poslal Nepřihlášený Sv. Vincent pocházel z Gallie, římské provincie na území dnešní Francie.
Zde se v první polovině 5. století stal opatem kláštera v Lérins. Zde
pod pseudonymem »Peregrinus« (Poutník) napsal své nejvýznamnější dílo –
Commonitorium. Postavil se zde proti přetrvávající heterodoxní skupině
donatistů – zastánců striktního, rigorózního přístupu vůči hříšníkům a
těm, kteří se ocitli v podezření, že během pronásledování zakolísali.
Formuloval také zásady pro rozlišení toho, co je opravdu křesťanské
učení: rozhodující je autorita Písma a to, v co „všichni, všude a vždy
věřili“. Tak se postavil za princip skutečné katolicity oproti všem
samozvaným spasitelům, soudcům a učitelům „jediné pravé pravdy (té mé)“. /http://www.tvnoe.cz/sk/url.dayinfo.html?date=2010-05-24&type=holy/
Z Prvého kommonitória sv. Vincenta Lerinského /Cap. 23: PL 50, 667-668/Pokrok dogmy v kresťanskom náboženstve/
Nejestvuje v Kristovej Cirkvi nijaký pokrok v náboženstve? Samozrejme, že jestvuje a veľmi veľký.
Lebo kto tak závidí ľuďom a nenávidí Boha, aby tomu chcel zabrániť?
Ale tak, že je to naozaj pokrok viery, nie zmena. Ak je totiž pokrokom to,
že sa každá vec sama v sebe vzmáha, a zmenou, že sa niečo premení z jedného na druhé.
Treba teda, aby rástlo a veľmi mocne napredovalo chápanie, poznanie, múdrosť
tak jednotlivcov, ako aj všetkých, tak jedného človeka, ako aj celej Cirkvi,
postupom času a vekov, ale iba vo svojom druhu, čiže v tej istej dogme,
v tom istom zmysle a v tom istom obsahu.
Náboženstvo duše má napodobovať spôsoby tela. Ono postupom rokov
rozvíja a zväčšuje svoje časti, no pritom zostáva tým, čím bolo. Je veľký rozdiel
medzi kvetom mladosti a zrelou starobou. A predsa sa starcami stávajú tí istí, čo
boli mladíkmi. Hoci sa stav a telesný vzhľad jedného a toho istého človeka mení,
je to stále jedna a tá istá prirodzenosť, jedna a tá istá osoba.
Údy dojčiat sú malé, údy mladíkov veľké, ale sú to tie isté údy. Koľko končatín má dieťa,
toľko má aj muž. A ak sú také, ktoré vznikajú v dospelejšom veku, sú už zasiate
vo forme semena. Takže sa neskôr u starcov nezjaví nič nové, čo by už predtým
nebolo ukryté v deťoch.
Preto niet pochybnosti, že to je zákonité a správne pravidlo pokroku, že to je
pevný a prekrásny poriadok rastu, že u väčších vyšší vek vždy dotvára tie časti
a tvary, ktoré v malých pripravila múdrosť Stvoriteľa.
Keby sa však vzhľad človeka postupne zmenil na nejakú podobu, ktorá nezodpovedá
jeho druhu, či už by sa k počtu údov niečo pridalo alebo od neho ubralo,
nevyhnutne by celé telo buď zahynulo, alebo by bolo nenormálne alebo by
aspoň zoslablo. Tak sa patrí, aby sa aj dogma kresťanského náboženstva riadila
týmito zákonmi pokroku, čiže aby sa rokmi upevňovala, časom rozširovala
a vekom zošľachťovala.
Naši predkovia siali odpradávna na tomto poli Cirkvi pšeničné semená viery.
Je veľmi nespravodlivé a nenáležité, ak my, ich potomci, namiesto pravého
obilia pravdy zberáme podvrhnutý kúkoľ bludu.
A zasa je správne a dôsledné, ak si prvé a posledné navzájom neodporujú,
takže z rastu pšeničného učenia žneme aj úrodu pšeničnej dogmy; a keď sa
postupom času niečo z tých prvotných semien vyvinie, že sa tomu aj teraz
tešíme a ďalej sa o to staráme.
Zdroj: http://www.breviar.sk/default.htm
