Nevybrala som si svätú Teréziu z Lisieux. Ona si vybrala mňa.

Keď som sedela v prednáškovej miestnosti a všetky okná boli zatvorené, začala som cítiť vôňu kvetov. Nijaké som však nevidela a ani jeden môj sused nemal voňavku. Táto vôňa bola úchvatnejšia a intenzívnejšia než všetko, čo som dovtedy cítila.
Napokon som sa spýtala: „Aká je to krásna vôňa?“ Nikto iný ju necítil.
Vedúca skupinky sa na mňa s údivom pozrela a potom sa usmiala. „Ó, to musí byť svätá Terézia,“ povedala. „Nedávno sa priateľka modlila za tento víkend a vnímala, že niekto dostane osobitý dar od Terézie. Vôňa kvetov často naznačuje jej prítomnosť.“

V tom čase som sotva niečo vedela o svätej Terézii. Hoci som vyrastala ako katolíčka – jedno z ôsmich detí v rodine z New Orleans – a dvanásť rokov som chodila do katolíckych škôl, nikdy som svoju vieru neprijala. Na vysokej škole som prestala chodiť do kostola a nechodila som tam asi desať rokov. Vrátila som sa až po sobáši, keď som mala deti. O Terézii som vedela len to, že moja sestra Beverly raz išla na večierok na Všetkých svätých prezlečená ako Kvetinka.
Chcela som sa dozvedieť viac. Vzala som do rúk autobiografiu svätej Terézie Príbeh duše. Ó! Jej dôvera v Boha a podriadenie sa jeho vôli, vášnivá túžba prijímať Ježišovu lásku a zdieľať ju s inými, jej „malá cesta duchovného detstva“ – to všetko som prijala do srdca a podčiarkla som si väčšinu knihy.
Keď sa Terézia predstavila ako dieťa, ktoré s radosťou hádže kvety lásky pred Božím trónom, nemohla som si pomôcť, ale mala som pocit, že niektoré kvety padli na moju cestu.

S Teréziou ako mojou spoločníčkou som sa na víkende Cursillo zmenila. Spomenula som si, že niečo podobné sa stalo mojej matke pred rokmi po rozvode. Bola zničená. Obrátila sa k Bohu s prosbou o pomoc a vďaka charizmatickej obnove našla nový život. Vtedy som vedela, že to, čo prežíva, je skutočné, ale nebola som ešte pripravená, aby bol Boh súčasťou môjho života.
Keď som sa osobne stretla s Ježišom, moja viera začala prekvitať. Zistila som, že Ježiš chce, aby som bola jeho učeníčkou. Dal mi na to silu.
Až dovtedy som zápasila s nedostatočnou sebadôverou. Možno to bol dôsledok toho, ako som sa vyrovnala s otcovou duševnou chorobou, alebo bol možno dôvod v tom, že som vyrastala s pocitom, že som škaredá – príliš vysoká a vychudnutá, s kučeravými vlasmi a hrubými okuliarmi. Nikdy som celkom nevyrástla zo svojej hlbokej hanblivosti – prinajmenšom do toho víkendu Cursillo, kde som počula: „Boh nepovoláva pripravených, on pripravuje povolaných.“
Na našom poslednom stretnutí som sa dokázala pred všetkými postaviť a vyhlásiť: „Chcem byť Kristovou učeníčkou.“ Som si istá, že ma povzbudzovala svätá Terézia!

Spolu s manželom Juanom som s novou horlivosťou odovzdávala svoju novonájdenú vieru a lásku našich štyrom deťom. Chcela som ju však odovzdávať aj späť – osobitne svojmu otcovi, ktorý opustil Cirkev a matku, keď som bola na vysokej škole. Začala som sa modliť novény za jeho obrátenie k mojej novej priateľke, svätej Terézii.
Nevidela som hneď výsledky. Môj otec bol pod vplyvom ošetrujúceho psychiatra presvedčený, že jeho problémy pochádzajú od manželky, matky a náboženskej výchovy. Prijal promiskuitný životný štýl a stal sa tvrdým ateistom. Stále mi hovoril: „Boha niet.“ Napriek tomu som vytrvala.
O pár rokov neskôr po smrti matky prišli ťažké problémy. Týkali sa starostlivosti o moju sestru Beverly, ktorá mala duševné postihnutie. Na naliehanie svojho otca žila sama v byte, ale dohliadala na ňu sociálna pracovníčka. Alebo aspoň sme si to mysleli, až kým ju jedného dňa moje dve sestry nenašli, ako sa túla po meste hladná, špinavá a bezbranná.
Súrodenci i ja sme povedali otcovi: „Potrebuje viac dohľadu.“ Nesúhlasil s tým a tvrdil, že Beverly potrebuje slobodu, aby žila tak, ako chce – podobne ako on. Napokon ho náš odpor rozhneval a všetkých osem detí vydedil. Teraz sme boli zodpovední za Beverly my a začali sme ju brávať domov k sebe. Keďže si však vyžadovala viac starostlivosti, ako to naše prostriedky dovoľovali, uvažovali sme o tom, že požiadame otca o podporu.

Dostala som radu od katolíckej priateľky, odborníčky na právo. Povedala mi: „Všetko, čo môžeš urobiť, je milovať svojho otca.“ To bolo to posledné, čo som chcela počuť.
Potom som si však spomenula, ako svätá Terézia konala malé skutky lásky ľuďom, ktorí boli problémoví a mali trápenia. „Ježiš od nás nevyžaduje veľké skutky, ale jednoducho podriadenie sa a vďačnosť,“ povedala. Ovládla som svoj hnev a poprosila som ju, aby mi pomohla zmeniť kurz a nájsť malé spôsoby, ako milovať svojho otca. Začala som sa ešte horlivejšie za neho modliť. Napísala som mu. Zatelefonovala som. Povzbudila som svojich bratov a sestry, aby ho tiež oslovili.
Vďaka orodovaniu Terézie som milovala svojho otca. A do roka sa sám obmäkčil – až natoľko, že súhlasil zaplatiť Beverly bývanie v zariadení, kde sa postarajú o jej potreby. A nasledovali ďalšie zmeny.
Keď sa otcovi zhoršil zdravotný stav, uvažoval o svojom živote. Povedal nám, svojim deťom, že nás miluje; požiadal nás o odpustenie za zranenia, ktoré nám spôsobil. Vnímal, že smrť sa blíži, a dokonca požiadal o pohrebnú svätú omšu. Keď som ho pobádala, aby sa porozprával s kňazom, odmietol to. Rodina i priatelia sa za neho úpenlivo modlili.
Tomu už otec nedokázal vzdorovať! Keď sa napokon stretol s kňazom – a prijal sviatosť zmierenia, Eucharistiu a pomazanie chorých –, zatelefonoval nám, aby nám povedal, že nás miluje. Boží pokoj bol v jeho hlase. Zomrel v tom pokoji 15. marca 2010.
Trvalo to sedemnásť rokov, ale Boh odpovedal na moju modlitbu, ktorú inšpirovalo Cursillo. Mám nádej, že môj otec teraz spieva Teréziin „chválospev lásky“ pred Božím trónom. Keď prežívam svoje povolanie byť Kristovou učeníčkou, verím, že napriek svojej slabosti „všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13).
Som taká vďačná, že si ma Kvetinka vybrala – a že ma naďalej inšpiruje a pomáha mi!