsenosť mali mnohí verní ctitelia, uvediem príklad: Keď Jahve Mojžišovi povedal 2M6,3 že zatiaľ sa nedal spoznať pod svojím menom Jahve; tým nie je myslené to, čo je k tomuto veršu napísané v katolíckom Písme: "Boh sa zjavoval v čase patriarchov ako Všemohúci Boh, ale nezjavil sa im pod menom Jahve." Veď asi aj Mojžišova matka mala vo svojom mene Božie meno. Napr. Abrahám aj Sára používali Meno, napr: 1M15,8; 16,2... Dokonca aj v rozhovore Abraháma s Bohom o Sodome Abrahám používal Meno. 18, 27; 30; 31; 32. (Je pravda, že v tomto rozhovore je aj v BHS používané Adonaj, teda Pán, ale v poznámke pod čiarou je uvedené, že vo viacerých masoretských textoch je JHVH.) Katolícky výklad je asi dôsledok historickej-vyššej kritiky Biblie,( J.Wellhausen...) ktorú rozpracovali protestanti, ale postupne ju zavrhujú. U katolíckych teológov je dnes populárnejšia, aj keď pri jej vzniku sa jej bránili. Patriarchovia vedeli ako sa volá Boh, jeho meno používali, ale ešte osobne nezažili Jahveho ako Boha, ktorý uskutočňuje svoje ďalekosiahle sľuby – význam Jeho mena. Izraeliti s Mojžišom to zažili, pokorenie svetovej veľmoci – Egypt. Bola to nová skúsenosť. Aj prorok Daniel vyznával hriechy svojho národa a prosil Jahveho, aby mohol vedieť čo sa stane so zajatými izraelčanmi a v odpovedi sa dozvedel oveľa viac – 9.kap Daniel. Šalamún prosil o múdrosť a dostal oveľa viac – 1Kr3,13.

Slovo „pán“ mi pripomína vývoj a význam hebrejského slova „baal“. Baal je univerzálne užitočné slovo,(podobne ako slovo pán) ktoré sa dá preložiť ako „majiteľ“. Napr: Muž je manžel, alebo majiteľ ženy – 1M20,3. Majiteľ studne alebo zvieraťa – 2M21,34. Jozef bol majiteľom snov – 1M37,19. Veriteľ v právnom vzťahu v pôvodnom jazyku je tiež baal – 5M15,2... Dokonca aj samotný Jahve je v pôvodnom jazyku pozitívne nazvaný baalom – Iz54,5. Okolité národy, kde bol Izrael, používali označenie baal na miestnych, národných, prírodných bohov – falošných. Napr baal-peor, baal-hermon, baal-chacor... Toto uctievanie vplývalo aj na Izraelitov a tiež začali Jahveho nazývať baalom v negatívnom význame. Stratili osobný vzťah a Boh bol len baal, podobne ako dnes len Pán. Ozeáš právom napísal: „Toho dne sa stane – Jahvův výrok -, že na mne zavoláš: „Můj choti“(= „íší“=„môj muž“), a nebudeš už na mne volat: „Můj bale“.“ – Oz2,16(18). Výstižný je katolícky komentár k tomuto textu: "Oslovenie Môj Bál znamená môj pán, alebo môj manžel. I Boha by bolo možno právom takto osloviť, lebo je naozaj Pán a manžel vyvoleného národa, ale Boh nenávidí toto oslovenie, pretože pripomína modlu." Ja tiež používam titul Pán, ale nie bez hraníc.



Re: Meno v Biblii (Skóre: 1)
Vložil: chani (chani.somr@email.cz) v Pátek, 22. únor 2013 @ 15:37:21 CET
(O uživateli | Poslat zprávu)
  J.Ratzinger, Úvod do kresťanstva, str 98: "[Meno] v gréckej Biblii takmer nenájdeme, lebo je nahradené jednoducho slovom "Pán"." Je to mierne povedané – nepresné. Ja nepoznám ani jeden fragment LXX starší ako z 1. storočia, kde by do gréčtiny nebolo vpísané Meno. Napr fragment z Jóba z prvého storočia nájdený v Egypte. V štvrtom riadku od spodu je napísané Meno v archaickej hebrejčine: http://pl.wikipedia.org/wiki/Papirus_LXX_Oxyrhynchus_3522 Zvitky od mŕtveho mora sú známe ako hebrejské, ale v štvrtej jaskyni je niekoľko fragmentov z Biblie v gréčtine. Tento fragment z Levitikus obsahuje Meno dokonca v gréčtine ako IAO:
    http://ccat.sas.upenn.edu/rak//lxxjewpap/4QLevB.jpg Aj v druhom storočí prekladatelia Biblie do gréčtiny, Aquila a Symmachus písali Meno. Ich preklad sa nezachoval, existujú len zlomky z citácii. Napr. fragment Aqila Sinope, v druhom stĺpci vididieť z 2. Kráľov, 23 kapitoly ako 27verš začína: A povedal Jehova... http://www.areopage.net/imgname/aqburkitt.GIF. Aquila a Symmachus neboli kresťania. Čiže presnejšie: "[Meno] v gréckej Biblii do prvého storočia vrátane 1. storočia bolo v texte napísané, až keď preklady do gréčtiny boli zverené do starostlivosti cirkevných hodnostárov, tak bolo nahradené slovom Pán." Kvôli objektívnosti treba dodať, že v čase keď J.Ratzinger písal knihu Úvod do kresťanstva, nemusel poznať spomínané archeologické nálezy. Teraz opíšem jeden nový nález.

Najstarší známy písomný dokument, o ktorom sa dr.James D.Tabor, z University of North Carolina domnieva, že ho napísali kresťania, možno skôr ako boli napísané evanjeliá. Tu je vyretušovaná fotka: http://asorblog.org/wp-content/uploads/2012/03/R_tabors-drawing.jpg ∆IO∑ IAIO YΨΩ AΓB Je to štvoriadkový nápis na hrobke v Jeruzaleme. Predpokladá sa, že v jednom riadku je jedno slovo. Posledné dve písmená v poslednom riadku nie sú isté, hlavne preto nápis má viac možností prekladu. Význam textu je asi: Boh Jehova vzkriesi...Nápis je datovaný do obdobia roku 20 – 70nl. Je napísaný akoby narýchlo na pripravené osárium, aj keď samotný text v tej dobe mohol byť starostlivo premyslený. Medzi učencami sa vedú dlhé diskusie, čo tento text vlastne znamená, a kto ho napísal. Božie meno napísané takto v gréčtine štyrmi písmenami je nezvyklé. Úvahy v polštine: http://archeologiabiblijna.wordpress.com/2012/03/12/boski-jahwe-na-ossuariach-z-i-wieku-czy-to-najstarsze-zabytki-chrzescijanskie/ Podrobný rozbor v PDF od pôvodného autora: http://www.bibleinterp.com/PDFs/Tabor2.pdf Na strane 40 tiež vidieť nápis na troch fotkách.    



Stránka vygenerována za: 0.22 sekundy